O občiansky angažovaných festivaloch, etnickej rozmanitosti a spoločenskej zmene

V uplynulých mesiacoch sa aj vďaka pandémii covid-19 začalo viac diskutovať o spoločenskej hodnote kultúrnej produkcie. Väčšina týchto debát sa zameriavala na prekarizovanú pracovnú pozíciu umelkýň a pracovníkov v kultúre, ktorú pandémia naplno obnažila, prípadne na pocit straty, ktorú zaznamenali návštevníci a návštevníčky kultúrnych podujatí, keď boli nútení ostať doma. Ja by som rada do týchto debát prispela z trochu iného uhlu pohľadu a upriamila pozornosť na dôležitú rolu kultúrnej produkcie pri hľadaní riešení na aktuálne spoločenské problémy. Rôzne typy krátkodobých aj dlhodobých kultúrnych podujatí sa totiž v posledných rokoch dostávajú do popredia aj v rámci občianskej angažovanosti a stávajú sa tak neodmysliteľnou súčasťou snáh občianskych aktérov a aktérok o presadzovanie ich vízie spoločenskej zmeny. 

Občiansky angažované festivaly

Zaujímavým príkladom použitia kultúrnych podujatí na presadzovanie spoločenskej zmeny sú občiansky angažované festivaly. Prívlastok „občiansky angažované“ je v tomto prípade dôležitý, pretože vystihuje snahu ich organizátorov reagovať na konkrétny spoločenský problému, dostávať tento problém formou festivalu do povedomia širšej verejnosti a zároveň hľadať možné riešenia. Príkladom sú festivaly zaoberajúce sa otázkou porušovania ľudských práv, dopadov klimatickej krízy, starnutia populácie alebo, podobne ako festival [fjúžn], migrácie a etnickej rozmanitosti. Charakteristickým znakom takýchto festivalov je preplietanie kultúrnej produkcie –  koncertov, výstav, divadelných predstavení, diskusií a pod. – s občianskou angažovanosťou, teda zdola iniciovaným konaním, ktorého cieľom je vyriešiť konkrétny problém a zlepšiť podmienky v spoločnosti. 

Spojenie občianskej angažovanosti a festivalu sa môže zdať na prvý pohľad prekvapivé. Väčšina ľudí si pri zmienkach o občianskej angažovanosti predstaví skôr demonštrácie, petície alebo komunitné dobrovoľníctvo a nie multižánrový kultúrny festival, počas ktorého sa návštevníci a návštevníčky kníšu v rytme hudby alebo sa kolektívne oddávajú inej forme kultúrneho pôžitku. Festivaly a iné kultúrne podujatia však predstavujú čoraz populárnejší spôsob, akým sa aktéri a aktérky občianskej spoločnosti snažia presadzovať svoju víziu spoločenskej zmeny. Dôvodom je schopnosť festivalov prilákať pozornosť širšej verejnosti, médií, mesta či štátnej správy a predstaviť im daný problém v zrozumiteľnej forme. Festivaly tak majú potenciál zviditeľňovať témy, ktoré sú za iných okolností vo verejnej sfére marginalizované, a stimulovať verejnú diskusiu. Ako však funguje prepájanie občianskeho konania a kultúrnej produkcie v praxi? Aký je potenciál festivalov prispievať k spoločenskej zmene? A akým spôsobom môžu festivaly ovplyvňovať postavenie menšinových skupín v spoločnosti? 

