Život v začarovanom kruhu. Ako sa žije ukrajinským rodinám v Bratislave?

Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu už uplynulo skoro trištvrte roka. Spočiatku na Slovensko prúdilo veľké množstvo žien a detí utekajúcich pred vojnou. Slovenská verejnosť sa zmobilizovala k bezprecedentnej solidarite, vlna pomoci však postupne opadla a dnes sa môže zdať, že z ľudí v nezávideniahodných životných situáciách zostal len akýsi cudzorodý element, ktorý nás už omrzel.

Výmena manželských rolí

Jún 2022

Ľudmila utiekla z mesta Černihiv na severe Ukrajiny spolu s manželom Jurijom, ktorý má invalidnú priepustku, a dvoma nepočujúcimi dcérami-dvojičkami. Tie medzičasom na Slovensku oslávili osemnáste narodeniny. Prvé dva týždne po prekročení hraníc sa snažili uchytiť na východnom Slovensku. Hľadali si v Prešove, Košiciach alebo Michalovciach byt, v ktorom by dievčatá mohli mať svoju vlastnú, spoločnú izbu. To sa im však nepodarilo, takže rodina bola nútená presúvať sa medzi rôznymi dočasnými útočiskami zriadenými pre utečencov, napríklad v telocvičniach. Dievčatá boli v zlom psychickom stave.

Neskôr sa im cez sociálne siete podarilo napojiť na mňa ako Slovenku, ktorá vie po ukrajinsky. Ozvali sa mi z vlaku, smerujúc do Bratislavy, s tým, že sú veľmi vyčerpaní neustálymi presunmi a boli by veľmi vďační za pomoc s ubytovaním. Hľadali jednoduchý byt, kde by sa vedeli utiahnuť do súkromia pred cudzími a pomáhať nepočujúcim dcéram s úlohami.

V Bratislave sa hneď prihlásili v asistenčnom centre na Bottovej ulici, kde im vhodný byt nevedeli nájsť. Dostali sa do hotela prerobeného na útočisko pre ľudí z Ukrajiny. Dvere od izby sa nedali zamknúť, jedna malá kuchynka slúžila všetkým ubytovaným, teda približne šesťdesiatim ľuďom. Na podmienky v tejto ubytovni som sa bola osobne pozrieť a rozprávala som sa aj s ďalšími ľuďmi ubytovanými v nej grátis. Pochopila som, že toto miesto je (nielen) pre Ľudmilinu rodinu nevyhovujúce. Byt sa mi pre nich podarilo nájsť ešte v ten istý deň. „Poďte, zoberte si veci, zaveziem vás do bytu,“ navrhla som im zhruba po pol hodine od nášho stretnutia. Nechceli tomu uveriť, zdráhali sa nasadnúť ku mne do auta. Nakoniec sa však nechali presvedčiť a onedlho nás v byte vítal môj kamarát s kľúčmi.

August 2022

Vyobjímame sa vo dverách a rovno prejdeme do kuchyne. Ľudmila je po nočnej, takže hoci je skoro jedenásť hodín doobeda, vidno na nej, že sa ešte len zobúdza. Berie do ruky šálku rannej kávy a začíname sa rozprávať.

„Ako sa ti páči v novej práci?“ pýtam sa jej. Odvetí, že síce pracuje veľmi veľa, ale je rada, že robota nie je taká náročná ako minule. Prvú prácu v Bratislave som jej našla v skladoch v Senci, v známej veľkej firme obchodujúcej najmä s elektronikou, ale nebola tam spokojná. Podľa jej slov si tam ľudia z Ukrajiny navzájom sťažovali prácu, inštrukcie od nadriadených Ukrajiniek boli často nejasné. Teraz za prácou dochádza do Šale – pracuje pri páse, plní bagety. Je jej tam chladno a má to ďalej, ale nateraz je spokojná.

Ako hodnotí svoje prvé mesiace v Bratislave? „Je mi ľúto, že vyššiu mzdu ako 4,50 eur za hodinu si v Bratislave a okolí ako Ukrajinka asi nenájdem. A nie som si istá, či tu z toho vyžijeme po skončení štátnej podpory vo forme príspevku na bývanie.“ Na Ukrajine sa roky naplno starala o domácnosť a dcéry, rodinu finančne ťahal manžel, B2B obchodník s rýchloobrátkovým sortimentom.

