Sawkat Choudhury: Mám túto krajinu rád, snažím sa jej pomáhať prácou aj dobrovoľníctvom

„Okolo roku 2004 – 2005 bolo na Slovensku podľa verejne dostupných informácií okolo 15-tisíc žiadateľov o azyl. Videl som, ako to so zapojením všetkých síl to slovenské inštitúcie zvládli. Pracovali niekedy nonstop deň aj noc. Politici nepovedali ani slovo, v novinách o tom nebolo ani zmienky, žiadna hystéria. V roku 2015 bol počet žiadateľov o azyl 330, ale zato tu bola poriadna hystéria zo strany niektorých politikov, médií a hlavne to bola volebná téma,“ hovorí lekár a ľudskoprávny aktivista Sawkat Choudhury, ktorý na Slovensku žije od roku 1984.

Ako dlho žijete na Slovensku a čo vás sem priviedlo?

Na Slovensku žijem 35 rokov. Pôvodne som sem prišiel študovať na lekársku fakultu. Momentálne pracujem ako lekár – hematológ a transfuziológ. Pracujem v Národnom onkologickom ústave v Bratislave, venujem sa transplantácii periférnych kmeňových buniek pri komplikáciách po transplantácii a odoberám od darcov trombocyty pre transplantovaných pacientov.

Čo máte na svojej práci rád?

Mám rád, keď môžem sledovať, ako pacienti bojujú so zákerným ochorením. Tu vidno všetky snahy, ukazuje sa, čo všetko ľudia dokážu prežiť. Na druhej strane u darcov krvných doštičiek vidno množstvo humanizmu, spolupatričnosti a snahy pomôcť. Obe tieto stránky ma fascinujú, snažím sa ich pochopiť a pomôcť v tomto procese.

Akým spôsobom zasiahla do vašej práce pandémia? Čo sa pre vás zmenilo?

Na začiatku pandémie korony som pracoval v Národnej transfúznej službe. Videl som rýchle kroky lekárov, ktorí sa museli rýchlo prispôsobovať novým situáciám. Postupne, keď som sledoval celosvetovú situáciu, uvedomoval som si, že je to nové nielen pre mňa, ale aj pre medicínu, pre občanov, politikov aj epidemiológov. Uvedomoval som si, že pandémia je celosvetová, že si nevyberá občanov, rasu, národnosť či vierovyznanie. Po prvýkrát sa ľudstvo muselo naozaj zjednotiť, aby dokázalo s pandémiou bojovať. Tento pocit som mal čoraz viac, keď som videl, ako sa to postupne šíri do všetkých kútov planéty. Zároveň som prišiel do novej práce, všetci tam boli s rúškami a niektorých som mal problém spoznať ešte po mesiaci, pretože sme všetci boli neustále zahalení. Takže až po pár mesiacoch som začal zisťovať, ako vlastne moji kolegovia vyzerajú. Zdravotnícky personál sa musel prispôsobiť všetkým týmto zmenám, a to aj psychicky, pretože sme stále museli chodiť do práce, v čase, keď vyzývali ľudí, aby pokiaľ možno zostali doma. Na zdravotníkov sa zas apelovalo, aby boli k dispozícii, aby sme mohli s pandémiou účinne bojovať.

Myslíte si, že pandémia priniesla aj niečo pozitívne?

Z histórie pandémií vieme, že približne každých sto rokov sa objaví nejaká nová. Nie je to pre ľudstvo nič nové, ale, samozrejme, vždy to zanechá nejaké stopy, ktoré majú neskôr dlhodobejšie následky na spôsob usporiadania spoločnosti. Poznanie, ktoré si prinášame z tejto pandémie, je, že v súčasnom svete, keďže žijeme v čase hyperkonektivity a sme navzájom veľmi prepojení, nebezpečie sa šíri veľmi rýchlo. Myslím si, že namiesto šírenia nenávisti a predsudkov, respektíve strachu, je čas, aby sa ľudia na tejto planéte spojili proti korone. Treba sa zamyslieť aj nad životným štýlom, lebo zisťujeme, že nemusíme žiť v takom konzume. Pokiaľ je tento vírus aktívny, tak sme ohrození všetci, nezáleží na tom, či je to v Japonsku, na juhu Afriky alebo v Latinskej Amerike.

Okrem toho, že ste lekár, ste aktívny aj v rôznych neziskových organizáciách. Môžete nám povedať, pre aké organizácie pracujete a prečo?

