Život na Slovensku bez kontaktov je tu veľmi ťažký, hovoria sestry Samanta a Barbara

Sestry Samanta Lima a Barbara Lima vyrastali v brazílskom Sao Pauloo, no už niekoľko rokov žijú v Bratislave. Samanta má vlastnú firmu, ktorá poskytuje slovenským rodinám zahraničné opatrovateľky, Barbara pracuje v účtovníctve. Obe hovoria, že na to, aby mali ako cudzinky kvalitný život na Slovensku, potrebujú kontakty, ktoré však nie je ľahké vytvoriť. V rozhovore hovoria aj to, aké sú rozdiely v partnerských a medziľudských vzťahoch tu a v Latinskej Amerike a prečo je pre cudzinky náročné naučiť sa hovoriť po slovensky. 

Pochádzate z brazílskeho Sao Paolo, ako ste sa dostali na Slovensko?

Samanta: Náš otec sem prišiel na pracovnú cestu do Košíc. Robí v IT sektore, pôvodne mal spraviť len školenie, ale ponúkli mu prácu. V roku 2016 sme za ním prišli na Vianoce. Mal to byť len trojtýždňový výlet, no medzitým som tu spoznala môjho terajšieho snúbenca. S otcom sú kolegovia a známi. Odišla som na šesť mesiacov do Argentíny, kde som si zarobila, aby som sa sem mohla vrátiť, byť so svojím priateľom a študovať tu.

Barbara: V podstate celý život sme boli taká trojica – otec, Samanta a ja. Keď som dokončila strednú školu, išla som za Samantou do Argentíny študovať medicínu aj veterinu, ale nebolo to ono. Keď sme prišli pozrieť otca, bola som očarená touto krajinou, všetko tu bolo nové, prvýkrát som videla sneh. V Argentíne som nemala stálu prácu a celkom mi pomohlo, že mi Samanta na Slovensku viac-menej pootvorila dvere. Tak som sa sem po roku prisťahovala aj ja a začala tiež študovať.

Aký odbor?

Samanta: Politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Bolo to jediné štúdium, ktoré bolo vtedy v angličtine a bolo zadarmo.

Barbara: Mňa veľmi humanitné vedy nebavia, som skôr na čísla, čiže toto bolo úplne mimo mojej komfortnej zóny. Zaujímavé to bolo v tom, že som sa naučila veľa vecí, z ktorých môžem čerpať aj v bežnom živote, dokonca aj čo sa týka medziľudských vzťahov. Dokončila som bakalára, ale nemyslím, že pôjdem aj na magisterské štúdium. 

Takže ste dostali aj vhľad do toho, ako funguje a nefunguje táto krajina?

Barbara: Áno, ale štúdium bolo viac zamerané na Európsku úniu než Slovensko samotné. Bol to pre nás úplne nový svet. V Latinskej Amerike sa o Európskej únii alebo o histórii Európy veľmi neštuduje. 

Čo bolo pre vás prekvapením alebo novinkou?

Samanta: Pre mňa bolo prekvapením, akú silnú pozíciu má Európska únia voči členským štátom a ich suverenite. A nie som si istá, či som to považovala za dobré alebo nie. Mali sme o tom niekoľko diskusií.

Barbara: Ja som vďaka štúdiu začala viac rozumieť tejto krajine. Začala som vnímať národnú identitu. Ako komunizmus formoval Slovensko, prečo sú nejaké veci iné ako v Česku alebo v Maďarsku. Bolo zaujímavé to porovnávať a spoznávať minulosť a jej vplyv na súčasnosť. Najprv som totiž nerozumela, prečo sú ľudia na Slovensku konzervatívnejší. 

Samanta: Presne, začali sme chápať, prečo tu nejaké veci fungujú tak, ako fungujú. Pretože keď prídete do novej krajiny a nerozumiete miestnej kultúre, môžu sa vyskytnúť veci a situácie, ktoré sú pre vás urážlivé. Keď však začnete rozumieť miestnym zvykom, potom je jednoduchšie prijať, že niekde to funguje inak. 

V čom ste vnímali zásadné rozdiely? 

