Vladyslav Yatskovyi: Víťazstvo príde 

Vladyslav Yatskovyi je mladý študent žurnalistiky. Aj keď žije v Bratislave, aktívne pomáha ukrajinským vojakom. Spolu s komunitou Oberih posielajú na front drony, prístroje nočného videnia, škrtidlá aj suché sprchy. Jeho zbraňou sú informácie – na sociálnych sieťach bojuje proti dezinformáciám o Ukrajine, v televízii prináša krajanom v exile užitočné správy v rodnom jazyku. V rozhovore hovorí aj o tom, že ochota pomáhať vojakom klesá, no naša pomoc je pre armádu rozhodujúca. O víťazstve je presvedčený a úlohu svojej generácie vidí v obnove zničenej krajiny.  

Vladyslav, aký je príbeh tvojej cesty na Slovensko? 

V roku 2019 som skončil strednú školu a chcel som študovať buď žurnalistiku, medicínu, medzinárodné vzťahy, alebo právo. Rodičia mi odporučili vyskúšať medicínu, lebo je perspektívna, tak som sa ju chystal študovať v Kyjeve. 

Raz k nám do školy ale prišli ľudia, ktorí pomáhajú integrovať študentov z Ukrajiny na Slovensku, a rozprávali nám o možnostiach štúdia. Mama sa ma pýtala, či to nevyskúšam. Predsa len, Slovensko je v Európskej únii, nový štát, nové skúsenosti… Na medicínu sú tu však zložité prijímačky. Čítal som, že ani mnohí Slováci ich nedajú na prvýkrát. Preto som si vybral predmety, ktoré na lekársku fakultu budem potrebovať – biológiu a chémiu na univerzite v Košiciach. 

Po slovensky som nič nevedel, tak som sa naučil aspoň pár základných fráz ako dobrý deň, ako sa máte, dovidenia, páči sa, prosím. A pozrel som si periodickú tabuľku. Na Slovensku máte úplne iné názvy. U nás sú odvodené z latinčiny, napríklad vy máte draslík, my máme kalij, u vás je horčík, u nás mahnij. Často som preto nerozumel. Aj keď mi učitelia vyšli v ústrety, toto ma odradilo. Vždy som bol o pár krokov pozadu oproti ostatným spolužiakom. 

Takže si sa rozhodol pre žurnalistiku.

Áno. Povedal som si, že sa musím naučiť dobre rozprávať, ale aj písať po slovensky. 

Každý deň som sa učil vždy nejaké nové pravidlo, gramatiku. Čítal som, počúval podcasty, pozeral filmy. Všetko, čo ma bavilo. Prepisoval som jednoduché texty, aby som si zapamätal všetky tie dĺžne. Mal som vtedy veľmi silnú motiváciu. 

Keď sa začala vojna v tvojej rodnej krajine, bol si už na univerzite. Predpokladal si, že príde k takémuto otvorenému stretu? Aká bola tvoja prvá reakcia?

Predpokladal som, že Rusko bude chcieť anektovať a okupovať naše územia, ale nie takto celoplošne. Myslel som si, že nastane invázia do pohraničných území v Charkovskej oblasti alebo pri Kryme. 

Bol som prekvapený. Ale nie preto, že zaútočili, pretože to urobili už v roku 2014. Zarazilo ma, že si trúfli na celé územie Ukrajiny. 

Nikdy som však nemal pocit, že prehráme. Poznám Ukrajincov, vždy sme bojovali za svoju nezávislosť, demokraciu a slobodu vo svojom štáte.

Veľmi rýchlo si sa zmobilizoval a začal organizovať pomoc.

S kamarátmi sme kontaktovali vojakov, chceli sme sa dostať na Ukrajinu a pridať sa do teritoriálnej obrannej jednotky. Zisťovali, či máme nejaké vojenské skúsenosti. Keď sme povedali, že sme len študenti, poprosili nás, aby sme ich nerušili. Nemali dostatok munície ani pre ženy a dôchodcov, ktorí spolu s mužmi stáli v rade spolu pred vojenskou komisiou a chceli bojovať. Odporučili nám, aby sme pomáhali odtiaľ, kde sa nachádzame. 

Začali sme zbierať financie a pomáhať najviac postihnutým regiónom. Rozhodol som sa, že budem na sociálnych sieťach vysvetľovať udalosti a robím to doteraz. Neprispievam toľko čo na začiatku, no moje správy sú kvalitné a overené. 

Čiže rastieš aj ako novinár?  

Áno. Chcel som, aby aj Slováci vedeli, čo sa u nás deje, lebo médiá síce informujú, ale niekedy nie tak detailne. Na Ukrajine som mal známych aj vojakov, ktorí sa radi podelili o pravdivé informácie. Zároveň som vedel o probléme Slovenska s dezinformáciami a hoaxami.  

