Ján Botík: Slovensko sa už od stredoveku uberalo cestou multietnickej krajiny

Ján Botík je etnológ, múzejník, publicista a univerzitný profesor. Medzi jeho odborné záujmy patrí tradičná rodina, ľudová architektúra a bývanie, teória etnicity, etnické menšiny na Slovensku a Slováci žijúci v zahraničí. Prežil isté obdobia svojho života v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Bulharsku, Argentíne, Spojených štátoch amerických a v Kanade. Rozprávali sme sa o prepojení osobných skúseností s migráciou a pracovných záujmov, ale aj o tom, čo ho na téme historických migrácií z a na Slovensko fascinuje.

Ako si sa dostal k výskumu migrácií?

Ako to už pri výskume neraz býva, bádatelia niektoré témy začínajú odvíjať od seba. Pochádzam spomedzi dolnozemských Slovákov, z ich najjužnejšieho výbežku – z Bulharska. Preto sa krátko po skončení štúdia a po nástupe do praxe jednou z mojich prvých, a ako sa ukázalo, aj ťažiskových tém, stali zahraniční Slováci. Pravdaže, najskôr tí, ktorí zakotvili na Podunajskej nížine Bulharska, v mojej rodnej dedine Gorna Mitropolija. Prežil som tu prvých deväť rokov svojho vysťahovaleckého života.

Čo ťa primälo pri tejto téme zostať?

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď som s výskumom vysťahovalectva začínal, vyšli súhrnné monografie o slovenských ostrovoch či enklávach, ktoré sa sformovali v priestore tzv. Dolnej zeme, rozkladajúcej sa na rozhraní terajšieho Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátska. Ich autormi boli už v tom čase renomovaní bádatelia – historik Ján Sirácky, etnograf Rudolf Bednárik a jazykovedec Jozef Štolc. Tieto osobnosti mali najväčšiu zásluhu, že v roku 1968 sa zrodilo špecializované vedecko-výskumné pracovisko – Ústav pre zahraničných Slovákov. Pre nás, začínajúcich výskumníkov boli uvedené počiny jednak výzvou, a zároveň aj príležitosťou začleniť sa do príťažlivého bádateľského odvetvia.

O ktorej migrácii na Slovensko alebo zo Slovenska najradšej píšeš a rozprávaš?

Ono to vychádza tak, že práve o tých, ktorým som sa venoval najviac a ktoré som potom aj poznal najlepšie. Z mnohých migračných prúdov, ktoré smerovali na Slovensko, najucelenejšiu predstavu som si mohol vytvoriť o kolonizácii Chorvátov zo 16. a 17. storočia. Osídlili desiatky dedín na západnom Slovensku a udržali sa tu ako svojbytná etnická skupina celých päť storočí. Keď som ako pracovník Slovenského národného múzea dostal za úlohu vybudovať Dokumentačné centrum chorvátskej kultúry na Slovensku, bola to príležitosť nielen zhromaždiť jestvujúce hmotné a nehmotné doklady pre expozičné účely, ale aj napísať o nich monografiu z pohľadu spoločenskovedných poznatkov.

Z migračných prúdov, ktoré vychádzali z územia Slovenska, už zopár desaťročí mapujem hlavne ten, z ktorého sa sformoval enklávno-diasporický masív tzv. dolnozemských Slovákov. V súčasnosti sa identifikujú ako etnické či národnostné skupiny Slovákov v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku. Spomedzi nich začali vyžarovať nové migračné impulzy, z ktorých sa sformovali ďalšie slovenské enklávy. Najvitálnejšími z nich sa stali Slováci v Bulharsku a Slováci v argentínskom Chacu. Výsledkom môjho záujmu o týchto migrantov sú monografie o tých v Bulharsku a v Argentíne, ako aj publikácia Tam zložili aj svoje kosti o kultúrnohistorických hodnotách náhrobných pomníkov v týchto krajínách. Pod názvom Dolnozemskí Slováci nedávno vyšiel výber rôzne zameraných štúdií o Slovákoch zo spomínaných krajín.

Ktorá migrácia je podľa teba najmenej jasná, opradená ťažšie vysvetliteľnými okolnosťami?

Tak sa mi vidí, že aj v slovenskej odbornej verejnosti sa iba marginálne písalo o náboženských exulantoch v Uhorsku v období 17. storočia. Problematika tohto konfesionálneho exilu je poznačená ideologickou viacfarebnosťou, podľa toho, ku ktorej orientácii bádatelia tohto javu patrili, či k protestantskej, protireformačnej alebo marxistickej. Preto sa teším z nedávno vydanej publikácie Evy Kowalskej, ktorá je venovaná práve tejto problematike.

Do akých oblastí na Slovensku prichádzali migranti v minulosti?

