Máme tu všetko, ale vlastne nič

Príbehy o integrácii ukrajinských utečencov na Slovensku sú rôzne. Väčšina dopadla úspešne.

Z 1 510 877 osôb, ktoré prekročili hranice medzi Ukrajinou a Slovenskom, k 18. júnu 2023 požiadalo v Slovenskej republike o štatút dočasného útočiska 118 197 odídencov, teda takmer osem percent prichádzajúcich. Tak napísalo ministerstvo vnútra na svojom webe 28. júna 2023. 

Niekde v tejto suchej štatistike je ukrytá aj dnes 33-ročná Svetlana Vaňukova. V septembri bude mať za sebou rok a pol pobytu na Slovensku. Po viac ako mesiaci skrývania sa v mrazivej pivnici bytového domu v Mykolajive a po tom, čo jej Rusi zabili muža Dmitrija, ktorý narukoval ako dobrovoľník, prestala váhať. Pochovala ho, vzala vtedy sedemročnú dcéru Nasťu a aj s kamarátkou nasadli na prvý vlak z Odesy smerom na západ. Či skončia v Poľsku, na Slovensku, v Česku, prípadne inde, neriešila. 

„Chcela som jediné – dostať sa spod rakiet, spod toho strašného hluku výbuchov, z neustáleho zvuku sirén. Trhalo mi srdce, keď som Nasťu sledovala, ako si na stoličke či matraci v pivnici rukami zakrýva uši a hlavu tlačí medzi kolená,“ spomína Svetlana. Utiekla v deň svojich narodenín. „Mojím darčekom bolo, že som sa stala človekom bez budúcnosti. Netušila som, kam sa podejeme.“ V priebehu týždňa schudla z 53 na 46 kilogramov a zosiveli jej vlasy.

Slovensko ju prvýkrát príjemne prekvapilo už na hranici. V tom čase na nej pomáhalo množstvo dobrovoľníkov, takže bolo postarané o teplo, jedlo, pitie či o darčekové karty mobilných operátorov. „Mali ste to úžasne zorganizované, všetko fungovalo, dostali sme aj informácie, ako sa čo najrýchlejšie dostaneme autobusom do Košíc a odtiaľ vlakom do Lučenca. Tam nás už s autom čakali dobrí ľudia z Veľkého Krtíša. Práve v dedine neďaleko neho sme mali rezervované ubytovanie.“ 

Ako začať odznovu

Dnes hovorí, že najťažšie bolo postaviť sa na vlastné nohy. Ešte večer pred začiatkom vojny sa s dcérou aj s mužom prechádzali po centre mesta, ráno už z okna s hrôzou sledovali prelety bojových lietadiel a počúvali prvé výbuchy. To ešte netušila, že sa práve roztočila špirála, po ktorej sa zo strednej triedy prepadne do chudoby a ostane odkázaná na druhých.

Žena, ktorú v dvoch rokoch opustil vlastný otec, ktorej v dvadsiatich dvoch rokoch zomrela mama a v tridsiatich dvoch rokoch sa stala vdovou, ostala sama s malou dcérou v cudzej krajine. Bez majetku, bez peňazí na účte, len s dvomi taškami, v ktorých mala oblečenie pre dcéru. Doma ostali jej knižky aj hračky. Polmiliónové životom a kultúrnymi akciami prekypujúce mesto neďaleko mora nahradila malá slovenská dedinka v chudobnom regióne, kde sa nedeje prakticky nič.

„Keď si spomeniem na Dimu, na to, že mohol žiť, keby nám Rusi dali pokoj, dodnes plačem. V to leto sme si plánovali rekonštruovať byt. Sami sme z regiónu, kde všetci hovoria rusky, nikdy sme s tým na Ukrajine nemali problém. Od čoho nás Putin oslobodzuje? Prvé mesiace som plakala viackrát denne. Ten pocit, že sme ostali samy, že zrazu som nemala nič, navyše v cudzom prostredí, bol skľučujúci,“ vysvetľuje Svetlana. „Bolo mi však jasné, že sa musím postarať o dcéru, čiže sa pozbierať a čo najskôr si nájsť prácu. Na plač bol čas po nociach, cez deň som musela byť oporou dcére. Mali sme kde bývať, s vybavovaním papierov, jedlom, oblečením aj drogériou nám pomohlo množstvo dobrých ľudí, ktorí prinášali veci v rámci humanitárnej pomoci. Dcére darovali aj starší notebook a bicykel.“