Pôsobím v Amnesty International, ktorá sa zaoberá základnými ľudskými právami, som tiež v organizácii Priatelia Zeme-CEPA, ktorá sa zaoberá ekológiou a udržateľným rozvojom, a aj vo Via Iuris, ktorá sa zaoberá právom. Myslím si, že každý človek by sa mal zapájať do dobrovoľníckych aktivít aj mimo svojej pracovnej oblasti, pretože tým pomáha lepšiemu fungovaniu nášho systému slobodného sveta. Takéto aktivity môžu prinášať nové impulzy a spätné väzby a zároveň aj nezištný pohľad v mene ľudí, ktorí nie sú aktívni alebo sa o verejné veci nezaujímajú. Ja si myslím, že tam, kde sa človek cíti doma, by mal byť aktívny aj ako dobrovoľník. Ja sa cítim doma na Slovensku, preto je moja povinnosť pomáhať zlepšiť túto krajinu a prispieť k tomu nielen svojou prácou, ale aj ako dobrovoľník v mimovládnych organizáciách.

Na Slovensku žijete už viac než 30 rokov. Ako vnímate svoju identitu? Považujete sa za Slováka?

Áno, cítim sa ako Slovák a zároveň aj ako Bangladéšan. Nevidím v tom žiadny problém. Každý človek má viacero identít. Niektoré získa počas života, napríklad narodením dieťaťa či presťahovaním do iného mesta alebo inej krajiny, prípadne novou profesiou. Tieto identity sa navzájom prelínajú, niekedy sa zosilňujú, niektoré postupne slabnú. Ale čo sa týka identity v národnom zmysle, tak väčšina ľudí nejakú potrebuje. Na Slovensku sa cítim ako doma, obľúbil som si ho, mám tu manželku a deti, strávil som tu už viac ako polovicu života, mám tu viac priateľov a známych ako v krajine svojho pôvodu. Uvedomujem si, že sú tu aj iné veci, politické, svetonázorové, ale to neovplyvňuje moje vnímanie. Mám túto krajinu rád a snažím sa jej pomáhať nielen svojou prácou, ale aj vo voľnom čase a osobnom živote.

Chodievate do Bangladéša? Ste v kontakte so svojou rodnou krajinou?

Áno, chodievam. Snažím sa tam prísť každý druhý rok, mám tam rodičov aj sestru. Odkedy som odtiaľ odišiel, Bangladéš sa zmenil, postupne sa pre mňa stal neznámym. Zmenil sa slang, zmenili sa ekonomické pomery, ale miestne dianie sledujem. Ten pocit zo života v cudzine sa však absolútne zmenil vďaka internetu a novým spôsobom komunikácie. Teraz je možné sledovať tamojšie noviny, tamojšie sociálne diskurzy, sociálne siete a byť s nimi v kontakte. Samozrejme, má to aj svoje zlé stránky, ale v každom prípade je to úplne iné, ako to bolo pred 15-20 rokmi.

Je niečo, čo vám tu z Bangladéša chýba? Existuje na Slovensku niečo, na čo si ani po tých rokoch neviete zvyknúť?

Áno, chýba mi jedlo. Preto aj často varím a pozývam slovenských kamarátov a príbuzných. V Bangladéši sa varí severoindická kuchyňa, používa sa mnoho korenia, kari, kurkuma a jedlo je úplne iné ako tunajšie. Takže toto mi chýba, musím si variť alebo hľadať konkrétnu reštauráciu, kde robia takéto jedlo.

A čo kultúrne rozdiely?

Áno, tie tu, samozrejme, sú. Chýbajú mi niektoré atribúty kultúrneho vyžitia, ale vďaka internetu je to už lepšie. Za tie roky, čo tu žijem, sa však už orientujem aj v slovenských, českých či európskych kultúrnych atribútoch a históriách. Nie je to až taký problém, pretože my v južnej Ázii sme viac informovaní o Európe, respektíve o jej dominantných kultúrach, než je tomu opačne. Takže život v Európe je pre mňa vlastne len pokračovaním toho, keď sme sa na strednej škole začali oboznamovať s európskou kultúrou, literatúrou a umením. Samozrejme, chýba mi aj bangladéšska kultúra, a preto sa snažím tam chodiť v čase, keď je tam najviac kultúrnych aktivít, väčšinou vo februári. Vtedy si nakúpim knihy, filmy či cédečká, nabalím si plný kufor, ktorý mi vystačí na dva roky, kým sa tam zase vrátim.

