V mozaike rastúcich obáv: prieskum postojov verejnosti voči ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine

Nadácia Milana Šimečku v rámci multižánrového festivalu [fjúžn] opakovane realizuje prieskumy postojov populácie na Slovensku voči migrácii, kultúrnej rôznorodosti a cudzincom a cudzinkám. Vzhľadom na aktuálnu spoločenskú situáciu, keď je život obyvateľov a obyvateliek na Slovensku zásadne ovplyvnený vojenskou inváziou Ruska na Ukrajinu, sa tohtoročný prieskum tematicky koncentroval vo väčšej miere na vnímanie a postoje verejnosti voči ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine, ktorí žijú na Slovensku. 

Prieskumy postojov v tejto oblasti sú nesmierne dôležité, keďže postoje odrážajú omnoho hlbšie vnútorné presvedčenia a ponúkajú aj vysvetlenia ich názorov či možného konania. Reprezentatívny prieskum bol realizovaný v spolupráci s výskumnou agentúrou Focus štyri mesiace po vypuknutí konfliktu, v období medzi 20. až 27. júnom 2022 a zúčastnilo sa ho 1 005 respondentov a respondentiek.

Angažovanosť verejnosti v poskytovaní pomoci ľuďom utekajúcim z Ukrajiny

Slovenská verejnosť bola v prvých mesiacoch po začatí ruskej invázie na Ukrajinu veľmi podporná a do pomoci utečencom a utečenkám sa v prvých mesiacoch po vypuknutí konfliktu značne zapájala. 

Prieskum zisťoval rozsah osobnej pomoci aj podobu angažovanosti verejnosti. Zistenia výskumu ukazujú, že slovenská verejnosť uprednostňovala neosobnú podporu predovšetkým v podobe materiálneho a finančného príspevku určeného na pomoc utečencom a utečenkám. Vecným darom prispelo 30,4 % opýtaných, finančne do humanitárnych zbierok prispelo až 25,4 % respondentov a respondentiek. Osobne sa verejnosť angažovala menej – dobrovoľnícky sa do humanitárnej pomoci zapojilo 10,9 % opýtaných a pomoc s ubytovaním poskytlo 3,1 % opýtaných. 

Taký rozsah podpory ľuďom na úteku nemá v histórii Slovenska obdobu. Dlhodobá humanitárna a integračná podpora ľudí z Ukrajiny však u verejnosti vyvoláva nielen solidaritu, ale aj obavy a neistotu. 

Bojíme sa, že utečenky a utečenci budú pre Slovensko záťažou

Výskum sledoval viaceré dimenzie postojov verejnosti voči ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine. Respondenti a respondentky hodnotili, nakoľko budú ľudia pre Slovensko prínosom alebo záťažou. Za prínosných ich pre Slovensko považuje približne jedna tretina opýtaných. Za jednoznačný prínos pre Slovensko ich však považuje iba 3,7 % opýtaných a za skôr prínosných ich považuje 25,5 % opýtaných. Naopak, za záťaž ich v prieskume považovalo až 63,5 % opýtaných (37,3 % ich považuje skôr za záťaž a 26,2 % jednoznačne za záťaž). 

V tejto súvislosti je pomerne zaujímavá aj regionálna perspektíva a národnostná dimenzia. Najčastejšie utečencov a utečenky z Ukrajiny za prínosných vnímali opýtaní v Žilinskom kraji (prínos 35,8 % vs. záťaž 57,9 %), v Banskobystrickom kraji (31,1 % : 61,4 %) a v Bratislavskom kraji (30,8 % : 66,5 %). Naopak, najviac skepticizmu prejavili opýtaní v Nitrianskom kraji (21,0 % : 66,8 %). Až 81,6 % opýtaných maďarskej národnosti považuje ľudí z Ukrajiny utekajúcich pred vojnou usadených na Slovensku za záťaž a za prínos ich považuje iba 10,3 % opýtaných. Napriek prvotnej bezvýhradnej podpore ľudí utekajúcich pred vojnou v prvých týždňoch po vypuknutí konfliktu, zistenia prieskumu odrážajú narastajúcu neistotu verejnosti. Obavy sú spojené s ďalším vývinom situácie, s dlhodobým horizontom poskytovania humanitárnej a integračnej pomoci, ako aj potenciálnymi problémami, ktoré sa môžu v dlhodobom časovom horizonte objaviť. 

Utečenci a utečenky majú byť sami zodpovední za integráciu do spoločnosti

Nadácia Milana Šimečku v prieskume zisťovala, do akej miery by sa do začleňovania ľudí z Ukrajiny do spoločnosti mal zapájať štát, samotní utečenci a utečenky či väčšinová populácia. Podľa vyjadrení respondentov a respondentiek by sa o včleňovanie mali usilovať najmä samotní utečenci a utečenky.