Ak sa nemýlim, robíš aj zbierky.

V internetovej skupine som oznámil, že budeme zbierať veci vo vestibule Šturáku (vysokoškolský internát, poznámka red.). Boli sme tam každý deň o ôsmej. Presne si pamätám prvý deň. Študenti, ktorí nemajú peniaze, lebo ešte iba začínajú svoj život, doniesli toľko vecí.  

Bol som prekvapený, že prichádzali obyčajní ľudia z okolia. Dojala ma spolupatričnosť, solidárnosť a súdržnosť. Som za to veľmi vďačný. 

Neskôr som sa zoznámil s ďalšími Ukrajincami a vytvorili sme dobrovoľnícku komunitu Oberih. Máme sklad v Lamači a pomáhame už oveľa organizovanejšie. 

Akú pomoc ste poslali na Ukrajinu, čo všetko si dokázal zohnať na Slovensku?

Reagovali sme na žiadosť jednej vojenskej jednotky. Chceli štvorkolku, lebo v tom čase boli na východe Ukrajiny ešte sneh a blato. Je rýchla, síce nepohodlná, ale dokáže sa dostať k zraneným vojakom. Peniaze sme zbierali dlhšie ako mesiac a vyzbierali sme dosť na to, aby sme namiesto štvorkolky kúpili radšej terénnu buginu. 

Tá sa vojakom veľmi páčila, pretože je priestrannejšia a zranený vojak môže ležať. Celkovo sme vyzbierali 5 600 eur. To sú obrovské peniaze. 

Kupovali sme aj drony, prístroje nočného videnia, nepriestrelné vesty. Aj špeciálne slúchadlá pre delostrelcov, lebo chlapi nechcú prísť o sluch. Potom trvanlivé potraviny, suché sprchy, ponožky, termooblečenie či turnikety, teda škrtidlá na zastavenie krvácania. Jedno stojí okolo 40 eur a dokáže zachrániť nohu, ruku aj život. 

Pokračujete v pomáhaní a zbieraní finančných prostriedkov aj naďalej? 

Pomáhali sme ľuďom v Chersonskej oblasti, ktorú zaplavilo po zničení Kachovskej priehrady. Zapojilo sa veľa ľudí. No keď sme oznámili, že sa vraciame k pomoci vojakom, podpora začala klesať. 

Je to pochopiteľné, že ľudia sú unavení alebo majú iné priority. Rozumiem Slovákom, ale nečakal som to od našej ukrajinskej komunity. 

Nemôžeme zabúdať na vojakov, lebo ak nebudeme pomáhať im, nebudeme mať ani možnosť pomáhať civilistom. Bez nich Ukrajina prestane existovať. 

Okrem toho organizuješ mítingy a protesty.

V rámci organizácie Support Ukraine Slovakia organizujeme mítingy takmer každý mesiac. Pripomíname, že vojna je stále tu. Ukrajinci potrebujú najmä to, aby na nich ľudia nezabudli. 

Keď sa invázia začala, vzal som kamarátov a v študentskom mestečku oznámil, že chystáme protest. Dozvedel som sa, že niečo podobné chystajú ukrajinské organizácie. Spojili sme sa a vzniklo najväčšie podujatie na podporu Ukrajiny v Bratislave, možno na celom Slovensku. 

Na Slovensku si stál pri zrode vysielania pre Ukrajincov. Ako si sa k tomu dostal? 

Tri dni po invázii mi prišla emailom ponuka, že vedenie TA3 hľadá študentov, ktorí by sa podieľali na výrobe ukrajinského spravodajstva. Povedal som si, že to je super, pretože zároveň budem môcť pomôcť ľuďom, ktorí sem prídu. Vtedy sa zverejňovalo množstvo informácií, no neboli sústredené na jednom mieste.

Chýbali ľuďom z Ukrajiny relevantné informácie aj preto, že Slováci nevedia ukrajinsky?

Áno, išlo najmä o praktické informácie. Napríklad kde nájsť ubytovanie alebo si vybaviť doklady, štatút utečenca, dočasné útočisko či papiere v banke. 

So spravodajstvom sme začali 2. marca 2022. Na začiatku malo podobu tradičných správ, časom prerástlo do publicistiky. V tomto období pripravujeme napríklad reportáže, ktoré informujú, ako si môžu fyzicky aj psychicky oddýchnuť, napríklad kde je arteterapia, kam ísť, kde sa zoznámiť.

Keby si bol tým lekárom v Kyjeve, myslíš, že by si bol teraz v armáde? 

Áno, myslím, že by som pomáhal na mieste. Asi by som bol taký vojak – lekár. Ak by bola príležitosť, využil by som všetky svoje skúsenosti.  

