Najlepšie sa mám na internete, tam mi nevypršia víza

Khalid Albaih je pôvodom zo Sudánu, žil v New Yorku aj Kodani. V rozhovore hovorí o svojej misii, aké má následky nárast populizmu a nacionalizmu a akú chybu robí Západ pri vnímaní Afriky a tretieho sveta.

Kde je váš domov?

Na internete. Iba tam nemusím mať stres z toho, či mi vypršia víza. Nemusím sa starať o to, či sa cítim ako doma alebo nie. Cítim sa tam najpohodlnejšie. Vďaka internetu môžem nadväzovať spojenie s inými ľuďmi a oni so mnou. Internet mi dovolil slobodne robiť svoju prácu.

Identifikujete sa ako Sudánec, narodili ste sa v Rumunsku, žili ste v Katare, New Yorku, teraz ste v Kodani. Ste „občanom“ sveta alebo internetu? A aké je vaše reálne občianstvo?

(Smiech.) Prial by som si, aby som mal občianstvo internetu, všetko by bolo omnoho jednoduchšie. Reálne mám sudánske občianstvo.

Žili ste mimo Sudánu už od útleho detstva?

Áno, zo Sudánu som odišiel spolu s rodičmi veľmi skoro. Museli sme odísť podobne ako tisícky ďalších sudánskych rodín z ekonomických dôvodov na konci 80. rokov.

Prejdime k vašej práci. O čo sa snažíte?

Moja misia je hovoriť o problémoch. Vytvárať veci, s ktorými sa ľudia môžu stotožniť. A spájať ich, obchádzať hranice – akékoľvek, či už fyzické steny a ploty alebo jazykové bariéry. Snažím sa prinútiť ľudí rozprávať, debatovať.

Prečo karikatúry? Ste umelec alebo politický komentátor?

Verím, že väčšina umenia v sebe má politický komentár. A prečo karikatúry? Myslím si, že je to najjednoduchšia cesta ako ľuďom sprostredkovať moje posolstvo. Zároveň mám radosť z toho, že keď poviem ľuďom, že som karikaturista, usmejú sa. Cítim sa vítaný. Robí to moju prácu ľahšou.

Kto vás inšpiruje?

Mnoho ľudí. Jeden z najdôležitejších vzorov, ktoré som mal, bol palestínsky karikaturista Naji al-Ali. V druhej polovici 80. rokov naňho bol v Anglicku spáchaný atentát. Nikto nevie, či to urobili Izraelčania alebo Palestínčania. Jeho práca bola o tom, že hovoril pravdu a snažil sa začať dialóg, nebol predpojatý voči Izraelu, ani nebol výhradne na strane Palestínčanov.

Porušovanie občianskych práv, falšovanie volieb a právo šaría, to je imidž, ktorý má Sudán na Západe. Na jar tohto roku však došlo k de facto revolúcii, kedy opozícia a občianske protesty zvrhli vládu prezidenta Umara al-Bašíra, ktorý vládol viac ako tridsať rokov. Zlepšila sa situácia v krajine?

Veci, ktoré spomínate, sa nedejú len v Sudáne. Je to medzinárodný problém. Nespravodlivosť je nespravodlivosť – všade. Nie je to otázka náboženstva, ani toho, či ste naľavo alebo napravo. Ide o bezprávie a nespravodlivosť, pretože populizmus a nacionalizmus dnes poháňajú svet. To, čo sa dnes deje v Sudáne, je súčasťou toho, čo sa deje na celom svete. Žiadna krajina dnes už nie je ostrovom. Všetci sme ovplyvnení tým, čo sa deje všade okolo nás.

Teraz, po tridsiatich rokoch diktatúry, v Sudáne prebieha revolúcia. Je to veľmi dôležité v kontexte Arabskej jari, ktorú mnohí považujú za zlyhanie. My nakoniec môžeme byť jedinou nádejou pre celý región. Sudán spolu s Alžírskom. Ľudia sa spojili do iniciatívy s názvom Sudánska profesionálna asociácia (pôvodne odborový spolok, pozn. red.), vyšli do ulíc a protestovali. Podarilo sa nám zvrhnúť diktátora, ktorý si držal svoju vojenskú vládu viac ako tridsať rokov a bol podporovaný rôznymi medzinárodnými silami.

