Katarina Živanović: Ženy v kultúre prenechávajú priestor mužom, potom ich nevidno

Po desaťročiach prežitých v rodnom Srbsku sa presťahovala do zahraničia. Na Slovensku najprv viedla košickú Tabačku, teraz manažuje kreatívne centrum v Nitre, kde je jedinou cudzinkou. Naučila sa po slovensky, opätovne spoznala samu seba a vybudovala si blízke vzťahy. Hovorí, že odkedy tu žije, je z nej iný človek. Ženy pracujúce v kultúre sú podľa nej veľmi schopné, no prenechávajú príliš veľa priestoru mužom. 

V Srbsku pôsobila ako riaditeľka Kultúrneho centra REX v Belehrade, riaditeľka Múzea histórie Juhoslávie a šéfka odboru kultúry v Belehrade.

Doma si v Tel Avive a páči sa ti aj v Španielsku. Ako sa cítiš na Slovensku? 

Vždy to závisí od tých, s ktorými sa stretávam, a od možností, ako tráviť voľný čas. Stretla som tu ľudí, ktorí ma prijali, cítim, že patrím do komunity. 

Na Slovensku som zatiaľ žila iba v Košiciach a v Nitre. 

Čím sú pre teba Košice a Nitra iné?

Rada navštevujem galérie, múzeá a kultúrne akcie. V Nitre ma nadchli festivaly, v Košiciach zase podujatia súčasného umenia.  

Za kultúrou a umením zvyknem často vycestovať do zahraničia. Napríklad do Viedne sa dostanem ľahšie z Nitry. 

Obľubujem čajovne s príjemnou atmosférou a posedenie vonku na pešej zóne. K spokojnosti potrebujem aj bohatú vegetariánsku ponuku v obchodoch. V Nitre som však zatiaľ nenašla všetko, čo potrebujem. 

Čo ti chýba?

Robí mi radosť cvičenie v skupine. A v Nitre som na to zatiaľ nenašla partiu – neviem sa so známymi časovo zladiť. Vediem nitrianske kreatívne centrum, a ak by som chodievala cvičiť o siedmej, nestihnem ranné stretnutia na mestskom úrade. 

V Košiciach som mala perfektného trénera. Viacerí z Tabačky sme chodievali cvičiť spolu (Tabačka Kulturfabrik – centrum súčasného umenia a kultúry, pozn. red.). Hoci nakupujú v menších, lokálnych obchodoch, toto bolo v obchodnom centre, kam nechodia ani po mlieko. S povzdychom sa ma pýtali: ,Katka, to fakt v obchodnom centre?‘ 

V Nitre som však iný človek ako ten, akým som bola v Košiciach. 

Ako ťa Košice zmenili?

V čase sťahovania sa zo Srbska som mala štyridsaťšesť a manažovanie Tabačky v Košiciach bolo moje prvé zamestnanie mimo domu. Musela som sa prispôsobiť a začať od nuly. Po slovensky som nevedela ani slovo. V tíme sme sa síce dohodli na komunikácii v angličtine, ale nefungovalo to dobre.  

V Nitre som mala šťastie. Skupina vytvorená okolo projektu Európskeho hlavného mesta kultúry ma prijala. Bola som otvorenejšia, slovenčina sa mi zlepšila. Pri cestách po regióne ma oslovila tunajšia kultúra a ľudia, ktorí ju rozvíjajú. Zaujal ma spôsob ich života a komunikácie. 

Sťahovanie sem bolo už mojím tretím. Medzi Košicami a Nitrou som žila ešte v Prahe. V Nitre som sa asimilovala najrýchlejšie, proces som už mala dobre nacvičený. 

Bolo pre teba ťažké odísť zo Srbska?

Neviem, ako by na to reagovali moji rodičia, keby boli nažive, ale myslím, že som sa v Srbsku narodila omylom. 

Prečo? 

Nikdy som sa tam necítila doma. 

