Kasha Potrohosh: Keď idem s kožou na trh, urobím to na sto percent

Kasha Potrohosh je ukrajinská umelkyňa. Pochádza z Užhorodu, aktuálne pôsobí v Bratislave. Študovala intermédiá na Vysokej škole výtvarných umení a venuje sa prevažne intermediálnym projektom, ale aj performance. V jej dielach sa objavujú témy feminizmu, introspekcie a sebareflexie či kritiky rodových stereotypov, no zaujímajú ju aj širšie spoločensko-politické tematické okruhy a aktuálne dianie. 

Na začiatok by sme si možno mohli povedať a tým, ktoré a ktorí ťa nepoznajú, objasniť, ako si sa sem vlastne dostala. Aká bola tvoja cesta a prečo si sa rozhodla prísť na Slovensko? 

Pochádzam zo Zakarpatia v istom zmysle zo zmiešanej rodiny. Okrem Ukrajincov a Ukrajiniek máme v rodine aj Maďarov a Slovákov. Môj dedo bol maďarský Slovák z Prešova, ktorý sa v období Československa presťahoval na Zakarpatie a ostal tam žiť. Otec má maďarský pas, ja som oficiálne slovenskej národnosti a mám ukrajinské občianstvo. 

Keď som mala skoro osemnásť, uvažovala som, kam pôjdem po gymnáziu. Prišla mi ponuka ísť do zahraničia. Mohla som si vybrať medzi Českom, Maďarskom a Slovenskom. Bola to aj zhoda náhod, že u nás vtedy bola kolegyňa mojej mamy, ktorá sa práve vrátila zo Slovenska a vravela mi, aby som šla tam. Tak som si povedala, že Slovensko. 

Bola si tu niekedy predtým? 

Nie. Prvýkrát v živote som vycestovala do zahraničia, keď som mala osemnásť rokov. Dovtedy som sa pohybovala hlavne po svojom okolí a sem-tam som išla do Kyjeva, raz do Ľvova. Išla som sama do cudzej krajiny, kde som nepoznala ani jazyk, ani žiadnych ľudí. Bola to pre mňa skúška ohňom. 

Vedela si, do čoho ideš? Mala si o Slovensku nejakú predstavu? 

Toto si už vôbec nepamätám, bolo to predsa len pred desiatimi rokmi. Ale keď si už reálne v tej situácii a vidíš to, tak na všetky svoje očakávania aj zabudneš. 

Možno som čakala, že sa na Vysokú školu výtvarných umení dostanem rýchlejšie, no podarilo sa mi to až na štvrtý pokus, takže to bolo pre mňa trochu bolestivé, ale nakoniec super. Dostala som sa vtedy, keď som už na to bola mentálne aj fyzicky pripravená. 

Vravela si, že keď si sa rozhodovala, kam pôjdeš, hneď si otvorila zoznam umeleckých škôl. Čo bola tvoja pohnútka ísť študovať umenie? 

Bola som celkom umelecky založené dieťa. Vzorom mi bol môj inteligentný a šikovný ujo, ktorý bol kováč. Dívala som sa naňho s obdivom, on bol pre mňa taká tá krásna autorita a aj príklad toho, že sa dá umením zarábať. A možno aj preto boli moji rodičia s mojím rozhodnutím viac-menej spokojní, napriek tomu, že sú fyzici a v umeleckej brandži sa vôbec nepohybujú.

Keby si mala teraz zhodnotiť svoje obdobie, ktoré si na Slovensku zatiaľ strávila – podarilo sa ti (možno práve aj vďaka štúdiu na VŠVU) vytvoriť takú komunitu, v ktorej sa cítiš nejakým spôsobom doma? Alebo tu také pocity vôbec nemáš?

Určite áno a je to super. Dlhé roky som sa pohybovala v rusky hovoriacej komunite. Boli sme spolu na kurze slovenčiny, aby sme mohli získať napríklad štipendium. Chodili tam ľudia z postsovietských krajín, z Rumunska, Moldavska, Kirgizska, Kazachstanu, Ruska či Ukrajiny. Tá komunita bola silná a medzi nami bolo zaujímavé puto, ktoré nás spájalo. 

S nimi som fungovala asi päť rokov a myslela som si, že to bol pre mňa safe space, ale často som sa cítila odsunutá. Bola som napríklad jediná vegetariánka, a keď som sa rozišla s priateľom z komunity, vzdialila som sa od nich. 

Začala som sa viac pohybovať medzi Slovákmi a Slovenkami, v školskej komunite, ktorá je teraz to moje jadro, moja bublinka. To je môj bezpečný priestor, moji ľudia a medzi nimi sa cítim doma. Ale aj tak, čo je to doma? Doma je tam, kde aktuálne som. Keď som na Ukrajine, tak tam, ale keď hovorím, že idem domov, tak väčšinou mám na mysli svoj byt tu na Slovensku. 

