Očami Jany Rajcovej: Exodus.Report

Text JANA GOMBIKOVÁ, JANA RAJCOVÁ
FOTO: JANA RAJCOVÁ

Exodus.Report je sociologicko-psychologický projekt fotografky Jany Rajcovej, ktorý pozostáva zo sto priamych portrétov a príbehov tých, ktorí museli pred ruskou okupáciou ujsť zo svojej rodnej krajiny a našli útočisko u nás, na Slovensku. Je akýmsi dôkazovým dokumentom, postupne odkrývajúcim hrôzy vojny, ale tiež poukazujúcim na odvahu, silu a odhodlanosť človeka.

„Na Slovensko sme prišli 28. februára. Keď sme sem prišli, nemali sme nič. Z domu sme si zobrali len doklady, peniaze, deti, a rýchlo utekali do auta. Podarilo sa mi zbaliť niečo málo oblečenia, ale žiadne hračky, iba potrebné veci ako pampersky a lieky, to bolo všetko. Nervovo som sa zrútila, bolo ťažké za takých okolností niečo nájsť. Deti sa ma stále pýtajú, kde je ocko. Nemôžem im povedať, že je tam, že musí chrániť našu vlasť, a možno bude musieť bojovať.“ Anastazia (33)

Jana Rajcová je fotografka a publicistka. Absolvovala postgraduálne štúdium dokumentárnej fotografie a fotožurnalistiky na londýnskej University of Westminster (UK).

,,Riadim sa humanistickým prístupom a verím, že každá fotografia by mala mať v sebe zmysluplné posolstvo. Verím, že fotografia má silu ovplyvňovať naše myslenie, cítenie, názory a dokáže byť nositeľom zmeny.‘‘

Náš útek trval sedem dní, z toho päť dní sme sa nemali ani kde umyť. Celý ten čas sme mali na sebe oblečené to, v čom sme odišli. Dcéra je profesionálna balerína. Veľmi sa chce vrátiť za svojím otcom a bratom, ktorí zostali doma. Na Slovensku neexistuje baletná škola, ktorú by mohla navštevovať. Podarilo sa nám tu pre ňu zatiaľ nájsť miesto, kde môže trénovať. Ja ako matka nemôžem odoprieť svojmu dieťaťu niečo, čo ho tak veľmi napĺňa. Aspoň toto je teraz pre ňu spôsob ochrany pred vojnou.“ Natali (46)

,,Myšlienka tohto projektu sa zrodila na tretí deň po napadnutí Ukrajiny. Neustále som sledovala aktuálne správy v televízii a informácie na internete, a pociťovala som veľkú beznádej. Nikdy som si nevedela predstaviť, že vo svojom živote zažijem vojnu. Aj keď neprebieha priamo tu, ale deje sa len niekoľko sto kilometrov od nás, v susednej krajine. Silne ma to zasiahlo. Cítila som potrebu niečo urobiť, nejako pomôcť, hľadala som spôsob, ako sa vyrovnať s tým zlom, ktoré som nevedela pochopiť. Vo všetkým médiách sa v tom čase objavovali odhady, počty ľudí, ktorí kvôli vojne ujdú zo svojich domovov, a prídu k nám, alebo budú hľadať pomoc v iných krajinách. Boli to však len čísla. Ja som za nimi chcela vidieť konkrétne tváre a chcela som spoznať ich príbehy. A sprostredkovať ich ďalej. Chcela som dať číslam tvár a hlas.’’

Príbehy, ktoré sa Jane Rajcovej podarilo zozbierať, sú naozaj rôzne. Práca na projekte nie je iba fotografovanie, sú to stovky hodín rozhovorov, editovania, prekladov, a prezentácie projektu.

Žena mi umrela pred siedmymi rokmi a odvtedy som sám. Vychoval som vnuka. Jeho otec umrel, dcéra si našla druhého muža, ktorý však syna neprijal, tak som si ho vzal k sebe. Teraz je tu so mnou, utekáme spolu pred vojnou.“ Mikola (70)

O pol šiestej ráno mi volala teta, že začala vojna. Počuli sme výbuchy, dokonca aj štart rakiet. Ale tie na naše mesto nepadali. Až neskôr jedna z nich dopadla neďaleko a na našom dome tlaková vlna rozbila okná. Babka sedela pri okne, keď sa to stalo. Našťastie sme mali na oknách záclony, ktoré sklo zachytili. Bolo zložité opustiť domov, bola som tehotná, môj muž zostal doma. Cestovali sme tridsaťšesť hodín nevediac kam. Prvýkrát som cestovala do zahraničia. Bola som na začiatku ôsmeho mesiaca tehotenstva. Keď som opúšťala muža, dúfali sme, že sa vrátim domov ešte pred tým, ako porodím.“ Taya (21)

Ako vojna na Ukrajine postupovala, aj projekt Jany Rajcovej sa postupne rozširoval.

,,Na začiatku som nemala v pláne urobiť sto portrétov a spísať sto príbehov. To odhodlanie prišlo časom, keď som si uvedomila, aký dôležitý tento projekt môže byť. Tým, že neukazuje len tváre ľudí, ktorých život sa kvôli vojne zmenil z minúty na minútu, ale že sa mi podarilo vytvoriť akýsi dokument poukazujúci na zverstvá vojny. Príbehy tých, ktorých som na mojej ceste stretla sú reálnymi výpoveďami a svedectvami. Keď ich začnete čítať, môžete postupne sledovať ako sa vojna vyvíjala.’’