K tvrdeniu, že ak chcú byť ľudia utekajúci z Ukrajiny v slovenskej spoločnosti prijatí, mali by sa snažiť predovšetkým oni sami, sa priklonilo takmer 90 % opýtaných (úplne súhlasím 49,3 %, skôr súhlasím 38,6 %). Pri vytváraní vhodných podmienok pre život a integráciu utečencov a utečenkýň vníma verejnosť aj dôležitosť štátu a štátnych inštitúcií. K tvrdeniu, že štát by mal týmto ľuďom vytvárať podmienky, aby tu mohli žiť dôstojný život, sa priklonilo 53,6 % opýtaných (úplne súhlasím 9,9 %, skôr súhlasím 43,7 %). Značná časť opýtaných súhlasila aj s potrebou angažovanosti a agility ostatnej väčšinovej populácie. S tvrdením, že ostatní obyvatelia Slovenska by sa mali viac zaujímať o ľudí utekajúcich z Ukrajiny a pomáhať im, súhlasilo 37,7 % opýtaných (úplne súhlasím 5,7%, skôr súhlasím 31,6 %). 

Prieskum poukazuje aj na pretrvávajúce výhrady voči kultúrnej diverzite a integrácii cudzincov a cudziniek. Štvrtina opýtaných súhlasila s výrokom, že ľudia utekajúci z Ukrajiny by v slovenskej spoločnosti nikdy byť prijatí nemali (úplne súhlasím 7,1 %, skôr súhlasím 18,2%). V súlade so zisteniami skorších výskumov presakuje dichotomické oddeľovanie na my a oni, kde systematická podpora štátom predstavuje selektívnu výsadu iba pre niektoré skupiny. 

Štát by sa mal starať viac o vlastných občanov a občianky, nie o všetkých bez rozdielu

Vo verejnej diskusii zaznieva dlhodobá potreba podpory ľudí utekajúcich z Ukrajiny. Prieskum sledoval, či tematizovanie tejto podpory neprispieva k nárastu nevôle zo strany Slovákov a Sloveniek. 

Tento predpoklad sa potvrdil a prieskum odráža dve hlavné línie tohto vnímania – verejnosť pociťuje ukrátenie z dôvodu podpory utečencov a utečeniek z Ukrajiny a zároveň vníma, v duchu konceptov selektívnej solidarity a šovinizmu sociálneho štátu (welfare chauvinism), že v centre podpory by nemali byť všetci rovnako, ale len vybrané skupiny – vlastní občania a občianky. 

S výrokom, že štát by sa mal primárne starať o slovenských občanov, úplne súhlasilo 69,4 %  opýtaných (v prípade celkových súhlasných odpovedí úplne a skôr súhlasím dokonca 89,9 % opýtaných). Zároveň s tvrdením, že štát podporuje ľudí utekajúcich z Ukrajiny viac ako Slovákov, sa stotožnilo 56,1 % (úplne + skôr súhlasím dokonca 81,2 %). Vnímanie, že pomoc ľuďom z Ukrajiny ide na úkor iných ľudí žijúcich na Slovensku, odráža aj podpora tvrdenia, že štát v súčasnosti prehliada podporu ostatných typov cudzincov a cudziniek žijúcich na Slovensku. S výrokom, že momentálne sa väčšina pozornosti venuje ľuďom utekajúcim z Ukrajiny a zabúda sa na ostatných cudzincov a cudzinky, úplne súhlasilo 33 % opýtaných (v prípade všetkých súhlasných odpovedí úplne + skôr súhlasím dokonca 72,2 %).

Prieskum odráža aj opatrnosť, ambivalenciu a nedôveru voči prijímaniu ľudí na úteku. Na jednej strane respondenti a respondentky vyjadrili podporu tvrdeniu, že pomáhať by sme mali všetkým ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou či prenasledovaním, bez rozdielu farby pleti alebo krajiny pôvodu, a nielen tým, ktorí dnes utekajú pred vojnou na Ukrajine, kedy všetky súhlasné odpovede dosiahli 60,5 % (úplne súhlasím 14,6 %). Na druhej strane však s výrokom, že by vláda na Slovensku mala k posudzovaniu žiadostí o status utečenca a utečenky pristupovať zhovievavo, úplne súhlasilo iba 7,7 % opýtaných (v prípade všetkých súhlasných odpovedí úplne + skôr súhlasím to bolo 43,3 %). Obavy a rezervovaný postoj k poskytovaniu statusu utečenca či utečenky sú vo verejnej mienke na Slovensku prítomné dlhodobo. Prispieva k tomu aj verejný diskurz a postoje na úrovni politických elít. 

Právo usadiť sa by mali mať tí, ktorí sa prispôsobia a z ktorých môžeme mať prospech 

Obyvatelia a obyvateľky majú o ľuďoch, ktorí by mali mať právo usadiť sa na Slovensku, rôznu predstavu a rozdielnu dôležitosť pripisujú aj ich kultúrnym a sociálnym charakteristikám či znalostiam. V prieskume vystúpili do popredia ako dôležité dve hlavné roviny – osoby prichádzajúce na Slovensko z Ukrajiny by mali prijímať spôsob života na Slovensku, a teda mali by sa mu vedieť rýchlo prispôsobiť a mali by byť pre Slovensko „prínosné“. 

