Naomi Hužovičová: Človek nemusí poznať žiaden jazyk, ak chce niečo ochutnať

Naomi Hužovičová pochádza z Kanady, žije v Smoleniciach. Vyštudovala filozofiu, na svojom blogu Almost Bananas sa venovala slovenským receptom a tradíciám. 

Ako si prišla na Slovensko?

Svojho manžela som stretla počas štúdia v Spojených štátoch amerických. Posledný semester som trávila v Rakúsku, na jeho konci sme sa zasnúbili. Chcel, aby som navštívila Slovensko, aby som videla, odkiaľ pochádza. 

Aký bol tvoj prvý dojem? 

Moja prvá skúsenosť s Európou bola malebná rakúska dedinka. Univerzita, na ktorej som študovala, sídlila v nádhernom starom kláštore z 13. storočia. A potom sme prišli na Slovensko. Bolo to pred osemnástimi rokmi. 

Zišli sme z diaľnice – a pomyslela som si – vyzerá to tu inak. Trochu ma to prekvapilo, pretože hoci som vedela o studenej vojne a o železnej opone, boli to iba fakty v knihe. Nič z toho pre mňa nepredstavovalo súčasť reality, ktorú som poznala. 

Pamätám si, ako som zbadala prvé domy. Vtedy som ten rozdiel pocítila naplno. 

Takže ten očividný rozdiel ťa trochu šokoval. 

V tom čase bol stále viditeľný rozdiel medzi Východom a Západom. Ak človek v tom čase žil napríklad na Ukrajine, nemusel si vôbec uvedomovať, že niekde je hranica, ktorá sa nedá prekročiť. Dokonca ani nemusel veriť, že existuje niečo ako železná opona. Ale ľudia z Bratislavy to mali dennodenne pred očami. Hranicu nemohli prekročiť, aj keby veľmi chceli. 

Obdobie studenej vojny sa mi zdá veľmi zaujímavé, okrem iného preto, ako ovplyvňovalo, a podľa mojej mienky stále ovplyvňuje správanie ľudí. 

Ako to podľa teba ovplyvnilo Slovákov a Slovenky? 

Myslím si, že táto situácia vo veľkej miere prispela k tomu, že ľudia sa stali oveľa opatrnejšími. Nikdy nemohli vedieť, kto na nich môže donášať. Aj preto si podľa mňa ľudia na Slovensku doteraz veľmi strážia súkromie. Akoby mali obavy, že ich ostatní budú súdiť. 

Počas komunizmu bolo dôležité nebyť iný. Museli ste byť ,,normálni“, nevyčnievať, snažiť sa čo najviac zapadnúť. Byť iným bolo nebezpečné. 

Vnímam, že tento typ premýšľania tu pretrváva. Ľudia majú strach, čo si o nich môžu pomyslieť iní, a k cudzím sú preto rezervovaní. 

Ak to porovnáš s Kanadou, je veľký rozdiel, ako sa u nás miestni chovajú k ľuďom z cudziny? Aká je tvoja skúsenosť? 

Pre mňa osobne je veľmi ťažké nájsť si na Slovensku priateľov. Hlavne na vidieku, kde každý vyzerá veľmi odťažito a nikto sa neusmieva. Úsmev je v Kanade spôsob, ako dať najavo priateľskosť. Ale tu to tak nie je. Celkovo sa tu k sebe ľudia správajú oveľa formálnejšie. 

Napríklad v obchode sa stále zdravia Dobrý deň. Znamená to, že človek je zdvorilý a priateľský. 

Niekde som čítala, že v krajinách, v ktorých žije veľa cudzincov, napríklad v Kanade, majú gestá  väčší význam, pretože sú univerzálnejšie ako jazyk. Úsmev sa stáva oveľa dôležitejší, pokiaľ nezdieľate rovnaký jazyk. 

Čo tebe osobne pomohlo nájsť si priateľov či priateľky a nadviazať vzťahy so Slovákmi?  

Priatelia mojich priateľov. Slováci vedia byť veľmi priateľskí, dokonca aj k známym svojich priateľov. 

V Kanade to tak nefunguje. Ale na druhej strane je tam oveľa jednoduchšie nadviazať prvý kontakt. Kanaďania sú veľmi milí, ale nepokladajú to za prejav nejakého hlbšieho priateľstva. Je to forma slušnosti, v skutočnosti si však udržiavajú odstup. 

Naopak, Slováci nie sú na prvý dojem veľmi priateľskí, ale pokiaľ vás už považujú za svojho priateľa, dokážu byť veľmi nápomocní a lojálni. Kanaďania sa jednoznačne viac usmievajú, ale nadviazať skutočný vzťah trvá oveľa dlhšie. 

