Pred vojnou uteká ukrajinská matka aj nigérijský študent. Zaobchádzame s nimi rozdielne (2. časť)
Na poľsko-bieloruských hraniciach som počas týždňa zažila zastrašovanie policajtov, pohreb nedonoseného dieťaťa, zakrádanie sa po lesoch s jedlom a pitím pre ľudí v núdzi, mladých chlapcov zbitých bieloruskou armádou, štátnu propagandu, ťaživú atmosféru strachu, ale aj vylúčenie domácich, ktorí sa rozhodli pomáhať.
Veľa z dobrovoľníkov a dobrovoľníčok potrebovali po tých hrozných skúsenostiach psychologickú pomoc. Mnoho poľských novinárok a novinárov prešlo od žurnalizmu k aktivizmu a videla som, ako ich to osobne bolí. Ja som sa dokázala zaradiť späť do spoločnosti a reportovať o tom bez toho, aby ma táto skúsenosť ničila.
Keď som však na slovensko-ukrajinskej hranici v pozícii dobrovoľníčky videla, ako moja krajina selektuje ľudí na dve kategórie, niečo sa vo mne začalo lámať a ja to doteraz neviem zahojiť.
Príchod na hranice
Podlasie, Poľsko 22. november 2021
„Bojíš sa v noci chodiť do lesa?“ Opýtam sa fotografky Mišky po príchode do Podlasia, pretože práve tam o chvíľu pôjdeme. Pred očami sa mi mihajú kmene vysokých stromov a ja sa snažím pozorne sledovať, či náhodou medzi nimi nezahliadnem postavy. Všade ticho, tma, sem-tam roztrúsené domy pri ceste. Cítim nepokoj, no nebojím sa. Mňa nesácal bieloruský vojak do ostnatého plota, neblúdila som v mraze týždne a ani mi nehrozí, že by mi poľský policajt vzal mobil a nútil by ma za hranicu. Mňa chráni slovenské občianstvo.
Zachádzame autom hlbšie do lesa, čoraz bližšie k zóne. Odrazu sa za nami rozsvieti modré svetlo policajného auta. Adrenalín stúpa. Miška odparkuje a v spätnom zrkadle pozoruje blížiaceho sa pohraničníka. Oslepí ma svetlo baterky. „Čo tu robíte? Otvoriť auto, kufor, doklady.” Sú situácie, keď nie je dobré hovoriť, že som novinárka. Toto je jedna z nich. Sme ticho, kým nám nevrátia doklady a neotočia nás späť.
Vrátime sa do mesta. V miestnom podniku už vypätie opadne, no všimnem si, že sa mi trasú ruky. Z dvoch stolov počuť tlmenú angličtinu – novinári. Všetci sa krčia, hovoria potichu a ja pochopím, že tento týždeň budem pracovať v atmosfére strachu, obáv a zastrašovania.
Vyšné Nemecké, Slovensko, 28. február 2022
Stovky metrov pred hranicou stoja po oboch stranách cesty kolóny zaparkovaných áut. Kamerujem si zo zadného sedadla rozhovor s policajtom, ktorý nás usmerňuje, kde zaparkovať. V mysli totiž hneď preskakujem do Podlasia, keď sme pri pravidelných kontrolách bleskovo schovávali fotoaparát so statívom pod bundami. Tentokrát nemusíme zatĺkať, ozbrojené zložky tu nie sú kvôli tomu, aby nás zastrašovali.
Som obozretná, no stále optimistická. Sme tu predsa všetci, aby sme ľuďom uľahčili príchod. Že tá pomoc je smerovaná len vybraným ľuďom je zistenie, s ktorým vnútorne bojujem doteraz.
O selektívnej solidarite
Prvá nočná. Vyšné Nemecké, 28. február 2022
S kolegyňami Zuzanou a Karin a fotografkou Kvet sme sa pridali k tímu Mareeny do informačného stánku. Sme miestom prvého kontaktu. Po prekročení hranice na slovenskú stranu sme to práve my, s kým ľudia utekajúci pred vojnou prídu do kontaktu. Snažíme sa v koordinačnom, ale aj informačnom chaose poskytovať čo najdôveryhodnejšie informácie. Menia sa každou hodinou.
Po lepšej koordinácii so štátnymi úradníkmi nás presunuli dopredu, najbližšie ku hranici. Pred nami už len kužeľ a za ním colnica. Prvý deň pracujeme v teréne vyše dvadsať hodín. Za ten čas hovoríme s tisíckami ľudí.
Selektívna solidarita sa začala prejavovať prakticky od začiatku. Ako štát sme si zase raz neuvedomili, že tak ako aj na Slovensku žije mnoho cudzincov a cudziniek (pred vojnou to bolo vyše 150-tisíc), ani Ukrajina nie je homogénnou krajinou. Pred vojnou utekajú všetci. Rovnako ukrajinská matka s dieťaťom, nigérijský študent či palestínsky pár.
