Ukrajinka, Slovák i Japonka. Príbehy dobrovoľníkov z vlakovej stanice, ktorí pomáhajú ľuďom na úteku (foto 1. časť)

Text Michaela Nagyidaiová
FOTO: Michaela Nagyidaiová

Na bratislavskú hlavnú vlakovú stanicu prichádzajú tisícky ľudí z Ukrajiny utekajúcich pred vojnou. Vďaka dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam sa z doteraz nevábneho priestoru stalo miesto solidarity a pomoci. Tu sú ich príbehy.

Ako rodená Bratislavčanka musím priznať, že som často krútila hlavou nad našou hlavnou vlakovou stanicou a pred zahraničnými kamarátmi som sa za ňu hanbila. Nikdy som si nemyslela, že práve tu budem pomáhať ľuďom utekajúcim pred vojnou. Stretla som tu mnoho úžasných dobrovoľníkov a dobrovoľníčok zo Slovenska, Ukrajiny, Japonska či Portugalska. 

Stanicu som si odrazu obľúbila. Tešila som sa na rannú prechádzku mestom smerom k stanici, tamojšie obchody predávajúce burgery, Coca-Colu, orechy i suveníry, ale aj na výhľad na Slavín pri autobusovej zastávke. 

Jedno popoludnie som sa tam vrátila ako fotografka a zdokumentovala som atmosféru vlakovej stanice, ktorá sa vďaka pomáhajúcim stala miestom obrovskej solidárnosti, skupinovej pomoci a kolegiálnosti. 

Lera, Luhansko: Z Ukrajiny som utekala dvakrát

Leru som stretla počas mojej druhej dobrovoľníckej šichty. Zarylo sa mi do pamäte, keď mi na stanici vravela, že len pred pár dňami dorazila na Slovensko a okamžite začala pomáhať. Vymenili sme si kontakty a neskôr sme sa stretli na káve v Horskom parku. Okolo nášho stola poletovali a štebotali vrabce, hrali sa deti a ľudia jedli koláče. My sme sa začali rozprávať o Lerinom príbehu. Z Ukrajiny musela utiecť dvakrát. 

„V mojom rodnom meste Luhansko sa vojna začala už pred ôsmimi rokmi. Musela som utiecť, hľadala som bezpečnejšie miesto pre život. Odišla som do mesta Kharkiv, no nesmierne veľa ľudí z môjho regiónu vtedy utieklo práve tam a mala som pocit, že v Kharkive bude ťažké si nájsť prácu,” hovorí Lera. 

Rozhodla sa preto presťahovať do Minska v Bielorusku a po troch rokoch prišla do Kyjiva. „Je to veľmi príjemné a pohodlné mesto, naozaj som si myslela, že tam budem žiť dlhšie. Mala som tam výbornú prácu, bola som hotelová manažérka. Kyjiv mi dal všetko, po čom som túžila,” vravela mi Lera. Po invázií Ruska však z Kyjiva musela utiecť. Jej priateľ sa rozhodol ostať v meste Lviv. 

Z hlavného mesta utiekla vlakom do Lviva, odkiaľ neskôr pokračovala na slovenskú hranicu. Lera mi ukazovala videá z preplnených staníc, na nástupištiach sa ledva dalo hýbať. Boli to presne tie zábery, ktoré doteraz cirkulujú v novinách či televízií. Uvedomilla som si, že práve sedím pri žene, ktorá všetky tieto momenty zažila na vlastnej koži. 

„Keď vlak prechádzal cez miesta, kde sa bojovalo, museli sa zhasnúť všetky svetlá a zatiahnuť rolety. Nedokázala som nič zjesť, až kým som neprišla do Lvivu,” vraví Lera. Tam prespala u kamarátky, ktorá sa o ňu postarala. 

Lera prišla do Bratislavy za sestrou, ktorá býva v hlavnom meste od roku 2014. Ich mama a stará mama sú stále v Luhansku. Na stanici začala pomáhať, lebo veľmi dobre vie, čím si prichádzajúci ľudia prešli.

„Vysvetľujem im, ako vybaviť pobyt na Slovensku, kde hľadať prácu či ubytovanie. Chcela som jednoducho niečo robiť, pomôcť, ako sa dá. Sama som utiekla z pekla na Ukrajine a bola som nesmierne vystresovaná. Potrebovala som si zamestnať hlavu,” poznamenala Lera.

Imrich, Slovensko: Často sa rozplačú nie z hrôz, ktoré prežili, ale z prekvapenia, že im niekto pomáha

„Takmer každého šokovalo, že v súčasnej Európe, v susednom štáte môže vypuknúť vojna, ktorá vyženie z krajiny milióny ľudí. Utekajú hlavne deti, ženy a starí ľudia, ktorí nemôžu uveriť, že sa z jedného dňa na druhý stali utečencami. Blízkych buď stratili, alebo nechali na Ukrajine. Prišli o domov a v skutočnosti prišli skoro o všetko,” hovorí Imrich, ktoré som spoznala na bratislavskej stanici. Imrich je molekulárny biológ a vedúci Oddelenia mikrobiálnej genetiky v Ústave molekulárnej biológie na Slovenskej akadémie vied, no teraz mu na krku visí dobrovoľnícka kartička. 