Nebola som veriaca, cudzie mi boli aj tradičné umenie a spôsob života. Ešte aj moje stravovanie sa líšilo – od sedemnástich som vegetariánka. V Srbsku zase radi jedia mäso a biely chlieb.

Navyše som odlišne pristupovala k práci. Bola som zvyknutá, že ráno prídem do kancelárie, zadáme si úlohy, deadline, povieme si, ako čo spravíme, čo potrebujeme a koľko to bude stáť. Toto mám po mamke. Zato v čase mojej mladosti pracovné nadšenie nebolo v Srbsku typické. Srbi si zo seba uťahovali, že nikdy ich nemôžu zaplatiť tak málo, ako málo budú pracovať. Keď robili v zahraničí, boli tvrdí pracanti.  Doma však, povedzme, takí relaxovaní. 

Mimochodom, na Slovensku som si musela zvykať, že sa dohodneme na tom, že sa stretneme, aby sme sa potom mohli dohadovať. 

V akom prostredí si vyrastala?

Narodila som sa ešte v časoch Juhoslávie a od sedemnástich žila v Belehrade. Ako mladá som nedokázala do hĺbky pochopiť politický a ideologický kontext.

Juhoslávia vtedy podporovala súčasné umenie a kultúru. Pohybovala som sa v prostredí, z ktorého vzišla Marina Abramović, kde sa preslávili medzinárodný jazzový, filmový či divadelný festival. Obzrela si sa a uvidela známych svetových umelcov či umelkyne. Veci boli dostupné, mohli sme cestovať. Ale srbský folklór a tradičná kultúra ma nikdy neoslovili.

Čo ťa prekvapilo po príchode na Slovensko?

V Košiciach som predtým nebola, a tak som sa na ne zahraničných kolegov spýtala. Za najväčšiu záhadu považovali úplne prázdne mesto v nedeľu o desiatej ráno. Veľmi rýchlo som pochopila, kde všetci sú a prečo organizovať nedeľný kultúrny program až poobede. 

Rešpektujem lokálne tradície a komunity a snažím sa ich spoznávať. Je to niečo nové, čo mení moje vnímanie života, spoločnosti a obohacuje ma.

Nie som veriaca, ale do kostola chodím rada. Najlepšie v sobotu. Vládne tam špecifické ticho a pokoj. Žiaľ, kostoly nie sú otvorené stále a nedajú sa navštíviť hocikedy, čo je škoda. 

Zmenilo ťa Slovensko? 

Dramaticky. Nebyť života na Slovensku, nebola by som tým, kým som.

Presťahovala som sa z bezpečného prostredia do pre mňa úplne neznámej krajiny. Sama. Rodičia mi zomreli, bývalý manžel ostal v Belehrade. 

Opäť som sa spoznávala. Dostala som šancu reagovať inak na situácie, ktoré som zažila aj v minulosti. 

Vzťah s novými ľuďmi ma veľmi obohacuje a verím, že ich spoznávaním spoznávam aj samu seba. 

Je niečo, čo ťa na Slovensku sklamalo?

Veľmi ma zaujíma vzťah a správanie väčšiny k menšine. Spoločnosť tu napríklad negatívne vníma ľudí bez domova. 

Mrzí ma, ak si ľudia myslia, že v pešej zóne je veľa bezdomovcov a polícia by ich mala riešiť. Zodpovednosť za to, ako sa menšinám darí, má niesť väčšina. Postarať sa o ne by mala nie polícia, ale majorita a mesto. 

Ako vnímaš vzťah majority k ľuďom z cudziny?

To vnímanie silne ovplyvňuje správanie cudzineckej polície. 

V Košiciach som k nim chodila raz ročne. Rozumela som slovensky, tak so mnou sa rozprávali. Ostatní mali so sebou tlmočníkov. Nebola som cudzinka, s akými sa bežne stretávali. Možno aj preto na mňa reagovali dobre. 

