Režisérka rok po páde Afganistanu: Chcem rozprávať príbehy svojej krajiny  

Sahraa Karimi je afganská filmová režisérka. V osemnástich rokoch sa rozhodla emigrovať a po získaní azylu na Slovensku vyštudovala filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Za svoj absolventský film Ľahký vánok (2009)  získala filmovú cenu Slnko v sieti, jej celovečerný debut Hava, Maryam, Ayesha (2019) mal premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach. Po návrate do Afganistanu sa ako prvá žena stala riaditeľkou štátnej filmovej organizácie Afgan film. Po tom, čo Taliban v auguste 2021 prevzal kontrolu na Afganistanom, sa jej spoločne s jej rodinou podarilo dostať do Kyjeva, odkiaľ musela po vypuknutí vojny opäť utiecť. Momentálne žije a pracuje v Ríme.

Sahraa, my dve sa poznáme ešte z čias štúdia na VŠMU, kde sme boli spolu v ročníku. Ty si študovala dokumentárnu réžiu, ja scenáristiku. Po škole sme sa dlho nevideli. Takže na začiatok sa ťa chcem spýtať – ako sa máš? Ako teraz žiješ?

Mám sa dobre. Nechcem sa sťažovať, pretože by to mohlo byť oveľa horšie. Po tom, čo sa stalo pred rokom v Afganistane, som stratila úplne všetko – domov, prácu, vlastnú krajinu. Nebolo to jednoduché. Mám 38 rokov, v tomto veku som už nechcela začínať znova. Ak však porovnám svoju situáciu s inými ľuďmi, ktorí rovnako ako ja utiekli z Afganistanu, tak sa mám dobre. Veľa z nich ešte stále nemá prácu, učia sa nový jazyk. Proces integrácie nie je jednoduchý. 

Ja pracujem, učím na filmovej škole Centro sperimentale di cinematografia v Ríme. Je to veľmi dobrá, významná škola. Medzitým pracujem na svojom dlhometrážnom filme Odlet z Kábulu, a začala som pracovať aj na novom scenári. Tiež som dostala grant na výskum afganskej kinematografie, kde sa budem sústrediť na ženské režisérky a ich filmy. Takže mám sa dobre.

Aký bol tvoj život v Afganistane predtým, ako si musela utiecť pred Talibanom?

V Afganistane som bola dva roky generálna riaditeľka Afghan filmu, čo je najväčšia štátna filmová organizácia. Bolo to po prvýkrát v histórii, čo sa riaditeľkou tejto inštitúcie stala žena. Ja som manažovala túto organizáciu, robili sme filmy, organizovali sme workshopy, masterclassy a filmové festivaly. Nebolo to jednoduché, pretože som žena a v Afganistane nemajú nezávislé a vzdelané ženy radi. Nikdy ma nebrali ako Afganku, pozerali na mňa ako na cudzinku, pretože som vyzerala inak, rozmýšľala a správala sa inak, ako boli u žien zvyknutí. Mala som preto dosť veľa problémov, som však známa tým, že som veľmi tvrdohlavá, a tak som sa snažila pracovať a kašlala som na to, čo si o mne myslia.

Aká bola atmosféra v Afganistane predtým, ako Američania odišli? Čakali ste takýto vývoj udalostí?

My – moja generácia, sme tomu nechceli veriť. Mysleli sme si, že sa to nestane. Že naša vláda a politici nebudú opakovať tú istú chybu, ako v histórii urobili už toľkokrát. Ale myslím, že celý ten pád v skutočnosti začal už pred dvoma rokmi, keď americká vláda podpísala dohodu s Talibanom. Keďže s nimi bola veľmoc ako Spojené štáty ochotná vôbec niečo podpisovať, talibanci získali pocit, že sú dôležití. Táto dohoda tiež obsahovala článok, kde sľúbili, že z väzenia bude prepustených 5 000 členov Talibanu. To všetko boli dôvody, ktoré spôsobili, že sa bezpečnostná situácia zhoršila. 