V týchto dňoch podpísala vojenská rada s vedúcimi predstaviteľmi opozície dohodu o dočasnej vláde. Do troch rokov ju má nahradiť plne občianska demokratická vláda. Máme šancu radikálne zmeniť našu krajinu k lepšiemu, aj keď sme od toho ešte veľmi ďaleko.

Ako s tým súvisí oddelenie Južného Sudánu? 

Tieto konflikty neboli náboženské. Konflikt s Južným Sudánom bol predovšetkým ekonomický, náboženský bol iba sčasti. Išlo hlavne o prežitok kolonializmu. Dialo sa to isté, čo sa dnes deje medzi Indiou a Pakistanom, resp. Bangladéšom.

Čo máte na mysli?

Európski kolonialisti nakreslili hranice podľa svojho gusta a takto to dopadlo.

Oddelenie Južného Sudánu má samozrejme veľký význam ako pre južanov, tak aj pre nás na severe. Boli sme najväčšou krajinou Afriky – a boli sme na to mimoriadne hrdí. Bola to jedna z mála vecí, na ktorú sme mohli byť hrdí, a teraz sme to stratili. Dnes poriadne nevieme, na čo byť hrdí, nepoznáme dobre svoju vlastnú históriu, pričom je jedna z najstarších na svete.

Sudán pravdepodobne najväčšou krajinou Afriky už nebude. Na čo ale hrdí ste? Čo je príbeh, ktorý by ste o vašej krajine chceli povedať vy?

Naša história a to, ako meníme svet teraz. Je čas, aby sme tieto príbehy začali rozprávať svetu.

Ste hlasným obhajcom afrického kontinentu, viackrát ste hovorili o tom, ako vás hnevá, že si niektorí na Západe myslia, že Afrika je štát a nie kontinent. Vnímame v Európe a Amerike Afriku nesprávne? 

Nemyslím si, že ide o vnímanie Afriky. Ide o vnímanie globálneho Juhu ako celku, ktorý dopláca na európsky kolonializmus.

Je kolonializmus, resp. postkolonializmus, stále súčasťou globálneho statu quo?

Samozrejme, niektoré miesta boli pod kontrolou svojich kolonizátorov viac ako dvesto rokov. Je veľmi ťažké dostať sa z toho. Je to ako znásilnenie. Nečakáte, že po ňom človek len tak vstane a bude v pohode. Aj keby ste predstierali, že ste v poriadku, v skutočnosti nie ste. Globálny Juh je Južná Amerika, Afrika, Ázia. V podstate všetci okrem Európy a Severnej Ameriky.

Vo svojej práci sa venujete neprávosti a ľudským právam. Nacionalizmus a populizmus silnie všade vo svete. Ako proti tomu bojovať a brániť tých, ktorí sú utláčaní?

Každý môže bojovať sám v rámci možností, ktoré má k dispozícii. Myslím, že najdôležitejšie je začať od seba a aktívne rozmýšľať o tom, ako môžem pomôcť.

Myslíte si, že západné elity robia dosť?

Myslím, že lídri, ku ktorým vzhliadame a chceme od nich, aby zachraňovali svet, sú nanešťastie často tí istí, ktorí svet ničia.

Spoločnosti po celom svete sú polarizované a bojujú s dezinformáciami a propagandou. Okrem „hotspotov“ ako indická okupácia Kašmíru, izraelsko-palestínsky konflikt či kríza Rohingov v Mjanmarsku, začíname pociťovať aj dôsledky klimatickej krízy. Tie však budú dopadať predovšetkým na tých najchudobnejších a najzraniteľnejších.