Týmito a ďalšími otázkami som sa zaoberala vo svojom doktorandskom výskume, v rámci ktorého som niekoľko rokov zblízka sledovala hneď tri občiansky angažované festivaly: bratislavský [fjúžn], viedenský WIENWOCHE a brniansky Ghettofest. Tieto tri festivaly majú veľa vecí spoločných. Všetky tri sa zaoberajú témou migrácie a etnickej rozmanitosti a vznikli v reakcii na konkrétny problém súvisiaci s marginalizovaným postavením menšín v spoločnosti. Či už sa išlo o „neviditeľnosť“ cudzincov, cudziniek a nových menšín vo verejnom priestore ([fjúžn]), nedostatočné zastúpenie umelcov a umelkýň s migračnou skúsenosťou vo sfére kultúrnej produkcie (WIENWOCHE) alebo stigmatizáciu mestskej štvrte obývanej Rómami, Rómkami a cudzineckou komunitou (Ghettofest), ich organizačné tímy si zvolili festival ako formát, ktorým sa rozhodli tento problém dostať do povedomia širšej verejnosti a zároveň iniciovať zmenu k lepšiemu. Všetky tri festivaly tak svojím spôsobom hľadajú „návody“, ako spolu žiť v etnicky a kultúrne čoraz rozmanitejších mestách. Všetky tri sa zároveň odohrávajú v strednej Európe, kde vnímané etnické odlišnosti dodnes zohrávajú kľúčovú úlohu pri určovaní prináležania k miestu, k mestu aj k národu, a sú často zdrojom diskriminácie a rasizmu. V neposlednom rade sú [fjúžn], WIENWOCHE aj Ghettofest multižánrové festivaly, ktoré sa otázkami migrácie a etnickej rozmanitosti zaoberajú v rámci naozaj širokej ponuky rôznorodých a často experimentálnych kultúrnych podujatí. 

Počas realizácie výskumu som však veľmi rýchlo pochopila, že hore uvedeným výpočtom spoločných charakteristík podobnosti medzi festivalmi [fjúžn], WIENWOCHE a Ghettofest aj končia. Aj keď mojím pôvodným predpokladom bolo, že festival má v rámci občianskej angažovanosti svoju špecifickú rolu a umožňuje občianskym aktérom a aktérkam presadzovať víziu spoločenskej zmeny špecifickým spôsobom – menej konfrontačne, apelujúc na empatiu a iné emócie, s využitím skôr estetických než diskurzívnych prostriedkov, atď. –, môj predpoklad sa ukázal byť nesprávny. Vďaka etnografickému pozorovaniu festivalov a rozhovorom s ich organizátormi a organizátorkami som pochopila, že festival predstavuje len určitý a relatívne flexibilný nástroj, ktorého použitie a dopady závisia od skupinového štýlu organizačného tímu. Môj výskum sa tak posunul od skúmania kultúrnej produkcie v rámci jednotlivých festivalových podujatí ku skúmaniu kultúrnych predpokladov občianskeho konania. Inými slovami, snažila som sa porozumieť, ako organizátori a organizátorky festivalov [fjúžn], WIENWOCHE, a Ghettofest vnímajú svoju rolu v spoločnosti a ako sa toto ich vnímanie premieta do spôsobu, akým festival využívajú na presadzovanie spoločenskej zmeny.

Obhajoba nových menšín, iniciácia spoločenskej premeny a susedské nadšenie

Idea, že občianske konanie má svoje kultúrne predpoklady, na základe ktorého nadobúda rôzne formy, je v sociálnych vedách relatívne nová. Vďačíme za ňu najmä dvom kultúrnym sociológom, Paulovi Lichtermanovi a Nine Eliasoph, ktorí na základe rozsiahleho výskumu občianskych iniciatív v USA poukázali na značnú variabilitu občianskeho konania a jeho výsledkov. Nabúrali tak rokmi usadenú predstavu, že občianske konanie je zo svojej podstaty prodemokratické, progresívne a proinkluzívne, a upriamili pozornosť na jeho často rozporuplné výsledky. Ich hlavným argumentom je, že ak chceme porozumieť dopadom občianskeho konania, musíme v prvom rade venovať pozornosť skupinovému štýlu aktérov a aktérok, ktorí sa na ňom podieľajú. Aké typy väzieb ich držia pospolu ako skupinu a prispievajú k vytváraniu ich skupinovej identity? Ako vnímajú hlavné ciele svojho občianskeho konania a na základe akých kritérií si vyberajú svojich spojencov a protivníkov? Aký jazyk používajú, keď hovoria o zmene, ktorú sa snažia docieliť, a aké prostriedky si vyberajú na jej presadzovanie? 

