Vírus nacionalizmu (esej)

Pred nejakým časom ma z istého webu poprosili o krátku explikáciu k fotografickému projektu, na ktorom pracujem. Normálny proces, text, ktorý objasní, čo mal autor na mysli. Hanbím sa priznať, nechcelo sa mi do toho vzhľadom na symbolický honorár, ktorého význam ale rástol priamo úmerne s narastajúcim počtom zrušených zákaziek a potvrdených prípadov COVID-19.

V texte, ktorý som zo začiatku bral menej vážne než notorickú dezinfekciu rúk, som napísal:
Keď som bol malý, cestoval som s bratom ceruzkou po mape.
Križovali sme vzdialené krajiny, naša obľúbená cesta bola tá do Indie.
Mapa sa zodrala, ceruzka skončila a skončilo sa aj naše detstvo.
Keď som bol väčší, viac než cestovať som chcel utiecť.
Podarilo sa mi utiecť aj cestovať.
Teraz by som sa chcel vrátiť.
Zbieram útržky, možno z nich zložím samého seba.

Súčasná situácia vo svete, ktorý ohrozuje pandémia, praje medicínskym analógiám. Napísal som, že som utiekol, ale nemohol som sa mýliť viac – hoci žijem v zahraničí už takmer 20 rokov, choroba menom ,,poľskosť’’ neobišla ani mňa. Neochránila ma maska cynika, nepomohlo mi umývanie rúk nad problémom a neuchránilo ma ani dodržiavanie bezpečnej vzdialenosti od Poľska. Moja choroba nie je vážna, alebo sa mi taká aspoň nezdá, patrí však medzi ochorenia, ktoré vykazujú známky fenoménu v psychológii nazývaného štokholmský syndróm. Hoci ma táto choroba unavuje a terorizuje, je vo mne hlboko zakorenená.

V tomto ťažkom období nútenej karantény mali niektorí z nás možnosť stráviť viac času s rodinou – niekedy aj viac, ako by chceli – prečítať si knižku či porozprávať sa s priateľom, ktorého dlho nevideli. Stalo však aj ešte niečo iné – zavreli sa hranice. Každá z nich sa stala čiarou, ktorá hrubo vymedzila hranice mojej, doteraz rozmaznávanej slobody pohybu. Každý ďalší zatvorený hraničný prechod otriasol myšlienkou Európy ako nadnárodného spoločenstva a každý zákaz vstupu obnažoval egoizmus jednotlivých krajín.

V čase, keď sa obnovilo fyzické rozdelenie krajín, som si pripomenul stále živú a desivú myšlienku o národnom štáte, ale aj slová génia dokumentu Ryszarda Kapuścińského. Parafrázujúc jeho citát, ktorý perfektne zapadá do lekárskej terminológie, ktorá nás v poslednej dobe zahlcuje, svetu podľa Kapuścinského hrozia tri vírusy:

prvý – vírus nacionalizmu,
druhý – vírus rasizmu,
tretí – vírus náboženského fanatizmu.

Tieto tri vírusy majú spoločnú črtu, spoločného menovateľa – je ním agresívna, všemocná iracionalita. Do mysle človeka napadnutého jedným z týchto vírusov nie je možné preniknúť. V jeho hlave horí posvätná hranica, ktorá čaká iba na svoje obete.

Nacionalizmus, rasizmus, náboženský fanatizmus – a za seba dodám, homofóbia – to sú choroby, ktoré si zaslúžia okamžitý zásah lekára zdravého rozumu na oddelení intenzívnej šokovej terapie a v prísnej karanténe. Tento vírus útočí nielen na Poľsko, ale aj iné krajiny a rýchlo sa šíri. Čo je však potešujúce, nie je to ešte pandémia. Keďže príznaky sa väčšinou objavujú spoločne, nazvem pre účely tohto textu tieto vírusy spoločným názvom COVID-00. Je to RAW model, fundament, z ktorého čerpajú svoje vzorce architekti diktatúr, konštruujúc represívne zriadenia pomocou lacných stavebných materiálov, ako je populizmus. Zdá sa mi, že najvážnejším príznakom nákazy je nacionalizmus, z ktorého sa môžu (ale nemusia) vyvinúť aj ostatné príznaky choroby.

