Telo stromu

Maria sa napokon rozhodla, že už nikdy nevstane z postele.

Slnko jej teplom brnkalo na viečka. Pomaly sa prebúdzala. Za oknom sa ozýval rev a oheň. Už dlho bola ľahostajná k hlasným zvukom. Zvykla si na strach, hoci ju stále prekvapoval. Ako si môže človek zvyknúť na niečo také hrozné? Nočné ticho obklopuje ženu úzkosťou a ona počuje, ako jej bije vlastné srdce. V takýchto chvíľach sa jej vzduch zrazu nechce zmestiť do pľúc. Človek nevie, čo má od ticha očakávať. Neprítomnosť zvukov znamená, že sa nedá predpovedať, kedy príde hluk. Namiesto toho sa jej rev prihováral známou istotou a upokojoval jej unavené telo.

Včera zasiahli neďaleký kostol. Výbuch roztrhal starobylú kostru kostola. Zvony s rachotom spadli a zaspievali svoju poslednú pieseň. Okrem kostola sa im podarilo zničiť aj tri domy na susednej ulici. Mohutné telá výškových budov postupne mizli pred očami, rozplývali sa. Tu je dom s desiatkami poschodí, s mocnou minulosťou, ktorá žije v ozvene hlasov na stenách a krokov na podlahách. A v sekunde sa rozletí a vyvrhne tieto príbehy. Vzbĺknu, aby ich nikto iný nemohol počuť a spoznať.

Po výbuchoch Maria často počula šepot. Niekoľko minút nad ňou poletovali neznáme hlasy, ktoré prinášali útržky príbehov; niektoré sa smiali, plakali, kričali, hádali sa. Prelínali sa v chaotickom mraku rôznych životov. Tlačili sa žene na hruď, škriabali, štípali a všemožne sa snažili dať pocítiť svoju prítomnosť. A potom sa vždy rozplynuli tak náhle, ako sa objavili.

Nepamätala si, kedy prestala chodiť von. Jedno ráno schody jej bytového domu rozbila raketa, ktorá dopadla na spodné poschodie. Výbuch otriasol jej posteľou a rozbil okná. Ešte že je leto, pomyslela si. Dym a prach jej pomaly dopadali na pokožku a robili ju ešte bledšou. Takmer všetci opustili mesto. Dokonca aj dobrovoľníci a záchranári sa mu vyhýbali. Niekedy sa jej zdalo, že je na svete úplne sama. Zaprášená, špinavá, s krvou z rezných rán po celom tele, ktorú si unavene umývala. V byte, ktorý jej ani nepatril. Pretože všetko, čo poznala a milovala, už neexistovalo.

Včera sa konečne rozhodla, že už nikdy neopustí svoju posteľ. Veď jej mäkkosť je to jediné, čomu ešte môže dôverovať. Už dávno stratila svoju obvyklú vôňu naškrobenej sviežosti. Teraz posteľ vydychovala únavu, starobu, moč a krv. Maria vedela, že nemá kam inam ísť. To bolo jediné, čo jej od začiatku bránilo v úteku. Už nebolo kam utiecť. Nebolo ničoho. Steny domu, ako teplé dlane milenca, ju nútili pevne sa k nim prilepiť, zostať v nich. Tento byt bol jej jediným útočiskom.

Maria pomaly otvorila oči. Stálo ju to veľa úsilia. Od nedostatku spánku mala opuchnuté a ťažké viečka, akoby boli oblepené omietkou zo stien. Na strope uvidela obrovskú trhlinu. Pripomínala jej rieku v jej rodnej dedine. Stará mama tam malú Mariu cez sad za domom často brávala. Cestou neraz rozprávala o Baal Šem Tovovi. Boli to sladké a hrejivé spomienky ako prezretá hruška v tráve. Jej stará mama už dávno zomrela, ale Maria stále cítila pulzovanie jej ruky od pevného stisku. Na svojom tele cítila jej dotyky. Objatia, potľapkávania, pohladenia, stopy po zapletení vrkočov. Pamätala si každé miesto na svojom tele, kde kedysi boli babičkine prsty. Tieto miesta sa rozohrievali, pulzovali. Prebúdzali sa v nich spomienky.

Brucho

Starká jej prikladala ruku na brucho, aby jej zmerala teplotu. Malo by byť studené, hovorila. Malo by to ochladzovať orgány. Keď bola chorá, babička otvárala okná, aby studený vzduch vyhnal z miestnosti vlhkosť a minulosť. Hlava musí byť chladná, hovorila. Lebo len tak funguje naša myseľ. Už dávno mi nebola zima, odkedy som raz zamrzla na lavičke. Rodičia mi zomreli, keď som bola malá, a sestra s bratom ma najali ako slúžku. Platili mi jedlom a ja som robila všetko, čo odo mňa žiadali. Starala som sa o záhradu a dobytok, rúbala som drevo a všetko som opravovala. Nemala som ani vlastnú posteľ. Dom bol malý, takže som spala na chodbe na lavičke. A jednu zimu bolo veľmi chladno. Tak som k nej primrzla.

Ležiac na posteli Maria pocítila, že sa niečo hýbe a šteklí ju v bruchu. Ako dotyk studenej letnej trávy. Tento pocit narastal a potom ustupoval. Zrazu jej brucho začalo tvrdnúť a tlačiť sa do postele, akoby jej niekto ťahal pupok cez chrbát. Maria sa zľakla a pokúsila sa vstať, ale zostala iba nehybne ležať na špinavých plachtách. Jej telo bolo pevne pripútané k matracu nepochopiteľnou silou, ktorá ho ťahala dolu.

Takto sa objavil koreň.

Chrbtica

Babička ju často hladila, aby utíšila jej vzlyky. Hladila ju po chrbte a počítala jej stavce. Sú to tvoje vlastné hory, budú ťa sprevádzať celý život. V ich blízkosti sa môžeš ukryť pred celým svetom a šepkať modlitby, počúvať vietor a kamene. Medzi horami tečie rýchla rieka – vždy jej prstom prešla po stavcoch a zanechala na chrbte bielu stopu dotyku. Táto rieka je studená a priezračná. Presne ako tá, do ktorej vstupoval Baal Šem Tov. Drž sa svojich modlitieb.

Z očí jej tiekli slzy. Akoby sa jej hlava zrazu zmenila na kocku ľadu, ktorý bol vystavený páliacemu slnku. Aké ťažké je cítiť tak veľa naraz. Ako veľmi sa chce žiť ďalej. Dotýkať sa bosými nohami klzkých riečnych kameňov. Hodiť svoje ťažké telo do rieky a odovzdať ho ľahkosti prúdu. Slzy jej stekali po lícach na krk, zhromažďovali sa na zátylku a tiekli ďalej, obchádzajúc hory stavcov. Zvlhčovali koreň. Maria cítila, ako jej telo stvrdlo, a priestor medzi jej orgánmi vyplnilo čosi neznáme. Nedokázala si spomenúť na jedinú modlitbu. Slová jej vykĺzli ako ryby z dlaní a rozplynuli sa okolo.

Takto sa objavil kmeň.

Kolená

Opäť si spadla. Ako je to možné? Stará mama upokojovala malú Mariu. Nemôžeš predsa stále šantiť. Kolená pálili, vytekala z nich hustá krv a stekala po nohách. Tvoje kolená sú obité ako kopce za dedinou, videla si ich? Ako deti sme tam často behali, schovávali sme sa za stromy. Počas vojny sa tam zrútilo lietadlo. Pamätám si, ako som vyšla z domu, lebo obloha hučala. Zrazu niečo hlasno vybuchlo a z kopcov stúplo veľa dymu. Začiernilo to celú dedinu. Bol to pilot. Mladý chlap. Vraj ho zostrelili. Mohol sa zachrániť, ale potom by lietadlo spadlo na naše domy. Tak nasmeroval lietadlo na tie kopce za dedinou. Stále tam stojí kríž, videla si ho?

Kolená bzučali a všetky rany od kontaktu so zemou, ktoré počas života utrpela, sa začali navzájom vymieňať, objavovať a miznúť. Pripomínali jej všetky pády z bicykla, zo stromov, z obrubníkov, hojdačiek, klzkého ľadu. Takto to pokračovalo niekoľko hodín. Maria ležala, ponorená do spomienok a minulosti. Objímal ju polospánok. Cítila, ako sa jej nohy zabárajú čoraz hlbšie do matraca. Keď striedanie rán konečne ustalo, z kolien jej niečo štekliac vyklíčilo.