V práci spokojná

Svetlana si našla prvú prácu v pekárni zákuskov. „Nikdy predtým som to nerobila, ale rýchlo som sa zaučila a bavilo ma to. Kolektív bol kamarátsky, iba jedna kolegyňa mi tvrdila, že Ukrajinci zabíjajú sami seba a Putin s tým nič nemá. Raz mi povedala, že uvidím po voľbách – vyhrá Smer, skončí sa podpora pre utečencov a konečne zmizneme.“ Šéf bol so Svetlanou taký spokojný, že už v prvý mesiac dostala solídnu odmenu. „Na slovenské pomery nič moc, no na ukrajinské bola obrovská. Keď som to videla, bola som v miernom šoku.“

Po dvoch mesiacoch si Svetlana cez agentúru našla prácu v závode, ktorý vyrába káblové zväzky pre automobilový priemysel. Robí sa na tri zmeny, ale plat v porovnaní s pekárňou je dvojnásobný. „Je to ťažká práca, celý deň stojím na nohách, mám dopichané a zničené ruky, na zápästiach mi rastú malé hrčky, v lete je v hale šialená horúčava, ale zarobím približne tisíc eur v čistom. Nemám síce nárok na platenú dovolenku ani na stravu, ale som spokojná.“

Svetlanina dcéra Nasťa prišla na Slovensko ako druháčka na základnej škole. Miesto bežných detských kresieb zrazu maľovala len tanky. Tesne po príchode nastúpila do školy v dedine pri Veľkom Krtíši. „Páčilo sa mi tam, a hoci som ešte nehovorila slovensky, väčšinu som rozumela. Spolužiaci ma prijali. Učivo som zvládala, lebo na Ukrajine sme s ním popredu. To, čo ma tu učili v druhej triede, sme doma preberali skôr,“ smeje sa. Tretí ročník už v slovenskej škole nezačala – učila sa vo svojej domovskej škole prostredníctvom online vyučovania. Štyri hodiny denne boli pripojení jej spolužiaci, ktorí ostali v Mykolajive, so spolužiakmi, ktorí utiekli do rôznych krajín sveta. 

Kamarátky z iných krajín závidia

Na otázku, či sa cíti na Slovensku integrovaná, Svetlana odpovedá: „Jednoznačne. Mám všetko, čo potrebujem – štát mi hradí ubytovanie v súkromí, majitelia domu a ďalší dobrovoľníci mi vždy pomohli s administratívnymi vecami. Už viac ako rok nie som odkázaná na žiadnu pomoc charity, našla som si tu kamarátky aj kamarátov. Zvládla by som to už aj bez pomoci štátu.“ 

Je to však len jedna stránka mince. „Hoci mi technicky nič nechýba, stále sme u vás len hostia. Nie sme tu doma, nespíme vo svojej posteli, neotváram vlastnú chladničku, nevarím na vlastnom sporáku, nevidím rodnú krajinu. Neviem plánovať svoj život. Mojím domovom je Ukrajina. A deň návratu je v nedohľadne.“

Dodáva, že podobne sú na tom ďalšie desiatky Ukrajiniek, ktoré s ňou pracujú v závode. Mnohé z nich žijú na ubytovni v rovnakej obci, nemajú teda súkromie ako ona v rodinnom dome, ale v zásade sú spokojné. „Situácia sa však priebežne mení – mnohé z nich odišli na krátku návštevu domov a už sa nevrátili, iné jednoducho nevydržali žiť tu bez otcov, mužov a synov. A niektoré tu pracujú, aby väčšinu peňazí poslali rodinám domov. Musia, lebo sú bez príjmov.“