Samanta: Myslím, že prvú vec, ktorú som si všimla, bolo, aký je tu single život úplne iný než v Latinskej Amerike. Veľa ľudí na Slovensku sa naozaj chce ženiť, vydávať a mať deti. Ideálne do tridsiatky. Aj manželstvo sa tu chápe na celý život, páry sa tu nerozvádzajú tak často ako v Brazílii. Tam je bežné, že sa stretávaš aj s viacerými ľuďmi naraz bez toho, aby to bolo hneď niečo seriózne a záväzné. 

Barbara: Súhlasím, tu je to o dosť iné aj v tom, že na Slovensku sa vám v bare nikto neprihovorí. Nemyslím len spôsob flirtovania, ale ľudia sa rozprávajú iba s tými, s ktorými do podniku prišli. Bola som tento rok na dovolenke v Brazílii a bola som rada, že som mohla prísť len tak do hociktorého podniku a nebola som sama. Cudzí ľudia ma pozvali k svojmu stolu a rozprávali sme sa pri drinku, až kým neprišli moji priatelia. 

Áno, je pravda, že môžeme pôsobiť veľmi uzavreto, čo musí byť pre mnoho cudzincov a cudziniek výzvou.

Samanta: Hoci ľudia na Slovensku pôsobia trochu odmerane a možno nie sú takí otvorení ako v Latinskej Amerike, povedala by som, že tu je to viac o takej dôveryhodnosti. Ak s niekým nadviažete bližší kontakt, pomôže vám so všetkým, čo budete potrebovať. Na Slovensku je všetko o kontaktoch. Je to veľmi dôležité, lebo ak ste cudzinka a ste introvertná v zmysle, že si ťažšie okolo seba vytvárate siete kontaktov, život tu môže byť pre vás náročný. 

Barbara: Áno, veľmi dobre tu fungujú kontakty, no je ťažké si ich vybudovať. Ja som mala šťastie v tom, že Samanta tu už rok bývala, jej priateľ je Slovák a má veľa známych. Vďaka tomu som sa aj ja integrovala do nejakej skupiny ľudí a ďalej si už vytvárala vlastné siete. No bez úvodnej pomoci je to ťažké. Najviac času trávim v práci s kolegami, ale sú to stále pracovné vzťahy a nie skutočne hlboké priateľstvá. Ešte stále som v procese, kedy sa snažím prísť, ako na to.

Jednou z hlavných bariér pri začleňovaní sa cudzincov a cudziniek do života na Slovensku je jazyk. Tento rozhovor robíme v angličtine. Učíte sa aj slovenčinu?

Barbara: Slovenčina je neuveriteľne ťažká. Cítim sa vždy zahanbene, keď mi ľudia pripomínajú, že som tu už tri-štyri roky a nehovorím slovensky. Rozumiem, ale rozprávať je niečo úplne iné. 

Samanta: Je to extrémne ťažké. Trošku ma uráža, keď mi ľudia vyčítajú, že ešte nehovorím slovensky, lebo potom sa cítim hlúpo. Lenže tu nie je ani toľko možností naučiť sa jazyk. Je to aj veľmi drahé. Letný intenzívny kurz slovenčiny tu stojí tritisíc eur. Za súkromnú hodinu si tu účtujú aj vyše dvadsať eur. A naučiť sa sama jazyk ide veľmi ťažko.

Barbara: Nie sú tu dostupné ani žiadne online platformy a materiály sú veľmi staré. IOM (pozn. red. Medzinárodná organizácia pre migráciu) má kurzy pre cudzincov a cudzinky, lenže všetky sa hneď obsadia a nemôžeš ich opakovať. Nie sú tu veľmi dostupné kanály, ako sa poriadne naučiť slovenčinu. Takže keď mi to niekto vyčíta, trochu ma to uráža. 

Samanta: Všímam si, že veľa ľudí na Slovensku sa nahnevá, ak nehovoríme slovensky. Napríklad aj na cudzineckej polícii.