Na desaťbodovej škále dôležitosti respondenti a respondentky pripísali najväčšiu váhu tomu, aby človek, ktorý prichádza, prijímal spôsob života na Slovensku (32,7 % opýtaných označilo za úplne dôležité). Menej rezonujúcou, ale stále rozšírenou a podporovanou charakteristikou bolo, aby mal človek, ktorý prichádza, takú pracovnú kvalifikáciu, ktorú Slovensko potrebuje – za úplne dôležité to označilo 24,8 % opýtaných. Rovnakú váhu malo aj to, aby to nebol moslim alebo moslimka (za úplne dôležité označilo 24,8% opýtaných). Podobne, až 22,4 % opýtaných považovalo za dôležité, aby to nebol Róm či Rómka (väčšiu dôležitosť tejto charakteristike pripisovali na východe Slovenska, v Prešovskom kraji to považovalo za úplne dôležité takmer 30 % opýtaných). 

Pre právo usadiť sa na Slovensku považovalo za úplne dôležitú znalosť slovenčiny 21,8 % opýtaných, dobré vzdelanie 19 % opýtaných alebo farbu pleti (aby bol beloch, označilo za úplne dôležité pre 16,3 % opýtaných). Aby človek prichádzal z kresťanského prostredia, bolo úplne dôležité pre 16 % opýtaných, väčšiu váhu má táto podmienka u osôb, ktoré pravidelne navštevujú bohoslužby (20,3 %), patriacich v politickom spektre ku konzervatívcom (23,2 %) či žijúcich v Trnavskom (28 %) alebo Prešovskom kraji (23,4 %). 

Prieskum v nadväznosti na skoršie edície v minulých rokoch mapoval aj rozsah osobnej skúsenosti verejnosti s migrantskou populáciou, ktorá je pri hodnotových orientáciách a vytváraní postojov dôležitou premennou – ľudia so skúsenosťou a s osobnými kontaktmi s cudzincami a cudzinkami sú kultúrnej diverzite otvorení viac a berú ju ako integrálnu súčasť sociálnej reality. Prieskumy Nadácie Milana Šimečku poukazujú na trend, že skúsenosť všeobecnej populácie Slovenska s ľuďmi pochádzajúcimi z iných krajín postupne narastá. Kým napríklad v roku 2020 nepoznalo žiadneho cudzinca alebo cudzinku vyše 47 % opýtaných, v roku 2022 to bolo o takmer šesť percentuálnych bodov menej – 41,1% opýtaných. Podobne, kým v roku 2020 poznalo jedného až piatich cudzincov 34,3 % opýtaných, v roku 2022 to bolo už 37,1%.

Narastajúca kultúrna diverzita Slovenska sa teda neodráža len v narastajúcom podiele migrantskej populácie na Slovensku (pred vojnou na Ukrajine to boli približne tri percentá), ale aj v tom, v akom rozsahu s nimi majú kontakt ľudia žijúci na Slovensku. V tejto skutočnosti je zároveň aj potenciál pre zmenu postojov, keďže ľudia, ktorí sa s cudzincami a cudzinkami stretávajú častejšie, ich odmietajú menej často. 

Záver

Široká verejnosť prejavila voči ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine v porovnaní s inými typmi migrantskej populácie väčšiu prvotnú podporu, solidaritu i pomoc. Ich narastajúci počet, ale aj tematizovanie humanitárnej a integračnej podpory z dlhodobého hľadiska však vedie k narastaniu obáv zo strany verejnosti. 

Prieskum jasne ukazuje, že verejnosť si uvedomuje, akú zásadnú úlohu pri vytváraní vhodných podmienok pre život a včlenenie zohráva štát a jeho inštitúcie. Komplexná a dlhodobá podpora utečencov a utečeniek z Ukrajiny však vo verejnosti začína vyvolávať obavy i pocit, že táto podpora ide na úkor podpory vlastných občanov a občianok krajiny. 

Nezanedbateľná časť verejnosti je voči efektom dlhodobej prítomnosti ľudí z Ukrajiny na Slovensku skeptická, vníma ich ako záťaž a je viac otvorená takým ľuďom, ktorí sa prispôsobia väčšinovej spoločnosti, budú pre ňu prínosom a nebudú príliš odlišní.

Skutočnosť, že ide o ľudí (hlavne o deti a ženy), ktoré Slovensko prichýlilo pred vojnou a mnohí a mnohé čelia aj traume a vyžadujú si komplexnú pomoc, ide do úzadia. V tejto situácii je nesmierne dôležité, aby politické špičky a inštitúcie venovali primeranú pozornosť širšej komunikácii s verejnosťou. Prehliadanie tohto aspektu môže mať už v blízkej budúcnosti negatívne dôsledky nielen na ľudí z Ukrajiny, ktorí utiekli pred vojnou, ale aj na celkovú spoločnosť.

Autorka pracuje v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV.