V románe Nevďačná cudzin(k)a približuje Irena Brežná pocity utečenky

Slovenská autorka Irena Brežná emigrovala v roku 1968 s rodičmi do Švajčiarska. V tom čase bola dospievajúcim dievčaťom, za sebou nechala domov, priateľov, spolužiakov a všetko, čo jej bolo dovtedy dôverne známe a v čom sa cítila bezpečne. Tento zlomový bod v jej živote sa stal nosnou témou jej prozaických diel, ktorých hlavnou hrdinkou sa tak často stáva nedobrovoľná emigrantka.

Jej román Nevďačná cuzin(k)a, ktorý autorka napísala po nemecky, zožal vo Švajčiarku veľký úspech a získal Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. Ten, kto ho čítal, sa však musí nad týmto faktom s úsmevom pozastaviť. Autorka si totiž na mušku zobrala práve Švajčiarsko, autorkin nový domov, s ktorého povahou sa hlavná hrdinka dlho nedokáže stotožniť.

Románom sa odvíjajú dve dejové línie, v jednej spolu s hlavnou hrdinkou prežívame vzburu voči jednostrannému predsudku domácich, že imigrant má splynúť s väčšinovou spoločnosťou, má sa naučiť jazyk, má poslúchať, nevytŕčať, nefrflať, potlačiť svoju pôvodnú identitu. Druhú tvoria osudy súčasných utečencov, ktorí s nádejou lepšieho života prichádzajú do Švajčiarska a ktoré autorka sprostredkováva v role tlmočníčky. Spoznávame tak spolu s ňou pohnuté ľudské osudy a stávame sa súčasťou mnohých intímnych situácií. Prostredníctvom hlavnej hrdinky sa čitateľ dostáva do pôrodnej sály, spoznáva mladú tanečníčku v nočnom bare, priateľku drogového baróna, narkomana v abstinenčnom záchvate či rodičov, ktorí na sedeniach s psychologičkou zisťujú, že ich syn trpí autizmom. Hrdinka sa snaží do životov svojich klientoch nezasahovať, citovo sa nezainteresovať, aj keď je to mnohokrát ťažké alebo dokonca nemožné.

Autorka v románe stavia do kontrastu prísnosť, presnosť, dochvíľnosť, zmysel pre plánovanie – jedným slovom „nudu,“ ako to v knihe odznie – krajiny, ktorá ich, emigrantov z Československa, prijala, s uvoľnenosťou, vtipkovaním, temperamentom, nedokonalosťou a všadeprítomnými chybami svojho domova, ktorý jej tak veľmi chýba. Príznačné sú prvé strany románu, kde hrdinke hneď po vstupe do novej slobodnej vlasti zmenia meno. Bez zábran škrtnú „ová“ na konci priezviska a zo ženského mena sa stáva mužské. Zmenia jej tak identitu ešte skôr, ako je schopná sa tomu brániť.

V románe sa postupne vyrovnáva s prijímaním roly utečenky, od ktorej sa očakáva vďačnosť a radosť z toho, že môže konečne žiť v slobodnej krajine. Hlavná hrdinka Brežnej románu však nechce byť len vďačná krajine, ktorá ju prijala, ako sa to od nej očakáva. Chce, aby ju vypočuli v jej cudzote, aby ju prijali takú, aká je. Oni sa však snažia obrúsiť jej hrany a spraviť z nej poslúchajúcu, dodržiavajúcu pravidlá, nevybočujúcu z radu. Temperament je hrdinke na obtiaž, nikto naň nie je zvedavý a nikto mu nerozumie. Spoločnosť nie je zvyknutá na ženy, ktoré majú svoj názor a chcú ho nahlas vysloviť, dokonca ani na ženy, ktoré chcú ukázať svoju mladosť a krásu. Prejavy citov sú v krajine podozrivé a neseriózne, najdôležitejšia je disciplína. Hlavnou témou románu sa tak stáva prispôsobovanie sa, vnútorný boj a hľadanie rovnováhy medzi túžbou nestratiť svoju identitu a potrebou vyhovieť okoliu a začleniť sa do väčšinovej spoločnosti. Rozprávačka samú seba prirovnáva k neveste nedobrovoľne vydatej za krajinu ako za prísneho starého muža. Pričom sa jej doma zabudli opýtať, koho si chce vziať a či sa chce vôbec vydávať. Z každej strany ju ohrozuje súcit, ako sama hovorí, má niečo výnimočné, čo jej nikto nemôže vziať – tragický osud. Domáci radi počúvajú príbehy o nespravodlivom režime, aby mohli vyzdvihnúť slobodu vo vlastnej krajine a poukázať na šťastie, ktoré imigrantov postretlo – že v nej môžu žiť.

Zúfalstvo zo straty vlasti sa však postupne mení na radosť zo získavania nových zmiešaných identít. Zlomovým bodom v románe je stretnutie hlavnej hrdinky s cudzincom, nie však krajanom, ktorý by jej pripomínal domov. Rovnaký pohľad na krajinu, v ktorej žijú, neschopnosť prispôsobiť sa a inakosť, ich k sebe okamžite pripútajú. Zažívajú tak spoločnú cudzotu, zbližuje ich identita emigranta, pričom ich vzájomná odlišnosť sa tým stiera. Konečne môžu spolu beztrestne a bez výčitiek svedomia ohovárať hostiteľskú krajinu, vysmievať sa jej, byť oslobodení od príkazu zachovávať zdvorilosť, hlasno sa spolu smiať a preháňať. A tešiť sa z toho, že ich nemá kto potrestať vetou: „Ak sa ti nepáči, vráť sa domov.“

Napriek tomu, že príbeh románu Nevďačná cudzin(k)a sa odohráva v rokoch po okupácii, jeho odkaz je stále aktuálny. Nepochopenie, nedostatok tolerancie, snaha natlačiť cudzincov do domácich mantinelov, či nevšímavosť k ich problémom, potrebám a špecifikám sú bežné nie len u nás. A migrantmi nie sú len utečenci z vojnových zón, ale aj slovenskí gastarbeitri v západnej Európe – s tým rozdielom, že oni sa zvyčajne aspoň majú kam vrátiť. Vydanie knihy práve v čase migračnej krízy, však nebolo autorkiným zámerom.

Okrem slovenského prekladu, vyšiel román vo francúzskom, talianskom, švédskom, ruskom, macedónskom preklade a pripravuje sa jeho vydanie v maďarčine. Na Slovensku bol ocenený cenou Dominika Tatarku a zaradený medzi desiatku finalistov ceny Anasoft litera. Dokumentaristku Annu Gruskovú inšpiroval k natočeniu dokumentárneho filmu Profesionálna cudzinka.

O knihe

názov: Nevďačná cudzin(k)a
autorka: Irena Brežná
rok: 2014
vydavateľstvo: Aspekt
jazyk: slovenský
počet strán: 160
väzba: paperback
ISBN: 978-80-8151-027-4