Barbara: Už tu viac ľudí hovorí anglicky ako po našom príchode, ale stále prichádzam do interakcie najmä so staršími ľuďmi, ktorí anglicky nehovoria, a vtedy je to trochu komplikované. Minule mi v supermarkete padli na zem vajcia a rozbili sa. Všetci sa na mňa pozerali a ja som sa chcela len predavačky opýtať, čo mám robiť. Samozrejme, že by som za ne zaplatila. Kričala na mňa niečo v slovenčine, ale ja som jej nerozumela a tým sa to ešte zhoršilo a začala kričať ešte viac. Celé to eskalovalo a ja som si len priala sa s ňou normálne dorozumieť. Občas je to frustrujúce, že skrátka nedokážem s ľuďmi v bežných situáciách komunikovať.

Cítite sa na Slovensku ako doma?

Samanta: Ja áno. Naša situácia je iná aj v tom, že ja som celý čas obklopená Slovákmi a Slovenkami. Moja kolegyňa, priatelia aj snúbenec sú zo Slovenska. S cudzincami a cudzinkami sa ani veľmi nestretávam.

Barbara: Milujem Brazíliu aj Argentínu, oveľa viac sa identifikujem s kultúrou Latinskej Ameriky než so slovenskou kultúrou. Už by som sa tam však nevrátila. Vyhliadky na život tam nie sú veľmi dobré, rovnako ako ekonomická situácia či bezpečnosť. Samanta to mala po príchode na Slovensko lepšie v tom, že jej priateľ a známi jej pomáhali, pre mňa to bolo ťažšie a po štyroch rokoch na Slovensku musím povedať, že stále aj je. Veľmi dlho mi trvalo, kým som prišla na to, ako to tu funguje, a to je únavné.

Nemám tu veľa ozajstných priateľov alebo skutočne blízkeho človeka, na ktorého sa môžem spoľahnúť. A všetky drobné situácie ako tá v supermarkete sú znakom, že tu stále budem cudzinkou. Mám pocit, že ňou budem, aj keby som jazyk ovládala. 

Barbara, rozmýšľala si nad tým, že sa presťahuješ niekam inam?

Barbara: Viem, že ak pôjdem hocikam inam, tiež budem cudzinkou, ale možno nájdem miesto, kde budem vedieť viac zapadnúť do tamojšej kultúry. Neviem si skrátka predstaviť, že na Slovensku budem už navždy.  

Samanta: Cudzinkám a cudzincom, ktorí veľa cestujú alebo žijú dlhšie v inej krajine, sa stáva, že istým spôsobom stratia identitu svojej krajiny, no majú problém povedať, kam patria. Žiadne miesto nie je tak úplne domov. 

Barbara: Keď som bola v Brazílii na návšteve, už som sa necítila ako doma, je to krásna krajina, rada sa rozprávam s miestnymi, ale ja som už niekým iným. Podobne som sa cítila aj v Argentíne. A rovnako na Slovensku. Otázka teda je, kam by som mala ísť. Kde patrím?

To musí byť osamelá skúsenosť.

Barbara: Áno, občas je. Bez priateľov a sociálnej siete je to veľmi ťažké. Ja som extrovertný typ človeka, potrebujem mať okolo seba ľudí.

Samanta: Ja si však myslím, že je to trochu zdanie, že všetci majú dobré priateľstvá. Myslím, že väčšina z nás zápasí s tým, ako nadviazať hlbšie spojenie s ostatnými. Úprimne neviem, či tomu pomáhajú sociálne siete alebo nie. Každý, koho stretnem, rieši práve to, že hoci sa stretáva s ľuďmi, chýbajú mu naozajstné hlboké priateľstvá. 

Vráťme sa ešte k cudzineckej polícii, ktorú Samanta spomínala. Je všeobecne známe, že pre cudzincov a cudzinky je to prvé miesto kontaktu so štátom a často teda nie veľmi pozitívne. Aké sú vaše skúsenosti?

