Hľadanie zrozumiteľnosti

V knihe o etnografii tlmočenia azylových súdnych pojednávaní sa etnologička Helena Tužinská venuje priestoru „medzi riadkami”. Žiadatelia o azyl počas konania podpisujú niekoľko poučení, no nie vždy môžu rozumieť kontextu otázok. „Mnohé z nich, napríklad tie, ktoré podpisujeme u lekára, aj v našom materinskom jazyku, aj bez tlmočníka môžu pôsobiť mätúco. Vieme, že sa od nás očakáva podpis, a prekvapilo by nás, keby sa nás spätne niekto pýtal, prečo sme poučenie podpísali bez vysvetlenia. Preklad medzi dvoma jazykmi nestačí, aktéri potrebujú porozumenie aj medzi rôznymi inštitucionálnymi kultúrami,“ hovorí autorka knihy Medzi riadkami, ktorá vyšla vo vydavateľstve Akamedia v roku 2020.

V knihe prinášaš okrem výskumných rozhovorov s respondentkami a respondentmi tri prípadové štúdie žiadateľov o azyl. Môžeme sa tak ocitnúť spolu so všetkými aktérmi a aktérkami v súdnej sieni. Ako by si ty osobne zhodnotila priebeh týchto azylových konaní? 

Rada by som ostala pri opise, lebo mám pocit, že mi neprináleží ho hodnotiť. Trvalo mi to dlhšie, kým som sa naučila nehodnotiť priebeh a prijať ho taký, aký je. Bolo to natoľko emočne náročné, že som chcela zmeniť výskumnú oblasť. Podporilo ma ale viacero ľudí, aby som pokračovala a niekoľkoročný výskum dokončila. Som im vďačná. Vedela som, že ak mám napísať niečo zmysluplné, musím dohodnúť rozhovory s ďalšími aktérmi, a stále mám pocit, že som sa nepýtala dosť. Ak by som mala knihu napísať znovu, tak by som sa ešte ďalšie dva roky pýtala a počúvala, pretože skupiny a ľudia, ktorí v azylovom poli pracujú, sú, ako všade, typologicky rozliční. Doterajších stretnutí však bolo dosť na to, aby som stratila čierno-biely obraz o azylovom procese. Tak ako v hudbe, pri každom príbehu je aj kontrapríbeh. Zároveň ľudia, ktorí reprezentujú inštitúcie, môžu konať len v ich rámcoch, preto je dôležité, aby sme premýšľali aj o ich vplyve.

O tomto procese vo svojej knihe píšeš: „Mikrorozbor inštitucionálnych praktík je dôležitý, pretože ukazuje, aké drobné nuansy, ktoré si ani nemusíme uvedomovať, vplývajú na konečné rozhodnutie.” Aké konkrétne nuansy si sledovala, k akým záverom si dospela?

Ako v každej inej oblasti spoločenského života, fungujeme na základe rutín – vžitých samozrejmostí. Avšak niekedy sa môže stať, že táto rutina zatieni iné možnosti, ktoré by mohli uľahčiť rozhodovací proces. Ak rutina bráni pružnosti, je problém. Myslím si, že častá kritika adresovaná inštitúciám nepoukazuje na konkrétnych ľudí, ale na nefunkčnosť niektorých rutín, ktoré aj mohli byť navrhnuté s dobrým úmyslom, ale ostali bez reflexie.

Vedela by si uviesť aj nejaké príklady takejto rutinnej práce?

Jedna z rutín je spôsob kladenia otázok, ktorý svojou formou vedie k potvrdeniu (inštitucionálneho alebo osobného) očakávania.

Napríklad zákon o azyle obsahuje prílohu – dotazník, ktorý má slúžiť ako orientačná pomôcka. Úradník sa po poradí spýta aj otázky, ktoré už mohli byť zodpovedané, alebo nedávajú v kontexte daného žiadateľa o azyl zmysel, a až 39. je podstatná otázka: „Uveďte všetky dôvody, pre ktoré ste sa rozhodli požiadať o udelenie azylu.” Napriek tomu, že de facto v každom bode procesu dostane žiadateľ dostatok priestoru na vyjadrenie, zástupca inštitúcie prispôsobuje výpoveď žiadateľa šablóne. Žiadateľ tiež nie vždy rozumie kontextu otázok.