História nacionalizmu sa datuje k prelomu 15. a 16. storočia – nacionalizmus sa rodí zároveň s úpadkom stredovekého univerzalizmu. Idea univerzalizmu vznikla ešte oveľa skôr. Už v 10. storočí ju presadzoval Otto III., ktorý chcel obnoviť Rímsku ríšu – zaujímavý nápad, táto prasestra Európskej únie, ktorej základom malo byť zjednotenie štyroch kráľovstiev – germánskeho, talianskeho, francúzskeho a slovanského – podliehajúce jednému cisárovi a opierajúce sa o trochu menej atraktívny predpoklad jednoty v kresťanskej viere. Na rozdiel od národných štátov sa však nikdy nezrealizovala.

Slovo nacionalizmus vo význame, aký mu pripisujeme dnes – presvedčenie, podľa ktorého záujem vlastného národa je nadradený záujmu jednotlivca, spoločenskej skupiny či regionálnych spoločenstiev –, sa pravdepodobne po prvý raz objavilo počas Francúzskej revolúcie v roku 1789. Podľa tejto definície je národ uznávaný za najvyššieho panovníka štátu a štát za najvyššiu formu organizácie spoločnosti, zjednotenej spoločným pôvodom, čiže jazykom, históriou, kultúrou. Záujmy národa sú nadradené záujmom iných národov žijúcich v danej krajine (národnostných alebo etnických menšín), ako aj národov mimo nej (susedné národy). V 19. storočí sa otvára nová kapitola v dejinách nacionalizmu, ktorý vďaka novým úspechom ,,vedy’’, čiže kultúrneho darwinizmu a eugeniky, legitimizuje rasizmus a homofóbiu.

Dejiny Európy sú dejinami vzájomného prenikania a prelínania, je to príbeh, v ktorom proti sebe v ringu stoja národný štát voči nadnárodnému spoločenstvu a v ktorom vyhráva striedavo jedno alebo druhé. Po príklad netreba chodiť ďaleko. Len pred 80 rokmi sa v Európe odohral jeden z najstrašnejších konfliktov, na ktorého počiatku bola práve idea národného štátu a presvedčenie o delení na my a oni – my lepší a oni horší. Dôsledky takéhoto rozdeľovania dobre poznáme – tento príbeh je vpísaný na mentálnych stránkach európskych dejín, dôverne známy každému z jej obyvateľov, a jeho titul by mohol znieť: História ľudského rodu spísaná pre budúce pokolenia, aby vedeli, ako nepostupovať. Bohužiaľ to vyzerá, že v Poľsku sa akýsi tlačiarenský škriatok rozhodol vymazať z príbehu predponu ne- a táto chybná verzia stala sa oficiálnou učebnicou dejepisu, schválenou ministerstvom kultúry, a ako audiokniha je už niekoľko rokov dostupná aj v propagandistickej televízii známej ako Národná. Z tejto oficiálnej správy sa dozvedám, že ako emigrant som horším druhom, som zradca národa a nie som ozajstným Poliakom. V súčasnom Poľsku nie je ťažké dostať sa na okraj, stačí spáchať jeden z priestupkov proti evanjeliu pravých a spravodlivých. Medzi nové ťažké hriechy patrí vegánstvo, ekológia, ateizmus, predplatné Gazety Wyborczej, financovanie ľavicových portálov, chýbajúce tetovanie s nacionalistickým motívom či tričko s nápisom 1944 Pamätáme… zoznam je dlhý.