Samanta: Občas som mala pocit, že to tam funguje, ako mafia. Musíš niekomu zaplatiť aj 1 800 eur, aby najal niekoho ďalšieho, kto bude komunikovať s políciou a vybaví ti potrebné dokumenty. A ísť tam sama? Nezáleží na tom, či prídem so správnymi papiermi alebo nie. Vždy tam nájdu niečo, prečo sa tam človek musí opäť vracať. Keď mala cudzinecká polícia sídlo ešte v Petržalke, musela som ísť podstaviť sa do radu o tretej ráno. Jediné, čo sa zmenilo, je to, že sa presťahovali na okraj Bratislavy, kde taxík stojí aj 30 eur a majú rezervačný systém. 

Barbara: Mám z toho miesta silné úzkosti. Keď som tam išla prvýkrát, pomohla mi známa, ktorá má kamarátku na polícii. Doniesla im čokoládu a išlo to celkom rýchlo, ale sama by som tam nikdy nešla. Dokonca aj agentúra, ktorej zaplatíš, aby ti pomohla s byrokraciou, im musela doniesť čokoládu. IOM síce má informácie na svojom webe, ale takmer vždy ti na polícii povedia, že niečo chýba alebo treba iný papier. Ďalší raz som tam šla s kolegyňou, lebo som potrebovala nový občiansky. Hneď na začiatku mi povedali, že nehovoria anglicky, takže na cudzineckej polícii mi musela všetko prekladať.

Poďme teraz k vašej práci, čomu sa venujete?

Barbara: Pracujem pre americkú firmu, ktorá poskytuje stomatologické potreby, od zubných implantátov až po zdravotnícke kreslá. Pracujem účtovníctve s pohľadávkami. Som tam veľmi spokojná.

Samanta: Keď som prišla na Slovensko, pracovala som ako opatrovateľka. S deťmi som sa mala rozprávať španielsky, jazyk ovládam vďaka pobytu v Argentíne. Vždy som chcela mať vlastný biznis a s vtedajšou šéfkou sme prišli s nápadom založiť opatrovateľskú agentúru. Ja zháňam pestúnky zo zahraničia a ona slovenské rodiny, ktorú chcú, aby sa ich deti učili odmalička cudzí jazyk – španielsky, čínsky, nemecký či anglický. Ak by nejaká rodina chcela vietnamsky hovoriacu osobu, začneme ju zháňať. 

Majú o to rodiny na Slovensku záujem?

Samanta: Áno, veľký. Máme viac rodín ako opatrovateliek. Už sa ustupuje od tradičného pohľadu, že žena musí sama vychovávať deti, variť, upratovať, skrátka, starať sa o celú domácnosť, inak nie je dobrou matkou. Aj ženy chcú mať občas čas pre seba alebo sa venovať práci. Výhodou našej agentúry je to, že rodiny majú pomoc v domácnosti a ich deti sa zároveň učia aj cudzí jazyk. 

Barbara: Pamätám si, že sa to všetko zbehlo veľmi rýchlo. Samanta to raz spomenula ako nejaký cieľ v budúcnosti. Nerada hovorí o veciach, kým nie sú stopercentne potvrdené. Zrazu zo dňa na deň oznámila, že si zakladá firmu a už má aj kanceláriu. Bola som šokovaná, ale je to skvelé, Samanta má veľa nápadov a vidí do budúcnosti. Je kreatívnejšia, ja som viac orientovaná na exekutívu. 

V kampani Humans of [fjúžn] reprezentujete sesterský vzťah. Boli ste si vždy blízke alebo ako by ste váš vzťah definovali?

Samanta: Spočiatku som si myslela, že si nie sme až také blízke. Od viacerých ľudí som sa však dozvedela, že sa so svojimi súrodencami ani nerozprávajú alebo sa vidia raz do roka na sviatky. Myslím, že z tohto pohľadu máme dobrý vzťah. V Brazílii sú totiž rodinné vzťahy veľmi dôležité. Partneri a partnerky musia vychádzať so zvyškom rodiny, inak to nepôjde. 

Barbara: Sme ale úplne iné osobnosti, ja napríklad rada chodím do barov a medzi ľudí, zatiaľ čo Samanta radšej trávi čas doma a pozerá filmy a seriály na Netflixe. A taktiež sme obe také zaneprázdnené, že sa vídame málokedy, ale je pre nás dôležité vedieť, čo sa deje v našich životoch.