Posledných šesť mesiacov pred pádom Afganistanu to už bolo veľmi cítiť. Zvýšil sa počet atentátov, bolo zabitých množstvo ľudí, vrátane umelcov, žurnalistov či politických oponentov. Atmosféra v spoločnosti bola veľmi depresívna, ale my sme stále nechceli veriť tomu, že Američania a NATO naozaj odídu a nechajú nás v tom samých. Bolo jasné, že už v Afganistane byť nechcú. A potom sa počas jedného dňa všetko rozsypalo. Náš vzťah s Američanmi, NATO a medzinárodnou komunitou pripomínal veľmi zlé manželstvo. Boli tam neustále hádky a museli sme sa rozísť. Všetci nás podvádzali.

Chcela by si sa ešte niekedy vrátiť do Afganistanu? Myslíš si, že sa to ešte niekedy stane?

Štúdium na VŠMU v Bratislave som skončila v roku 2012. Ak by som zostala na Slovensku alebo v Európe, čakala by ma dobrá budúcnosť. Práve som so svojím absolventským filmom Ľahký vánok vyhrala národnú filmovú cenu Slnko v sieti a mohla som ostať učiť na škole.

Všetkého som sa vzdala, pretože som mala pocit, že by som mala rozprávať príbehy svojej krajiny. Verila som, že je dôležitejšie, aby som sa vrátila do Afganistanu.

V Kábule som začínala úplne od začiatku. Afganská spoločnosť je veľmi antižensky zameraná – navonok sa tvária, že ženy rešpektujú, podporujú a je pre nich dôležité, aby boli súčasťou spoločnosti, ale v skutočnosti to tak vôbec nie je. Nesťažujem sa, že mi ublížili obyčajní, bežní ľudia, na to sa nehnevám. Hnevá ma, ako so mnou zaobchádzali ľudia, ktorí samých seba považovali za vzdelaných, pretože študovali v zahraničí a tvárili sa, že rešpektujú ženy a ženské práva.

 Žila som štrnásť rokov na Slovensku, vlastne som vyrástla a dospela medzi Slovákmi a Slovenkami, najmä v umeleckých kruhoch, takže môj spôsob rozmýšľania bol iný. A to sa im nepáčilo. Jednoducho ma nemali radi. Vždy som bola skôr samotárka, na škole som mala dve tri-kamarátky, s ktorými som chodila napríklad do kina. Ale v Afganistane som nebola iba osamelá, bola som outsiderkou a bola som naozaj izolovaná. Ľuďom, s ktorými som sa stretávala a pracovala, som nemohla veriť. Navonok hovorili niečo iné, než si si mysleli. Nebola som na to zvyknutá a dotklo sa ma to. 

Prečo si myslíš, že to tak bolo?

Je to kultúrna záležitosť. Keď som odišla z Afganistanu, bola som veľmi mladá. Vlastne som dospela medzi rôznymi kultúrami a rôznymi ľuďmi, a keď som sa vrátila do Afganistanu, bola som niekde inde, ako oni. Tam som tiež zistila, že nerešpektujú moje vzdelanie. Niekedy mi ani neverili, že mám doktorát, robili si zo mňa srandu. Snažila som sa bojovať za to, aby sa niektoré veci zmenili, verila som, že sa to dá, ale veľmi veľa ľudí sa iba navonok tvárilo, že to pokladajú za dôležité, ale v skutočnosti pre to neboli ochotní nič urobiť. 

Bola som rozhodnutá, že zostanem v Afganistane, chcela som bojovať za vývoj našej spoločnosti a pracovať s filmom. Teraz, keď sa na to pozerám spätne a analyzujem to, už by som sa do Afganistanu nechcela vrátiť. Pretože si nevedia vážiť ženy. Aj tam sú ľudia, ktorí sú veľmi dobrí, ktorí spolupracujú a pomôžu, ale moja osobná individuálna skúsenosť je tá, že 90 percent mojich spolupracovníkov ma ako ženu nebolo ochotných rešpektovať. Afganistan milujem a stále chcem byť rozprávačkou jeho príbehov, ale prišla som na to, že tam vlastne nemusím byť. 