Čo pre vás znamená byť integrovaný v inej krajine?

Byť integrovaný pre mňa znamená, že rozumiem krajine, kde žijem, a aj mne tam rozumejú. Integrácia sú obojsmerné koľajnice. Je to úplný nonsens myslieť si, že integrácia je povinnosťou iba jednej skupiny. Je to úloha všetkých. Keď príde človek z malého mesta do veľkého mesta, je to tiež obojstranný proces – ľudia z veľkého mesta musia komunikovať s človekom z malého mesta a ten, kto prišiel z malého mesta, musí dať o sebe vedieť a ukázať, čo dokáže a čo by sa rád naučil. Rovnako je to aj pri iných identitách, kultúrnych, jazykových, etnických. Myslieť si v súčasnom svete, že stačí zavrieť hranice a budeme nedotknuteľní, je mentalita skanzenu a nie modernej európskej doby.

Máte pocit, že sa prístup Slovákov k cudzincom zmenil za tú dobu, čo tu žijete? Ako to vnímate vy?

Kedysi bol cudzinec na Slovensku rarita. Ešte za socializmu to boli väčšinou študenti, Vietnamci a Kubánci. Neskôr, po roku 1989, keď sa Československo začalo otvárať svetu, boli už ľudia scestovanejší. Zmenu k horšiemu som zaregistroval okolo roku 2015, keď sa začali nálady voči cudzincom meniť. V niektorých krajinách boli cudzinci a utečenci a celá táto téma zneužívané politikmi a ľudia nevedeli rozlišovať medzi migrantmi, žiadateľmi o azyl a utečencami. Sú krajiny, kde je oveľa viac utečencov ako v strednej Európe. Napríklad v Bangladéši, odkiaľ pochádzam, je milión utečencov z Mjanmarska či Indie. Ja som vyrástol v čase, keď boli utečenci normálna vec, nebola to pre mňa žiadna novinka. Aj moja rodina musela v minulosti utiecť do Indie, konkrétne môj otec a to z politických dôvodov. Dlhé roky pracujem ako tlmočník pre rôzne slovenské inštitúcie, prekladám z bengálčiny, hindčiny a urdčiny do slovenčiny a naopak, preto ma táto tematika neprekvapuje.

Čo ma ale prekvapuje, je jej zneužívanie. Okolo roku 2004 – 2005 bolo na Slovensku podľa verejne dostupných informácií okolo 15-tisíc žiadateľov o azyl. Videl som, ako to so zapojením všetkých síl to slovenské inštitúcie zvládli. Pracovali niekedy nonstop deň aj noc. Politici nepovedali ani slovo, v novinách o tom nebolo ani zmienky, žiadna hystéria. V roku 2015 bol počet žiadateľov o azyl 330, ale zato tu bola poriadna hystéria zo strany niektorých politikov, médií a hlavne to bola volebná téma. Zdravotníctvo, nezamestnanosť, pracujúca chudoba, korupcia a rodinkárstvo neboli, všetko išlo do úzadia. Z toho mi vychádza, že v roku 2015 došlo v niektorých krajinách strednej Európy k nepriamo úmernému strašeniu obyvateľstva v súvislosti so žiadateľmi o azyl. Cieľom utečencov zo Sýrie a ostatných krajín boli najmä niektoré západoeurópske krajiny, nie Slovensko, ukazujú to aj štatistiky. Považujem preto šírenie strachu z migrantov a nenávisti k nim v našom regióne za čisto účelové. Inak si to neviem vysvetliť.

Čo si myslíte, že by sme mali spraviť ako Slováci, aby sme pomohli utečencom alebo celkovo cudzincom sa integrovať?

Táto otázka má dve roviny. Cudzinec sa v krajine objaví z rôznych dôvodov – môžu byť profesijné, súkromné, podnikateľské alebo nejaké iné. Tak ako napríklad Štefánik, ktorý žil vo viacerých krajinách. Presne to isté sa môže stať komukoľvek, a na to sú zákony, ktoré to upravujú a ktoré by sa mali dodržiavať. Pokiaľ sa teda človek správa podľa zákona, mal by možnosť získať v danej krajine trvalý pobyt, integrovať sa a mal by mať možnosť získať občianstvo, aby mohol svojej novej vlasti slúžiť. To je vždy prínosom pre štát. Toto je jedna stránka veci a myslím, že ju dobre poznajú aj obyvatelia Slovenska, keďže veľké množstvo z nich odišlo v niekoľkých vlnách do zahraničia. Pri všetkých politických zmenách časť ľudí z Československa odišla žiadať o azyl inam. Slováci by mali iniciatívne komunikovať s miestnymi cudzincami.