Z Ukrajiny utiekli aj jej ďalšie príbuzné či kamarátky. „Volávame si. Závidia mi, ako som dopadla. Moja teta je vo francúzskom Cannes. Na Ukrajine bola manažérkou, teraz umýva riady a pripravuje jedlá v malej kaviarni. Sama. Už nevládze, je zničená, unavená, beží tam turistická sezóna. Dostáva 1500 eur mesačne, z nich 700 eur platí za malý jednoizbový byt. Zo zvyšku musí vyžiť. Kamarátka zase hneď po začiatku vojny utiekla do Holandska. Ubytovali ju na lodi, pracovať mohla len 12 hodín týždenne. Na hodinu síce mala 10 eur, ale za mesiac jej to vyšlo menej ako mne na Slovensku. Pri tamojších cenách nedokázala fungovať. Krstná mama mojej dcéry je zase v Maďarsku. Býva na ubytovni v izbe s piatimi cudzími ženami, s kuchyňou a WC na chodbe, a v kórejskom závode zarába 500 eur. Z toho ešte musí ušetriť, aby nejaké peniaze poslala aj domov. Keď to porovnám, hoci nemôžem generalizovať, Slovensko pre utečencov vytvorilo lepšie podmienky. Viem, že časť vašej spoločnosti je proti našej prítomnosti a schvaľuje, čo robí Rusko. Okrem už spomínanej poznámky kolegyne a neochoty jednej zamestnankyne košického supermarketu poradiť mi pri samoobslužnej pokladni som však v podstate nič negatívne nezažila. Naopak, dobra a ochoty som tu dostala až nadmieru.“

Na Slovensku sú už aj mediálne známe utečenky. Jednou z nich je výborná speváčka Mila Medvedovska, ktorá sa narodila na Kryme. S rodinou žila v Dnipre, kde prevádzkovala vlastnú hudobnú školu. Útočisko pred vojnou spolu s dcérou našli v Bratislave. Dnes u nás nahráva a úspešne koncertuje so známymi českými aj slovenskými umelcami. „Z domova ma vyhnala vojna a na Slovensku sa mi deje toľko dobrých vecí,“ povedala autorovi tohto textu ešte minulý rok.

Integrácia v praxi

Cez manželov Jána a Martinu Rumanovcov a ich evanjelickú faru vo Veľkom Krtíši našlo v priebehu pätnástich mesiacov od začiatku vojny ubytovanie, prácu a inú pomoc do 80 Ukrajincov, najmä žien a detí. Mnohí z nich sa už vrátili domov, niektorí ostali a chystajú sa na návrat po skončení vojny, ďalší plánujú ostať na Slovensku natrvalo. A stále, i keď zriedkavejšie, prichádzajú aj noví. 

„Hoci to bola pre všetkých nová situácia, dnes možno povedať, že utečenci sa integrovali veľmi dobre. Na to, že sme všetko zisťovali za pochodu, to dopadlo priam výborne,“ vraví farár Ján Ruman. „Postupne sme sa učili, kde všade narážajú na prekážky, a riešili to. Prvým problémom bola jazyková bariéra, najmä v písanej reči na úradoch, v bankách a podobne.“

Všetkým bolo treba nájsť ubytovanie. Na to poslúžili primárne osobné kontakty. Dobrovoľníkov, ktorí ponúkali svoje domovy, bolo na začiatku veľa, postupne ich však ubúdalo. „Dnes už príliš nemotivuje ani štátny príspevok, ponuka ubytovania pre utečencov je minimálna,“ vysvetľuje Ruman. Jeho manželka Martina dopĺňa, ako ľudia prvé týždne vo veľkom nosili oblečenie, potraviny aj drogériu. „Na fare to vyzeralo doslova ako v obchode.“

Lekári

Bolo otázkou času, kedy niekto z utečencov bude potrebovať lekársku pomoc. Ak sa niekto taký farárom ozval cez sociálnu sieť, najskôr dostal len informáciu, kde v meste je nemocnica, konkrétna ambulancia či lekáreň. „Až časom som pochopil, že to nestačí. Že tých ľudí nemôžeme nechať blúdiť v neznámom meste, že ich treba osobne sprevádzať, hovoriť za nich,“ opisuje Ruman. 