Ľudmila utíchne a pôsobí smutne, hádam aj trochu beznádejne. Vravím jej, že celé sa to zlepší, keď pochytí základy slovenčiny. „Ale ja sa tomu naozaj nemám kedy venovať – keď nepracujem, tak spím alebo sa venujem dievčatám,“ odvetí. „Nemám šajnu, ako sa môžem naučiť slovenský jazyk, ani kde a kedy natrafiť na Slovákov či Slovenky, s ktorými by som konverzovala. Je to taký začarovaný kruh. Na klasický jazykový kurz chodiť nemôžem, lebo mám prácu na zmeny a tie sa dohadujú len týždeň vopred,“ uzatvára trochu nervózne túto tému. Možno sa predo mnou trochu hanbí – čo keď si pomyslím, že nerobí dosť pre to, aby sa situácia jej rodiny zlepšila?

Rozumiem a usmejem sa. Cítim sa s ňou príjemne, takže zvrtnem rozhovor na dcéry a na to, ako sa im život zmenil. Marína a Sofia sú od narodenia nepočujúce. Doma, v Černihive, chodili do školy pre nepočujúce deti a mali veľa kamarátov a kamarátok. V posledných rokoch sa intenzívne venujú šachu. Tréner im posiela zadania a ony sú schopné celú noc presedieť pri počítači a online riešiť rébusy, ako danú partiu vyhrať a akú taktiku použiť. Obe ich to naozaj baví. Dá sa povedať, že majú svoj šachový svet, v ktorom sa cítia dobre.

„Nemáš pocit, že tu dievčatám chýbajú kamarátstva?“ pýtam sa Ľudmily. Kávu sme medzitým vysŕkali, tak sme postavili vodu na čaj. „Nemyslím si, že im chýbajú kamarátky Slovenky – majú svoje kamošky ešte z Ukrajiny, sú spolu v kontakte každý deň,“ odpovedá Ľudmila.

Ľudmilin manžel Jurij je aktuálne bez práce. Počas celého rozhovoru sedí pri nás a počúva. Je to bystrý, šikovný štyridsiatnik a zdá sa, že vojna ho psychicky poznačila najviac z celej rodiny. Predtým zvykol pracovať aj dvanásť hodín denne, po úteku z Ukrajiny upadol do akejsi hybernácie. Tvrdí, že počas leta sa zamestnať nechce, ani brigádnicky. Role manželov sa na Slovensku vymenili – kým je Ľudmila v práci, Jurij sa stará o nákupy a chod domácnosti, vie aj vynikajúco variť. A učí sa slovenčinu.

Rozpráva mi o svojom biznise na Ukrajine – ako stíhal aj dopĺňať tovar aj riešiť jeho rozvoz, a ešte sa pri tom venoval rybárčeniu. Ťažko znáša, že tu nemá rodičov a veľmi mu chýba Ukrajina, rybačka aj posedenia s kamarátmi pri pive.

„Nemáme tu veľa kamarátov Ukrajincov, každá rodina si žije svojím životom. Možno je to aj tým, že tu cítiť určitú závisť a rivalitu, lebo nikdy nevieš, či sa všetko ujde každému. Ak nenájdeme dobre platenú prácu, tie výdajne (centrá solidarity) nám veľmi nepomôžu,“ povzdychne si Jurij. „Ak tu zostaneme, možno sa dám na taxikárčenie,“ vstane a pustí sa do prípravy obeda.

„Mám pocit, že sa nám tu bude fungovať celkom ťažko. Vyžijeme len vďaka tomu, že striehneme na všetky zľavy a nakupujeme len to najnevyhnutnejšie – aha,“ hovorí Jurij, otvára chladničku a podáva mi malú plechovku piva. „Tipni si, koľko stála.“ Pokrčím plecami. „Neuveríš, ale desať centov,“ odpovedá hrdo.

Október 2022

Ľudmila má opäť nové zamestnanie, vo Volkswagene spolu s Jurijom. Jurij pracuje pri výrobnej linke, Ľudmila chodí na zmeny do bufetu vydávať jedlo. Obaja sú tam spokojní, hoci majú čo robiť, aby časovo skĺbili prácu a všetko ostatné. Dievčatá majú veľa školských povinností. Už pripúšťajú, že im chýbajú kamarátky a kamaráti, azda si niekoľko nových čoskoro nájdu.