Osobne ma veľmi netrápi, že je mi odopierané patriť do projektu Poľsko, ktorý vytvorila pravica. Neverím v štát v zmysle mentálneho konštruktu, ktorý sa opiera o rasovú čistotu, homofóbiu, náboženský fundamentalizmus a patriarchálne hodnoty, v štát, ktorého umelé hranice boli vyznačené pánmi v Jalte, smiešnymi a hrozivými zároveň. Radšej nahradím takýto štát krajinou v geografickom zmysle slova, ktorá je obývaná istou skupinou homo sapiens, ktorú ako kultúrny konštrukt spája to, že hovoria jedným z indoeurópskych jazykov. Je to krajina otvorená, tolerantná, ktorá na to, čo je iné, nenahliada ako na ohrozenie, ale ako na obohatenie tohto konštruktu.

To, že ja osobne som z projektu Poľsko vylúčený, ma až tak nebolí aj preto, že ako biely heteronormatívny muž žijúci v zahraničí si už nejako poradím. Ale poľská žena, človek LGBT či ľudia inej farby pleti, veriaci v iného stvoriteľa či stvoriteľov to majú ťažšie. Tuhé bratské objatie medzi štátom a cirkvou dusí svojich obyvateľov, a to doslova. 50 percent mladých LGBT ľudí myslí na samovraždu a 70 percent trpí depresiou. Čoraz viac miest a obcí sa pripája k iniciatíve Zóna bez LGBT, kňazi z kazateľníc varujú pred nebezpečnou gender ideológiou a prezident Poľska počas kampane vyhlasuje, že LGBT nie sú ľudia. Výsledkom je situácia, keď sa pred domom gaya z malého mesta na východe Poľska pravidelne zhromažďujú desiatky osôb a vykrikujú homofóbne heslá a na dom homosexuálneho páru vo Varšave niekto nastriekal nápis Jebať LGBT spolu so šípkou ukazujúcou na ich okno. Nepripomína nám to náhodou niečo z istej zahanbujúcej epizódy 20. storočia? Tieto príklady nie sú izolovanými udalosťami, naopak, takto sa momentálne v Poľsku buduje politický kapitál – hľadaním ďalšieho vraha národa, vyvolávaním iracionálneho strachu, ukazujúc prstom vždy na niekoho iného, predtým na utečencov, teraz homosexuálov.

Šovinistická organizácia Ordo Iuris, čiže organizácia pozostávajúca z konzervatívnych právnikov, fungujúca v Poľsku a čerpajúca svoje ideologické zdroje z brazílskej sekty TFP (Tradícia, Rodina, Majetok), stanovuje nový smer v poľských právnych predpisoch. Vízia ideálneho sveta, kde je žena redukovaná na poslušný inkubátor, propagovaná cez túto inštitúciu, nie je ničím iným ako svetom Gileadu z knižky Margaret Atwood Príbeh služobníčky. Táto organizácia by mohla byť niečím exotickým, z čoho by sme sa mohli smiať ako z fanúšikov plochej Zeme, keby jej reálna moc a prítomnosť jej ideológie v Európe aj medzinárodných inštitúciách nebola čoraz silnejšia. Pridajme k tomu súhlas s rasizmom a xenofóbiou vo verejnom priestore, útoky na cudzincov, ktorých jediným previnením je farba kože alebo cudzo znejúci jazyk, a získame obraz krajiny, ktorá ochorela na vyššie zmienený COVID-00. Hovorí sa, že históriu píšu víťazi, ale príbeh, ktorý sa nás v Poľsku snažia naučiť teraz, je príbeh napísaný porazenými života, ktorí si vlastné komplexy liečia tým, že vyzdvihujú svoje zlyhania a pokúšajú sa priživovať na cudzích úspechoch. Je to príbeh, ktorý sa opisovaním heroických činov predkov a vymazávaním neslávnych častí histórie snaží naučiť národnej hrdosti, ktorá sa tak často spomína v posledných rokoch a ktorá je takým záhadným slovným spojením ako ,,vplyv fáz mesiaca na pohyb kočiara ťahaného koňmi v starovekej Číne“.