Ak by sme takúto rekapituláciu mali urobiť od prelomu tisícročí, do ktorého spadajú počiatky historických, teritoriálnych aj etnických základov Slovenska a Slovákov, môžeme vyčleniť viaceré regióny poznačené cudzorodými imigráciami. Pozdĺž terajšej južnej hranice Slovenska súvislý pás osídlili kmene starých Uhrov, ktoré sa transformovali na neskorších Maďarov. V 13. až 15. storočí do etnického obrazu Slovenska vstúpili uhorskými panovníkmi pozvaní kolonisti z nemeckých krajín. Na Slovensku sformovali tri sídelné oblasti – na západnom Slovensku v okolí Bratislavy, na strednom Slovensku tzv. Hauerland v okolí Kremnice a na východnom Slovensku oblasť Spiša v okolí Levoče a Kežmarku. V 14. až 17. storočí sa pozdĺž terajších hraníc s Poľskom a Ukrajinou vytvorilo súvislé územie s intenzívnym a relatívne kompaktným rusínskym/ukrajinským osídlením, ktoré je geneticky späté s kolonizáciou na valaskom práve. V 16. storočí na západnom Slovensku v širšom okolí Bratislavy vzniklo relatívne kompaktné osídlenie chorvátskeho etnika. Židovskí, rómski, srbskí, českí a bulharskí migranti nevytvorili kompaktnejšie ostrovy, rozptýlili sa do deobných diasporických útvarov po celom Slovensku.

Čo priniesli historické migrácie na územie dnešného Slovenska? Je niečo, bez čoho by sme si nevedeli predstaviť život dnes?

Dôsledkom toho, že Slovensko sa už od stredoveku uberalo cestou multietnickej krajiny, sú rôzne, a treba povedať, že aj výrazné stopy prítomnosti cudzorodých etník. Udomácnila sa tu pestrá zmes jazykov patriacich do rodiny slovanských (rusínčina, ukrajinčina, chorvátčina, srbčina, čeština, bulharčina), germánskych (nemecké nárečia, jidiš), ugrofínskych (maďarčina), semitských (hebrejčina), novoindických (rómčina) jazykov. Nemenej výrazná bola aj náboženská (pravoslávie, grékokatolicizmus, judaizmus, luteranizmu, kalvinizmus, anabaptizmus) a antropologicko-rasová diverzita, ktorá prenikla prevažne s migračnými prúdmi inoetnických skupín. Svoju prítomnosť tieto skupiny vykolíkovali aj po celom území Slovenska roztrúsenými osadnými názvami s etnonymickým základom. Po starouhorských kmeňoch vznikli názvy Uherce, Uhrovec, Meder, Ďarmoty, Nekyje, Kosihy, Kiar, Sekule, Pečeňady, po nemeckých kolonistoch Nemce, Sásová, Švábovce, Nemecká Ľupča, po Rusínoch Ruské, Ruská Voľa, po Chorvátoch Chorvatice, Chorvátsky Grob, po Čechoch České Brezovo, po Bulharoch Bulhary, atď.

S cudzorodými etnikami prenikli na Slovensko aj mnohé prejavy civilizačnej a kultúrnej inakosti. Nemeckí kolonisti udomácnili na Slovensku vyspelé technologické a organizačné formy hlbinného baníctva, špecializovaných remesiel, vinohradníctva, ako aj princípy občianskej samosprávnosti. Prítomnosť Židov a ich náboženských obcí poznačila Slovensko sieťou synagóg, rituálnych kúpeľov, kóšer bitúnkov a cintorínov, ktoré ozvláštnili obraz Slovenska starozákonnými a orientálnymi danosťami ich kultúrneho uspôsobenia. Rusíni a Ukrajinci spestrili kultúrnu diverzitu Slovenska jedinečnou architektúrou drevených kostolíkov východného rítu, ako aj špecifickými prejavmi karpatsko-valaského salašníctva a ovčiarstva, ktorého prvky sú zastúpené na viacerých úsekoch tradičnej hmotnej a duchovnej kultúry. Kultúrno-civilizačný vývin Rómov bol aj na Slovensku sprevádzaný pretrvávaním princípov rodovo-kmeňovej spoločnosti, bezpísomnosťou, kočovným spôsobom života, ako aj špecificky rómskymi prejavmi kováčskej výroby a hudobných tradícií.

Ako je to s bryndzovými haluškami? Kde majú svoj pôvod?

Nakoľko sa bryndza na Slovensku udomácnila ako jedinečný ovčí produkt karpatského salašníctva, ktoré k nám preniklo s valaskou kolonizáciou, týmito migračnými súradnicami je daná aj genéza bryndze. A pokiaľ ide o bryndzové halušky, je to celokarpatský kultúrny prejav s nespočetnými regionálnymi, lokálnymi a osobnostnými variantami.