Takto sa podarilo vyriešiť možno 95 percent prípadov ľudí, ktoré potrebovali pomoc lekára. „Dobre zafungovali naše kontakty v meste, to, že ľudia nás dlho poznajú. Nadviazali sme spoluprácu s niektorými obvodnými lekármi, ktorí pacientom dávali presné termíny, prípadne ich posielali k špecialistom. A pomohla nám aj jedna organizácia, ktorá pre utečencov zháňala odborníkov na dobrovoľnej báze.“

Nie všade to fungovalo takto dobre. V jednej z obcí neďaleko Veľkého Krtíša sa lekárka pri žiadosti o vyšetrenie (inak zdravých) ukrajinských detí (šlo o potvrdenie, že môžu navštevovať škôlku) pred viacerými svedkami vyjadrila, že „sa nimi nenechá nakaziť“. 

Horšia situácia bola aj v Rimavskej Sobote. Podľa tamojšej občianskej aktivistky a podnikateľky Miroslavy Čiernej utečencov odmietala väčšina tamojších obvodných lekárov. „Bolo to strašné, gynekológiu a detské nakoniec pod seba vzal jeden lekár, ktorý pracoval aj vo Fiľakove. Boli tu stresy z čakania na špecialistov, mali sme problémy s predpisovaním liekov najmä chronicky chorým pacientom a seniorom, lebo ich k špecialistom nemal kto poslať. Pacientom tak chýbali lieky na tlak aj inzulíny. Nakoniec sme to museli riešiť výjazdovou ambulanciou. V tomto nám veľmi pomohlo občianske združenie Equita.“ 

Riaditeľka materskej školy v Banskej Bystrici Michaela Vargová zase opisuje, ako jedna z matiek urgentne potrebovala zubára. Nik ju nechcel vziať, a hoci dostala nejaké kontakty, bola pri jazykovej bariére a v silných bolestiach odkázaná sama na seba. „V zdravotnej starostlivosti sme fakt celkom zbytočne zlyhávali, lebo to bolo najmä o ochote. Nebyť dobrovoľníkov a neziskoviek, ktoré s tým pomáhali, ako len vládali, neviem, ako by niektorí utečenci dopadli. Toto je však úloha štátu.“ 

Práca 

Keďže väčšina žien chcela čo najskôr aj pracovať, Ruman začal oslovovať rôzne firmy vo Veľkom Krtíši a okolí. „Lenže mnohé reagovali, aby dotyčné poslali životopis. A vznikol problém – ako ho napíšeme, keď neovládame ich jazyk? Kto to spraví? Vytvoria si ho samy? Na čom? Veď nemajú počítače. Našťastie po roku sa nám s týmito vecami snažil pomôcť už aj úrad práce.“

Umiestňovať utečenky na trh práce v beztak zaostalom regióne bol najväčší problém. Cez úrad práce, ktorý to má v kompetencii, to spočiatku prakticky nefungovalo – dával im síce vypisovať dotazníky, ale reálne kroky pre nájdenie práce nerobil. „Pochopili sme, že jedinou cestou sú naše osobné kontakty. A tak sme volali kamarátom, ktorí vlastnia firmy, prípadne v nich robia manažérov, a hľadali voľné miesta. Tak sme umiestnili väčšinu ľudí. Systém to, žiaľ, nedokázal,“ opisuje farár Ján Ruman.

Nie všetkým sa podarilo nájsť trvalú prácu. Smolu mali najmä matky s malými deťmi. Žiť z dávky v hmotnej núdzi sa však nedá, preto Rumanovci hľadali spôsoby, ako pomôcť aj im. „Nachádzali sme rôzne brigádnické práce na pár hodín, napríklad ak niekto potreboval navariť, napiecť, upratať dom a podobne. Ľudia s tým boli spokojní. Mali sme tu ženu kaderníčku s dvomi malými deťmi, a tak sme jej klientov priamo vozili, aby nemusela nikam chodiť.“ 

Tieto prípady opäť ukázali jednu z dier v legislatíve – utečencom síce dovolila pracovať, ale nesmeli podnikať ani v drobnom. Mnohé zo žien matiek by si pritom dokázali privyrobiť práve úpravou vlasov, nechtov a podobne. Boli nútené robiť to načierno, potichu, bez reklamy, hoci by sa svojimi schopnosťami uživili. 