Pád mojej krajiny sa ma veľmi dotkol a stále som z toho veľmi smutná. Ten smútok však vo mne nie je iba z toho, že som stratila svoju krajinu – to sa mi totiž nestalo po prvý raz. Smutná som aj z toho, čo sa stalo predtým, ako sa ku mne v Afganistane správali. Myslela som si, že ma budú rešpektovať a budú hrdí na to, čo som ako žena dosiahla, a že reprezentujem Afganistan. Takže som sa po tom všetkom, čo sa stalo, som sa rozhodla, že budem bojovať inak. Chcem rozprávať o tom, čo sa stalo a ako to v Afganistane funguje.

Čo pre teba znamená domov?

Ak mám byť úprimná, koncept domova som už navždy stratila. Keď som sa rozhodla zostať v Afganistane, aj napriek všetkým tým limitom a prekážkam, začala som si budovať pocit, že toto je moja krajina a môj domov. Po tom, čo som bola nútená utiecť a všetko tam nechať, som si uvedomila, že už nemám chuť robiť to zas všetko odznova. 

Krajina, ku ktorej mám stále špeciálny vzťah, je pre mňa Slovensko. Strávila som tam dôležité roky svojho života, vyštudovala som tam, mám tam kamarátov a kamarátky. Takže mám územie, kam sa vždy môžem vrátiť. Nech sa stane čokoľvek, viem, že tu mám miesto a pár ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Vždy, keď vystúpim z lietadla a sedím v autobuse do Bratislavy, mám pocit bezpečia. Viem, že na Slovensku nikdy nebudem stratená. A to je veľmi dôležité. Tento pocit mám aj voči Európe. Cítim sa tu dobre.

Cítiš sa byť Európankou?

Svojím spôsobom áno. Keď som teraz prišla do Talianska, bol to pre mňa úplne nový začiatok. Nehovorím jazykom, učím po anglicky, mám prízvuk, vidno, že som cudzinka, ale cítim sa tu dobre. Nemám pocit, že na mňa pozerajú ako na nejakú exotiku. Mám pocit, že ma akceptujú takú, aká som, nemusím za každú cenu dokazovať, že som súčasťou spoločnosti. To sú tie maličkosti, ktoré mi dávajú pocit bezpečia. Ak by som sa teraz vrátila do Afganistanu, necítila by som sa tam bezpečne. Kvôli Talibanu by som nemohla robiť nič z toho, čo by som chcela. Nemohla by som pracovať, študovať, nosiť oblečenie, ktoré chcem, ani byť nezávislá. Keď tieto veci nemám, cítim sa ako vo väzení. A myslím, že nikto sa nechce vrátiť do väzenia.

Ako si už spomínala, na Slovensko si prišla veľmi mladá, mala si tuším osemnásť rokov, keď si sa rozhodla emigrovať. Ako sa v tebe zrodilo to rozhodnutie? Ako sa nakoniec stalo, že si skončila práve na Slovensku?

Vždy som chcela ísť do Nemecka. Keď som dospievala, čítala som veľa kníh, napríklad Nietscheho, a hoci som vtedy ničomu nerozumela, vždy som mala v hlave obraz Európy a tú pre mňa predstavovalo Nemecko. Mala som pocit, že ak sa dostanem do Nemecka, stanem sa Európankou. V Iráne som hrala vo filme Dcéry Slnka a v decembri 2001 som dostala víza, aby som sa s týmto filmom zúčastnila ako hostka Bratislavského filmového festivalu. Keď som prišla na Slovensko, rozhodla som sa, že sa už naspäť nevrátim a pokúsim sa dostať do Nemecka. Ale zistila som, že to nie je také jednoduché. Vtedy Slovensko ešte nebolo v Schengene a do Nemecka by som potrebovala ďalšie víza. Takže som sa rozhodla požiadať o azyl na Slovensku a ísť študovať na VŠMU. A tak sa to celé začalo.

Vždy si chcela byť režisérka?