V Nitre je to zložitejšie. Náš čas nemá žiadnu hodnotu. Objednanie sa na konkrétnu hodinu v praxi nerešpektujú. Zamestnanci sú často nervózni a spôsob fungovania úradu im neumožňuje pochopiť človeka na druhej strane. 

Priestor čakárne je malý, čo ešte zvýraznila pandémia a potom vojna na Ukrajine. Uvítala by som aj papier na toaletách.

Neistota, že niečo vybavím, spôsobuje veľký stres, čo nevnímajú. Je to, akoby som niečo zle urobila a šla k riaditeľke materskej školy po trest. Mám viac ako päťdesiat a nebaví ma tam chodiť s takýmto pocitom. 

Slovenskú kultúru vnímaš ako mužskú. Prečo?

Nepoznám tunajšiu operu ani mainstreamové divadlo, takže neviem, ako to funguje tam. Ale pri svojej práci pociťujem neviditeľnosť žien. Akoby sa na ne zabudlo. Akoby tam ani neboli, hoci bez nich by kultúra neexistovala. 

Muži sú vnímaní ako tí múdri, ako centrum vesmíru. Ženy v pozadí často makajú dvanásť či pätnásť hodín, sú geniálne produkčné, ale hlavný dramaturg či riaditeľ je muž a toho vidno najviac.

Podobne je to pri diskusiách. Máte štyroch hostí a z toho ani jednu ženu. Keď som sa pýtala jednej z organizátoriek, či jej tam niečo nechýba, odpoveď znela, že nie. Nič sa jej nezdalo zvláštne. Mal by tam byť balans – samozrejme, nie nasilu. Ženy z kultúry sú veľmi schopné, ale mužom jednoducho prenechávajú priveľa priestoru. 

Kultúre a umeniu sa venuješ celý profesijný život. Podporuje u nás štát kreatívne centrá dostatočne? 

Projekt kultúrno-kreatívnych centier patrí medzi prvé svojho druhu na Slovensku. Financovanie z európskych peňazí znamená obrovskú administratívnu záťaž a prináša výzvy, ktoré štát predtým nemusel riešiť. 

Investícia do tohto projektu je pre mňa signál, že spoločnosť chápe hodnotu kultúry a kreatívneho priemyslu. Spôsob ich zavádzania nie je dokonalý, ale pri prvých pokusoch dokonalosť nemožno očakávať. Vidím štát, ktorý vytvoril stratégiu pre kultúru, krajinu, ktorá plánuje, venuje tomu kapacity a hľadá cestu. 

Cieľom nitrianskeho kreatívneho centra je, aby sa tu kreatívci cítili ako doma a aby obyvatelia vnímali kreativitu ako súčasť svojho života. Darí sa to?

Odkedy sme vznikli, paralelne sa v Nitre rozbehlo viacero iniciatív. Nevnímam medzi nami konkurenciu, podporujeme sa, vytvárame priestor na ďalšiu spoluprácu. Ťahúňom rozvoja nemá byť samotné kreatívne centrum, ale celá komunita. 

Všímam si, že ľudia si tu zakladajú rodiny, nachádzajú zamestnanie. Zvyšuje sa ich angažovanosť aj v kultúre a umení a vytvárajú si silnejší vzťah k miestu, kde žijú.

Aj poslanci mestského zastupiteľstva začínajú vidieť projekt kreatívneho centra nielen ako finančnú záťaž. Prináša do Nitry zmenu kvality života a mení spôsob trávenia voľného času.  

Ovplyvňuje vytváranie blízkych vzťahov to, že žiješ v cudzine?

Priateľov som si vždy našla v práci. Takže vo voľnom čase sa stretávam hlavne s komunitou ľudí, ktorých som spoznala tam. 

Budovanie vzťahov bolo jednoduchšie, keď som mala dvadsať alebo tridsať. Ale musím povedať, že sa mi to darí aj v tomto veku. V Košiciach určite, v Prahe som žila v čase korony, období náročnom pre každého. 

Odkedy som prišla do Nitry, kedykoľvek sa niečo stane, mám komu zavolať.