Hudobník Milan André: Myslím, že sa ešte len učíte byť naozaj slobodnými

„Keď mám povedať, kto som, je to komplikované. Uvedomujem si, že nevyzerám ani ako Kanaďan a ani ako Slovák, najviac pôsobím ako Afroameričan-Kubánec, hoci tieto kultúry boli najmenšou súčasťou mojej výchovy,” hovorí hudobník Milan André. Hudbu vyštudoval v Toronte, no prvý album s názvom Who Am I? vydal na Slovensku, odkiaľ pochádza jeho mama. A hoci práve u nás zažil prvý rasistický útok, hovorí, že sa tu cíti ako doma a vždy, keď pristáva lietadlo, má z toho výborný pocit.  Narodili ste sa v Kanade, považujete sa za Kanaďana? 

Ja som sa v podstate celý život identifikoval s Kanadou, ale nedávno som nadobudol pocit, že je to o čosi komplikovanejšie. Začal som pracovať s deťmi pôvodných obyvateľov Kanady a zistil som, že kanadská história nie je úprimná. Európania tú zem ukradli, takže všetci sme tam v podstate cudzinci. To znamená, že celá moja identita, všetko, čo som celý život vnímal ako Kanaďan, mi teraz veľmi nesedí. A keďže nie som Kanaďan, neviem čo som, lebo som spolovice Slovák, spolovice Afroameričan a ešte mám aj kubánske korene. Kanada bola dlho pre mňa akási istota, tam som sa narodil, vyrástol, takže ľahká odpoveď je:  áno, som Kanaďan, ale v skutočnosti je to komplikovanejšie. 

Aké ste mali detstvo? 

Vyrástol som len s mamou, ktorá pochádza zo Slovenska. Otec, bohužiaľ, zomrel, keď som mal len rok. Každé dva roky sme striedavo chodili do Ameriky za otcovou rodinou a aj na Slovensko k maminej rodine. 

Čo vašich rodičov priviedlo do Kanady? 

Je to dosť pekný príbeh. Neviem, či poznáte pen pal service, existovalo to kedysi dávno. Ľudia sa tam mohli prihlásiť a dopisovať si s niekým na druhej strane sveta, kto sa tiež prihlásil. Mohli ste si tak nájsť nového kamaráta z inej krajiny a písať si listy. Neviem, ako dlho to ľuďom vydržalo, niektorí možno aj odpísali a po čase prestali. Moji rodičia si písali tri roky a v tých listoch sa do seba zaľúbili.  

A vôbec sa nevideli?

Mama nemohla tak ľahko odísť z Československa, takže otec prišiel po tých troch rokoch za ňou. Bol pilot, takže si vybavil pracovnú cestu, priletel a vtedy sa videli prvýkrát. Vzali sa v Bratislave, vybavili víza a dohodli sa, že odídu spolu do Montrealu, keďže on mal radšej Kanadu ako Ameriku.  

Čím sa vtedy živila vaša mama?

Mama študovala jazyky, angličtinu a ruštinu, a bola prekladateľka. Ale keď prišli do Kanady, prácu si hľadala ťažko. Takže sa vrátila do školy a vyštudovala knižničné technológie, teraz pracuje v tomto odbore pre montrealskú univerzitu. 

Kedy ste boli prvýkrát na Slovensku? Aké máte naň spomienky? 

Prvýkrát som tu bol, keď som mal len osem mesiacov, a to si nepamätám nič. Ale matne si spomínam na Vianoce a na deda v Nitre, keď som mal možno štyri až šesť rokov, on stále býval v tom istom byte, tak si to viem vizuálne vybaviť. A potom mám veľa spomienok od ôsmich do dvanástich rokov, keď sme sem chodievali pravidelne.  

Odkedy ste sa učili slovenčinu? 

Ja som sa ju oficiálne nikdy neučil. Moje prvé slovo vraj bolo auto. Slovenčinu som sa naučil tak ako sa ju naučí bežné slovenské dieťa, len konverzačne s mamou. Nikdy som neštudoval gramatiku, preto robím chyby a niekedy dobre neskloňujem. Ale cítim sa v tom jazyku veľmi prirodzene, vôbec sa netrápim a nehanbím sa. Veľa ľudí sa hanbí rozprávať cudzím jazykom, keď majú nejaký prízvuk, robia chyby, ale mne je to úplne jedno. 

