Nestabilná
Výber esejí z otvorenej výzvy OPEN CALL FOR WRITERS. Cudzinky a cudzinci sa v nich podelili o svoje skúsenosti so životom na Slovensku.
Minulý rok som prechádzala ťažkým obdobím. Myslela som, že som na vine všetkých svojich problémov. Rozchod s priateľom, aktívny boj s mojimi duševnými diagnózami a kvôli rozchodu aj budovanie miesta v novej komunite. A potom, 24. februára, sa všetko zlomilo, pokazilo, rozštiepilo. Môj svet svet sa rozdelil na dve časti, pred vojnou a po jej vypuknutí.
Som Ukrajinka, ktorá prišla bývať na Slovensko v roku 2012 so snahou študovať na vysokej umeleckej škole. Dostať sa tam vôbec nebolo jednoduché, intenzívne som vnímala rozlišnosti a uvedomovala si svoje nedostatky. Bola som vnútorne nastavená tak, že by som sa mala čo najviac prispôsobiť slovenskej mentalite. Mala som predsudky. Myslela som si, že ma ľudia onálepkujú ako cudzinku a prestanú ma brať vážne. Jazyk som sa učila intenzívne a najväčším komplimentom, ktorý som dostávala, bolo: „Vôbec nie je počuť, že si z Ukrajiny.“ Aj na priamu otázku, odkiaľ som, som občas odpovedala, že z východu.
Rok 2022 mal byť rokom, v ktorom už naberiem odvahu hovoriť o Ukrajine, o svojich koreňoch, začnem sa venovať svojej národnosti. Kto ale vedel, že moje želanie posilniť svoju národnosť, sa bude diať spolu s vojnou a násilím voči môjmu národu a kultúre? Niečo veľmi jemné, nežné, čo sa malo v mojom svete pestovať a znovuzrodiť sa ihneď pretransformovalo na niečo hlučné, krvácajúce a nezlomné. Vstúpiť ako umelkyňa do konfliktu sa mi zdalo, aj keď na začiatku nereálne. Nič nebolo reálne.
Strašidelná historická i aktuálna skúsenosť ma núti byť v avantgarde umelcov, ktorí aktívne tému vojny reflektujú a kritizujú. Bez rozdielu na rod, jazyk, vek, orientáciu, prácu – každý prežíva vlastnú ťarchu, nesie vlastné bremeno, kameň na duši. Ako žena vnímam vojnu po svojom, reflektujem moju úlohu, moju rolu a rod v konflikte mentalít a štátov. Prežívam násilie voči národu, ale najťažšie znášam znásilnenia, využívané ako nástroj strachu. Neviem si ani predstaviť, aké to je nosiť dieťa násilia, vojny, chaosu. Počaté nenávisťou a bolesťou. Aké to je byť dieťaťom vojny, keď pre matku si každou sekundou iba pripomienkou traumatickej udalosti. A sprísnenie zákonov o interrupciách považujem za netoleranciu a mlčanlivú akceptáciu násilia.
Cítim sa stratená a mám pocit, že neviem nič. Každý deň si len kladiem otázku, ako sa to môže diať. Moja bezpečnostná bublinka sa rozbíja, natrhla sa o krutú realitu života. Pokazená, teraz smradľavá bublinka už nefunguje a je načase začať žiť znovu. Učím sa žiť v cudzej, ale už blízkej krajine odznova ako Ukrajinka, ale už s podporou a pevným nastavením, že môj hlas sa stal silnejší. Lebo čo nezlomí, to posilní?