„Väčšinou prichádzajú veľmi vyčerpaní po dlhej ceste, niekedy až po desiatich dňoch. Najskôr prichádzali najmä ľudia, ktorí pokračovali ďalej za známymi po celej Európe. Tým sme pomáhali vybaviť voľné lístky na vlak, SIM karty, rozdávali jedlo a pitie vo vyhradenej čakárni, kde je aj detský kútik,” hovorí Imrich. 

V poslednom čase prichádzajú ľudia, ktorí nemajú za kým ísť, a tak mnohí uvažujú o možnosti zostať na Slovensku. Vtedy dobrovoľníci ako Imrich pomáhajú s hľadaním ubytovania a poskytujú právne poradenstvo. 

„Našťastie magistrát a rôzne nadácie to majú zorganizované veľmi dobre. My dobrovoľníci im pomáhame v prvom kontakte s utečencami čo najlepšie, ako vieme. Teší ma, že naša spoločnosť sa tak zmobilizovala.”

Zhodli sme sa, že atmosféra na stanici je veľmi silná, plná solidárnosti a ľudskosti, aj keď pri tragických okolnostiach. „Myslím, že je veľmi dôležité rozprávať sa s ľuďmi, keď máme čas. Neskutočne si vážia, keď zaujímame o ich problémy. Prekvapuje ma, že sa často rozplačú nie ani tak z hrôz, ktoré prežili, ale z prekvapenia, že im niekto pomáha. Tiež ma prekvapuje, ako stoicky to znášajú staré mamy. Sú veľkou oporou pre svoje dcéry a vnúčatá,“ hovorí Imrich.

„S niektorými, ktorí tu zostali sa stretávam aj naďalej. Najmä študentky bez detí sa venujú dobrovoľníctvu a pomáhajú svojim krajnom.”

Ayaka, Japonsko: Chcem pomôcť, pretože aj mne v Bratislave veľmi veľa ľudí pomohlo

Ayaka stála pred hlavným infostánkom pri vchode s ďalšími dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami. „Dnes je môj prvý deň a som trochu nervózna, pretože nehovorím ani po rusky, ukrajinsky či slovensky,” priznala Ayaka. Pred piatimi mesiacmi pricestovala do Bratislavy cez študentský Erasmus program z mesta Shizuoka v Japonsku. 

„Každodenný život na Slovensku a kultúra je samozrejme úplne iná ako v Japonsku, ale ľudia sú tu veľmi láskaví a milí. Bratislava je malá, no príjemná, chcela by som tu zostať dlhšie,” hovorí Ayaka. V hlavnom meste študuje históriu a kultúru v strednej Európe, no v Japonsku sa venuje komparatívnym štúdiami kultúry. Popri pomoci na hlavnej stanici, pripravuje diplomovú prácu o históriu piva.

„Vojna na Ukrajine ma veľmi prekvapila a bola som nesmierne smutná, keď som videla, ako ľudia musia utekať zo svojej domoviny do krajín ako Slovensko či Poľsko. Počas týždňa nemám až tak veľa prednášok, a preto mám čas na dobrovoľnícke práce. Chcem pomôcť, pretože aj mne počas pobytu v Bratislave veľmi veľa ľudí pomohlo.”

Natália, Slovensko: Som tu kvôli ľudským právam, pretože sú porušované

„Toto je môj prvý deň, keďže som len minulý týždeň maturovala,” povedala mi Natália hneď na začiatok. „Nechcela som sedieť doma na zadku, tak som sa prihlásila sem. Mám smeny od dnešného dňa (22 marca) do 28 marca skoro každý deň.” Predtým pomáhala na online linke právnej poradne Ligy za ľudské práva, kde stážovala od júla. 

„Aj keď nemám právne vzdelanie, už som im pomáhala s evakuáciou ľudí v Afganistane, vďaka tomu mám základ v téme migrácie a utečenectva. Nemáme dostatok právnikov, ktorí by mali čas túto prácu vykonávať, tak som ju robila ja. Skoro každý druhý deň pred maturitou som strávila štyri až päť hodín v online právnej poradni,” hovorí Natália. „Som tu kvôli ľudským právam, pretože sú porušované.” Natália sa ľudským právam chce venovať naďalej a študovať túto tému na vysokej škole. 

„Mám pocit, že toto obdobie je na psychiku veľmi ťažké, ale pre mňa je dobrovoľníctvo spôsob, ako sa viem vysporiadať s určitou bezmocnosťou,” dodala.

Prečítajte si 2. časť príbehov dobrovoľníčok a dobrovoľníkov z bratislavskej stanice: O úzkostiach, úteche aj potrebe pomáhať. Príbehy dobrovoľníkov z vlakovej stanice (foto 2. časť)

Zdieľať článok Facebook

Čítať viac

Sleduj [fjúžn] na sociálnych sieťach

Odoberaj náš newsletter