Tieto tri otázky predstavujú dôležité vodítko k identifikácii skupinových väzieb, skupinových máp a jazykových a akčných noriem občianskych aktérov a aktérov, ktoré spolu vytvárajú ich skupinový štýl. V rámci môjho výskumu mi tieto otázky pomohli identifikovať podstatné rozdiely v skupinových štýloch organizátorov festivalov [fjúžn], WIENWOCHE a Ghettofest a lepšie porozumieť spôsobu, akým využívajú festival k presadzovaniu spoločenskej zmeny. Pre väčšiu prehľadnosť som prevládajúci skupinový štýl organizačného tímu festivalu [fjúžn] pomenovala obhajcovia a obhajkyne nových menšín, festivalu WIENWOCHE iniciátori a iniciátorky spoločenskej premeny, a festivalu Ghettofest nadšenci a nadšenkyne susedstva. Na nasledujúcich riadkoch predstavím ich stručné charakteristiky. 

Skupinové väzby

Prvý významný rozdiel v skupinových štýloch festivalových organizačných tímov sa týka skupinových väzieb. Obhajcovia a obhajkyne nových menšín vnímajú sami seba v prvom rade ako zamestnancov a zamestnankyne Nadácie Milana Šimečku, pričom okolnosti vzniku tejto organizácie a jej ľudskoprávna orientácia zohrávajú kľúčovú rolu pri utváraní ich skupinovej identity. Napriek tomu, že aj WIENWOCHE a Ghettofest sú formálne organizované občianskym združením, príslušnosť k organizácii nezohráva z hľadiska väzieb a ich skupinovej identity zďaleka takú veľkú rolu. Iniciátori a iniciátorky spoločenskej premeny vnímajú sami seba ako rozmanitú skupinu ľudí, ktorých drží pohromade predovšetkým politická angažovanosť a ľavicové hodnoty, ktoré presadzujú buď v rámci svojej umeleckej, alebo aktivistickej praxe. Naopak, nadšenci a nadšenkyne susedstva sa snažia vehementne vymedziť voči politickej angažovanosti a označeniu „aktivisti“ a sami seba vnímajú predovšetkým ako rozmanitú skupinu ľudí z rozdielnych profesijných sfér, ktorú spája hlavne záujem o susedstvo, v ktorom sa festival odohráva. 

Skupinové mapy

Významné rozdiely je možné pozorovať aj z hľadiska skupinových máp, ktoré sú vyjadrením festivalových cieľov a jeho želaného príspevku k spoločenskej zmene. Dlhodobým cieľom obhajcov a obhajkýň nových menšín je priviesť na festival čo najviac ľudí zo slovenskej etnickej majority, ktorí sú vnímaní ako hlavná cieľová skupina festivalu. Cudzinecké komunity a nové menšiny sú v tomto smere vnímané predovšetkým ako partneri festivalu, ktorí organizátorom pomáhajú sprostredkovať návštevníkom a návštevníčkam festivalu skúsenosť s etnickou rozmanitosťou na Slovensku. Aj keď v posledných rokoch je možné v rámci festivalu [fjúžn] sledovať určitý obrat, ktorý spočíva v narastajúcej snahe o napĺňanie potrieb samotných cudzincov, cudziniek a menšinových komunít, zameranie festivalu na slovenskú etnickú majoritu ostáva naďalej jeho definičným znakom. 

V prípade festivalu WIENWOCHE sú v centre záujmu naopak menšiny, a to nielen ľudia s migračnou skúsenosťou, ale aj príslušníci iných etnických a sociálnych menšín, ako napríklad Rómovia a Rómky, ľudia so zdravotným postihnutím alebo ľudia z LGBTIQ+ komunity. Cieľom iniciátorov a iniciátoriek spoločenskej premeny je vytvárať na festivale bezpečné prostredie, v rámci ktorého môžu predstavitelia týchto menšín prezentovať svoju kultúrnu produkciu, nadväzovať kontakty, artikulovať svoje skúsenosti a potreby, a to aj za predpokladu, že účasť na festivale nebude atraktívna pre širokú verejnosť. 

