Amerikánka odhaľuje, koľko odtieňov má čierna

Prečo sa ľudia pýtajú: „O čom to je?“ Akoby romány mali byť iba o jednej veci. Hnevá sa v duchu Ifemelu, hlavná postava knihy Amerikánka a odkrýva tak trošku autorskú stratégiu Chimamandy Ngozi Adichie. Ona tiež nepíše „iba o jednej veci“. O čom všetkom je teda jej tretí román, prvý preložený do slovenčiny?

Napríklad o veľkej osudovej láske. Ale aj o identite. O rase a rasizme. O postavení žien. O výchove a vzdelaní. O privilégiách. O postkolonializme, migrácii, vývoze (najmä britskej a americkej) kultúry. O americkom sne. O koreňoch a vykorenenosti. O návrate. Alebo o najrozličnejších vzťahoch medzi mužmi a ženami. A okrem iného, ešte aj o vlasoch.

Uprostred toho všetkého sa odvíjajú príbehy Ifemelu a Obinzeho. Ona – usilovná študentka z Lagosu, ktorej sa akýmsi zázrakom podarí získať štipendium na americkej univerzite a neskôr cez rozličné peripetie, blogovanie a vzťahy dosiahnuť rešpekt, peniaze, slávu a čoraz jasnejší pocit, že v jej úspešnom novom živote stále čosi chýba. On – syn z akademickej rodiny, milovník Marka Twaina, Grahama Greena a všetkého amerického, ktorého dobrá výchova dovedie do Británie a urobí z neho ilegálneho migranta strateného v labyrinte podradných zamestnaní, fingovaných manželstiev, neopätovaných e-mailov a bývalých známych, ktorí to nejakým spôsobom „dali“ – so šťastím, s kompromismi, na úkor iných, dočasne, ako exotický vydržiavaný „partner“ s presne vymedzenou podpornou úlohou.

Ako to už pri osudových láskach býva, Ifemelu a Obinze sa do seba zamilujú, aby sa ich cesty neskôr rozišli, ale ich životy ostali navždy spojené akýmsi neviditeľným putom. Kým sa opäť nestretnú. Nie je to zas celkom nollywoodska telenovela, hoci podľa môjho názoru sa autorka s týmto brakovým žánrom vedome a s jemným nadhľadom do istej miery pohráva. Zároveň však sebavedome útočí na konvencie a nebojí sa ostro kritizovať správanie jednotlivcov aj spoločenské normy tak v rodnej Nigérii, ako v Amerike či Británii. Jej staro-nový a prechodný domov tak nie sú jasnými protikladmi v kategóriách čierny-biely, vyspelý-zaostalý či jednoduchý-komplikovaný. Ide o podobne disfunkčné spoločnosti, hoci každá je disfunkčná svojím originálnym spôsobom. 

Lenže spoločnosť, akokoľvek tematizovaná, je len kulisou príbehu. V jeho strede stojí jedinec, postava, osobnosť so svojím prežívaním a špecifickou identitou. Lenže Ifemelu aj Obinze sa ocitajú v cudzom svete, vytrhnutí zo starých spoločenských väzieb a emigrácia pre oboch znamená predovšetkým test identity. Čo všetko sú ochotní strpieť pre vidinu svojho sna o slobode a úspechu a koľko zo svojej dôstojnosti budú vedieť obetovať, keď sa tento sen ocitne v ohrození?

Ifemelu a Obinze sa stávajú inými ľuďmi nie len odchodom na Západ, ale aj návratom do Nigérie. Ich domov už nikdy nebude tým istým domovom. Tak ako boli v Amerike a Británii pre miestnych cudzincami, teraz dostávajú nálepku „Amerikánca“ či „Amerikánky“. Ich spôsoby prešli prerodom, ich chute sa zmenili, ich vkus je na míle vzdialený gýčovým predstavám ich susedov. Nechcú byť ako iní navrátilci, čo objavili čaro nízkotučného sójového mlieka, verejnoprávneho rádia NPR a rýchleho internetu, ale nemôžu si pomôcť.

Priala si tiež, aby ju toľko nezaujímala tá nová reštaurácia. (…) Zbožňovala všetky tie jedlá, čo jej chýbali, keď bola preč (…) ale tiež dychtila po veciach, na ktoré si zvykla v Amerike, dokonca aj po Blaineovej špecialite, quinoi s fetou a rajčinami. Dúfala, že sa z nej nestal ten typ človeka, ktorý povie: „Majú ten druh vecí, čo môžeme jesť aj my.“  Bála sa však, že už je neskoro.  

Nigéria v románe Chimamandy Ngozi Adichie je chudobnou prevažne medzi riadkami. Postavy sa pohybujú v horšom prípade v klimatizovaných domovoch vyššej strednej triedy, v lepšom v luxusných palácoch finančníkov, developerov, guvernérov, oligarchov využívajúcich štát, kontakty, peniaze, vplyv, ropu, vzdelanie na elitných zahraničných školách a víza v pase na kúpenie si materiálneho blahobytu, ktorý im zaručí slobodu a splnenie amerického sna uprostred Lagosu a Abuje. Všadeprítomnú korupciu, meniace sa autokratické vlády a chudobu prezrádza len úporná snaha postáv udržať sa na spoločenskom rebríčku čo najvyššie a kratučké výpadky prúdu, kým naskočí záložný generátor.

Lenže ak nemáte dosť peňazí, či ohybnú chrbtovú kosť, prípadne túžite po niečom vyššom ako zarobiť čo najviac a čo najrýchlejšie, sloboda a ambície sa aj v bezpečnom prístave strednej triedy stávajú luxusom, za ktorý platíte všetkým – predovšetkým odchodom do zahraničia, kde nikoho nezaujímajú vaše dobré spôsoby, vaše schopnosti, vaše vzdelanie – klasifikuje vás hlavne farba vašej pleti a číslo sociálneho poistenia, prípadne jeho absencia.  

Až príchodom do vysnívaných slobodných krajín sa hrdinovia a hrdinky dostávajú do existenčných problémov a na sociálne dno. Až tu sa stávajú černochmi a černoškami, konkrétne neamerickými černochmi a černoškami, a naozajstnými černochmi a černoškami, nie „bledými“ černochmi, karibskými treťogeneračnými černochmi, miešancami, potomkami otrokov atď. Medzi jednotlivými odtieňmi „čiernej“ môžu byť obrovské rozdiely. A tak ako nie je černoch ako černoch, nie je ani imigrant ako imigrant – a to aj v očiach osvietených a tolerantných „liberálnych“ občanov západných demokracií.

(…) rozumeli úteku pred vojnou i pred takou chudobou, ktorá mliaždi ľudské duše, ale nerozumeli by už potrebe utiecť zo skľučujúcej letargie, v ktorej človek nemá nijakú alternatívu. Nedokázali by pochopiť, prečo ľudia ako on (…) boli teraz ochotní podstupovať niečo nebezpečné, dokonca nezákonné, aby odišli a to i napriek tomu, že nehladujú, nikto ich neznásilnil, ani nepochádzajú z vypálených dedín. Boli iba hladní po tom, aby mali v živote akúsi alternatívu a istotu.

Kniha okrem rôznych foriem rasizmu upozorňuje aj na triedne rozdiely, ale tiež na rozdiely medzi triednymi rozdielmi a rasizmom. Samostatnou kapitolou je krehké postavenie žien vo všetkých týchto hierarchiách. Adichie pritom naplno využíva možnosti románu a zasadzuje svoje ženské hrdinky do pestrej diorámy úloh, vzťahov a postavení – od zronených kaderníčok kŕmených brakovými romantickými filmami a zúfalo túžiacich po (perspektívne nešťastnom) manželstve so svojimi mačistickými frajermi, cez nigérijskú matku, ktorá s frajerkou svojho syna iniciuje otvorené rozhovory o sexe (v zbožných rodinách čosi neslýchané), skôr ako by k nemu došlo, až po zazobanú bielu právničku, ktorá si vydržiava svojho o poznanie mladšieho čokoládového krásavca. A to je naozaj iba pár príkladov, na ktorých demonštruje možné konštelácie žensko-mužských vzťahov a ich nerovného postavenia. 

Vyššie spomínané vážne témy a ich sociálna angažovanosť sú vďaka premyslenej štruktúre a spisovateľskému umeniu autorky síce nápadne, ale nenásilne vpletené do ľúbostného príbehu a pestrého sociálneho sveta plasticky vykreslených postáv. Jej silnou devízou je aj  schopnosť nájsť zlatú strednú cestu medzi jednoznačným pomenovaním a zrozumiteľným popísaním problémov na jednej strane, a rozlišovaním nuáns na strane druhej. Postoje autorky sú pritom jasné a artikulované, ale jej príbehy sa odmietajú vtesnať do čierno-bielej škatuľky. Prirodzenosť a živosť knihe navyše dodávajú jej zmysel pre humor a cit pre detail.

Amerikánka vďačí za svoj úspech okrem iného speváčke Beyoncé, ktorá slová Chimamandy Ngozi Adichie z prejavu na konferencii TED (pozn. tá vyšla ako knižná esej aj v slovenčine pod názvom Všetci by sme mali byť feminist(k)ami) vložila do jednej zo svojich piesní. Tým nechcem zľahčiť zásluhy autorky, práve naopak. Chcem tým zdôrazniť silu jej výpovede. A nebojím sa dodať, že si zaslúži byť opakovaná a všadeprítomná ako refrén popového hitu, pretože šíri nádej a dáva energiu, že náš nie celkom ideálny svet, môžeme urobiť lepším.

Ak by ste radi nasali kvapku tejto nádeje z prvej ruky, tak Chimamanda Ngozi Adichie bude jednou z hostiek Stredoeurópskeho fóra 17. novembra v Bratislave.

O knihe
Názov: Amerikánka
Autor: Chimamanda Ngozi Adichie
Preklad: Kristína Karabová
Rok: 2018
Vydavateľstvo: Absynt
Jazyk: slovenčina
Počet strán: 624
Väzba: mäkká väzba
ISBN: 975-80-89876-81-5