Mala som štrnásť rokov, keď som v Iráne začala hrať vo filmoch. Tam som zistila, že existuje aj iný spôsob rozprávania príbehov. Dovtedy som si myslela, že príbehy treba písať. Vtedy som prvý raz v živote videla, ako sa robí film. Páčilo sa mi byť medzi umelcami, zdali sa mi slobodnejší, ich spôsob života bol iný, ako som predtým videla medzi obyčajnými ľuďmi. To ma fascinovalo. Ja som individualistka, veľmi rada riskujem, mám rada nekonvenčné veci, zbožňujem slobodu. je zábavné, že teraz učím práve žánre, ktoré sú celé o konvenciách. 

Takže keď som na Slovensku žiadala o azyl, povedala som, že chcem študovať a stať sa filmovou režisérkou, pretože mám veľa príbehov, ktoré by som chcela povedať. Povedali mi, je to nie je ľahké, že na réžiu berú iba päť-šesť ľudí a ja navyše nie som Slovenka a neovládam jazyk. Chcela som študovať hranú réžiu, ale ten odbor v tom roku neotvárali (pozn. hraná réžia sa otvára každé dva roky). Tak som sa prihlásila na dokumentárnu réžiu.

Na prijímacích pohovoroch som skončila prvá. Od druhého ročníka som sa prihlásila na všetky predmety z hranej réžie a vlastne som paralelne študovala oba odbory. Na magisterskom stupni som prestúpila na hranú réžiu a tam som skončila aj doktorandské štúdium. Takže od roku 2002 až doteraz, čo už je vlastne 20 rokov, stále robím s filmom. Buď točím, píšem alebo učím, ale všetko sa týka filmu. Zdá sa, že film bol môj osud.

Vo svojom absolventskom filme Ľahký vánok, za ktorý si dostala cenu Slnko v sieti, si spracovala svoju vlastnú skúsenosť utečenky na Slovensku. V auguste minulého roka si však musela utekať znovu. Ako vnímaš po týchto všetkých skúsenostiach slovenskú azylovú politiku?

Uvedomila som si, že som na to všetko, čo sa dialo pred dvadsiatimi rokmi už zabudla. Ale teraz, po týchto skúsenostiach, si myslím, že za dvadsať rokov sa nič nezmenilo. Dokonca sa mi zdá, že sa to ešte zhoršilo. Niektorí ľudia, ktorí prídu na Slovensko ako utečenci, azyl nedostanú. Dostanú najskôr doplnkovú ochranu, ale nie azyl. 

Môj názor je, že Slovensko musí so svojou azylovou politikou začať niečo robiť, pretože byť súčasťou Európskej únie a pritom sa tváriť, že sa ho problém utečenectva netýka, sa nedá. Viem, že téma migrácie je komplikovaná, ale v konečnom dôsledku by pre Slovensko bolo dobré, ak by tu prišlo viac ľudí z iných kultúr. Multikultúrna spoločnosť vie byť veľmi obohacujúca, aj v kultúrnej a umeleckej oblasti. Zdá sa mi, že Slovensko je veľmi izolované a bolo by treba to zmeniť.

Myslíš, že súčasná kríza v súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu niečo zmení?

Nemusí prísť vždy kríza na to, aby si ľudia uvedomili, že si musíme pomáhať. Špecializovaný imigračný úrad na Slovensku poriadne nefunguje, pretože Slovensko dlhodobo odmieta akceptovať utečencov a utečenky, a tým pádom nedostáva z Európskej únie ani žiadne peniaze. Takže nedokážu vytvárať pre prichádzajúcich ľudí vhodné podmienky.

V čase, keď si sa pokúšala spoločne so svojou rodinou utiecť z Kábulu, na Slovensku prebiehala diskusia o prijímaní afganských utečencov. Veľká časť verejnosti aj politikov bola proti. Nakoniec pomohla Ukrajina, ale po začatí ruskej invázie musela tvoja rodina utekať znovu a podarilo sa ich za pomoci slovenskej ambasády dostať na Slovensko.