Naopak, nadšenci a nadšenkyne susedstva sa v prvom rade snažia prilákať do susedstva ľudí z iných mestských častí, ktorí sa susedstvu pre jeho zlú povesť obvykle vyhýbajú. Ghettofest prezentujú ako „festival pre všetkých“ a pri príprave programu sa cielene nezameriavajú na zviditeľnenie či podporu Rómov, Rómok a iných menšín žijúcich v susedstve. Ich cieľom je vytvoriť na festivale priestor na rôzne aktivity a komunitné projekty, ktoré so susedstvom nejakým spôsobom súvisia a majú potenciál nielen napĺňať potreby jeho rozmanitých obyvateľov a obyvateliek, ale osloviť aj širokú verejnosť.

Jazykové a akčné normy

Dôležitým aspektom skupinového štýlu sú aj jazykové a akčné normy, ktoré vystihujú spôsob, akým organizačné tímy festivalov hovoria o zmene, ktorú sa snažia docieliť, a vyberajú aktivity, ktoré podľa nich k tejto zmene prispievajú. Jazyk obhajcov nových menšín aj výber ich aktivít je vo veľkej miere edukačný. Typickým príkladom je často opakovaný apel na návštevníkov festivalu [fjúžn], aby „prišli spoznať rozličné cudzinecké komunity žijúce na Slovensku a dozvedieť sa viac o ich živote“, ktorý sa v rôznych formuláciách pravidelne objavuje v tlačových správach aj festivalových pozvánkach. Naopak, v záujme iniciátorov spoločenskej premeny nie je vzdelávať širokú verejnosť, ale skôr pretvárať existujúce spoločenské štruktúry a ich jazyk. Aj výber aktivít je tak skôr transformačný. Typickým príkladom je výzva pre umelcov, aby si „zobrali čas, ktorý im kapitalizmus nedá, a zapojili sa do vytvárania spoločnosti, v ktorej práca neznamená nátlak, delenie a vykorisťovanie“, ktorá bola zverejnená v rámci festivalovej komunikácie v roku 2017, alebo apel na návštevníkov festivalu, aby „pomohli odhaľovať a spochybňovať neoliberálne, národné a nadnárodné hraničné režimy“, ktorý sa objavil vo festivalovej pozvánke v roku 2018. Charakteristickým znakom jazykových a akčných noriem nadšencov susedstva je naopak upustenie od akejkoľvek politicky ladenej terminológie a konfrontačných aktivít a využívanie neformálneho jazyka a aktivít, ktoré podporujú spriaznenosť. Typickým príkladom je apel na návštevníkov a návštevníčky festivalu, aby si „spoločne vychutnali kultúrny program a užili možnosť zdieľať spolu svoje skúsenosti,“ ktorý sa tiež v rôznych formách pravidelne objavuje v komunikácii festivalových organizátorov a organizátoriek.  

Ako je možné vidieť v tabuľke č. 1, rozdiely medzi skupinovými štýlmi je možné pozorovať na všetkých troch úrovniach: z hľadiska skupinových väzieb, skupinových máp, aj jazykových a akčných noriem. Každý štýl má zároveň za následok iné použitie festivalu pri presadzovaní spoločenskej zmeny, čomu sa budem bližšie venovať v nasledujúcej časti textu. 