Tá druhá časť otázky sa týka žiadateľov o azyl. Ich status tiež upravujú zákony a tieto zákony treba dodržiavať. Keď v roku 1968 státisíce Slovákov odchádzali na Západ, západné krajiny tiež dodržiavali vlastné zákony o utečencoch, tieto zákony sú naďalej platné. Sú veľmi striktné a nedajú sa tak ľahko obísť. Preto si myslím, že každý človek by mal mať právo na to, aby bol jeho prípad prešetrený tak, ako boli prešetrené prípady Čechov a Slovákov, ktorí ušli do západného Nemecka alebo Rakúska. Treba nechať prebehnúť tento vyšetrovací proces, a ak žiadateľ splní zákonné predpoklady, mal by mu byť priznaný štatút utečenca, a ak nie, žiadosť zamietnuť a deportovať ho. Nevidím v tom žiaden problém. Súčasné slovenské zákony s tým pracujú roky.

Ako sa podľa vás cítia cudzinci na Slovensku?

Ťažko sa mi k tomu vyjadruje, pretože ja som väčšinu času medzi Slovákmi. Na Slovensku mám iba siedmich krajanov, z toho jeden je v Košiciach, druhý v Leviciach, jeden v Malackách a traja sú v Bratislave. Stretávame sa možno raz za rok. Ja sa považujem za integrovaného Slováka, ktorý väčšinu času trávi medzi kolegami, príbuznými, priateľmi  Slovákmi. Ako sa tu cítia ostatní? To je rôzne. Tí, ktorí tu žijú už dlho, rozumejú tejto krajine a majú tu ľudí, s ktorými sa môžu porozprávať. Druhá vec je, či ten cudzinec vie po slovensky. Pre každého cudzinca, ktorý sa rozhoduje, či tu zostať, by malo byť jasné, že treba vedieť miestny jazyk. Jazyk je základ obojstrannej komunikácie, bez toho sa to nedá. Bez znalosti jazyka nastáva getoizácia, ktorá nie je cieľom a nikomu a ničomu nepomôže. Je prirodzené, že človek hľadá v cudzine svojho krajana, ale buďte si istí, že častokrát ten krajan nie je ten najlepší človek, s ktorým sa chcete kamarátiť. A tak vám ostávajú jedine domáci a s tými musíte komunikovať. Tretia vec je, za akým účelom sem cudzinec prišiel a čo tu robí. Záleží, či je napríklad podnikateľ a vníma to z pohľadu podnikateľského prostredia, alebo je to nejaký človek, ktorý pracuje v IT, ktorý je žiadaný všade na svete, kam príde. Tí potom svoju integráciu vnímajú inak, záleží od toho, či vo svojej práci potrebujú slovenčinu a odkiaľ čerpajú informácie, s kým sa schádzajú vo svojom voľnom čase. Inak sa cíti človek v Bratislave, inak na Kysuciach, inak na Záhorí. Na Slovensku žijú ľudia z celej planéty, od Latinskej Ameriky po Filipíny, a často sa medzi sebou rozprávajú po slovensky. Je to veľmi rôznorodé, nedá sa to povedať jednoznačne, ako sa tu cítia cudzinci ako celok, pretože to nie je homogénna skupina.

Komunikácia musí byť vzájomná a to je potom aj úloha občanov Slovenska. Slovensko je malý štát, preto je naša povinnosť, aby sme o sebe dali vedieť. Práve títo ľudia, cudzinci, ktorí tu žijú možno päť, možno pätnásť rokov, sa často stávajú našimi neoficiálnymi veľvyslancami. Musíme túto skupinu vnímať aj cez tento pohľad – práve oni sú často prezentáciou Slovenska, jeho kultúry, histórie, súčasného rozvoja do iných krajín. Ak sa tu nebudú cítiť dobre, nepomôže to ani nám občanom Slovenskej republiky pri prezentácii svojej krajiny. Sme malá a mladá krajina a potrebujeme sa propagovať oveľa viac ako krajiny, ktoré sú veľké a známe.