Ďalším príkladom je rutinné podpisovanie poučení. Mnohé z nich, napríklad tie, ktoré podpisujeme u lekára, aj v našom materinskom jazyku, aj bez tlmočníka môžu pôsobiť mätúco. Vieme, že sa od nás očakáva podpis, a prekvapilo by nás, keby sa nás spätne niekto pýtal, prečo sme poučenie podpísali bez vysvetlenia. Problém je, ak má tieto odborné výrazy pretlmočiť niekto, kto poučeniu a jeho dôsledkom nerozumie.

To je aj jeden z hlavných odkazov mojej knihy – preklad medzi dvoma jazykmi nestačí  – aktéri potrebujú porozumenie aj medzi rôznymi inštitucionálnymi kultúrami. Právny žargón, medicínska terminológia či inštitucionálna hantírka majú opodstatnenie a zároveň potrebujú preklad do užívateľsky priateľských foriem. Jazykové priblíženie sa rôznym sociálnym skupinám je vo verejnej správe zásadné. Zrozumiteľnosť, overovanie významu je kľúčom.

Dostávame sa k otázke postavenia tlmočníkov. Akú dôležitú úlohu majú tlmočníci v azylovom procese?

Dôležitú, a hlavne nie neviditeľnú. Prekvapilo ma, keď som sa stretla s názorom, že tlmočníci by mali byť v celom procese neviditeľní. Čiastočne to súvisí so špecifickým miestom praxe, keď ich napríklad v kabínkach skutočne nevidno.

Len čo sú ľudia odrezaní od odčítavania mimojazykových komunikačných prostriedkov a ich prekladu, vzniká komunikačný šum. Toto odpojenie sme mohli zažiť pri online stretnutiach, “pripojení”. Čiastočne neviditeľní, ľudia hľadali spôsoby, ako prekonať nové komunikačné neistoty, napríklad ako si počať s novým typom ticha.

Prikláňam sa tak k tým teoretikom, ktorí tvrdia, že tlmočníci zohrávajú absolútne kľúčovú úlohu, majú byť viditeľní a viditeľnosť im má byť priznaná. Pokiaľ je štátna správa nastavená na dialogickú komunikáciu – aj sa tento prístup nazýva dialogická komunikačná metóda –, tlmočník je viditeľný partner v rozhovore.

Sú krajiny, napríklad v Rakúsku, kde štátne inštitúcie poskytujú podporu v zmysle inštitucionálnej prípravy úradníkov aj komunitných tlmočníkov, nielen súdnych. Zaujímajú sa o spoluprácu rôznych aktérov vrátane miesta akademických inštitúcií v profesionalizácii komunitného tlmočenia. Súdnych tlmočníkov nikdy nie je dosť a nemajú prečo servisovať situácie, v ktorých stačí komunitný tlmočník, avšak aj komunitní tlmočníci potrebujú mať adekvátne znalosti.

Zaujalo ma, čo si povedala, že pokiaľ je štátna inštitúcia nastavená na dialogickú komunikáciu, tak sme na partnerskej úrovni. Ja som z tej knihy cítila veľkú hierarchiu moci, v konkrétnych prípadových štúdiách som mala pocit, že žiadateľ tam len sedí a je nezúčastneným pozorovateľom svojej danej situácie. V jednej pasáži opisuješ prekvapenie sudkyne, keď žiadateľ na súde chcel prehovoriť.

Mocenská nerovnováha nemusí byť prekážkou k dialogickej komunikácii. Podobne ako v projekte, ktorý viedla Nadácia Milana Šimečku a CVEK, o vzdelávaní detí cudzincov, jedným z aha momentov bolo, keď sme v komunikácii s učiteľmi dospeli k tomu, že nezáleží na špecifickosti potreby dieťaťa. Ako povedal autor indexu inklúzie Tony Booth, je dôležité aj samotné pomenovanie: nie je špeciálna potreba, len potreba, ktorá ešte nebola naplnená. A tak, keď hľadáme nové komunikačné vzorce, nie je to zvlášť kvôli dieťaťu cudzinca alebo dieťaťu z etnickej menšiny, dyslektikovi, traumatizovanému dieťaťu alebo inému znevýhodneniu. Zo zmeny komunikačných vzorcov, nech sú naštartované kvôli komukoľvek, majú prospech všetci.

V čase, keď ešte boli verejné pojednávania na Najvyššom súde, som zažila sudcov a sudkyne, ktorí komunikovali dialogicky. Tieto tri konkrétne prípady, ktoré v knihe opisujem, nie sú a ani nemôžu byť reprezentatívne. Prípadové štúdie sú preto v celosti a používam v nich domény-mosty, ktoré ich prepájajú s rozhovormi.

