Príďte si oddýchnuť! Fotoesej z Abcházska

Rozhodnutie navštíviť Abcházsko logicky vyústilo z nášho záujmu o kúpeľnú a rekreačnú architektúru tohto regiónu, práve tu sa nachádza stále v pôvodnom stave najväčší počet sanatórií a hotelov. V Sovietskom zväze bola táto subtropická krajina pri Čiernom mori najpopulárnejšou rekreačnou destináciou.

Do Abcházska sa dá dostať dvomi hraničnými prechodmi. Buď cez Soči s ruskými vízami, alebo pre nás, jednoduchším a lacnejším spôsobom, z Gruzínska cez most Inguri s dopredu vybaveným povolením od abcházskeho ministerstva zahraničných vecí. Tranzit nie je možný, v Gruzínsku sa dokonca považuje za trestný čin.

Na Inguri je prekvapivo rušno. Množstvo ľudí tu denne prekračuje hranicu, sú to najmä Gruzínci z prihraničného mesta Gali. Tam sa po konflikte, ako do jediného mesta, mohlo gruzínske obyvateľstvo vrátiť. Denne chodia do Zugdidi na trh predávať či nakupovať, ale i k lekárom, do banky. Zakaždým musia podstúpiť ponižujúcu cezhraničnú procedúru pri návrate do svojich domovov.

Gruzínsko a väčšina sveta nový štát nikdy neuznala a tým pádom je miesto hranice iba policajná stanica. Na druhej strane je naopak vybudovaná vojenská základňa s ruskými vojakmi, ktorí kladú nepríjemné otázky, ale nakoniec nás nechávajú vojsť do krajiny.

Abcházska strana hranice vyzerá ešte zanedbanejšie ako tá gruzínska. Tvoria ju najmä taxíky a maršrutky. Zisťujeme, že sa zmenil čas, je tu o hodinu viac, lebo Abcházci okrem ruského rubľa, ruského mobilného operátora, majú aj moskovský čas.

Autobusová a vlaková stanica v Suchumi. Okrem nákladných vlakov tu končí vlak z Moskvy. Smerom ku Gruzínsku už vlaky nepremávajú.

Máme namierené do hlavného mesta Sukhumi a rekreačných miest pri Čiernom mori Gagry a Pitsundy. Sukhumi pôsobí ospalým prímorským mestečkom ako každý, trochu zanedbaný rezort po sezóne. Ikonické budovy aj promenáda pri mori sú síce schátrané, ale je tam pomerne živo, starí páni hrajú šachy, kaviarne sú plné, ľudia vysedávajú na lavičkách a pozorujú more. Miestny Forrest Gump nám ukazuje svoje dva pasy, abcházsky a ruský. Cestovať však inde ako do Ruska nemôže, mohol by ísť do Venezuely alebo Nauru vtipkuje. To sú jedny z mála krajín, ktoré nezávislosť Abcházska uznali.

Suchumská promenáda tiež neprešla od vojny výraznejšou rekonštrukciou, napriek tomu je na nej počas dňa pomerne živo.

V centre mesta na najväčšom námestí je ako pamätník vojny ponechaná ruina parlamentu.

Pozdĺž námestia sú vystavené fotografie vzorných pracovníkov z celej krajiny. Sovietske časy tu cítiť výraznejšie. 

Poslední otužilí rekreanti z Ruska v letovisku Pitsunda.

Aj v televízii sú ruské programy, Putin sa nám prihovára bez varovania cez obrazovku. Rozmýšľame, či by sme z krajiny mali iný dojem, keby sme prišli zo Soči bez toho, aby sme poznali súvislosti. Takto však vnímame najmä prázdno, ktoré nás všade prenasleduje. Opustené domy po vyhnaných Gruzíncoch, prázdne ulice či sídliská. Miesto očakávaných mandarínkových plantáži vidíme len polia zarastené burinou, zarastené cintoríny. Večer prázdne reštaurácie. Funkčné, ale už zatvorené hotely.

Sovietske časy pripomínajú aj sochy Lenina, či uteráky, na ktorých je Abcházsko znovu súčasťou ruskej riviéry. 