Dostať sa z Afganistanu nám nakoniec pomohli Úrad ukrajinského prezidenta, Slovenská filmová akadémia a Wanda Hrycová. Nikdy som si nemyslela, že moja rodina príde na Slovensko. Môj brat s rodinou čakali v Kyjeve na víza do Kanady, keď vypukla vojna. Mala som veľký strach. Ale pomohla mi slovenská vláda, ministerstvo zahraničných vecí, a slovenská ambasáda v Kyjeve. Moji priatelia na Slovensku – Nora Beňáková, Ľubomíra Slušná, Pavol Demeš, Stanka Harkotová – sa spojili, aby zachránili moju rodinu.

Na Facebooku si písala o tom, ako sa na Slovensku tvoja rodina stretáva s negatívnymi skúsenosťami. Čo ma mrzí, ale musím povedať, že neprekvapuje. V čom je podľa teba rozdiel medzi slovenskou a ukrajinskou spoločnosťou?

Moja rodina teraz býva na začiatku Petržalky. Až teraz si uvedomujem, ako slovenská verejnosť vnímajú cudzincov a cudzinky. Moje netere sú ešte deti, sú krásne, ale susedia na ne pozerajú ako na teroristky. Hovoria mi – teta, tí Slováci sú taký smutný národ. Na Ukrajine, v Kyjeve, boli ľudia milší, pozitívnejší. To je samozrejme detský pohľad, ale myslím si, že by ste mohli byť trochu otvorenejší. Na Ukrajine boli takmer sedem mesiacov a stále na ňu spomínajú s láskou. Tu majú pocit, že ich ako cudzincov a cudzinky nemajú radi. Aj deti to dokážu vycítiť.

A ako to cítiš ty? Aké máš pocity z toho, že zatiaľ čo ukrajinské utečenky prijímame na Slovensku pozitívne, tvoja rodina, rovnako ľudia na úteku, sa stretáva s xenofóbiou a rasizmom? 

Nechcem to takto porovnávať. Ukrajina patrí do Európy. Je samozrejmé, že im Európa musí pomôcť. Pretože hocičo sa stane na Ukrajine, dôsledky okamžite pocítia ľudia na Slovensku, v Poľsku, v Maďarsku, v celej Európe. Takže tá solidarita, ktorú cítia ľudia v Európe s Ukrajinkami a Ukrajincami, je opodstatnená. Ja som sa skôr bála, že to tak nebude, takže sa mi vlastne uľavilo. 

My sme z iného kontinentu. A rozdiel je aj v tom, že Ukrajinci bojujú za svoju krajinu. Nechcem rozprávať o politických veciach, ktorým až tak nerozumiem, ale to, čo vidíme je, že ani ukrajinský prezident neutiekol, ale zostal, stal sa symbolom odporu. Na rozdiel od nášho, afganského. Z Afganistanu proste utiekli všetci, celá generácia. Takže to nechcem porovnávať. Slovensko je malá krajina, nie je až taká bohatá. Samozrejme, mohli sa zachovať aj inak, ale porovnávať prístup k afganským utečencom s tými ukrajinskými nie je podľa mňa namieste.

Ukrajina, ako si povedala, je súčasťou Európy. Napriek tomu po nástupe Talibanu nemala problém prijať afganských utečencov.

Áno, Ukrajina nám veľmi pomohla. Možno je to tým, čím si v minulosti prešli. Prežili vojnu, chudobu. Takže majú tú solidaritu vo svojej kultúre nastavenú inak. Na Slovensku od druhej svetovej vojny nemali vojnu, Československo sa rozpadlo úplne potichu. Podľa mňa je to teda aj o tom, akú má ten-ktorý národ a spoločnosť históriu.

Povedala si, že chceš byť rozprávačkou príbehov svojej krajiny. Aké príbehy podľa teba treba rozprávať? O čom treba točiť filmy?

Tém je veľa, ale pre mňa boli vždy tou hlavnou ženy. Myslím si, že práve to je dôvodom, prečo sa nikde necítim stratená. Nemusím byť v Afganistane, je to téma, ktorá je univerzálna. Ženské príbehy veľmi chýbajú aj v slovenskej kinematografii.

Plánuješ sa na Slovensko vrátiť a nakrúcať film tu?

Samozrejme. Miesto, ktorému najviac verím, je pre mňa Slovensko.