Yehuda Gabrielita Madjiah: Na Slovensko som sa dostal vďaka pantomíme – jazyku, ktorému rozumieme všetci

Yehuda Gabrielita Madjiah pochádza z Indonézie, na Slovensko prišiel v roku 2010 za svojou partnerkou. O štyri roky neskôr sa tu natrvalo usadil. Pracuje na oddelení protokolu a kultúry Indonézskeho veľvyslanectva, popritom hrá v Slovenskom národnom divadle či Divadle NUDE. Baví ho umenie, varenie a hranie futbalu so synom. 

Predstav nám, prosím, tvoje celé meno. Rada by som sa naučila, ako sa správne vyslovuje. 

Yehuda Gabrielita Madjiah.

Na Slovensku ťa poznajú pod menom Gab. Doma ťa volali Gab alebo Yehuda? ´

Keď som bol malý, mal som kopec prezývok, napríklad Yuda, Bandit alebo Beye. Teraz ma volajú Gab, Gabo. 

Čo presne znamená Bandit?

To bola taká moja rebelská prezývka.

Bandit ako zlodej? Prečo ťa tak volali?

Zatiaľ čo si moji spolužiaci na strednej každé ráno písali úlohy, ja som si šiel zapáliť a zahrať na gitaru, alebo som písal básničky. Ak na hodinu neprišiel žiaden učiteľ, vrátil som sa domov. 

Aké bolo tvoje detstvo? Čím si sa zabával?

Býval som blízko hlavného mesta Jakarta. Môj otec mal zvukovú techniku, takže som sa vždy motal okolo hudby. Cestoval som s ním po okolitých mestách, kde ozvučenie prenajímal. 

Takže ťa vždy zaujímalo umenie…

Áno. Chcel som sa umelecky rozvíjať, tak som prihlásil na vysokú školu umenia v Jakarte a päť rokov som študoval divadlo. Spočiatku som chcel byť hudobníkom, ale na škole sa študovalo len klasické umenie, ktoré som sa mohol naučiť aj sám. Ja som chcel niečo viac.

Raz som sedel na ulici vedľa upratovača a spýtal som sa ho, čo je to za budovu pred nami. Prezradil mi, že je to divadlo, na čo som sa ho opýtal, čo to divadlo je. Vysvetlil mi, že ide o miesto, kde sa mieša hudba, tanec a pôsobivá architektúra. Rozhodol som sa teda ísť tam a stať sa hercom. 

A to ťa priviedlo na Slovensko?

Sčasti, no bol to najmä Milan Sládek. 

Kto to je?

Slovenský profesor pantomímy, momentálne žije v Nemecku. Medzi Slovenskom a Indonéziou sa pohyboval už v 70. a 80. rokoch, keď organizoval svoje workshopy, takže pre mojich učiteľov bol známou osobnosťou. V roku 2010 nás pozvali vystupovať na festival Istropolitana Projekt, ktorý otváral nové Divadlo Lab. Predvádzali sme pantomímu – univerzálny jazyk, ktorému rozumie každý. Tak ako aj hudbe. Aj keď hovoríme inými jazykmi, ktorým nerozumieme, zdieľame podobné emócie, hudbu a umenie vo všeobecnosti. 

Takže preto si sa dostal na Slovensko! Aké to tu pre teba bolo pri prvej návšteve? Počul si o Slovensku už predtým?

V roku 2010 som akurát vedel, že existovalo Československo. Milan Sládek nás o Slovensku a jeho mestách niečo naučil prostredníctvom pantomímy. 

Ako by si Slovensko opísal pomocou pantomímy? 

Slovensko sa len prostredníctvom nej popísať nedá, sú to ale dvere, ktorými sa dá k jeho spoznávaniu dostať. Pár vecí som už vedel, ale najviac som sa naučil pri samotnom cestovaní a hraní po Európe. Vystupovali sme aj vo Viedni, takže som ju mohol porovnať s Bratislavou. Viedeň bola omnoho väčšia, bolo ľahké sa tam stratiť. 

Takže tu si sa cítil bezpečnejšie? 

Áno, ale to bolo ešte v roku 2010. Do Viedne som sa vrátil o sedem rokov neskôr a pracoval tam pre Veľvyslanectvo Indonézskej republiky. Vtedy som už o meste vedel viac a cítil sa v ňom bezpečne. Žije tam omnoho viac moslimov. Čo sa týka multikulturalizmu, s Bratislavou sa nedá vôbec porovnať. Bola to ale návšteva Slovenska, ktorá mi ako prvá otvorila oči. Mal som dvadsaťštyri, prvýkrát som opustil svoju rodnú Indonéziu. Cestovať a pracovať inde bolo úžasné. 

Ako sa ti spolupracovalo so slovenskými hercami a účastníkmi festivalu Istropolitana Projekt? 