Problémy, ktoré spomínate, majú základ v rasizme. Či už Kašmír, Palestína, Ujguri v Sin-Ťiangu v Číne alebo Rohingovia v Mjanmarsku. Vo všetkých týchto otázkach ide o moslimov. To, čo sa dnes deje moslimom v dôsledku nacionalizmu, je to isté, čo sa kedysi dialo Židom. Som absolútne presvedčený, že dnes žijeme v dobe tretej svetovej vojny, iba to tak nenazývame. Prvá vec, ktorú by mal Západ urobiť, je prestať predávať zbrane a profitovať na vojenských konfliktoch v treťom svete.

V súvislosti s moslimskou otázkou ste vytvorili kresbu po masakri Charlie Hebdo. Stala sa virálnou. O čom bola? Ako sa cítite ako moslim, ktorý žije na Západe?

To je ťažká otázka.

Tú kresbu som spravil prakticky okamžite, ako som sa dozvedel o streľbe v parížskej redakcii. Avšak s prácou Charlie Hebdo sa nijako zvlášť nestotožňujem, karikatúry robíme z rozdielnych dôvodov. Oni robia karikatúry, lebo môžu, snažia sa o vtip, často lacný. Nestarajú sa príliš o to, o čom píšu alebo kreslia, lebo sú skrátka Francúzi. Jazdia na bicykloch, jedia bagety a svet je pre nich gombička. Užívajú si slobodu, ktorú si pre seba vytvorili, keď stáročia zotročovali iné národy a etniká. Nezáleží im na tom, čo si iní ľudia myslia. To, čo sa stalo Charlie Hebdo, tak pre mňa nebola väčšia tragédia než iné vo svete.

Majú samozrejme plné právo písať a kresliť o čomkoľvek chcú. Ale potom nech neočakávajú, že ich za to budem automaticky uznávať. A že im nič nehrozí. Často kreslím a hovorím o veciach, ktoré sú zďaleka menej zložité a dostávam sa kvôli nim do veľkých problémov. Niekedy za to ľudia dokonca platia životom. Útočiť na niekoho zhora, z pozície sily nie je niečo, o čo sa snažím. Udieram zdola („I punch up“, pozn. red) a rozmýšľam nad tým, ako dopomôcť k zmene.

Keď som mal pustené správy a videl som, čo sa stalo v redakcii Charlie Hebdo, pomyslel som si, že sa to dalo čakať. Cítil som sa hrozne, absolútne nikto by nemal zomierať kvôli takýmto veciam. Ľudia by ale boli hlúpi, pokiaľ by to nečakali.

Ale je tu aj druhá stránka. Stalo sa niekedy kdekoľvek inde na svete, že by sa svetoví lídri – tí istí, ktorí sú zodpovední za obchod so zbraňami – držali za ruky a pochodovali na pamiatku mŕtvych? V Damašku, na Západnom brehu Jordánu alebo kdekoľvek v Afrike? Nie. Musím vôbec zdôrazňovať, aké privilégiá majú belosi? Koľko ľudí bolo zabitých vo zvyšku sveta v rovnaký deň, keď zomrelo dvanásť ľudí v útulnej parížskej redakcii? Keby zabili mňa, nikoho by to nezaujímalo. Jedine, ak by som bol biely a bolo by to v Paríži.

Čo si myslíte o dánskej karikatúre Kurta Westergaarda, ktorý vyobrazil Mohameda s bombou namiesto tradičnej pokrývky hlavy a ktorá vzbudila veľkú kontroverziu?

Je to to isté. Ak sa voči tomu niekto ohradí, dostane odpoveď, že tá kresba bola predsa určená pre dánske publikum. Ale dnes už nič nie je iba lokálne. Nežijeme osamote, na malých ostrovoch. Keď sú vaše obrazy na internete, nemôžete povedať, že sú určené iba Dánom. A ak robíte takéto veci, mali by ste byť pripravení na reakciu. Alebo majte pre svoju prácu lepšie vysvetlenie, než len „robím to preto, lebo môžem“.