Schopnosť adaptovať sa a nájsť si akúkoľvek prácu na utečenkách oceňuje aj aktivistka a podnikateľka z Rimavskej Soboty Miroslava Čierna. „Bolo mi smutno, keď som videla prichádzať ekonómky, farmaceutky či zdravotné sestry, ktoré si nemohli nájsť prácu v odbore. Ale väčšina z nich sa prispôsobila a robia niečo iné. Ide o rôzne manuálne práce či upratovanie. Najhoršie to mali matky s viacerými, najmä malými deťmi, lebo ich nemali kam dať.“ 

Integrácia detí

Možno ťažšie ako rodičia to na Slovensku mali ich deti v tínedžerskom veku. Ruman hovorí, že vojna ich vytrhla z kamarátskeho prostredia a vrhla do neznáma. „Cítili sa osamelí, cudzí, izolovaní, netušili, ako dlho tu budú. Veľmi sme premýšľali, čo s nimi, keď si sami nemajú možnosť nič plánovať a často ani s kým podebatovať. Volať kamarátom cez internet normálne živé vzťahy nenahradí. Zorganizovali sme pre rodiny viaceré akcie a výlety, ale na vyriešenie frustrácie tínedžerov sme asi nemali.“

Lepšie to mali deti v predškolskom veku, ktoré sa podarilo umiestniť a integrovať priamo v materských školách. Michaela Vargová je riaditeľkou jednej z nich v Banskej Bystrici. „Mali sme síce plné kapacity, lebo sídlime v centre mesta, ale ministerstvo umožnilo navýšenie kapacít o desať percent. Vzali sme toľko ukrajinských detí, koľko nám priestory dovoľovali. Na začiatku ich bolo päť.“

Niektoré už odišli a nahradili ich ďalšie, niektoré pendlujú s rodičmi na Ukrajinu a naspäť. Všetky, ktoré prišli z vojnových oblastí, však spájali práve traumy. „Už to, že prežili výbuchy bômb či streľbu, je strašné. Predstavte si, že takéto trojročné až päťročné dieťa odtrhnete z kruhu jeho kamarátov, z rodiny, a zrazu má žiť niekde, kde nerozumie ani len jazyku. Bez otca, deda a ďalších členov rodiny. Čo asi cíti, čo prežíva vo svojom vnútri?“

Debatujeme spolu o päťročnom chlapčekovi, ktorého príbeh poznám osobne – doma pri náletoch vlastným telom kryl svojho mladšieho súrodenca. Z traumy, ktorú prežil, prestal rozprávať. Jeho správanie sa dramaticky zhoršilo, začal biť spolužiakov. V škôlke na seba viazal tri učiteľky, takže do nej ďalej nemohol chodiť. Aj takto vyzerá jedna z obetí vojny. A spomínam si aj na viaceré deti, ktoré keď videli či počuli na oblohe civilné lietadlo, ešte aj na Slovensku sa v panike hádzali pod posteľ. Rovnako reagovali počas búrky. 

Vargová reaguje, že u nich deti s traumami reagovali skôr utiahnuto, preto sa im najmä snažili vytvoriť bezpečné prostredie. „Deti sa veľmi rýchlo učia, naše učiteľky vedeli trochu po rusky, dnes už tu všetky vieme aj trochu ukrajinsky. Veľmi nám pomohli metodiky na prácu s deťmi, ktoré neovládajú náš jazyk. Zvyšok je najmä o empatii, o tom, aby sa dieťa v škôlke cítilo neohrozené, aby si bolo isté, že ho ochránime. To sa nám, myslím si, podarilo. V žiadnom prípade sme z nich neťahali vojnové zážitky z Ukrajiny. Orientovali sme sa na pozitívne veci.“

Podľa riaditeľky škôlky takýmto deťom veľmi pomáhajú obyčajné maličkosti, akési istoty. „Rovnaká postieľka, rovnaká stolička pri rovnakom stole, rovnaké učiteľky, rovnaká trieda… Mali sme tu dievčatko z južnej Ukrajiny, ktoré bolo veľmi plačlivé, ale len čo si ľahlo do postieľky, prikrylo sa a malo pri sebe svojho plyšáka, cítilo sa bezpečne.“ 

