Najdôležitejšiu batožinu máš uloženú v sebe
Výber esejí z otvorenej výzvy OPEN CALL FOR WRITERS. Cudzinky a cudzinci sa v nich podelili o svoje skúsenosti so životom na Slovensku.
Prichádzaš sám, len v spoločnosti ťažkých kufrov. V hlave máš zmätok. Pochybnosti, otázky, obavy. Nevieš, či sa zdržíš jeden mesiac alebo celý život. Neexistuje žiadny deadline, rozhoduješ o ňom ty. Alebo osud. Alebo náhodné stretnutia. Uprostred toho mentálneho chaosu a hluku, ktorý ťa obklopuje, je len jedna istota. Bude to skúsenosť, z ktorej sa naučíš veľa. Nezáleží na tom, či bude tvoja kariéra úspešná alebo priemerná. Či pracuješ ako admin, nech už tento príšerný korporátny pojem znamená čokoľvek, alebo manažér. Pretože na konci dňa ti okrem zopár riadkov plných nezmyselných skratiek v životopise zostane to, čo máš v sebe. A to sa nedá oceniť, ani vyčísliť hodnotou extra bonusu k tvojmu platu monotónneho úradníka.
Od útleho veku nás učili, že na to, aby sme porozumeli neznámemu, musíme cestovať. Objavovať svet. Je to ale pravda len čiastočne. Cestovanie je malým záberom vo filme, ktorý rozpráva príbeh našej existencie. Jeden odsek scenára. Spomienkou na nejaké miesto, vykryštalizovanou snímkou plnou filtrov na Instagrame a máločím iným. Čas plynie a ty máš pocit, že z tých dvoch týždňov plných kilometrov po kamenných cestách v ošúchaných topánkach zostal len album v starom počítači. Aby sme pochopili, nestačí cestovať.
Je potrebné niečo viac. Je potrebné žiť. Je potrebná odvaha vyjsť naozaj zo svojej ulity. Nestačí cestovať dvakrát do týždňa vlakom s vedomím, že bez ohľadu na to, ako sa týždeň vyvinie, v piatok večer sa zavrieš do tej istej zafajčenej krčmy, budeš piť to isté pivo a počúvať tie isté reči. Čas plynie a zároveň akoby neplynul nikdy. Nasadneš na lietadlo a presunieš sa ako moderný nomád na miesto na kontinente, ktoré bolo pre teba nepoznané. Miesto, ktoré by si inak mohol navštíviť na otočku.
Po pristátí si ako omráčený. A v tom momente si uvedomíš, že musíš začať od nuly. Od základov až po zložité problémy – všetko je v tvojich rukách. Utešuješ sa tým, že nie si jediný. Ocitneš sa v malom stredoeurópskom Babylone. Medzi obyvateľmi Stredomoria, ako si ty, ktorí sú nútení prijať prácu, o ktorej nikdy nesnívali. Tí, ktorí snívajú o radikálnej zmene svojho života, prichádzajú zďaleka a s úsmevom ľudí, ktorí sa nevedia dočkať. S taškou plnou snov a dostatkom peňazí na otvorenie vlastného podniku. Zatiaľ čo čakáš, kým na teba príde rad vo vyčerpávajúcom zástupe na úrade, na ich tvárach čítaš menej, oveľa menej starostí, než si so sebou nesieš ty.
Postupne sa zoznamuješ. S nimi, so spolubývajúcimi, s kolegami, s tými, ktorí ti servírujú kávu alebo s tebou každý deň zdieľajú päť sekúnd vo výťahu. V porovnaní s malým svetom, ktorý si si vybudoval medzi strednou školou a výškou, si zrazu obklopený ľuďmi, ktorí pochádzajú ktovie odkiaľ. Uvedomíš si, že máte niečo spoločné. Grécko, Španielsko, Taliansko, Turecko. Migranti v krajine, ktorú poznal len málokto, aby unikli nočnej more, ktorej sa hovorí nezamestnanosť.
Na začiatku žiješ ako na Erasme. Počas týždňa sa snažíš naučiť, čo zahŕňa tvoja práca. Preskakujúc medzi kódmi, nástrojmi alebo procesmi, akoby si bol uprostred búrky. Vraciaš sa domov unavený a rozmýšľaš, prečo si tu, vo vesmíre, ktorý ti nepatrí. Niektorí sa dokážu novej realite prispôsobiť rýchlo, pre väčšinu je však táto skúška zložitá. Víkend sa stáva príjemnou útechou. Mesto toho ponúka veľa. Je živé, svetlá a zvuky jeho historického centra ťa priťahujú na každom rohu. Postupne ho začínaš spoznávať, spájaš body na mape, ktorá sa s pribúdajúcimi dňami rozširuje.
Rutinu kancelárie narúšajú vzťahy, ktoré nadväzuješ s tými, ktorí zdieľajú túto etapu tvojho bytia. Sediac pri stole v bare alebo medzi pultmi chaotickej jedálne, počúvaš príbehy ľudí z celej planéty. Ľudský atlas. Rozmanité historky tých, ktorí už touto fázou prešli a prišli z inej krajiny, i tých, ktorí rovnako ako ty zažívajú svoju prvú skúsenosť mimo domova. Tí prví hovoria s istotou a pokojom. Vedia, ako to funguje, už to zažili. Zdá sa, že majú v sebe výbavu na prežitie, aby sa okamžite prispôsobili novému prostrediu. Ostatní reagujú s ostychom. Hovoria im nováčikovia. V predchádzajúcej kapitole života boli niečím iným. Čašníkmi, novinármi, študentmi. S nostalgiou rozprávajú o minulosti, aby prekonali strach z nového, toho, čo ich znepokojuje. Ako námorníci, ktorí ďaleko od domova rozprávajú svojim kamarátom o zašlých časoch.
Vďaka týmto zdanlivo každodenným okamihom sa naučíš skutočne spoznať svojho blížneho. Jeho kultúru, jeho pôvod. Naučíš sa, ako prekonať zaužívané stereotypy, hoci sú niektoré z nich pravdivé. V týchto rozhovoroch, či už uprostred autobusu alebo v rade v supermarkete, rastie túžba skutočne sa pohnúť. Nie cestovať, aby sme poznávali, ale poznávať, aby sme potom cestovali.
Stretnutia s rôznymi ľuďmi, prichádzajúcimi z miest, ktoré si poznal len z krátkych videí na YouTube, v tebe vzbudzujú túžbu vidieť ich na vlastné oči. Zabudnúc selfie tyč v niektorej zásuvke, stlmiac všetky oznámenia na smartfóne. Opäť platí, že to bude len na desať dní. To je v poriadku. Najdôležitejšiu batožinu máš uloženú v sebe. Skúsenosť, ktorá ťa vystrašila, ti otvorila myseľ. Nezáleží na tom, ako dlho bude ešte trvať. Aj keď sa vrátiš do štartovacieho bodu, nič už nebude môcť byť rovnaké ako predtým.