Prístup k nim ale máme veľmi rozdielny.
Počas mojej prvej nočnej prichádzali najmä ľudia bez ukrajinského pasu z celého sveta. Nigéria, India, Ghana, Maroko, Líbya, Palestína, Sýria, Libanon, Brazília a podobne.
S rasizmom zo strany polície a armády som aj po reportovaní z poľsko-bieloruskej hranice rátala. No od niektorých dobrovoľníčok a dobrovoľníkov som to nečakala. V tú noc si vypočujem veľa rasistických narážok a povzdychov, že „stále chodia len tí čierni“, vtipkuje sa o „men in black“. Medička hovorí o „tých „n****idných“.
Štedrosť železničných staníc končí ukrajinským občianstvom. Ľudia inej pleti lístky zadarmo nemajú. Zisťujeme, že tí, čo ponúkajú ubytovanie majú “preferenciu” prijímať len ukrajinské matky s deťmi. Ľudia inej farby pleti majú problém niečo zohnať. Šoféri kyvadlovej dopravy pre všetkých frflú, že ich musia voziť autobusmi.
Čakáme na informáciu o dočasnom útočisku, ktoré má všetkým poskytnúť zdravotné poistenie aj povolenie pracovať. O pár hodín sa dozvedáme, že vláda sa rozhodla poskytnúť ho len pre Ukrajinky a Ukrajincov.
Na pripravených informačných letákoch pre ľudí z ďalších krajín začierňujem informáciu o dočanom útočisku. Je ich príliš veľa a čoskoro sa vzdám. Snažím sa potlačiť myšlienku, že som v podstate nútená poskytovať rasistické informácie.
Ukrajinci a Ukrajinky s biometrickým pasom môžu počas 90 dní cestovať po Slovensku aj v Schengene. Ľudia inej farby pleti nie. Musia mať víza. Musia sa obrátiť na domovské ambasády. A teraz si predstavte, ako hovoríte rodine zo Sýrie, nech sa, prosím, ozvú Asadovmu režimu, isto im pomôžu.
Noc
Je po polnoci, na hranici je okolo nuly a nám prestal fungovať jediný ohrievač. Nejde elektrina, a tak na stany zavesíme svoje čelovky. Snažíme sa vtipkovať a udržovať sa v dobrej nálade, no všetky mrzneme a po hodinách na nohách cítime v chrbtoch bodavú bolesť. Všetko to prejde zakaždým, keď sa na nás obrátia prichádzajúci s otázkou, čo ďalej.
Dávame si záležať na tom, aby sme ich privítali srdečne, pretože informácie, ktoré im o chvíľu poskytneme, až tak príjemné nebudú. Napriek tomu nám mnohí a mnohé ďakujú, ako keby sme im zachránili život.
Alexa som spoznala nadránom. Odverklíkovala som mu všetko podstatné – že jedlo, pitie, oblečenie aj simkarty sa tu rozdávajú zadarmo, že kyvadlovky do Košíc a Michaloviec síce sú zadarmo, ale odtiaľ si už musí poradiť sám a najdôležitejšie, že tá pečiatka v jeho libanonskom pase nie je vízum.
Kým čaká na svojich kamarátov, dáme sa do reči. Alex bol v poslednom ročníku medicíny na univerzite v Kyjeve, vojna jeho plány rozmetala na kusy. Hovorí, že nevie, čo ďalej, ale vyzerá pokojne a po hodinách strávených v kolóne dokonca sviežejšia ako ja. Pýta sa ma na Slovensko, čo sme za krajinu, lebo vraj po tých pár minútach má z nás dobrý pocit. Smutne sa usmievam. Legálne tu môže ostať 90 dní a dovidenia.
Začnem mu rozprávať prvé klišé, čo mi napadne: „Máme peknú prírodu. A hej, žijem v Bratislave, hlavné mesto je fajn,“ hovorím mu chrapľavým hlasom a trasiem sa od zimy zababušená v spacáku. Alex sa ma opýta, či som v poriadku. Neveriacky naňho pozerám. Pred vojnou práve ušiel on, nie ja.
Medzitým začnú prichádzať ďalší ľudia a tak sa rozlúčime. O pár minút sa vráti a donesie mi deku. Až si uvedomím, že sa so mnou rozprával, aby mi odpútal pozornosť od zimy.
Solidarita a vzájomná starostlivosť má mnohé formy.
Ráno
Ak niečo stelesňuje selektívnu solidaritu, tak je to práve tento obraz:
Hraničný priechod Vyšné Nemecké je rozdelený na dve časti. Policajti, armáda, úradníci, ale aj väčšina médií zobrazuje najmä pravú stranu.