Máš pocit, že je slovenské prostredie voči tebe ako cudzinke vrúcne, vítajúce? Prekonávaš tu nejaké rozdiely alebo nenávistné postoje? 

Na začiatku som si myslela, že ľuďom vadí, že som z Ukrajiny. Ale myslím si, že to tak bolo aj preto, lebo som hľadala vlastnú identitu. Keď sa ma ľudia pýtali, odkiaľ som, zvykla som povedať, že ,z východu‘. Vyhýbala som sa tej téme, niekedy ma tieto neustále sa opakujúce otázky už unavovali. 

Zažila som aj horšie situácie, väčšinou na cudzineckej polícii. Keď mi kontrolovali doklady, povedali mi, že ,na Slovensku po slovensky‘. Pripomenulo mi to, že tieto nálady sú na Slovensku časté a s vojnou sa to zintenzívnilo. Raz som šla uplakaná taxíkom a šofér mi hovoril o tom, ako Ukrajina prehrá.  

Ale už som si zvykla a vojna mi „pomohla“ v tom, že som si viac začala všímať svoju národnostnú identitu. Dokážem sa prezentovať ako ukrajinská umelkyňa. Predtým som to do takej hĺbky neriešila, mala som skôr pocit, že by som to mala potláčať. 

Možno to mohol byť aj dôsledok toho, že keď sa človek presťahuje do cudzej krajiny, tak nechce, aby naňho bolo stále nahliadané cez to, čo je na ňom „iné“…

V tomto s tebou dosť súhlasím. Áno, čím chceš viac zapadnúť, tým sa snažíš ľuďom viac priblížiť. Pre mňa to bol jazyk. Vedela som, že najlepšie zapadnem vtedy, keď budem dobre hovoriť po slovensky. A tým, že som umelkyňa, tak o svojej tvorbe potrebujem hovoriť dobre a veľa. 

Bolo pre teba ľahké sa ho naučiť? 

Asi ľahšie ako pre ostatných, keďže som sa so slovenčinou stretla už oveľa skôr. Vyrastala som na slovenských Pokémonoch, Elá Hop! a Večerníčku. Slovenčinu som už mala napočúvanú. 

O umení sa hovorí, že je nezrozumiteľné, najmä to súčasné. Tvoje práce mi pripadajú veľmi osobné, sú akousi paralelnou líniou tvojej osobnosti. Myslíš si, že umenie je prostriedkom, pomocou ktorého ti môžu ľudia lepšie porozumieť? Alebo sa skôr stretávaš s opakom?

Súhlasím skôr s prvým výrokom. Umenie je pre mňa reflexia, spoznávanie samej seba a okolitého sveta. Je to prostriedok, ktorý divákom a diváčkam podáva pomocnú ruku, aby mi viac porozumeli a skrz to rozumiem lepšie aj samej sebe. 

Páči sa mi, že môžem reagovať aj na hlbšie spoločenské témy, ktoré ma zaujímajú. Poskytujem na ne náhľad a niekedy sa mi podarí takýmto spôsobom vyvolať aj viac empatie.  

Na umení je podľa mňa super to, že mi pomáha byť aj viac empatickou voči sebe. Niekedy sa však stane, že keď robím projekt, do ktorého vložím veľa zo seba, tak ma veľmi emočne vyčerpá, a mám niektoré performance, ktoré už nemôžem kvôli tomu zopakovať. 

A keď teda vravíš o hlbších témach, tak ktoré sú tie tvoje? 

Rada chodím po hrane. Môj život bol vždy na limitoch, na maxime, nepoznám, čo je neutrálne. Buď som úplne hore, alebo úplne dole, a možno preto sú moje témy veľmi explicitné, silné, niekedy bolestivé, inokedy euforické. Keď idem s kožou na trh, urobím to na sto percent. Nebojím sa tabu ako sebapoškodzovanie, vojna, smrť, násilie, týranie, niekedy sa vyzlečiem. Je to pre mňa zviditeľnenie tých tém v zmysle, že sú často bližšie, ako si myslíme. 

Na tebe ako umelkyni je podľa mňa veľmi zaujímavé to, že žiješ umením do dôsledku, naplno, a preto sa často diváka či diváčky naozaj dotkneš. To je kvalita, o ktorej sa v umení často hovorí, no mnoho diel sa v tomto ohľade veľmi preceňuje a túto kvalitu jednoducho nemajú.

Áno, už sa mi stalo, že ľudia počas performance odišli, čo som osobne brala ako silný kompliment. Že tú tému nezvládli, pretože ju tak silno skrz mňa prežívali. Super je, keď ma ľudia po performance objímu. Čím je to silnejšie, tým viac ma objímajú. Je to pre mňa znak toho, že v tej chvíli potrebovali dotyk.