Dobrý človek rozozná dobro vo všetkých. Mal som kamarátov a kamarátky nielen medzi hercami. Sadli sme si aj so zvukármi a s osvetľovačmi, pretože nás všetkých spájala láska k tej istej veci – k divadlu. Fungovala medzi nami rovnaká chémia. 

Tam si sa zoznámil aj s manželkou, však? 

S ňou som sa spoznal trochu neskôr, v roku 2012. Prišli sme kvôli tomu istému projektu, stretli sme pár nových študentov, a jednou z nich bola práve ona. Porozumeli sme si, aj keď sme sa museli prelúskavať našou kostrbatou angličtinou. Potom sme spolu začali chodiť. 

Tvoja manželka je teda Slovenka, chvíľu ste spolu boli aj v Indonézii, ale nakoniec si sa rozhodol presťahovať sa na Slovensko. Bolo to ťažké rozhodnutie? 

Áno, povedal som jej, že potrebujem pol roka na prípravu. Musel som sa pobaliť a mentálne prenastaviť, pretože som vedel, že to nebude ľahké. Na Slovensko som potom prišiel v roku 2014 so 60-dňovými vízami. Za ten čas som si tu musel zariadiť celý nový život. Prvý rok bol náročný, nájsť si prácu, usadiť sa, porozumieť trochu slovenčine, ktorá bola pre mňa úplne neznámym jazykom. Vedel som povedať len pár slov, ako ku mne, poď sem, ľahni si, spinkať. Moje obľúbené slovo bolo kladivo.

Prečo kladivo?

Pomáhal som s kladivom svokrovi.

Teraz už hovoríš slovensky?

Trošku.

Čo je pre teba najťažšie?

Slovenčina je štvrtý najťažší jazyk na svete. Máte tam samé ona, oni, ono a sedem pádov. Snažil som sa naučiť slovensky z učebníc, z rádia, chodil som na doučovanie, čokoľvek, len aby som sa zlepšil, ale stále to nie je ono. 

Ako dlho podľa teba potrvá, kým budeš úplne rozumieť slovensky?

Celý život. A to sa stále snažím rozprávať so svojou manželkou, so synom, s kolegami, s kýmkoľvek. 

Sú situácie, keď sa slovenčine nevyhneš?

Vždy, keď niekto nehovorí anglicky. Keď idem so synom do nemocnice alebo do potravín. Naučil som sa používať aspoň úplne základné slovíčka, ako prosím vás, ďakujem a prepáč. Tieto tri používam každý deň.

Máš vtedy pocit, že ľudia sa k tebe správajú priateľsky a prívetivejšie?

Určite. Chápem, že nie som dokonalý človek a vždy budem potrebovať od niekoho pomoc, takže prosím používam stále. A, samozrejme, úsmev, ten je základ.

Je ťažké nájsť si tu prácu, keď človek nehovorí slovensky? 

Pracujem na Veľvyslanectve Indonézskej republiky, tam slovenčinu nepoužívame takmer vôbec. Dorozumievame sa indonézsky alebo anglicky. Po slovensky sa rozprávam najmä so  synom – v škole majú Edupage, kde môžem vidieť, ako sa mu darí.

Bolo pre teba ľahšie nájsť si prácu v rámci indonézskej komunity?

Jednoznačne áno, ale ja som sa ešte navyše snažil nájsť prácu v odbore – v divadle alebo reklame. Hľadal som agenta, ktorý by ma dostal do povedomia a zohnal mi prácu.

V akej reklame si hral?

Pre Tesco Mobile Lamač.

A akú postavu?

Týpka z Peru, čo jazdí na lame. Lama tatranská! Natáčali sme v Stupave.

Myslíš, že by si raz mohol dostať rolu Slováka?        

Akurát ma obsadili v Slovenskom národnom divadle do roly šoféra, takže všetko je možné. 

Ako dlho ti trvalo, kým si našiel prácu vo svojom odbore?

Zhruba deväť rokov. V rokoch 2017 – 2018 ma obsadili v nezávislom slovenskom divadle – Divadle Nude, hral som sám seba a svoj život. Bol to príbeh o tom, ako si žena vezme za muža cudzinca. 

Máš pocit, že toto predstavenie pomohlo slovenskému publiku lepšie porozumieť, ako to majú cudzinci u nás?

To závisí od ich výchovy a vzdelania, ale myslím, že nebolo ťažké z kontextu pochopiť, že cudzinci to tu nemajú najľahšie. Súčasťou predstavenia boli aj pesničky, ktoré som zložil o svojom živote. Ako sa tu cítim, ako som musel získať všetky papiere, o mojom vzťahu so ženou z inej kultúry. Či tu vôbec patrím, tak ďaleko od svojej rodiny. Všetko som to vypľul na papier a uľavilo sa mi. 

Aké sú najväčšie kultúrne rozdiely medzi Indonéziou a Slovenskom? 