Identifikujete sa s Afroamerickou komunitou? Ako sa vám z tohto pohľadu žilo v Kanade – stretávali ste sa aj s negatívnymi reakciami na svoj pôvod? 

V Kanade som žil vo veľkých mestách, v Toronte osem rokov, v Montreali do mojich dvadsiatich rokov, a potom som sa vrátil do Toronta do školy. Tieto mestá sú také multikultúrne, že vidíte inú farbu pleti každým smerom, ktorým sa pozriete. Nemám stadiaľ žiaden rasistický zážitok alebo niečo podobné. Môj prvý rasistický zážitok sa stal, žiaľ, práve na Slovensku, v Nitre asi v roku 2002. 

Tu vždy cítim, že ľudia si všímajú farbu mojej pleti. Veľakrát v dobrom, páči sa im, že som trochu iný, ale nie vždy je to tak, a to je trochu divné. Uvedomujem si, že na prvý pohľad nevyzerám ani ako Kanaďan, ani ako Slovák, najviac pôsobím naozaj ako Afroameričan-Kubánec, hoci tieto kultúry boli najmenšou súčasťou mojej výchovy. Spojenie s nimi pociťujem intenzívnejšie až tento rok vzhľadom na to, čo sa deje v Amerike. Preto sa mi to všetko trochu ťažko vysvetľuje. Vyrástol som v úplne inom kultúrnom kontexte, než ako vyzerám. Zdá sa mi dobré, že som nevyrástol “s farbami” a nevnímal som ich, lebo moja mama ich neriešila. Ale na druhej strane si myslím, že je dôležité, ak, napríklad, biely rodič vychováva zmiešané dieťa, aby s ním o tom hovoril a aby dieťa vedelo, čo ho zrejme čaká.

Ako vníma vaša mama to, že ste sa vrátili na čas žiť na Slovensko? 

Ona veľmi nedáva najavo emócie, ale viem, že to bolo pre ňu veľmi, veľmi potešujúce. Myslím, že to bola pre ňu veľmi krásna myšlienka, že jej syn žije tam, kde vyrástla. Nikdy mi to nepovedala, ale viem, že z toho má veľkú radosť. Vždy som jej posielal fotky, a tak to mohla prežívať sprostredkovane cezo mňa a zaspomínať si. Prvé dospelé roky prežila v Bratislave a v Prahe. A to, že sa teraz chystám žiť do Prahy, je pre ňu ešte silnejšie, lebo ju má veľmi rada.

Keď ste s ňou chodievali na Slovensko počas dospievania, mali ste o našej krajine nejaké zidealizované predstavy, ktoré sa potom rozplynuli alebo zmenili, keď ste tu reálne začali žiť? 

Po tom spomínanom rasistickom zážitku sme tu desať rokov neboli, takže posledná spomienka, ktorú som mal, nebola veľmi dobrá. Myslím, že aj preto som Slovensko vnímal ako krajinu, kde som sa trochu bál a myslel som na to aj v roku 2013, keď som sa prvýkrát po tom dlhšom čase vrátil. Ale netušil som, ako sa tu reálne žije. Ostali mi však aj dobré spomienky z detstva, vždy som sa tu cítil ako doma a keď pristáva lietadlo, mám výborný pocit. 

Keď Slovensko porovnáte s inými krajinami, kde ste žili, v čom by sa naša krajina mohla zlepšiť? 

Už sa to zlepšuje, ale Slovensko by mohlo byť viac progresívne, viac otvorené voči iným kultúram, orientácii a celkovo k ľudským témam. Máte tu veľmi silné zvyky a tradície v tom, aký má byť život, kto tu má byť a čo má v živote robiť. Ale bolo by dobré sa trochu prispôsobiť tomu, že svet sa zmenil, panuje v ňom väčšia sloboda a každý môže byť tým, kým chce, môže robiť, čo chce a neexistujú na to pravidlá. 