	[fjúžn]	WIENWOCHE	Ghettofest
Skupinový štýl	Obhajcovia a obhajkyne nových menšín	Iniciátori a iniciátorky spoločenskej premeny	Nadšenci a nadšenkyne susedstva
Skupinové väzby	Zamestnanci a zamestnankyne Nadácie Milana Šimečku sexpertízou v oblasti ľudských práv	Politicky angažovaní a ľavicovo orientovaní umelci, umelkyne a aktivisti a aktivistky	Aktéri  a aktérky z rôznych profesijných sfér so záujmom o susedstvo
Skupinové mapy	Zameranie na slovenskú etnickú majoritu, predstavitelia a predstaviteľky menšín ako partneri a partnerky	Zameranie na predstaviteľov a predstaviteľky menšín, snaha o vytvorenie bezpečného prostredia	Zameranie na susedstvo a prepájanie obyvateľstva s obyvateľmi a obyvateľkami z iných mestských častí
Jazykové a akčné normy	Vzdelávacie	Transformačné	Neformálne
Využitie festivalu	Šírenie povedomia o nových menšinách	Posilňovanie menšín	Budovanie spriaznenosti so susedstvom

Festival ako nástroj presadzovania spoločenskej zmeny

Identifikácia prevládajúcich skupinových štýlov organizačných tímov festivalov [fjúžn], WIENWOCHE a Ghettofest predstavuje dôležitý krok k lepšiemu pochopeniu ich príspevku k spoločenskej zmene. Počas môjho výskumu som bola často konfrontovaná s otázkami, ktorý z troch festivalov je pri presadzovaní spoločenskej zmeny najúspešnejší, prípadne ktorý z nich je najinkluzívnejší vo vzťahu k rôznym menšinám. Na tieto otázky neexistuje jednoznačná odpoveď, pretože spôsob, akým organizátori a organizátorky týchto festivalov presadzujú spoločenskú zmenu, je výrazne odlišný a úplne inkluzívny nie je žiaden z nich. Zo sociologického hľadiska je tak oveľa zaujímavejšie pozrieť sa, ako jednotlivé skupinové štýly predurčujú využitie festivalu v rámci občianskeho konania jeho organizátorov a organizátoriek a ako vedú ku kvalitatívne veľmi rozdielnym výsledkom. 

Skupinový štýl obhajcov a obhajkýň nových menšín predurčuje organizačný tím [fjúžnu] využívať festival predovšetkým ako nástroj na šírenie povedomia o prítomnosti a živote nových menšín na Slovensku. Ich hlavná pozornosť festivalu je upriamená na vzdelávanie a sprístupňovanie zážitku s etnickou rozmanitosťou slovenskej etnickej majorite a ovplyvňovanie verejných postojov voči migrácii. Cielená spolupráca s cudzincami a cudzinkami a menšinovými komunitami počas festivalu síce vytvára predpoklady na prekračovanie sociálnych hraníc vo forme zviditeľňovania ich umeleckej tvorby a verejnej artikulácie skúseností so životom v slovenskej spoločnosti, ale uspokojovanie ich potrieb hrá v rámci festivalu až druhoradú úlohu. Predpokladom zapojenia do festivalu [fjúžn] je zároveň vo väčšine prípadov už existujúca expertíza v kultúrnej oblasti a schopnosť prezentovať svoju prácu širokej verejnosti. Zároveň, prirodzeným dôsledkom snáh organizačného tímu festivalu [fjúžn] upriamovať pozornosť verejnosti na nové menšiny ako na špecifickú sociálnu skupinu je zvýrazňovanie symbolických hraníc medzi slovenskou etnickou majoritou a novými menšinami. Kým v krátkodobom horizonte je takéto upriamovanie pozornosti možné vnímať ako nutný predpoklad preklenutia neviditeľnosti, v dlhodobom horizonte môže delenie na „my“ a „oni“ prispievať k reprodukcii tých istých nerovností, ktoré sa organizátori a organizátorky festivalu [fjúžn] snažia svojou prácou napraviť.