Aj keď v knihe interpretujem azylové súdne pojednávania, zistenia sa týkajú aj iných situácií jazykovo znevýhodnených ľudí, ktorých systém môže podčiarknuť, prečiarknuť či dať priestor a pomôcť im prekonať znevýhodnenie. Niekedy som síce mala pocit typu: “Nevieme, nemáme, nedá sa, nezáujem”, ale zároveň som stretla viacero príkladov dobrej praxe v duchu: “Vieme, máme, dá sa, záujem”.

Inými slovami, rutinné obrubníky nie sú všade na mieste. Až s boľavým kolenom či s kolesami zažijeme, kde všade sa stratil zo zreteľa koncový užívateľ. Často počujeme, že nebolo schválené, nebolo určené, no je aj individuálna agencia, iniciatívnosť urobiť šikmú plochu aj bez nariadenia. Je mnoho miest, kde členovia menšín či sociálne marginalizovaní ľudia pravidelne zažívajú jazykové znevýhodnenie. V inštitúciách, ktoré som navštívila, som sa stretla s ľuďmi, ktorí uskutočňovali “nábeh na chodník”, komunikačne vychádzali v ústrety, vytvorili priestor.

Spomenula si domény, zvýraznené slová v hranatých zátvorkách za každým výrokom respondentov. Ako by si opísala ich funkciu v knihe?

Nápad použiť domény, strešné pojmy, vznikol v rozhovore s Táňou Bužekovou, keď sme uvažovali, ako zachovať celistvosť prípadových štúdií a zároveň premostiť ich s interview s aktérmi mimo pojednávaní. Domény sú ako smerovky na to, čo je medzi riadkami. Cez domény ponúkam môj preklad jazyka práva a jazyka inštitúcií.

V dialógu s ďalšími autormi delím domény do piatich skupín. V prvej skupine opisujem mocenský vplyv jazyka, ktorý prispieva k posilňovaniu alebo oslabovaniu jednej zo strán rozhovoru, v druhej sa venujem pojmom, ktoré sú zásadné pre výsledok samotnej žiadosti o azyl, v tretej skupine podčiarkujem tvrdenia, ktoré hovoria o politickej, etnickej či profesijnej rozdielnosti alebo totožnosti. Ďalej si všímam úseky, ktoré vyjadrujú preskriptívnosť, teda niečo, čo predurčuje obsah odpovede a definuje očakávania zástupcu inštitúcie. Napokon prinášam pozorovania, ktoré boli mimojazykové a týkali sa predovšetkým tela, stručnosti či tempa.

Jednou z domén, ktoré používaš, je [dôveryhodnosť]. Azylové konanie je vlastne konanie o dôveryhodnosti. Uznanie štátnych inštitúcií, že zvolená osoba s cudzokrajnými koreňmi je dostatočne dôveryhodná, aby mohla medzinárodnú ochranu dostať. Ak ostaneme pri jazykových nuansách, v knihe si všímaš, ako často sa namiesto „ja“ používa „on“, čo v preklade znižuje dôveryhodnosť žiadateľa o azyl. 

Gramatika je výpovedná. Martin Buber v knihe Ja a Ty ukazuje rozdiel medzi dialogickým Ja-Ty a nedialogickým Ja-Ono.  V “Ono”, čiže v tretej osobe, je odstup, ktorý umožňuje zaobchádzať odosobnene. Stretla som sa s tým aj u súdnych tlmočníkov, ktorí neboli dlhšie v kontakte s bežnými štandardmi – aj v rámci jednej vety preklápali počutú prvú osobu do tretej. Predstavme si, že by sme v tejto miestnosti boli tri a hovorili o jednej z nás ako “o nej”, bez priameho oslovenia, akoby bola za dverami, hoci by sme boli spolu. Je to zásadná zmena vzťahu.

Slovenčina patrí medzi jazyky, ktoré umožňujú zamlčať podmet. Niekedy je to veľmi efektívne – vieme, či sa myslí on či ona. Zároveň som presvedčená o tom, že ak by na súde stála spoločensky významná osoba, oslovovali by ju nie zámenom, ale menom. Niekedy sa stalo, že žiadateľ bol oslovený menom iba raz, pri kontrole občianskeho preukazu, ale potom celé pojednávanie meno jeho osoby nezaznelo. Bezmennosť je druhom symbolického zneviditeľnenia.