Zároveň to občas môže byť až škoda, že ľudia potrebujú byť svedkami veľmi vybičovanej situácie na to, aby prejavili empatiu. Napríklad aj vojna na Ukrajine. Nemôžem to, samozrejme, hodnotiť globálne, no z toho, čo som odpozorovala, sa ľudia zmobilizujú vtedy, keď sa stane naozaj až niečo katastrofálne. Ale na dennej báze alebo pri menej výrazných signáloch si empatiu až tak prejavovať nevieme. Myslíš si, že našej spoločnosti chýba empatia? 

Áno, určite. Osobne som bola už veľakrát marginalizovaná, až som prišla do bodu, kedy som si to musela osvojiť. Urobila som z toho svoju silu. Samozrejme, stále mám nejaké privilégiá – som biela, pekná žena. Ale uvedomujem si každý risk a povedala som si, že je pre mňa dôležitejšie byť mimo majority, cítim sa v tom prirodzenejšie. Ako biela vrana. 

Kde berieš energiu na to neustále niečo svetu odovzdávať? Lebo tvoja tvorba je tým podľa mňa pretkaná a súčasné umenie sa tomuto dosť venuje, no z vlastnej skúsenosti viem, že na to, aby človek toho veľa odovzdal, musí niečo aj prijať.

Pre mňa je to komunita, moje slovenské jadro. A terapia. Ale tiež sa snažím odpútať od myšlienky, že musím zachrániť globálny svet, a sústredím sa viac na svoj mikrosvet a na to, ako byť prospešná pre svoju mikrokomunitu. To mi vyhovuje viac, pretože vidím, že ten môj dosah, je tu viditeľnejší.

Keď hovorím o nejakej prosperite pre spoločnosť, tak sa mi stačí pozrieť na svoje okolie a blízkych a byť nápomocná im. A spätná väzba je vlastne pre mňa aj také hladkanie môjho krehkého ega, moja validácia. Asi to súvisí s detskou krehkosťou, že musím byť dobrá, lepšia, najlepšia. Z tohto naratívu sa liečim doteraz.

Vplýva na teba a na tvoju tvorbu nejako napríklad aj slovenské prostredie? Či už všeobecne alebo to, ktoré si si tu sama vybudovala?  

Veľmi vďačím ľuďom okolo seba za to, že aj keď idem s kožou na trh, tak ma vôbec nesúdia. Na instagrame mám jeden taký uzavretý profil, kde si občas zanadávam, povyplakávam, reagujem na nejakú problematiku, a moja uzavretá komunita mi prospieva v tom, že mi umožní slobodne sa vyjadrovať. 

Prostredie na Slovensku je v porovnaní s Užhorodom voči mojim témam oveľa otvorenejšie. Tam by ľudia nezniesli takýto nával explicitnosti. Tu si môžem holiť aj potetovať hlavu a nikto ma s tým nebude konfrontovať. Aj to, ako sa obliekam, púta v Užhorode omnoho viac pohľadov. Prostredie na mňa určite vplýva. 

Čím si myslíš, že to je? 

V porovnaní s Kyjevom, čo je veľké a otvorené mesto, má Zakarpatie úplne iné historické podmienky. Tým, že sme patrili pod Rakúsko-Uhorsko a potom k Československu, máme iný naratív. Napríklad postavenie ženy v Zakarpatí je iné ako postavenie ženy vo zvyšku Ukrajiny. Z Maďarska sme zase prevzali presvedčenie, že žena je hlúpa. A tieto iné historické podmienky znamenajú to, že sme v niektorých veciach spomalenejší a konzervatívnejší. Kyjev je úplne iný svet. 

Je niečo, čo ťa na Slovensku hnevá a na čo si nikdy nezvykneš? 

Cítim tu otvorenosť, ale možno je to tým, že mám svoju bublinku. Mimo nej je to tu celkom náročné na prežitie. Veľmi by som sa chcela presťahovať niekde na dedinu, no bojím sa, že prídem do priameho kontaktu s katolíckym, konzervatívnym, homofóbnym a transfóbnym zmýšľaním. Tiež si nikdy nezvyknem na násilie. Ani na to, že v inej krajine dostanem ako umelkyňa starostlivosť a skvelý honorár, a tu zarobím pár eur. 

Na záver by som sa ťa ešte rada opýtala – čo si myslíš, že nám chýba, aby sme si viac rozumeli? Aby sme to porozumenie vedeli nachádzať, a nie len vo vzťahu národnostná menšina – väčšina, ale celkovo.

Odvaha dokázať zmeniť svoj názor. Keď niekomu sprostredkuješ svoj pohľad, a ten človek ho prijme. Aj na sebe si toto cením. Možno som niekedy niečo odsudzovala, no neskôr si dohľadala informácie a názor zmenila.