Myslím si, že je za tým aj história Československa, asi sa ešte ľudia učia, čo to znamená byť úplne slobodnými. Ide to dobrým smerom, čo vidno napríklad v tom, že ste si zvolili prezidentku, alebo aj v tom, že sa tu vôbec plánujú protesty ako napríklad Black Lives Matter. Mohlo by ich byť oveľa viac, ale aj to je silný symbol toho, že sa to mení. 

Prejdime k vašej práci. Odkedy vás zaujímala hudba? 

Na gitare som začal hrať, keď som mal desať rokov a ďalších desať rokov som potom doma absolvoval súkromné kurzy. Najprv som šiel študovať psychológiu na univerzite McGill v Montreali, no po jednom semestri som vedel, že ma to stále ťahá k hudbe. Odišiel som do Toronta a päť rokov som študoval na Humber College. 

Niektorí začínajú oveľa rýchlejšie, ale mne trvalo veľmi dlho, kým som zistil, kto som, čo sa týka tvorby. Potreboval som nájsť svoj zvuk a svoj vlastný spôsob, ako tvoriť a ako písať. A konečne mám pocit, že už som tam. Možno to znie čudne po desiatich rokoch, čo robím hudbu, ale až teraz mám pocit, že naozaj začínam. Akoby všetko doteraz viedlo k tomuto momentu. 

Na začiatku nemá človek sebavedomie, často sa aj mne stalo, že som konal podľa toho, čo mi povedali iní, bral som vážne, čo si ľudia mysleli o mojej tvorbe. Dnes sa cítim omnoho istejšie, možno práve preto, lebo mám za sebou už niekoľko rokov práce. Teraz si už nedám hovoriť do toho, čo by som mal robiť. Každý nech má pokojne svoj názor, ale mňa už to neovplyvní. 

Ako ste sa dostali na Humber Collage, ktorá je jednou z najlepších škôl pre jazzovú a modernú tvorbu v Kanade? Prečo ste sa rozhodli pre štúdium jazzovej kompozície?

Chcel som ísť na Berklee College of Music v Bostone, to bola moja vysnená škola a dostal som sa tam. Ale stálo to 40-tisíc dolárov ročne, a to sme si nemohli dovoliť. No vesmír to vyriešil tak, že všetko dopadlo, ako malo. Humber Collage bola moja druhá voľba. Už pár rokov som chodieval na letný hudobný tábor, kde učili učitelia z tejto školy. Nemal som žiaden špecifický záujem o jazz, ale keď študujete hudbu, tak je to buď klasický základ alebo jazzový. Prvé tri roky som teda absolvoval jazz, potom sme si počas ďalších dvoch rokov mohli vyberať rôzne kurzy, išiel som na skladanie, produkciu a spev. 

Kedy ste zložili prvú vlastnú pesničku? O čom bola? Hrávate ju ešte? 

Vôbec nie. Ja už nehrávam ani veci z minulého roka. Napríklad album, čo sme vydali so Slnko records, sa mi nepáčil možno už mesiac po vydaní. Tento rok v júli som vydal EP-čko a doslova na druhý deň ma už nebavilo. Veľa muzikantov často hovorí o tvorivom bloku, ja to tak nemám, tvorím vkuse. Nejde to, samozrejme, vždy, ale nie je to blok. Za posledný rok a pol som urobil tak veľa vecí, že by vydali na tri-štyri albumy. Preto sa mi ťažko spomína na minulosť, lebo stále hľadím skôr pred seba. Prvé pesničky si teda nepamätám, iba matne si spomínam na jednu, keď som mal dvanásť-trinásť. Mama ju mala nahranú na videu, volalo sa to Beautiful .. niečo, už si nespomínam čo. 

Pôsobili ste aj v Londýne, kde by ste mohli mať väčšie publikum ako tu na malom Slovensku. Nie je Londýn lepšie miesto pre vydanie anglického albumu ako Slovensko? 