Pri začlenení detí z Ukrajiny im však v škôlke pomáhajú najmä ostatné deti. „Deti sú všade na svete rovnaké. Chcú sa hrať, kamarátiť, smiať sa. Síce si kde-tu občas aj švacnú, no keď vidia utrpenie alebo človeka, ktorý potrebuje pomoc, sú veľmi súcitné. Pomáhajú prirodzene, bezprostredne a bez pátosu. Veľmi často pozorujeme, že deti sa skamarátia a hrajú úplne bez slov, stačí im neverbálny prejav, činy a dobré naladenie. V tomto sa od nich ako dospelí máme čo učiť. Je to úplný základ dobrých vzťahov a bezpečného sociálneho prostredia.“

Keď to bolo potrebné, Vargová využila aj služby psychologičky priamo z Ukrajiny. Veľa vecí konzultuje priamo s rodičmi detí. „Nechceme, aby tie deti zabudli, odkiaľ sú, preto sa hrávame aj ich hry, hovoríme si ukrajinské riekanky, spievame tamojšie pesničky…“ Za negatívum považuje absenciu viacerých ukrajinsky hovoriacich psychológov na Slovensku, ale najmä ukrajinského logopéda. 

„Malým deťom sa treba neustále venovať. Vrátane reči, správnej výslovnosti. Oni tu vôbec nemajú podporné tímy zložené z psychológov a logopédov. Spoliehať sa na slovenských odborníkov je zradné, lebo v cudzom jazyku nedokážu veci rozobrať ako v materinskom. A to už nehovorím o potrebe špeciálnych pedagógov. Koľkokrát vidím u dieťaťa zárodky porúch učenia, ale nedokážem to poriadne vysvetliť ani len jeho rodičom,“ vysvetľuje Vargová.

Doprava

Ako zásadný problém, ktorý štát podcenil, sa pri utečencoch ukázala doprava. Väčšina ľudí totiž na Slovensko prišla bez vlastného auta. „Z takmer 80 Ukrajincov u nás mali autá len dvaja, ostatní boli imobilní,“ spomína Ruman. „V okrajovom regióne ako Veľký Krtíš vám však verejná doprava nepomôže. Štát je naivný, ak si myslí, že niekto, kto žije v Krtíši, nasadne na autobus a s prestupmi dôjde do Rimavskej Soboty na cudzineckú políciu vybaviť si štatút odídenca. Bola to však povinnosť. Rovnako bolo naivné si myslieť, že títo ľudia budú schopní ísť sa zaregistrovať z Krtíša do Nitry na UNHCR, aby dostali finančnú dávku, na ktorú mali nárok. A ešte sa aj v rovnaký deň mali vrátiť naspäť. Neovládali náš jazyk, nemali peniaze, nepoznali krajinu, postupy, ale štát im pripravil podmienky na registráciu, ktoré mali problém splniť. A tak boli odkázaní na naše súkromné autá, na náš voľný čas, na našu ochotu.“ 

Podľa Rumana sa však utečenci jednoznačne snažili stavať na vlastné nohy. Dnes sú zväčša sebestační, väčšina si už dokáže sama riešiť aj veci na úradoch. „Hovoria mi, že už nechcú obťažovať. Ak nie sú vyslovene zúfalí, už nevolajú, že sa im niečo pokazilo v byte a treba to opraviť, snažia sa to riešiť sami.“ 

Negatívne skúsenosti

Ľudia boli na začiatku vojny a prvé jej mesiace motivovanejší pomáhať. Boli vrúcnejší, dnes sú utečenci pre mnohých všednou súčasťou mesta či okolitých dedín. Okrem toho, že vojna trvá dlho, k tomu prispievajú aj individuálne negatívne skúsenosti s niektorými z nich. 