Inými slovami hovoríte, že s takým dosahom a mocou, prichádza aj…

… veľká zodpovednosť. Presne tak. Nejde o to, správať sa ako malé dieťa a robiť veci len preto, že ich mám dovolené. Každý vie, že tú moc máte, na Západe môžete robiť, čo chcete, nikto to nespochybňuje. Ide o to, čo s tou mocou a slobodou urobíte. Ľudia si nepamätajú históriu – na oboch stranách – na Západe, ale aj v Afrike, Blízkom Východe či v Indii.

V treťom svete si však ľudia myslia, že sú menej. Odmalička nám hovoria, že sme menej. Hovoria nám to naši kolonizátori, hovorí nám to Európa, že sme menej. Lebo sme čierni alebo hnedí, veríme v to a vy veríte v ono. Toto je to, s čím sa neustále stretávame. Musíme dokazovať a osvedčiť sa miliónkrát, kým nás prijmete.

Vrátim sa ešte k Charlie Hebdo. Nemala by moslimská komunita sama hlasnejšie odsudzovať podobné teroristické útoky?

Kto je najväčšou obeťou terorizmu? Je to Paríž? Nie je to náhodou arabský svet? Nie sme to my?

My kto?

My Arabi, my moslimovia. My sami máme najviac obetí terorizmu. Ako môžeme odsúdiť niečo, proti čomu každý deň bojujeme, a čo nás každodenne zabíja?

Viete, prečo vznikol ISIS? Pretože Irak bol porazený. Viete prečo bol Irak porazený? Pretože ho napadli kvôli lži. Mohla za to lož prezidenta Busha a premiéra Blaira. Dvaja politici, ktorí hovorili o zbraniach hromadného ničenia, ktoré tam neboli. Jeden dnes maľuje portréty, druhý prednáša na univerzite. Prečo celý Západ, všetci kresťania a všetci belosi neodsudzujú toto? Prečo sa na toto zabúda? Viete, koľko ľudí zomrelo v Iraku? Koľko ľudí zomrelo v Somálsku, Afganistane? Koľko ľudí zomrelo v dôsledku kolonializmu v Afrike a inde?

Riešením ale nie je vystrieľať redakciu alebo vyhodiť do vzduchu kostol či mešitu.

Isteže, súhlasím. Ja ich ani náhodou neospravedlňujem.

Ale pokiaľ sú útočníkmi mladí muži, ktorí sú v situácii, ktorá sa nevyvíja a nevedia, kam inam ísť, musíme rozmýšľať nad tým, ako sa do tej situácie dostali. Prečo boli tí útočníci v Paríži? Boli to francúzski občania? Alebo si myslíte, že prišli z Alžírska len za tým účelom, aby vykonali tento útok? A policajti, ktorí zasahovali na mieste, tí neboli z Alžírska? O tom už nikto nehovorí. Policajt, ktorého tí útočníci zabili, bol z Alžírska.

Je riešením vyhodiť do vzduchu celú krajinu? My sme nemali dve svetové vojny, ani sme nezhodili dve atómové bomby. Globálny Juh s týmto nemal nič spoločné. Nič. To všetko začalo v Európe. To, čo sa deje dnes, je dôsledkom toho, čo sa dialo v Európe. História je neúprosná. Nemôžete len tak otočiť stránku a povedať, že dnes máme OSN a napísali sme Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, a myslieť si, že je hotovo.

Myslím, že to bol Stalin, ktorého sa raz spýtali, čo si myslí o Francúzskej revolúcii. „Uvidíme,“ odpovedal. To, čo sa deje dnes, sa deje kvôli tomu, čo sa dialo v minulosti.

Ste optimista, čo sa týka budúcnosti?

(Smiech.) Ako karikaturista pracujem s negatívami. Je to veľmi negatívne umenie. Vidím a čítam veľa vecí, kvôli ktorým mám tendenciu byť pesimistom. Obzvlášť, pokiaľ ste v tých veciach zaangažovaní aj osobne. Mal by som radosť z nejakých dobrých správ. Bohužiaľ, nemám veľa dôvodov byť optimistom.