Asi áno. Ale keď som bol v Londýne, bolo to divné obdobie, počas ktorého som bol trochu stratený. Tvoril som, nahrával, ale nevyhľadával som príležitosti. Potom som prišiel sem a zrazu sa to stalo – niekto poznal niekoho, vznikla spolupráca so Slnkom (vydavateľstvo Slnko records, pozn. red.) a mal som pocit, že je to tá správna cesta. 

Nešlo pritom iba o samotný album. Malo to pre mňa aj iný zmysel. Okrem toho, že som vytvoril veľa nových piesní, som sa tu o sebe aj veľa naučil. Bola to pre mňa dobrá životná skúsenosť. A aj prostredníctvom hudby som na Slovensku prekonal veľa skúšok. 

Dnes už viem, že moje publikum tu možno nie je v takom počte, ako by to mohlo byť niekde inde, no sú tu ľudia, ktorí si vážia inú, nekomerčnú hudbu, takže viem, že by som sa mal kam vrátiť. 

Ako vnímajú vaši hudobní kolegovia zo zahraničia to, že ste sa rozhodli pre kariéru na Slovensku?

Neviem. Muzikanti asi vidia na instagrame, čo robím, ale nespomínam si, že by mi niekto o tom niečo písal. Spomínam si však, že pod jedným článkom v SME raz niekto napísal do komentáru – “Keď si nemal úspech v Amerike, tak si musel prísť na Slovensko.” Takže možno to niekto vníma aj takto, že stačí ísť do nejakej menšej krajiny a bude to ľahšie, lenže to je práve ten paradox, že to tak vôbec nefunguje. Ani mne sa prvý rok vôbec nedarilo. 

Veľa sa zaoberám egom. Každý má ego a to nie je zlá vec, máme ho, aby nás chránilo. Ale ja sa snažím dosiahnuť to, že budem jeho majiteľom a nie opačne.V tomto smere bol príchod na Slovensko pre moje ego nesmierne dobrý zážitok, lebo ono malo očakávanie, že sem prídem a pôjde to. A vôbec to nešlo, čo bola veľmi pokorujúca skúsenosť. Teraz v podstate viem, že nič neviem. Preto musím robiť a tvoriť len to, čo chcem, lebo žiadne iné istoty neexistujú. 

Hovoríte po francúzsky, ale spievate v angličtine. Nechceli ste spievať aj v slovenčine?  

Keď som prišiel, mal som záujem písať pesničky aj po slovensky, ale aj tí umelci, ktorých som stretol, väčšinou tvorili v angličtine, s výnimkou Katarzie, s ktorou by som rád spolupracoval. Myslím však, že primárne budem aj naďalej tvoriť v angličtine, hoci, chcel by som ísť hrať aj do krajín, ktorých jazykom hovorím – do Francúzska či do Španielska. A ak by tam vznikla aj nejaká spolupráca so správnymi ľuďmi, bol by som rád. 

Viete porovnať zahraničný hudobný trh a slovenský? Skladba Throne na vašom albume Who Am I? je vraj inšpirovaná pomermi v hudobnom priemysle. Vychádza z vašej vlastnej skúsenosti?

Táto skladba bola o tom, že hudobný priemysel dáva len málokedy šancu neznámym umelcom, ktorí nemajú publikum. Kedysi priemysel hľadal talenty a veril im, aj keď nemali za sebou “čísla”. Práve tak našiel hudobníkov, ktorí boli úplne neznámi, podporil ich a vďaka tomu vyrástli. 

Ale musím priznať, že to bola možno len moja naivná perspektíva, akou som to vnímal, keď som tú pesničku písal. Mal som pocit, že by som si zaslúžil viac, než som vtedy dostal, no pravda je aj taká, že som vtedy vôbec nepracoval tak veľa. Môj pohľad sa časom zmenil. Stále si síce myslím, že to, čo som napísal, je pravda, ale už sa na to nehnevám. 

Čo by ste chceli v hudbe dosiahnuť? 

Celý život som mal rôzne ciele, ale teraz mám pocit, že by som chcel mať predovšetkým istotu sám v sebe, nehľadať stále uznanie niekde inde. Myslím, že to je často náš problém, že svoju hodnotu dávame neustále do rúk ostatným. Aj ja som bol doteraz taký a až teraz si uvedomujem, aké je to šialené. Akoby sa naša hodnota odvíjala iba od toho, čo dosiahneme a či sme dostatočne úspešní. 