V prípade festivalu WIENWOCHE sa skupinový štýl iniciátorov spoločenskej premeny premietol do využitia festivalu ako nástroja posilnenia postavenia menšín. Stredobodom záujmu sú predstavitelia a predstaviteľky rôznych menšinových skupín, ako aj ľudia bez menšinovej skúsenosti, ktorí sa vedia k téme spoločenskej rozmanitosti vztiahnuť kriticky. Dôležitým predpokladom zapojenia do festivalu WIENWOCHE je schopnosť politizácie. Ani tento festival nutne nesaturuje potreby všetkých menšinových skupín a ich predstaviteľov, ale pomáha prekračovať sociálne hranice tým jednotlivcom a skupinám, ktorí sú schopní svoju vlastnú skúsenosť uchopiť kriticky a zarámovať ju v širšom sociálnom kontexte. Dôsledkom snáh organizátorov a organizátoriek WIENWOCHE o transformáciu existujúcich spoločenských štruktúr je rozmazávanie symbolických hraníc, ktoré podmieňujú prináležanie do spoločnosti špecifickou etnickou príslušnosťou, sexuálnou orientáciou alebo funkčnosťou tela. Zároveň však často polarizujúci politický diskurz tohto festivalu znižuje jeho schopnosť osloviť širšiu verejnosť a v niektorých prípadoch prispieva k posilňovaniu politiky identít, ktorá rozdiely medzi sociálnymi skupinami zvýrazňuje namiesto toho, aby ich zotierala. 

Ghettofest sa od oboch predošlých modelov výrazne líši, pretože sa ako jediný viaže ku konkrétnemu miestu a nie ku konkrétnej sociálnej skupine. Skupinový štýl nadšencov a nadšenkýň susedstva sa premietol do využitia festivalu ako nástroja na budovanie spriaznenosti so susedstvom ako so špecifickým materiálnym, sociálnym a symbolickým miestom s bohatou históriou. Sociálne aj symbolické hranice, ktoré tento festival pomáha prekračovať, sú tak zadefinované priestorovo a nie etnicky – snaha organizátorov a organizátoriek je zameraná v prvom rade na odbúravanie predstavy o susedstve ako o gete a nie na cielenú podporu Rómov, Rómok alebo iných etnických skupín žijúcich v ňom. Kapacita festivalu napĺňať potreby menšinových skupín a ich predstaviteľov je podmienená deetnizáciou a depolitizáciou ich požiadaviek v záujme podpory rozvoja susedstva ako takého. Využitie festivalu ako nástroja na budovanie spriaznenosti so susedstvom síce vytvára priestor na prezentáciu kultúrnej produkcie menšinových skupín a artikuláciu ich skúseností a požiadaviek, ale len do tej miery, do akej takáto prezentácia alebo artikulácia pomáha stimulovať pozitívnu a bezkonfliktnú interakciu medzi miestnym obyvateľstvom a návštevníkmi a návštevníčkami z iných častí Brna a prispievať k vytváraniu pozitívnejšej predstavy o susedstve. 

Potenciál kultúrnej produkcie

Mojím cieľom v tomto texte bolo upozorniť na rastúcu popularitu občiansky angažovaných festivalov a iných kultúrnych podujatí a upriamiť pozornosť na dôležitú a často prehliadanú rolu kultúrnej produkcie pri presadzovaní spoločenskej zmeny. Príklady festivalov [fjúžn], WIENWOCHE a Ghettofest mi pomohli ilustrovať kvalitatívne odlišné výsledky takéhoto prepájania a ich závislosť od skupinového štýlu občianskych aktérov. Potenciál kultúrnej produkcie pri presadzovaní spoločenskej zmeny je nutné chápať v širšom kontexte významov, ktoré formujú konanie občianskych aktérov a aktérok, a majú vplyv na ich skupinové väzby, mapy aj jazykové a akčné normy. V závislosti od skupinového štýlu organizačných tímov môžu tak veľmi podobne tematicky zamerané festivaly slúžiť ako nástroje na šírenie povedomia o nových menšinách, posilňovanie menšín alebo budovanie spriaznenosti so susedstvom a prispievať k presadzovaniu kvalitatívne odlišnej vízie spoločenskej zmeny.