***

„Od Ukrajinky sa obsluhovať nenechám!“

Máj 2022

Anne sa podarilo ujsť z Mariupoľa s manželom Geňom a dvoma dcérami, tínedžerkami, na Slovensko sa dostali koncom mája.

Po vypuknutí vojny rodina strávila viac ako dva mesiace v pivnici. Po mesiaci stratili kontakt so svetom a nemali žiadne zdroje informácií, takže okrem toho, že počuli streľbu, nevedeli, čo sa vlastne deje. Nemali svetlo ani kúrenie, sedeli v tme, často bez vody a jedla, ale vzájomne sa povzbudzovali a posilňovali. Dievčatá s otcom zostávali po celý čas v pivnici, len Anna vychádzala dvakrát týždenne na ulicu vyzdvihnúť humanitárnu pomoc a plynovú bombu na varenie. Na začiatku vojny vodu získavali z ľadu, ktorý roztápali a prevárali. Na to, aby sa Anna mohla pohybovať po Mariupole a vyzdvihovať humanitárnu potravinovú pomoc, musela si vybaviť priepustku.

Pri krátkych vychádzkach sa Anna snažila zistiť, ako by mohli mesto opustiť, a dozvedela sa, že inak ako cez územie samozvanej Doneckej ľudovej republiky to nepôjde. Tak mohol Ukrajinu opustiť bez priepustky aj jej manžel. Za každú evakuovanú osobu museli zaplatiť 350 eur prevádzačovi, ktorý im pomohol dostať sa cez Doneck až do Varšavy. Peniaze si na to museli požičať; Anna niekoľko dní obchádzala ľudí zo susedstva a ďalších, kým sa jej podarilo vyzbierať potrebnú sumu. Pri odchode z Mariupoľa museli prejsť tzv. „filtráciou“, teda previerkami, pri ktorých vládla stiesnená atmosféra a zaobchádzali s nimi ako so zločincami: každého člena a každú členku rodiny vypočúvali v inej miestnosti, museli ukázať obsah svojich telefónov a účtov na sociálnych sieťach, pýtali si od nich čísla bankových účtov, okrem toho si nasnímali ich tváre a odtlačky prstov.

V Donecku nasadli do mikrobusu, ktorý ich odviezol až do Varšavy. Cesta trvala dva dni a bola veľmi náročná. Niekoľkokrát zastali na kontrolných stanoviskách, kde museli presvedčivo vysvetľovať, že smerujú do Moskvy (Anna toto tvrdenie opierala o kontakt na moskovskú lekárku). Z Varšavy cestovali vlakom priamo do Bratislavy.

August 2022

Annina rodina je na Slovensku skoro tri mesiace. Na prvú otázku, ako sa aklimatizovali, mi Anna odpovedá: „My sme takí skromní ľudia a vždy sa snažíme v ľuďoch hľadať to dobré. Preto sa nám tu aj žije dobre a chceme tu aj zostať.“ Annin optimistický prístup síce nezaručuje, že sa jej rodina na Slovensku nestretne s problémami, ale isto jej výrazne uľahčuje adaptáciu na nové životné podmienky.

Aj túto rodinu sa mi podarilo ubytovať len vďaka mojej sociálnej bubline a dobrým ľuďom. Prvý krát sme sa stretli v telocvični, kde niekoľko dní prespávali. Mali šťastie, hneď po príchode sa im podarilo dostať sa k peknému trojizbovému bytu v príjemnej lokalite, za ktorý nemusia vďaka štátnej podpore na ubytovanie ľudí z Ukrajiny (nateraz schválenej do konca februára 2023) nič platiť. Spolu sme riešili aj vybavovanie školy pre dievčatá.

Sofia má sedemnásť rokov a chystá sa nastúpiť na novú strednú školu. Považuje sa za introvertku, nemá rada zmeny a najlepšie sa cíti v kruhu ľudí, ktorých už dlho pozná – čo v súčasnej situácii znamená, že je najradšej doma. „Tešíš sa na slovenské spolužiačky a spolužiakov?“ pýtam sa jej. „Teším sa, že budem chodiť do školy a naučím sa lepšie po anglicky, ale aj po slovensky,“ odvetí.

Máša má štrnásť rokov a je veľmi živá, komunikatívna. V budúcnosti by chcela byť manažérkou a pracovať v gastronómii. Zdá sa, že má na to dobré predpoklady, lebo už dnes rada trávi čas v kuchyni, výborne varí aj pečie. Máša si už v Bratislave našla kamarátky a kamarátov z iných oblastí Ukrajiny a navzájom si pomáhajú lepšie sa zorientovať a nájsť si svoje miesto v nových podmienkach.