Za každou fotografiu sa skrýva príbeh, vďaka ktorému sa môžeme dozvedieť viac o ľuďoch, ktorí k nám z Ukrajiny prichádzajú. Nie každý, kto sa rozhodol podeliť sa o svoj príbeh, na prvý pohľad spadá do predstáv, ktoré sme si o utečenkách a utečencoch z Ukrajiny vytvorili. Realita je totiž oveľa zložitejšia, ako sa na prvý pohľad môže zdať. 

Mama a otec umreli pred tromi rokmi. Veľmi zle to vplývalo na psychiku mladšieho brata, a teraz ešte aj táto vojna. Musel som ho odtiaľ zobrať preč a ochrániť. Brat študuje, je prvák na námorníckej škole, darilo sa mu tam. Mal by teraz končiť prvý ročník, potom ešte dva a mohol sa vrhnúť do života. Ale vidíte, všetko sa zvrtlo a teraz… budúcnosť je nejasná.“ Andrij (23) a Roma (15)

Telli

V skutočnosti je to už tretíkrát, čo utekám pre vojnu. Narodila som sa v Azerbajdžane, moji rodičia sa rozhodli presťahovať na Ukrajinu, aby som mohla študovať. Ukrajinci sú jedni z najmilších ľudí, čo som stretla, nikto nikdy v zlom nekomentoval moje náboženstvo, farbu pleti, alebo moju národnosť. V mojej rodnej krajine sme mali dve vojny, takže otec vedel, čo sa môže stať mladej žene, keď prídu vojaci. Vedeli sme o sexuálnom zneužívaní počas konfliktu v Azerbajdžane a môj otec sa o mňa bál, a preto ma poslal preč.“ Telli (24) 

Jana Rajcová oslovovala utečenky a utečencov po tom, ako prišli na Slovensko. Podarilo sa jej bezprostredne  zaznamenať, ako sa vyrovnávajú s novou realitou, a čo všetko musia urobiť, aby si aspoň dočasne vytvorili pocit nového domova.

,,Nemám rada slovo utečenec, má v sebe niečo negatívne. Pre mňa sú to ľudia, rovnakí ako sme my, zaoberajúci sa rovnakými problémami, majúci svoje sny, tešiaci sa z pekných vecí a zážitkov, riešiaci rovnaké bolesti a útrapy. Je medzi nami jediný rozdiel – oni museli opustiť svoje domovy v snahe ochrániť svoje deti, životy, zatiaľ čo my spokojne pokračujeme vo svojich každodenných aktivitách. Na rozdiel od nich si každý večer líhame do svojich postelí. Je naozaj ťažké predstaviť si situáciu, že zo dňa na deň, z minúty na minútu si musíte zbaliť to najdôležitejšie a odísť preč. Neviem, či by som to dokázala.’’

Prišli sme sem 19. marca. Doma som niekoľkokrát videla, ako na nás letí raketa. Na Slovensko sme prišli s dcérou. Nevedeli sme, kam ideme, nemáme tu žiadnych známych. Mám osemdesiatsedem rokov, takže si pamätám 2. svetovú vojnu. Vtedy som mala šesť.“ Valentina (87)

Dada

Moji kamaráti – vojaci – sú mladí chalani, ktorých posielajú rovno na front. Keď sa spolu lúčime, hovoria mi, že nevedia, či sa ešte budeme počuť, či prežijú. Je to veľmi ťažké. My tu sedíme, a oni bojujú v zákopoch.“ Dada (17)

Zatiaľ čo viacero fotografov a fotografiek sa rozhodlo zdokumentovať situáciu na hraniciach, alebo priamo na Ukrajine, Jana Rajcová sa rozhodla zdokumentovať následky vojny priamo u nás.

,,Prvá bola Masha, stretla som ju 2. marca 2022. Kamarátova kamarátka ju ubytovala u seba doma. Postupne sa mi podarilo získať prístup do väčších aj menších azylových domov a centier. Nebolo to také jednoduché, ako to znie, navždy si budem vážiť dôveru, ktorej sa mi dostalo. Navštívila som rôzne byty, domy, hotel, rekreačné stredisko, kláštor aj telocvičňu. Každý človek, ktorého som stretla, každý príbeh pre mňa veľa znamená. Každý je jedinečný, rovnako ako jedinečný je každý jeden z nás. Veľmi si prajem, aby tieto fotografie a príbehy videlo a čítalo čo najviac ľudí, je to pre nás najprirodzenejší spôsob vnímania. Myslím si, že je našou zodpovednosťou zachytiť ich príbehy a nezabudnúť.’’

Izabella

Mám dvoch bratov, jeden z nich bojuje na strane Ukrajiny, druhý na strane Ruska. Keď som sa jedného pýtala, čo by robil, keby sa stretli, tak mi povedal, že by sa asi zabili. Je to nepredstaviteľná a nepochopiteľná situácia. Ani jeden z príbuzných v Rusku nás nepodporil, všetci sú, žiaľ, úplne ovplyvnení propagandou. Naozaj nerozumiem, aká silná musí byť propaganda v Rusku, keď vám ani vlastná rodina neverí.“ Izabella (43)

Marina

„Doma zostalo všetko, na čo sme celý život zarábali. Každá lyžička v kuchyni, každá stuha pre dcéru do vlasov, na to všetko som si zarobila vlastnými rukami. A zrazu to tam musíte nechať. Aj svojich rodičov, manžela. Najhoršie je, keď okolo vás vybuchujú bomby, a vy nemôžete nič urobiť. Len sedíte v pivnici, a pozeráte svojim deťom do očí, chápajúc, že ich nedokážete ochrániť.“ Marina (37)

Všetky príbehy si môžete prečítať na stránke projektu Exodus.Report.

Zdieľať článok Facebook

Čítať viac

Sleduj [fjúžn] na sociálnych sieťach

Odoberaj náš newsletter