Mať ciele je, samozrejme, normálne, ale mali by byť stanovené inak, než napríklad, či vyhrám nejakú cenu. Ja by som chcel nájsť svoje publikum, ľudí, ktorí budú rozumieť tomu, čo robím a budú to milovať tak, ako to milujem ja. Publikum, s ktorým sa budeme držať spolu. Chcel by som cestovať a hrať, nech príde hoci len päťdesiat ľudí. A samozrejme, rád by som spolupracoval s ľuďmi, s ktorými si rozumiem a ktorých obdivujem.  

Z textov vášho prvého albumu to pôsobí, že ste sa snažili nájsť. Podarilo sa vám to?

Nie, lebo som zistil, že sa vkuse meníme. Možno príde obdobie, keď vám váš život bude pripadať veľmi stabilný a istý, ale to sa zmení. Život prinesie iné veci. Takže som zistil akurát to, že neviem, kto som. No zdá sa mi, že keď akceptujete tú nekonečnú evolúciu, tak vtedy opadne všetka úzkosť a stres. Otázka Who Am I? je teda symbolická – je to otázka na celý život. 

Vychádzajú všetky vaše skladby z vašej osobnej skúsenosti? Je pre vás hudba aj terapiou? 

Áno, určite je. Kedysi mi práve tvorba veľmi pomáhala, duševne a emocionálne. Aj teraz to tak funguje, no menej intenzívne. Stále čerpám inšpiráciu z osobnej skúsenosti, no nie je to tak, že by som tvoril iba vtedy, keď sa veľmi trápim a zrazu je z toho skladba. Keď je človek rozladený, možno naozaj tvorí viac, ale nie je to až také zdravé. Skladba mu možno v prvom momente pomôže, ale problém sa tým nevyrieši. Naopak, keď je človek vyrovnaný, tak netvorí preto, lebo sa má veľmi zle alebo preto, že sa má výborne, ale preto, lebo je naozaj kreatívny a vie nájsť inšpiráciu v hocičom. 

Je to náročné, odhaliť sa v skladbách?

Asi som si na to zvykol, vôbec to nie je náročné. Ani neviem, ako na to odpovedať, lebo to je jediný spôsob, akým viem cez hudbu komunikovať – otvoriť emócie a nič neskrývať. 

Mnohé piesne na albume Who Am I? sú melancholické. Našli ste napokon nádej – možno počas tvorby nového EP-čka Love and Light? 

Ten album bol dosť tmavé obdobie. Povedal by som, že rok 2018 bol pre mňa asi jeden z najťažších, minimálne jeho prvá polovica, keď album vznikol. V EPčku som sa otvoril novým príležitostiam, a to prinieslo nových ľudí aj zážitky. Tak vznikla aj téma Love and Light. Stále som sa trochu trápil a niekto mi zrazu povedal, že sme v podstate len “love and light” – že musíme len dávať naše svetlo a lásku. V skladbe teda hovorím, že aj keď možno trochu strácam smer, nie som stratený. Je tam nádej, určite. 

Ako vás ako umelca zasiahla korona kríza?

Minulý rok som celý precestoval, každý mesiac som bol niekde inde, takže keď som počas korony ostal na Slovensku, bolo to pre mňa veľmi upokojujúce obdobie, veľa som tvoril, mal som aj taký týždeň, keď som každý deň napísal novú pesničku. Navyše, keďže to tu s koronou nebolo také zlé, cítil som sa bezpečne, a preto som sa veľmi netrápil. 

Prežívate koncertovanie po karanténe inak?

Odkedy opäť môžeme hrať, mal som asi dva poriadne koncerty, jeden v júli v Liberci a potom ďalší v auguste v Brne. Oba boli krásne a až spätne som si uvedomil, že som si to mal ešte viac užiť. Prežíval som však najmä vďačnosť, lebo v Amerike a v Kanade sa teraz ešte nekoncertuje. 