Slovensko má 5 miliónov obyvateľov, zatiaľ čo Indonézia 17 miliónov – už toto je neporovnateľný rozdiel. V Indonézii je 80 % ľudí moslimov. Žena tam nemôže spať v tom istom hoteli či izbe ako jej priateľ, musíme sa schovávať. Aj keď nie som moslim, niektoré pravidlá jednoducho rešpektujem. Aj moslimovia sú totiž súčasťou mojej rodiny. 

U nás máme 17-tisíc ostrovov uprostred mora. Buď tam leje, alebo je obdobie sucha. Ovocie rastie všade. Čerstvá zelenina 24/7. V tomto je náš život určite jednoduchší.

V našom jazyku nenájdete žiadne on, ona, oni. Prítomný a minulý čas je jeden a ten istý. Neexistuje mužský a ženský rod, porozumieť našincovi je určite jednoduchšie. Keďže ale máme tisíce ostrovov, znamená to minimálne 500 rôznych etník a dialektov. Od Sumatry až po Papuu, každý hovorí vlastným jazykom, ale ak ich porovnáme, pripomínajú dúhu. Podobajú sa, pekne do seba zapadajú a sú unifikované oficiálnym jazykom Indonézie, ktorým je bahasa. 

Je niečo z indonézskej kultúry, čo sa snažíš vo svojom živote na Slovensku zachovať? Prípadne niečo, čo chceš priniesť do života svojej rodiny alebo do slovenskej kultúry všeobecne?

Vtipné je, že keď som bol mladý, tak ma indonézska kultúra a jedlo nijak obzvlášť nezaujímali. Ale odkedy som tu, sústredím sa čoraz viac na to, kým vlastne som. Na čo môžem byť hrdý. 

Čím ďalej som od svojej domoviny, tým viac takých vecí nachádzam. Hráme napríklad na angklung, bambusový nástroj, ktorý je svetovým dedičstvom UNESCO. Tiež robím tieňové divadlo, masky. V roku 2015 som pracoval na EXPO v Miláne v indonézskom pavilóne so všetkými týmito artefaktmi. Uvedomil som si, že Indonézia je úžasná krajina, ktorá má byť na čo hrdá. 

Kde využiješ svoje bábky a masky? V nejakom divadle?

To nie, len na ambasáde a keď sa snažím zabaviť svojho syna. Niekedy ich dostane moja rodina ako darčeky. To isté platí pre batikované oblečenie. Niekedy s kolegami robíme workshopy batiky a výrobky potom putujú mojim kamarátom. 

Takže sa snažíš indonézsku kultúru predstaviť širšej verejnosti na Slovensku? Cez workshopy a predstavenia, ktoré si spomenul?

Určite, keďže samotnou náplňou mojej práce je sociálna a kultúrna propagácia indonézskych tradícií. 

Myslíš, že to prispieva k lepšiemu pochopeniu medzi Slovákmi a Indonézanmi?

Do určitej miery áno. Niektorí ľudia majú chuť sa hneď po predstavení vydať do Indonézie. Snažíme sa naše tradície šíriť po celom Slovensku. Naposledy bol napríklad náš tradičný indonézsky súbor hrať na festivale v Púchove. 

Čo by podľa teba pomohlo cudzincom a Slovákom navzájom si lepšie porozumieť?

Ja vás ako človek z cudziny musím rešpektovať. My sme tu cudzincami, prišli sme zvonku. Tiež by sme mali rozumieť vašej histórii a zvykom.Pochopiť, kým bola krajina okupovaná, akú ste mali revolúciu. Akí sú obyvatelia, aké tu máte prírodné pamiatky či jedlo. Je pre to aj názov – gastrodiplomacia. 

To je môj obľúbený druh diplomacie, kdekoľvek na svete…

A zas naopak, z vašej strany si myslím, že by sa Slováci mali rozhodnúť, či nás chcete prijať, alebo nie. Svetový trh je už v dnešnej dobe otvorený a ľudia sa môžu ľahko presunúť kamkoľvek inam. 

Myslíš, že Slováci a Slovenky sú všeobecne tolerantní a otvorení ľudia?

Myslím, že majú odhodlanie s inými národnosťami spolupracovať, no skôr v oblasti biznisu. Okolo mňa sú ale samí dobrí ľudia. Mám ich rád.

Zvažuješ niekedy, že by si sa vrátil domov, do Indonézie? 

Nechávam to otvorené. Ak by sa mi naskytla príležitosť vrátiť sa a viesť tam lepší život, tak prečo nie? Tiež rozmýšľam nad tým, kde by som chcel stráviť dôchodok. Tu, alebo na pláži? Alebo prípadne pod Tatrami? 

Ako sa identifikuješ? Si Indonézan, Slovák, cudzinec, návštevník…?

Cítim sa ako človek. Keby sme boli všetci len ľudia, keby sme neboli rozdelení do jednotlivých krajín, možno by sme si rozumeli lepšie.