Lightbox s vojnovými hrdinami.

Na uliciach sú iba tri druhy billboardov: na jediného mobilného operátora; abcházskeho prezidenta a hrdinov, ktorí padli počas gruzínsko-abcházskej vojny. Alebo množstvo prázdnych plôch.

Ruskí turisti zavítajú najďalej do Sukhumi, ďalej smerom ku gruzínskym hraniciam necestujú. Krajina sa výrazne mení, je temnejšia a ešte vyprázdnenejšia. Kilometre neobrábaných polí, stopy po tankoch na stĺpoch elektrického vedenia.

Abcházsko bolo výkladnou skriňou Sovietskeho zväzu a nachádza sa tu najväčší počet mozaikových autobusových zástaviek od významných gruzínskych architektov a sochárov.

My sme sa rozhodli na záver navštíviť dakedy populárne letovisko Ochamchira. Pred konfliktom v ňom žilo až 70 percent Gruzíncov. Mesto malo 30-tisíc obyvateľov, dnes len tri tisíc. Míňame opustený trinásť poschodový hotel, v samom centre nefunkčné ruské kolo. Tu už nie sú prázdne domy, ale celé ulice. Cudzinci sem už nezablúdia, a tak je síce ťažšie nájsť ubytovanie, zato ľudia sú prístupnejší a dá sa s nimi rozprávať aj o veciach, o ktorých sme sa predtým neodvážili.

Opustené ruské kolo v centre vyľudneného letoviska Ochamchira. 

V Ochamchire na rozdiel od turistickejšieho západu už naozaj cítiť postapokalypsu a beznádej tejto krajiny. Na rozpadnutej promenáde pozorujeme pochodujúce deti vo vojenských uniformách, preháňajúci sa pri pamätníku pod lešením, prázdne domy a v nich stále stopy po streľbe.

Po celej krajine je množstvo pamätníkov venovaných nezávislosti krajiny. Na tejto fotografii je jeden budúci pamätník a jeden už v rekonštrukcii. 

Nás zas pozorujú tajní policajti, ktorí nás donútili vymazať fotografie opustených domov. A zároveň všade radosť, že sme vôbec prišli a pozvanie, príďte v lete, príďte sem dovolenkovať, „priyezzajťe otdykhat“!

Abcházsko bolo v čase Sovietskeho zväzu autonómnou republikou v rámci Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. V roku 1990 vyhlásilo nezávislosť, čo samozrejme odmietli gruzínski nacionalisti. V roku 1992 vypukli boje, keď gruzínska národná garda obsadila abcházske hlavné mesto Suchumi. Boje trvali rok a padlo v nich približne osemtisíc ľudí.  Abcházcom sa aj s pomocou dobrovoľníkov z iných časti Kaukazu, najmä kozákov a Čečencov, podarilo Gruzíncov vytlačiť. Vyše 250-tisíc Gruzíncov, ktorí tvorili takmer polovicu obyvateľstva, muselo utiecť z krajiny. Abcházsku republiku ako samostatný štát uznali iba Rusko, Venezuela, Nikaragua, niekoľko malých  tichomorských štátov a ostatné neuznané krajiny ako Južné Osetsko, Náhorný Karabach či Podnestersko.

O autorke

Andrea Kalinová je absolventkou fotografie bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení. V roku 2014 ukončila doktorandské štúdium na katedre Intermédií a multimédií. Zaoberá sa presahom medzi umením a aktivizmom, zameraným najmä na záchranu architektúry 20. storočia. V roku 2011 iniciovala projekt Opustená (re)kreácia, ktorý sa zaoberá propagáciou záchranou ohrozenej funkcionalistickej architektúry v kúpeľnom meste Trenčianske Teplice na ktorom spolupracuje s teoretikom architektúry Martinom Zaičkom. Od roku 2014 navštevujú Gruzínsko, kde pracujú na projekte Permanentná rekreácia, kde mapujú transformáciu kúpeľnej architektúry na nedobrovoľne bývanie pre gruzínskych utečencov z Abcházska.

www.andreakalinova.net
www.abandonedrecreation.com