„Mám tu kamarátku z Kramatorska, ktorej rodinu trápia hlavne problémy s peniazmi, jej mamina má veľmi nízku výplatu,“ spomenie mi. Núka sa mi otázka, či si neskúšala nájsť kamarátky vo svojom veku z Bratislavy, s ktorými by trénovala slovenčinu. „Tie si nájdem jedine v škole, alebo keď budem chodiť po vyučovaní na krúžky,“ vidno na nej, že sa už na to teší.

Anna vstane z gauča práve vo chvíli, keď do bytu vstúpi jej muž. Geňa je vysoký, mohutný chlapík, veľmi tichý a máme medzi sebou komunikačnú bariéru, lebo na rozdiel od Anny nevie dobre po ukrajinsky. Doma hovoria po rusky. Pohľady sa im stretnú a bez slova zamieria na balkón na spoločnú cigaretku. Na dcérach vidno, že sa im tento zlozvyk rodičov veľmi nepáči.

Anna na Ukrajine pracovala ako obchodníčka s potravinami, ktoré nakupovala pre ďalší predaj. Žili od výplaty k výplate vo viacgeneračnom dome. V Bratislave sa jej podarilo zamestnať ako predavačka v predajni s mäsom a je s tým veľmi spokojná. Zaujíma ma, aké má skúsenosti s ľuďmi, ktorých obsluhuje za pokladňou. Hovorí, že dobré; snaží sa zlepšovať v slovenčine, a keď niečo nevie, opýta sa kolegov a kolegýň a ony jej ochotne pomôžu. Má len dve nepríjemné skúsenosti, o jednej z nich sa rozhovorí: „Prišla ku mne jedna pani a povedala, že ona sa od Ukrajinky obsluhovať nenechá, že radšej pôjde k Slovákovi. Obslúžil ju kolega a potom sa s nákupom ku mne vrátila a povedala mi, že peniaze, ktoré Slováci zarábajú, sa zbytočne míňajú na Ukrajincov, a Slovákom sa preto zvyšujú životné náklady. Bolo mi to nepríjemné, že Slováci si asi myslia, že kvôli nám sa majú zle.“

Zamyslela som sa nad jej odpoveďou a doplnila som, že niektorí ľudia na Slovensku ešte stále s nostalgiou spomínajú na časy socializmu, keď niektoré základné veci v živote boli pre všetkých zadarmo. „Áno, aj u nás na východe Ukrajiny veľa ľudí na to spomína, a sú presvedčení, že ak sa Ukrajina rozhodne pripojiť sa k Rusku, vrátia sa zlaté časy a bude sa nám lepšie žiť. Je to úplný nezmysel, nakoľko život v samotnom Rusku je oveľa ťažší ako na Ukrajine. No aj tak tomu veria, a aj preto sa obávajú začlenenia do Európy. Na tom všetkom sa podieľa ruská propaganda – a cítime ju aj tu na Slovensku.“

Keď sa Anny pýtam na pracovné podmienky, čakám, že mi povie viac podrobností o svojom zamestnaní. Zaskočí ma komplexnejšou odpoveďou: „Mrzí ma, že samotní Ukrajinci si tu na Slovensku zhoršujú pracovné podmienky navzájom. Keď som si hľadala prácu, jeden Slovák mi povedal, že Ukrajinci môžu bez problémov pracovať aj trinásť či štrnásť hodín vkuse, lebo mu to sľubujú pri pohovoroch. Vraj je to normálne. No nie je. Niektorí takto na Ukrajine pracovali, iní nie, ale nie je dobré iniciatívne zo seba robiť otrokov – a chtiac či nechtiac tak nastavovať latku aj pre ostatných ľudí z Ukrajiny. Ja si veľmi želám naučiť sa perfektne jazyk a začleniť sa naplno do slovenskej spoločnosti, aby mi nik nenanucoval akési nižšie štandardy.“

Autorka je dobrovoľníčka, ktorá od marca 2022 pomáha ľuďom utekajúcim pred vojnou z Ukrajiny, spočiatku na ukrajinsko-slovenskej hranici, neskôr s ubytovaním ľudí v Bratislave a v súčasnosti sa zameriava na pomoc ľuďom priamo na Ukrajine.