Je tvoja rodina na Ukrajine v bezpečí? 

Áno. Pochádzam z dediny v stredojužnej oblasti. Keď som mal sedem, presťahovali sme sa s rodičmi do Kyjeva. Po vypuknutí vojny sa mama s kamarátmi rozhodli vrátiť späť do dediny. Vraj je to bezpečnejšie. Tam dopadnú iba rakety, ktoré majú ničiť vojenské alebo strategické ciele. Rusi však niekedy naschvál cielia na civilné budovy a obyvateľov a vyhovárajú sa, že sa tam nachádzali napríklad ukrajinskí fašisti…

A tvoj otec? 

Otec je v zahraničí, odišiel pred celoplošnou inváziou, je kamionista. Pracuje pre poľskú firmu, robí pre nich veľa Ukrajincov. 

Keď sa začala vojna, chcel sa pridať a bojovať, ale má choré obličky, jedna mu zlyháva. Je mu ľúto, že nemôže, cíti sa neužitočný. Chcel dokonca odísť z práce, no nepustili ho. Povedali mu, že Ukrajina zavrela hranice a jeho nemá kto nahradiť. Ak by odišiel, stratil by prácu. 

Povedal som mu, že nie každý Ukrajinec má možnosť teraz zarábať peniaze, tak nech podporí našu zbierku. Nebojuje, ale pomáha najlepšie, ako vie.

Stretávaš sa na Slovensku s porozumením? Rozumejú ti tvoji spolužiaci a rovesníci?

Na Slovensku je veľmi veľa ľudí, ktorí mi pomáhajú tým, že sú solidárni, že mi rozumejú. Aj spolužiaci, aj pedagógovia. Keď sa začala invázia, zavolali mi školiteľka a vedúci katedry s otázkou, kde som a či som v poriadku. 

Samozrejme, sú aj ľudia, ktorí majú iný názor. S nimi sa často nestretávam, objavujú sa na našich mítingoch. Sú takí stratení, že nedokážu pochopiť, kto je obeť a kto je vrah. Beriem to tak, že snáď to raz pochopia. Nehádam sa s nimi. Rád sa s nimi porozprávam, ak vidím, že sú pripravení debatovať konštruktívne. 

Existujú aj takí, čo len útočia a ich cieľom je ma uraziť. Mňa však nemôžu uraziť, pretože viem, kde je pravda. Našťastie v mojom okolí ich je málo. 

Veľa ľudí šíri hoaxy zámerne. Poznajú pravdu, ale nadŕžajú Rusku. S týmto sa ako vysporiadavaš? 

Je potrebné neustále hovoriť o Ukrajine, pravdivo, na základe overených zdrojov, bez preháňania. 

Mám zriadený účet aj na Telegrame, nielen na Instagrame. Je tam veľa Slovákov a dezinformačných webov. Zverejňujem informácie potvrdené ukrajinským ministerstvom obrany, americkým Inštitútom pre štúdium vojny, z dôveryhodných medzinárodných aj ukrajinských médií. Niektorí mi píšu, že to nie je pravda, že oni majú ten správny názor, ale neblokujem ich. Je to taká moja osobná informačná kampaň. 

Ako si predstavuješ svoju budúcnosť? Vrátiš sa alebo ostaneš na Slovensku? 

Chcem sa vrátiť a podieľať sa na obnovení Ukrajiny. Ale možno sa dá žiť aj v dvoch krajinách, mohol by som to spojiť – prinášať niečo pre Slovensko z Ukrajiny, a niečo z Európskej únie na Ukrajinu. 

Po tom ako sa skončí vojna, pozývam aj svojich rovesníkov z Ukrajiny, ktorí študujú na Slovensku. Získavajú vedomosti a skúsenosti, s ktorými sa môžu podeliť tam, kde vyrastali. 

Naša generácia bude rozhodujúca a bude od nej závisieť obnova Ukrajiny. Čaká nás ťažké obdobie, keď bude treba veľa síl a najmä vedomostí. 

Žiaľ, teraz je na Ukrajine veľmi málo schopných mladých ľudí, veľa šikovných odišlo a len málo ostalo. Naša vláda bude musieť zamakať, aby schopných mladých ľudí prilákala späť.  

Zatiaľ ale maká na víťazstve. 

Víťazstvo príde. Otázkou je kedy. Je veľká tragédia, že zomierajú nevinní. Zároveň ide o poslednú šancu zmobilizovať sa a ukotviť sa na medzinárodnej scéne ako skutočne suverénny štát, ktorý patrí do Európskej únie a NATO. Myslím si, že naši vojaci dokázali, že patríme do NATO, lebo teraz sme najbojaschopnejšia armáda na svete. Nebojím sa to povedať, pretože nikto nemá toľko skúseností ako my.