Svoju hudbu si sám skladáte aj textujete, sám sa sprevádzate na akustickej gitare, sám ste si aj svoj prvý album vyprodukovali. Nie ste typ na kapelu?

Keď som nahrával prvý album, bolo to tak pre mňa jednoduchšie a praktickejšie. V Londýne som nemal veľa peňazí, nemohol som nikomu zaplatiť, mal som peniaze len na prenájom štúdia, ktoré som si zaplatil raz za týždeň a išiel som sám nahrávať. 

Teraz už vnímam hodnotu v tom, keď spolupracujem aj s inými ľuďmi, aktuálne s kapelou – s Kristin Lash a Jakobom Grey. Na novom albume, ktorý už nahrávam, spolupracujem aj s producentom. Obdobie tvorby naživo a osamote sa teda možno pomaly začína meniť. 

Ak by som však v budúcnosti mal kapelu, nechcel by som tradičnú kapelu. Stretol som tu, napríklad, fantastickú basgitaristku, ktorá hrá aj na klavír a gitaru, už sme spolu aj niečo nahrali. Vedel by som teda pracovať aj v takomto tíme, ktorý nie je štandardnou kapelou. Hoci, pravda je aj to, že ja som dosť introvertný, rád hrám sám a myslím, že k tomu sa vždy budem vracať. 

Ako sa u nás cítite ako hudobník a ako človek? Stretávate sa na Slovensku s nejakými nepríjemnými komentármi na svoj pôvod? 

S výnimkou toho dávneho rasistického zážitku v Nitre sa mi to až donedávna nestávalo. Prečítal som si síce komentáre o úspechu a o tom, či som sem prišiel len preto, lebo som inde neuspel, ale to nebolo nič vážne. Až po mojom vystúpení na proteste Black Lives Matters mi prvýkrát prišli na Instagrame dosť hrozné rasistické správy. Asi sa to stáva aj častejšie, vlastne som bol dosť prekvapený, že sa to nestalo už skôr.  

Prečo ste v júni na tom proteste vystúpili?

Keď som počul, že sa niečo také vôbec organizuje, sám som sa prihlásil. Celá moja rodina z otcovej strany je v Amerike a to, čo sa deje, prežíva veľmi intenzívne. Moja babka, s ktorou každý týždeň hovorím, mala vlani sto rokov a celú rodinnú históriu si ešte pamätá. Jej babka, a teda moja praprababka, bola otrokyňou. Pracovala ako kuchárka. Niekto ju znásilnil a musel to byť beloch, lebo dieťa, ktoré sa narodilo, bolo zmiešané. Keby to, čo sa stalo, bola láska, tak by tí dvaja asi ušli spolu, ale to sa nestalo. Vzťah medzi čiernymi a bielymi bol v Amerike dlho zakázaný a bola to tá najväčšia hanba. Byť miešaným dieťaťom bolo horšie, než byť čiernym. Lebo keď ste boli čiernym, patrili ste k čiernym, lenže ak ste boli miešancom, nepatrili ste nikde, boli ste “produktom” niečoho, čo sa vôbec nemalo stať. 

Toto je naša rodinná história, ktorá je v nás stále prítomná. Keď som teda počul, že má byť protest, chcel som tam byť. Nešlo ani tak o hudbu, pre mňa bolo dôležitejšie to, že som k tomu mohol niečo povedať a že tam bolo publikum, ktoré mi venovalo pozornosť. 

Mali by podľa vás umelci využiť svoj hlas na aktivizmus alebo by si mali nechávať svoje politické a občianske názory pre seba?

Myslím, že málo umelcov používa svoje postavenie ako platformu. A mali by. Práve teraz je super, že Billie Eilish veľmi propaguje nadchádzajúce voľby, čo je nesmierne dobré, lebo má veľké publikum. Je príliš veľa umelcov, ktorí nič nepovedia, lebo sa asi nechcú do takých vecí miešať, stratiť fanúšikov… Ale keď sa na to pozrieme z historického hľadiska, umenie hovorí príbeh o politike v danom období. Kultúra má byť odrazom toho, čo sa deje a dnes to tak veľmi nie je. Mnohí tvoria skôr sebecky, len o svojom svete. 