Príkladom je rodina od Kyjeva – mama, otec a tri malé deti. Ochotní ľudia otcovi okamžite našli dobre platenú prácu vo Veľkom Krtíši, ale z prvej ho zakrátko vyhodili, lebo mal neustále absencie. Nastúpil do druhej, ale ani tam nevydržal. Keďže od charity dostávali prakticky všetky potraviny, mlieko, plienky aj drogériu, jeho výplata končila v cigaretách a alkohole. Dieťa mu do škôlky dobrovoľne vozili kamaráti vrátane starostu. Nevážil si to, mal pocit, že je to ich povinnosť. Nepomohla ani psychologická intervencia, dokonca sa odmietali vysťahovať, hoci im majitelia predĺžili ubytovanie až na trojnásobok pôvodnej dohody. Rodina nakoniec odišla k príbuzným na Sibír do Ruska. 

Iná utečenka dnes žije na Kryme. Vo Veľkom Krtíši našla prácu vo svojom odbore, pracoval aj jej syn, ale zaľúbila sa, vycestovala, tam ju dotyčný opustil, a ona sa dnes z Rusmi okupovaného územia nevie dostať, keďže je bez peňazí. Syn zatiaľ čaká na povolenie pracovať v tábore v Nemecku. 

Pozitívne na utečenky nespomína ani pán, u ktorého sa ešte v prvej vlne útekov ubytovali dve mladé ženy od Kyjeva. Poňali to ako dovolenku, a tak kým domáci pracovali a obskakovali ich, ony s ničím nepomohli, iba ležali a opaľovali sa. A do pamäti miestnych sa zapíše aj prípad, keď utečenka s piatimi deťmi nakoniec poslala tri deti na Ukrajinu k otcovi, lebo si na Slovensku našla milenca. 

O negatívnych príkladoch vie aj aktivistka Miroslava Čierna. „Isté problémy s integráciou boli vo Fiľakove, kde viacerí požívali alkohol, hádali sa a bili. Tieto individuálne zlyhania nás však nemôžu odradiť od pomoci, podobných nájdeme aj medzi svojimi.“ 

Sme na nich hrdí

Pýtam sa Rumanovcov, či všetka tá energia, čas, námaha a peniaze, ktoré za takmer rok a pol venovali utečencom, stáli za to. „Pomoc druhým je jedna z najväčších kresťanských úloh. To, čo vyznávame, nemôžeme hovoriť len slovami. Je našou povinnosťou vyjsť z kostolov a ukazovať to v praxi. A nie je to len o viere – keď vidíme, ako sú tí ľudia vďační, ako dnes prakticky všetci dokážu fungovať sami, ako sa etablovali, že už nepotrebujú našu pomoc, je to satisfakcia, ktorú nič nenahradí. Byť opäť v takej situácii, rozhodneme sa rovnako. Mnohé z tých rodín sa už vrátili domov na Ukrajinu, ale verím, že na to, čo u nás zažili, budú mať dobré spomienky.“

Miroslava Čierna z Rimavskej Soboty hovorí, že viacerí tamojší utečenci stále potrebujú humanitárnu pomoc. Ide najmä o seniorov a ženy s viacerými deťmi. „Mnohí  tu už chcú ostať navždy, niekedy mám až pocit, že celkom nevnímajú kontext regiónu, v ktorom sa ocitli. Lebo na Gemeri to majú ťažké aj domáci.“

Je však hrdá na to, ako sa dokázali postaviť na vlastné nohy, že väčšina z nich je sebestačná, že sa dokonca dokázali spojiť ako komunita a sami chcú pomáhať ďalším ľuďom. „Nepozerajú na to, čo kde dostanú, ale sami sa angažujú a dokazujú Slovákom, že sú šikovní a jednými z nás. Ukrajinci už majú v meste vlastné občianske združenie a organizujú aktivity pre deti, akademickí umelci od Kyjeva tvoria v prenajatom ateliéri a predávajú svoje diela cez internet… Každý si našiel svoje miesto.“ 

Svetlana Vaňukova priznáva, že pre vojnu prišla o veľa a že Slovensko jej domov napriek všetkému nenahradí. „Máme tu všetko, ale vlastne nič. Za ten čas, čo sme u vás, ste sa nám však viacerí stali rodinou. Verím, že až sa vojna skončí, budeme vám môcť aspoň trochu z toho splatiť. Napríklad tým, že k nám budete chodiť na dovolenky. Budeme opekať šašlíky na brehu rieky, kúpať sa v mori a žiť ako predtým.“