Môžem byť hrdý na kráľa Jána III. Sobieského, ktorý v roku 1683 pri Viedni zvíťazil nad veľkovezírom Karom Mustafom a vďaka tomu zachránil Európu pred ďalšou expanziou Osmanskej ríše? Môžem byť hrdý na Marie Curie Sklodowskú, pretože objavila rádium a polónium, alebo na Pawla Pawlikovského, lebo jeho film získal Oscara? Moja odpoveď znie ,,nie“. Môžem ich obdivovať za ich odvahu a strategické myslenie, za ich intelektuálne schopnosti a za množstvo práce, ktoré venovali tomu, aby dosiahli úspech, za estetiku obrazu a hĺbku príbehu vyrozprávaného vo filme, ale to nie je dôvod, aby som sa ja sám vykresľoval ako hrdý Poliak, pretože takáto hrdosť je postavená na zásluhách iných. Takto poňatá hrdosť je vlastná človeku, ktorý sa 11. novembra na Deň nezávislosti zúčastňuje na jednom z najväčších pochodov nacionalistov a fašistov v Európe a ktorého ústa vykrikujú sen o veľkej bielej poľskej krajine. Úprimne povedané, jediná veľká biela poľská, na ktorej existencii mi záleží a ktorú akceptujem, je poddruh svine domácej, ktorá sa zdá byť veľmi sympatická vďaka vzhľadu a vrodenej inteligencii. Nie, nepopieram svoju ,,poľskosť“, túto mentálnu roztržku medzi Východom a Západom, ktorá je vlastná každému, kto sa tu narodil. Tu som chodil do školy, kde som sa učil poľský jazyk, ktorý mám veľmi rád, pretože je vďaka svojej plastickosti ťažký a zaujímavý zároveň. Tu som pozeral Macka Uška, po poľsky Misia Uszatka. Tu som s kamarátmi zbieral autíčka zo žuvačiek Turbo, tu som fajčil prvé cigarety za garážami a pil lacné víno. Tu som sa učil rebelovať, počúvajúc poľské punkové kapely, aby som ich potom zamenil za novú verziu v podobe rave. Poľský kúsok Baltiku bol prvým morom, v ktorom som sa kúpal, špinavým a studeným, ale aj tak morom. Tu som chodil na hory, aj keď malé, lebo Poľsko, to je rovinatá krajina priemernej krásy. Jeho lúky a sivé zemiakové polia sú mojou súčasťou, ku ktorej sa rád vraciam a rád myslím na to, že tam sú.

Formovali ma 90. roky, tie škaredé roky turbokapitalizmu, posypané pestrou paletou nových obchodných centier, západných áut, čo si priviezli tí obratnejší, čo sa našli v nových časoch, ktoré prišli po komunizme, na ktorý si nepamätám, pretože som bol malý. Tie zemiaky, tú krajinu priemernej krásy, Macka Uška a urbanistickú škaredosť nosím ďalej v sebe, ale tieto kultúrne a prírodné vplyvy musia koexistovať s inými, ktorým som čelil počas viac než 18-ročného pobytu v zahraničí. Tri roky írskeho dažďa, sedem rokov južanského temperamentu v Taliansku, päť rokov londýnskeho kozmopolitizmu poprepletaného s internacionálnym Berlínom, rok portugalského fado a teraz trochu bližšie, ale predsa iné Slovensko. Množstvo času stráveného za hranicami krajiny, v ktorej som sa narodil, množstvo ľudí, ktorých som spoznal, ma nútia premýšľať o svete širšie, a nie cez prizmu pochybného genotypu bratstva.

V tejto chvíli svet pracuje na vakcíne proti koronavírusu, určite ju skôr či neskôr vynájde. Vakcína proti nacionalizmu, rasizmu, homofóbii zatiaľ nie je a asi ani nebude. Škoda, lebo svet by bol trochu príjemnejší.