Splnili sa na Slovensku vaše očakávania – ohľadom života a hudby? 

Nie, vôbec. To, čo som očakával sa nesplnilo, ale našli sa iné krásne veci. 

Napríklad?

So Slnkom sme asi očakávali väčší úspech, čo sa týka predaja CD a záujmu o vystúpenie, a to sa nenaplnilo. Mysleli sme, že to bude pre publikum zaujímavé, niečo iné – cudzinec, ktorý má korene tu, no myslím, že problém bol najmä v samotnom albume. Nebol dosť silný na to, aby vytlačil nového umelca do povedomia. Bola to skromná, minimalistická hudba, akustická, nenápadná, žiaden pop. A ešte aj v angličtine, takže s ním bolo asi ťažké preraziť. 

No na druhej strane, ľudia, ktorí ma niekde pozvali, či už na festivaly alebo na malé akcie, boli z mojej práce nadšení, veľmi sa im páčila. Podobne to bolo s fanúšikmi, myslím, že som oslovil len malé percento ľudí, no zdá sa mi, že sú z nich super fans, takí tí skutoční fanúšikovia, s ktorými môžem rátať. A možno to všetko chce len viac času a príležitostí a ešte to príde.   

V úvode ste spomínali, že sa venujete aj pôvodným obyvateľom v Kanade. Ako vyzerá vaša práca v týchto komunitách?

Spolupracujem s organizáciou inPath, založil ju jeden z mojich kamarátov. Pôsobí v komunitách, ktoré sú veľmi poškodené kolonizačnou históriou, majú z nej, bohužiaľ, veľa vedľajších účinkov – alkoholizmus, drogy, domáce násilie, deti vyrastajú bez otcov, medzi mladými sú veľmi časté samovraždy a podobne. 

Táto organizácia posiela do komunít na tamojšie školy umelcov z každej oblasti. Cieľom nie je ani tak samotné učenie detí, skôr ide o to, odovzdať im konkrétne zručnosti. Keďže ja sa primárne venujem skladaniu a nahrávaniu, tak za tri týždne s deťmi napíšeme a nahráme EP-čko so štyrmi až siedmimi pesničkami. Teraz som začal robiť aj nový program, ktorý trvá iba päť dní. V prvý deň ideme do komunity s režisérom a napíšeme s deťmi pesničku, druhý deň ju nahráme, tretí a štvrtý deň točíme videoklip. Všetky videá sú aj na youtube. Tento rok som takto bol v šiestich školách za sedem týždňov. Je to dosť intenzívne, ale má to zmysel. Deti sú z toho úplne hotové, veľmi ich to inšpiruje. A pre mňa je to veľmi dôležitá práca, lebo som Kanaďan. A každý človek, čo vyrástol v Kanade, alebo v Amerike a nie je pôvodným obyvateľom, by mal niečo urobiť pre to, aby vyliečil rany z minulosti.

Najľahší spôsob ako to urobiť, je naučiť sa históriu, aby človek nebol ignorant, ale je dobré, keď pre to vie človek robiť ešte viac. Toto je môj spôsob, odovzdávam, čo viem a dáva mi veľmi veľa späť. Táto práca mi zmenila život. Tento rok to cítim o to viac, lebo od marca sa všetko zrušilo a veľmi mi to chýba. 

Aké sú vaše najbližšie plány do budúcna?

Ak ide o bývanie, chystám sa presťahovať do Prahy. Veľmi sa na to teším, najmä kvôli silnej tvorivej energii, hoci, po prvýkrát mám pocit, že ani tam nezostanem nadlho. Dlho som napokon nebol ani v Bratislave, Slovensko je už štvrtá krajina, kde žijem za posledné štyri roky. Už som si na to zvykol, no chcel by som už mať aj nejaké stabilné miesto. 

A ak ide o hudbu, mám naplánovaných dosť veľa vecí. Na novom albume bude jedenásť pesničiek, všetky sú už vybrané, medzi nimi bude aj niekoľko spoluprác, napríklad so Zeou (Alžbeta Ferencová, pozn. red.), s ktorou sme napísali celý album.