Tak sa objavili konáre.

Kľúčna kosť

Zapamätaj si túto roklinu. Vidíš, aká svetlozelená tráva na nej vyrástla? Akoby sa tu nikdy nič nestalo. Je to tak vždy. Vždy budú chcieť, aby sme zabudli. Ale zem si pamätá všetko. Všetky strachy a hnev. Nič sa pred ňou nedá skryť. Tu, moja, zastrelili polovicu susednej dediny. Z tej našej zobrali dve rodiny. Priviedli sem každého, kto sa im zdal iný. Každého, kto vyvolával strach svojím menom, inteligenciou, bohatstvom. Deti aj starých ľudí. Mrzákov aj zdravých. Moja mama plakala tak dlho, že jej už nezostali žiadne slzy. Potom som ju už nikdy nevidel plakať. Tieto stromy videli všetko. Škoda, že nevedia rozprávať.

Konce kľúčnych kostí ju zúrivo svrbeli. Chcel som ich poškriabať, ale Mariino telo bolo čoraz ťažšie a nedokázala zdvihnúť ruky. Kosti jej so škrípavým zvukom prepichovali bielu kožu a tiahli sa hore trupom. Pomaly rástli ako biele stalagmity a snažili sa splynúť s kmeňom.

Maria sa v spomienkach túlala kdesi ďaleko. Kráčala ruka v ruke so svojou babičkou po ich záhrade. Tráva ju šteklila na bosých nohách, teplých od slnka. Boli v bezpečí a v pokoji.

Nad Mariiným bytom naďalej dunelo nebo. Bomby dopadali na susedné domy a premieňali spomienky na vesmír na hustý prach. A jej telo rástlo a tvrdlo, ponáralo ju hlbšie do detstva a pokoja. Korene silneli, rozširovali sa a rozširovali, zapĺňali miestnosť a kmeň hrubol a predlžoval sa, snažil sa dostať cez prach a špinu. Najprv pod posteľou a potom ďalej a ďalej, prerážal podlahy a stropy, dostával sa k základom a napokon k teplej zemi.

Takto vznikol strom.

***

Do mesta prichádzali prví dobrovoľníci a hasiči, aby odstránili trosky, pozbierali telá a pokúsili sa nájsť preživších. Ulice zapáchali. Tu a tam sa nachádzali mŕtve telá, končatiny, mŕtvoly pouličných psov a mačiek. Mesto sa zmenilo na hromadu sivého kameňa a odpadkov: rozbité kanvice, stoly, nohy stoličiek, dvere chladničiek, práčky, kusy tapetovaných a neomietnutých stien, napoly spálené koberce, deky, ohnuté vidličky a zlomené lyžice, oblečenie, detské hračky, rozbité stoly, spálené knihy. Oči návštevníkov behali po siluetách predmetov a snažili sa zabudnúť na to, čo videli. Prehlušiť tlak v hrudi. Svoju prácu vykonávali mlčky a takmer sa nedívali jeden druhému do očí. Masky ich nechránili pred neodbytným zápachom. Z času na čas niekto odbehol zvracať a potom sa hneď vrátil k práci. Ohýbať sa v montérkach bolo nepohodlné a z hrubých gumených rukavíc sa potili ruky.

Unavení po hodinách práce si sadli na trosky. Snažili sa nadviazať dialóg, dokonca o niečom žartovali. Potom si jedno z dievčat z tímu, najmladšie, ešte školáčka, niečo všimlo:

„Strom, pozri!“

Uprostred sivej pustatiny vyčnieval z výškovej budovy obrovský strom. Jeho robustné konáre vyčnievali z okien. Vypĺňal celý jeho priestor a siahal po svetle. Bol to jediný ostrov zelene uprostred sivej pustatiny. Tento mohutný obor sa snaží udržať dom a zabrániť jeho rozpadu. Vznášal sa vysoko nad strechou a rozjímal nad všetkým, čo sa okolo neho dialo. Jeho kmeň vŕzgal, akoby chcel príchodzím niečo povedať. Listy vo vetre vydávali tichý šum, pozývali vtáky.

Text vyšiel v tohtoročnom MAGAZÍNE FJÚŽN.