Po nej prichádzajú ukrajinské ženy, deti a seniori v zástupe vojakov, ktorí im ochotne nosia batožinu. Keďže kráčajú pomaly, policajti z PR oddelenia si ich stihnú natočiť a nafotiť. Tie dojímavé zábery pomoci vídavame doteraz.
Po ľavej strane prichádzajú všetci ostatní. Mladí ľudia aj rodiny s deťmi z celého sveta. Im nepomáha nik.
Zľava prichádza, lepšie povedané kríva, mladý chlapec. Mohol mať sotva 20 rokov. Je sám, na chrbte nesie malý ruksak. Pri každom kroku sa mu zvraští tvár od bolesti. Je útrpné pozorovať ho, ako sa trápi a tacká smerom k nám.
Nevydržím čakať, kým dokríva za kužeľ oddeľujúci colnicu a nás dobrovoľníčky, a idem za ním. „Už je dobre, neboj sa, už je dobre,” snažím sa ho upokojiť. Pýtam sa ho na meno, no nevládze odpovedať, trasie sa a rozplače sa. Zavolám na kolegyňu, nech uteká po medikov. Bojím sa, že ak ho pustím, spadne a tak ho celý čas držím za ruku.
Kolegyňa sa vráti s dvomi ošetrujúcimi a vozíkom. Medička naňho nepríjemne a po slovensky vyštekne, čo mu je. Mám chuť jej jednu vraziť. On stále plače. Odchádzajú s ním do stanu Červeného kríža. Neskôr si odchytím medika a pýtam sa ho na chlapca. „Obviazali sme mu členok, stále tam sedí, no potreboval by ísť do nemocnice,” povie.
Viac o chlapcovi už nepočujem, no neviem naňho prestať myslieť. Medzitým sa vojaci a policajti sťažujú, že „tí čierni” sa pri nás príliš dlho zdržiavajú, je to vidno na kamere a vraj to nevyzerá dobre.
Dusím sa v slovenských predsudkoch a prvýkrát mi je na hraniciach do plaču. Veľmi trpká solidarita.
Podlasie, Poľsko, november 2021
Poľská vláda vyjadruje solidaritu sama sebe tým, že na hranicu s Bieloruskom posiela 15 tisíc vojakov. Premiéri V4 vyjadrujú solidaritu s Poľskom, o ochrane východnej hranici hovorí aj Európska únia. Solidaritu ľuďom uviaznutých v lesoch v mrazoch bez jedla a vody z politického sveta nevyjadril nik.
Zatiaľ čo sa slovenský premiér vyjadrí, že nevidí iné riešenie, ako postaviť na hraniciach s Bieloruskom plot, ja sa spolu s ďalšími tromi dobrovoľníkmi trmácam poľnými cestami do lesa. Čakajú na nás traja kurdskí chlapci s volaním o pomoc.
Na chrbte nesiem batoh s polievkou, vodou, jedlom a powerbankami. Na ruke mám centrofixou napísané dve čísla. Jedno na medikov, v prípade, že chlapci budú v kritickom stave a druhé na právnika, ak by nás zatkli.
Nebojím sa. Mňa chráni slovenské občianstvo. Bojím sa však, že všetci traja opäť skončia pod bieloruskými obuškami.
Pohraničníci nás nájdu hneď, ako prídeme ku chlapcom, ktorí blúdili v lesoch päť dní. Prosíme ich, nech to, čo sa bude diať ďalej, je bez násilia. Nechajú ich najesť sa, vypíšeme spolu s chlapcami papiere so žiadosťou o azyl a pozeráme sa, ako nasadajú do policajného auta. Hoci majú právo na azylové konanie, je nám jasné, že s najväčšou pravdepodobnosťou ich nelegálne vyvezú do Bieloruska.
Poľská vláda nekriminalizuje len prichádzajúcich, no zastrašuje aj vlastných obyvateľov a obyvateľky. Tlmočníka Jakuba, s ktorým som sa v noci stretla, krátko potom napadnú oddiely Wojska Obrony Teritorialnej, učiteľku Katarzynu si zoberú na mušku štátne médiá, následne dostáva nenávistné správy o tom, že je zradkyňa Poľska. Medici, ktorí v teréne pomáhajú, si nájdu rozbité okná na autách. Zahraničného novinára zadržia, lebo „vyzerá podozrivo“ – nebol beloch.
Až po prvej nočnej na slovenskej hranici si uvedomím, že v Poľsku ma nechránilo len slovenské občianstvo, ale aj biela farba pleti. Mrzí ma, že o pokrytectve a rasizme európskych štátov reportujú najmä zahraničné médiá. Tie domáce sa sústredia najmä na pravú stranu hranice.