Hovoríš po slovensky? Čo bola pre teba pri učení jazyka najväčšia výzva? 

Hovorím po slovensky, ale mám veľmi zlú gramatiku. Myslím, že mojej slovenčine ľudia viac-menej rozumejú, ale mám pocit, že pôsobím trochu hlúpo. V akomkoľvek jazyku, pokiaľ ho človek naozaj neovláda, je ťažké vyjadriť, čo presne má na mysli. 

Keď som sem pred osemnástimi rokmi prišla, nebolo veľa možností, ako sa naučiť po slovensky. Teraz ich je neporovnateľne viac. Vtedy ponúkali v Bratislave jeden-dva kurzy. Ja som práve vyšla zo školy a nemala som žiadne peniaze, takže som sa na žiadny neprihlásila. S odstupom času to ľutujem. 

Pár rokov dozadu som sa znova prihlásila na nejaké lekcie, ale je oveľa ťažšie učiť sa jazyk od začiatku v momente, keď už ho na istej úrovni ovládam. Takže odporúčam všetkým cudzincom, aby využili možnosť prihlásiť sa na lekcie slovenčiny. 

S manželom ste sa spoznali počas štúdia v Amerike. Zo svojej skúsenosti viem, že pokiaľ jeden alebo obaja z páru nehovoria svojím materinským jazykom, môže to byť niekedy prekážka vo vzájomnom porozumení. Ale problém s komunikáciou mávajú aj páry, ktoré hovoria rovnakým jazykom. Ako to máte vy? 

Naozaj odporúčam každému páru, pokiaľ hovoria každý iným jazykom, aby dokázali aspoň pasívne rozumieť jazyku toho druhého. Komunikácia vie byť náročná, hlavne pokiaľ sú v hre silné emócie, je ťažké vyjadrovať sa v cudzom jazyku. S mojím manželom sa rozprávame väčšinou po anglicky, ale môže mi niečo povedať aj po slovensky, a ja mu budem rozumieť, hoci odpoviem po anglicky. 

Pasívna znalosť jazyka je dôležitá tiež v prípade, že má človek deti, pretože inak neustále rieši, čo im partner či partnerka práve hovorí. 

Poznám veľa Slovákov, ktorí sa presťahovali do zahraničia, a ich deti už po slovensky nevedia. Ako dieťa, ktoré neovláda jazyk svojho otca, si myslím, že vedieť jazyk svojich rodičov je veľmi dôležité – hlavne keď už je človek starší a chce porozumieť tomu, odkiaľ pochádza on alebo jeho rodičia. Ak stratíme jazyk, strácame aj kultúru. Je veľká škoda, že nehovorím japonsky, a preto bolo pre mňa veľmi dôležité, aby boli moje deti bilingválne. 

Ako si už spomenula, aj ty sama pochádzaš zo zmiešanej rodiny – vyrastala si v Kanade, ale tvoj otec je Japonec. Myslíš si, že ťa táto situácia nejako ovplyvnila v tvojom živote?

Určite. Vyrastala som v malom mestečku, dalo by sa povedať zapadákove. Ako dospelá som na svoju odlišnosť hrdá, ale pre dieťa je to ťažké. Vďaka tejto skúsenosti som veľmi skoro pochopila, že nie každý je rovnaký. Naučila som nebáť sa byť inou a stala som sa oveľa otvorenejšou a zvedavejšou. 

A ani pri svojich deťoch neustupujem. Niekedy to na mňa skúšajú – ale každý to robí takto, alebo každý má toto a toto… A ja im hovorím, že majú smolu. Rozumiem ich potrebe zapadnúť, ale ja sa nechcem prispôsobovať. 

Aká je tvoja skúsenosť cudzinky žijúcej na Slovensku? 

Som z Kanady, takže z pohľadu bežného Slováka pochádzam z vrcholu hierarchie krajín. Keď poviem, odkiaľ som, pýtajú sa ma: Čo tu robíš? Prečo si sem prišla? Zbláznila si sa? Ale ak by som povedala, že som z nejakej menej vyspelej krajiny, reakcie by boli úplne iné. Mám to určite jednoduchšie, ako by som mala napríklad ako utečenka.  

Máš nejaké negatívne skúsenosti? 

Jedna pani, ktorú som zbežne poznala z dediny, zdieľala počas utečeneckej krízy na facebooku negatívne komentáre o cudzincoch a imigrantkách. Postovala obrázky z protestov v Bratislave s popiskami ako Cudzinci, choďte domov! Napísala som jej – to znamená, že aj ja by som mala odísť? Myslím, že ju to zaskočilo, pretože si vôbec neuvedomila, že sa to môže týkať aj mňa. Neskôr bola na mňa veľmi milá.  