Pomenovanie samotné je znakom partnerskosti a dialogickosti, lebo tým jednotlivec vystúpi z bezmennej masy, hoci očíslovanej. Ak prvých dvadsať minút pojednávania sudkyňa venovala vymenúvaniu čísel spisov, môžem len rešpektovať, že takýto je zákonný postup. Rovnako si však spomínam na pojednávania na Najvyššom súde, kde tento úvod zostručnili a kde sudkyňa oslovila pána X jeho menom a nepovedala „Máte niečo?”, ale „Pán Konkrétny, prosím vás… nech sa páči”. Toto sú detaily, ktoré žiadatelia o azyl opisovali ex post, že vďaka nim sa na súde cítili ako človek, alebo len ako číslo.

Dialóg vzniká, keď všetky zúčastnené strany majú priestor vyjadriť sa. Ty v knihe pracuješ s priestorom na viacerých úrovniach. Ako?

Prvým je inštitucionálny priestor, ktorý sa prejavuje v zápisniciach, v tom, čo sa z povedaného stane čiernym na bielom. Druhým je spoločenský priestor alebo kontext, v akom aktéri kódujú význam tohto, čo komunikujú, teda to, ako sprístupňujú reč svojho kmeňa. Tretie miesto je situačné a prejavuje sa v priestore konkrétnej vety, oslovením, zamlčaním aj mierou neutrality. Príklady zo súdnej siene presahujú azylovú tému a týkajú sa situácií, ktoré ľudia zažívajú každodenne.

Mohli by sme namietať, ako hovorí David Graeber, že od byrokratických postupov nemôžeme očakávať dialogickosť, lebo sú z princípu nastavené nedialogicky. Po skúsenosti s dobrými úradníkmi a profesionálmi, ktorí okrem definícií problémov participujú aj na riešeniach, vidno, že tento priestor v inštitúciách je. Parafrázujúc Johna Austina a Johna Searleho, slovami môžeme konať. Všímam si tak, akú performatívnu moc majú otázky, aj kde sa táto moc stráca či nadobúda v preklade. Konanie dobrými otázkami podporuje všetkých zúčastnených.

Občas som pri tvojich prípadových štúdiách mala pocit, že forma zápisu od slova do slova vyhráva nad obsahom a “pánom” celého pojednávania s najväčším priestorom bol protokol. 

Rada by som dala do kontrastu pojednávania v rokoch 2006 a 2007 na Najvyššom súde, ktoré som v knihe neuvádzala, lebo nemám ich úplné zápisy. Sudcovia si priebežne pre seba zaznamenávali, v istom bode žiadateľov prerušili a ich reč zosumarizovali zapisovateľke. Urýchľovali tým celý proces. Je na diskusiu, čo prináša doslovný, ale častejšie prerušovaný a zdĺhavý zápis, alebo inými slovami vyjadrený zrýchlený zápis.

Myslím si, že existuje zlatá stredná cesta. Na Najvyššom súde aj pri výskumných interview som zažila ľudí s jazykovým citom, ktorí významotvorné slová ponechali v citáte a balast zhutnili, prerozprávali a zároveň nahrali pojednávanie, aby sa k nemu dalo vrátiť. Rovnováhu medzi sumarizáciou a doslovnosťou poskytujú len tí najlepší tlmočníci, ktorí si rozvinuli “tykadlá” na zachytenie významového posunu pri slovách so špecifickým kultúrnym významom. Je to ako skvelý hráč – má cit pre hru, teda vie, ktoré pravidlo kedy použiť. Preto hovorím o potrebe profesionalizácie, lebo jazykový cit sa cibrí – s tým sa nikto nenarodí a nedá sa okopírovať.

Zaujalo ma, keď právnička na margo rozhodovaní pracovníkov Migračného úradu o žiadateľoch povedala, že žiadosti o azyl posudzujú tak, akoby sa žiadatelia báli do minulosti a prehliadajú ich obavy, čo sa im môže v budúcnosti stať. Je to teda retrospektívne hodnotenie minulosti bez prihliadania na to, čo človek zažíva teraz a čo môže zažívať potom. 