Je vo svete jedna otázka, konflikt či aktuálna kríza, ktorej svet venuje málo pozornosti?

Myslím, že všetkým krízam venujeme málo pozornosti. Žijeme v dobe internetu, kde je každý takýto problém iba titulok alebo tweet. Razom je preč a už o ňom nikdy nemusíte počuť. Nachádzame sa v dobe informácií, ale nie vedomosti. Vieme o mnohých veciach, ale v skutočnosti nevieme nič.

Aké sú vaše pracovné plány do budúcna?

Veľa teraz pracujem na reflexii Sudánu kvôli tomu, čo sa tam deje. To bola moja hlavná náplň od revolúcie, ktorá začala de facto už v decembri minulého roka.

V septembri prídete na Slovensko v rámci festivalu [fjúžn]. Slovenská spoločnosť bola štyridsať rokov zavretá za Železnou oponou. Podobne ako iné postkomunistické krajiny máme obmedzenú skúsenosť s inými kultúrami ako tou našou. Napríklad počas utečeneckej krízy v roku 2015 a 2016 sme z Blízkeho východu prijali 150 ľudí, išlo však len o irackých kresťanov.

Nedá sa očakávať, že po štyridsiatich rokoch v izolácii bude spoločnosť otvorená zo dňa na deň.

Narážam na to, že to, čo nazývate globálnym Severom a Juhom, môže byť v našom regióne hmlisté.

Samozrejme, s tým súhlasím. Narodil som sa v Rumunsku, mám fotky s Ceaușescom.

Vážne?

Áno, môj otec bol diplomat. Chcem tým povedať, že rozumiem, o čom hovoríte. Tiež ste boli v područí veľmoci.

Akú radu by ste odkázali spoločnostiam, ktoré nie sú tak otvorené a tolerantné ako tie na Západe?

Aj keby sa takéto spoločnosti hneď otvorili, problém xenofóbie pretrvá. Pozrite, niektoré krajiny v Afrike a na Blízkom východe prijímajú najviac utečencov vôbec. Malé krajiny ako Libanon, Jordánsko. Alebo Keňa, Južný Sudán či Uganda. Nie je to iba Európa, ktorá prijíma utečencov. Ale aj vo vnútri týchto krajín je problém s rasizmom a neznášanlivosťou. Stáva sa to všade na svete, keď sa po prvýkrát stretnú ľudia, ktorí sú od seba odlišní. Kvôli múrom a hraniciam nám je od narodenia vštepované, že sme lepší ako tí druhí. Je to v ľudskej prirodzenosti. Rozumiem tomu, že sa spoločnosti v strednej Európe boja neznámeho.

Nemyslím si, že som v pozícii, aby som rozdával rady. V Sudáne hľadáme ľudí, ktorí poradia nám. Ale ak by som predsa len musel, povedal by som, aby ste boli otvorení novému, žijeme v novom svete a musíme sa mu prispôsobovať.

Ali, bratranec proroka Mohameda, ktorého nasledujú šiiti, povedal nasledovné: Nevychovávajte vaše deti tak, ako vychovali vás, pretože sa narodili do iných čias. Myslím, že to je dobrá rada.

Khalid Albaih (39)

Sudánsky umelec a politický karikaturista svoje kresby zverejňuje pod značkou „Khartoon!“ (slovná hračka, spojenie anglického cartoon a Chartúm – hlavné mesto Sudánu). Svoje karikatúry uverejňoval v The Atlantic, PRI či NPR, spolupracoval aj s The Guardian či Al Jazeera. Od istého času uverejňuje iba na internete a jeho ilustrácie podliehajú licencii Creative Commons, môže ich použiť ktokoľvek a na akýkoľvek účel. Dnes žije v Kodani v rámci rezidenčného pobytu medzinárodnej organizácie ICORN, ktorá poskytuje krytie pre spisovateľov, žurnalistov či umelcov, ktorí by mohli byť za svoje názory perzekvovaní.