V poslednom čase vzrastá nacionalizmus nielen na Slovensku, ale aj v Európe všeobecne. Vidíš za tých osemnásť rokov nejaké zmeny v tom, ako Slováci vnímajú ľudí z cudziny?

Myslím, že kým tu žilo menej ľudí z cudziny, pôsobilo to ako niečo nové a zaujímavé. Ale ako ich počet rastie, osobne vnímam dva trendy. 

Dobrým príkladom je jedlo. Keď som prvýkrát prišla, niektorí ľudia mi hovorili, že jedia iba slovenské a talianske jedlo. A nič iné. Teraz tu funguje množstvo rozličných reštaurácií, ľudia milujú skúšať nové veci, a myslím, že sú oveľa otvorenejší voči cudzincom a ich kultúre.

Potom je tu časť populácie, ktorá má zo všetkého cudzieho strach a chce, aby Slovensko zostalo Slovákom. Zažila som to, keď sme rekonštruovali dom. Prišli k nám robotníci, ktorí mali oblečené tričká s Kotlebom. Manžel bol pripravený poslať ich preč, ale to by sme zase museli mesiace čakať na niekoho iného. Takže som sa rozhodla, že sa im budem vyhýbať. Nakoniec som sa s jedným z nich aj rozprávala, ale cítila som sa veľmi zraniteľne a neisto. S tým, ako vyzerám, dokážem ako-tak zapadnúť, ale ak je niekto na prvý pohľad iný, určite mu to na Slovensku dajú veľmi rýchlo pocítiť. 

Ako by sa dalo zlepšiť porozumenie medzi ľuďmi zo zahraničia a slovenským obyvateľstvom?

Čím dlhšie tu žijem, tým viac rozumiem historickým a generačným dôvodom správania sa Slovákov. To mi pomáha im oveľa lepšie porozumieť. 

Existujú Slováci, ktorí sú zvedaví, majú skúsenosť zo Západu, sú otvorení novým miestam a novým názorom. A potom sú tu Slováci, pre ktorých je Slovensko najlepšie a všetko tu je dokonalé, nechcú žiadny cudzí vplyv. 

Tento postoj je podľa mňa založený na strachu z neznámeho, ale myslím, že aj tu pomôže znalosť histórie. V minulosti neexistovalo obdobie, kedy by Slovensko a Slováci boli uzavretou komunitou. Celé storočia naň vplývali susedné krajiny. Ak sa človek pokúsi dozvedieť viac o svojej vlastnej histórii, pomôže mu to pochopiť aj ostatných. 

Ak vnímame svet tak, že my sme tí ,,normálni“ a všetko iné je čudné, nikdy nedokážeme pochopiť nikoho, kto je iný. Aj keď s niekým nesúhlasíme v určitej téme, stále si môžeme porozumieť, keď vzájomne pochopíme svoju vlastnú históriu, traumu a príbeh.

Čo podľa tvojho názoru znamená byť Slovákom či Slovenkou? 

To je veľmi zaujímavá otázka. Mám jednu obľúbenú fotku. Je zo škôlky, kam chodili moje deti. Deti sú oblečené v krojoch, a medzi nimi, tiež v slovenskom kroji, je vietnamský chlapec. Vyrástol na Slovensku, chodí tu do školy, povedzme, že sa tu aj narodil ako potomok vietnamských imigrantov. Budú ho niekedy považovať za Slováka? Netuším. 

Sama som sa občas pýtala mamy – sme Angličania alebo Japonci? Vždy povedala, že sme Kanaďania. V Kanade je však multikulturalizmus súčasťou oficiálnej kultúry. Človek môže byť odkiaľkoľvek, no popritom môže byť Kanaďanom. V iných krajinách s odlišnou kultúrou, nielen na Slovensku, to nie je také jednoduché. 

Máš vlastný blog, v ktorom sa venuješ tradičnej slovenskej kuchyni. Aký máš vzťah k jedlu? 

Čím som staršia a mám viac skúseností, tým pre mňa viac znamená. Je to spôsob, ako ľudí potešiť, ukázať im, že mi na nich záleží. Odkedy žijem v cudzine, často počúvam od Slovákov žijúcich za hranicami, ako veľmi im chýbajú chute z detstva. Vyvolávajú v nich množstvo spomienok.

Tí americkí mi písali, že si pamätajú slovenské jedlá svojich babičiek, ale už nevedia, ako ich uvariť. A tak som o tom napísala. 

Jedlo je pre mňa spôsob, ako zdieľať svoju kultúru, históriu a vlastný príbeh s inými ľuďmi. Človek nemusí poznať žiaden jazyk, ak chce niečo ochutnať.