Čo Slováci vyviezli von z krajiny, keď niekam migrovali?

Azda najznámejším vývozným artiklom slovenských migrantov sú výrobky z drotárskych manufaktúr, ktoré vznikli hlavne v Rusku a USA. Popravde, okrem príznačnej pracovitosti a vo vzácnych prípadoch aj nejakého podnikateľského či inak talentovaného zrniečka, napríklad v podobe poľnohospodárskeho reformátora Samuela Tešedíka, bankára Michala Bosáka, vynálezcu Jozefa Murgaša, kozmonauta Eugena Čerňana či hokejistov Mariána a Petra Šťastných, sme toho veľa ponúknuť nemohli. Nedá mi však, aby som v týchto súvislostiach nespomenul vysoké ocenenie agrokultúrnych prínosov, ktoré sa dostalo slovenským kolonistom od bulharských starousadlíkov.

Kam sa Slováci najviac sťahovali?

V doterajšej, už tri storočia trvajúcej histórii masového slovenského vysťahovalectva, možno vyčleniť dve hlavné obdobia a dva základné prúdy smerovania. Staršia vlna sťahovania Slovákov spadá do obdobia 18. storočia a smerovala do podunajsko-panónskej nížiny, u nás označovanej Dolná zem. Odhaduje sa, že na rozhraní terajšieho Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátka sa usadilo približne 40-tisíc rodín a 200-tisíc slovenských kolonistov.

Novšia vlna slovenského vysťahovalectva spadá do prelomu 19. a 20. storočia. Smerovala do rozvinutých priemyselných krajín v západnej Európe a v zámorí. Najmohutnejší prúd bol zacielený do USA, kde na sklonku tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia žilo okolo 700-tisíc Slovákov.

Ako boli prijímaní príchodzí „hostia“ na Slovensku?

Len ťažko dokážem na túto otázku dať stručnú a výstižnú odpoveď. Isté je, že tak ako všetci migranti a všade na svete, aj na Slovensku sa takíto cudzinci stretávali so značnou nedôverou u domáceho obyvateľstva. Vyjadrovaná bola zväčša spontánne, ale aj inštitucionálne. Azda najpresvedčivejším dokladom takéhoto vzťahu bola vo všeobecnosti uplatňovaná sídelná segregácia židovských a rómskych komunít. Najčastejšie mali podobu osobitných židovských štvrtí a ulíc, alebo aj židovského geta. Rómovia sa najčastejšie usadzovali vo svojich osobitných cigánskych osadách či kolóniách.

Na úplne iných princípoch boli usadzovaní a aj prijímaní nemeckí kolonisti, ktorí prichádzali do Uhorska, hlavne na Slovensko, ako panovníkom pozvaní „hostia“. S týmto imigračným statusom sa spájali mnohé a významné privilégiá, vďaka ktorým nemeckí hostia zaujali pozíciu nielen imigrantskej ale aj celospoločenskej elity.

Ako prijímali naopak v zahraničí ľudí, ktorí sa zo Slovenska vysťahovali?

Máme mnoho dokladov, že slovenskí kolonisti, ktorí sa usadili na Dolnej zemi, čiže na podunajsko-panónskej nížine, patrili po prisťahovalcoch z nemeckých krajín k najvyššie oceňovaným imigrantským skupinám. Rešpekt u starousadlého maďarského, no hlavne u rumunského, srbského a bulharského obyvateľstva si získali najmä vyspelým samosprávnym správaním. Ako rýchlo si dokázali zorganizovať bez zádrheľov fungujúci cirkevný a náboženský život, svoje národnostné školstvo, čiže svojbytné etnokonfesionálne spoločenstvo.

Pravda, vzájomné spolunažívanie so starousadlým obyvateľstvom sa nezaobišlo ani bez rôznych predpojatostí a konfliktných situácií. V hospodárskej sfére k nim dochádzalo hlavne vtedy, keď bolo potrebné zosúladiť prevažne pastiersko-chovateľské preferencie starousadlíkov s pestovateľskými preferenciami kolonistov. K častým kontroverziám dochádzalo aj v dôsledku rozdielnej konfesionálnej a jazykovej príslušnosti starousadlíkov a kolonistov, hlavne pri organizovaní školskej výuky a rôznych slávností na komunálnej platforme.

Akému projektu sa momentálne venuješ?

Pod záštitou Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade (Srbsko) , som sa podujal pripraviť monografiu o Slovákoch vo Vojvodine, ktorá by mala priniesť sociokultúrny obraz vari toho najvitálnejšieho enklávneho spoločenstva Slovákov v zahraničí.

rozprávala sa Ľuba Voľanská