Rozhodovači hľadajú dôkazný materiál. Na druhej strane už v samotnej definícii utečenca je určené, že je to osoba, ktorá má opodstatnený strach z návratu do krajiny pôvodu, čiže z budúcnosti. Lenže ak sa rozhodovač rozhodne žiadosti o azyl nevyhovieť, argumentačne sa opiera o minulosť. Žiadatelia o azyl na súde nezriedka hovorili o tom, ako chcú byť prínosom pre Slovensko, hoci v žiadosti táto otázka nie je. Napriek tomu cítili potrebu na adresu budúcnosti opísať nielen vlastný strach, ale aj víziu.

Ženevská konvencia z roku 1951 bola formulovaná jazykom svojej doby. V súčasnosti sa viaceré z pojmov chápu v presnejšom význame. Utečenec môže mať obavu kvôli pripisovanej príslušnosti k rase, etnicite, rodu alebo k politickej, náboženskej či sociálnej skupine. Je napríklad otázkou, ako je definovaná sociálna skupina. U nás som sa stretla s názorom, že pod túto kategóriu spadajú len LGBTI ľudia. Sudcovia tak podľa rozhodovačov nie sú sociálnou skupinou, hoci medzinárodné inštitúcie profesijnú príslušnosť akceptujú ako relevantnú. Predstava, že sociálna skupina by mala súvisieť len s rodom, je príkladom inštitucionálneho prekladu pojmu. Odborný preklad v skutočnosti reprezentuje členov s akoukoľvek pripísanou identitou. Širší výklad by priniesol komplexnejšie rozhodnutia.

Po prečítaní tvojej knihy mi nedá nezamýšľať sa nad možnými riešeniami, ako zlepšiť inštitucionálne praktiky v celom azylovom konaní. Mala by prísť zmena zvnútra?

Zmena sa nedá vyžiadať. Zásadné je nastavenie danej inštitúcie, ktorá môže dialogickosť podporovať. V prvom rade sa týka zlepšení pracovných podmienok samotných zamestnancov inštitúcií. Na polícii napríklad uviedli problémy so sústredením sa v kancelárskej hustote a hluku. Zamestnanci najlepšie vedia, kde majú sťažené podmienky a čo by potrebovali zlepšiť. Tiež je známa poddimenzovanosť niektorých pracovísk. Od preťažených zamestnancov nemožno očakávať kvalitné interview, keď nemajú ani kedy ísť na toaletu. Napokon, podstatná je aj podpora celoživotného vzdelávania – všetkých aktérov.

Uvediem príklad z vyučovania. Usporiadanie priestoru triedy, stolov a rozdelenie do pracovných skupín podporuje situácie, v ktorých vôbec môže vzniknúť dialóg. Ak budú ľudia v štátnej správe a v službách podporení v sebarozvoji a zlepšia sa im pracovné podmienky pre spoluprácu, zvýšia kvalitu aj vlastných vkladov. Spomenula by som však aj širší kontext diskusií v mediálnom priestore.

V akom zmysle? 

Celospoločenský dialóg (aj v mediálnom priestore) by nemal byť o tom či, ale ako budeme žiť s inými – a to v akomkoľvek smere – vrátane obyvateľov nášho aj iných štátov. Čo pre nás znamená byť občanom a čo od občianstva očakávame? S týmto súvisí aj otázka, akým spôsobom rozmýšľame nie o jazyku, ale o jazykoch. Uvažujeme aj v množnom čísle? Teraz nehovorím len v súvislosti s cudzincami, ale aj s menšinami všeobecne. Nemalé percento slovenských občanov hovorí tromi rôznymi jazykmi, pričom nie vždy majú nárok na vzdelávanie v materinskom jazyku.

Vidím to ako pokračovanie otvárania diskusií o prínosoch viacjazyčného sveta. Aj keby sme nehovorili o osobách, ktoré hovoria česky, rómsky, maďarsky, nemecky, poľsky, rusínsky, ukrajinsky, rusky, chorvátsky, srbsky a bulharsky, či hociktorým iným jazykom, ale len slovensky, hovoria aj dialektmi, aj spisovnou formou. Pružnosť, ohybnosť je nosnou črtou jazyka.

Viacjazyčnosti sa netreba báť – výklad z inej perspektívy prehlbuje porozumenie. Ďalšie jazyky prinášajú možnosť určitý spoločenský jav prijať aj v inej tradícii. To neznamená, že vlastná tradícia sa stratí, ale že jej členovia rozšíria vlastnú perspektívu. Každá ľudská potreba má paralelne existujúce špecifické formy v rôznych kultúrach. Spoločným menovateľom môže byť vystúpenie z diskurzu ohrozenia a vstúpenie do diskurzu dialógu. Jazyk je zázrak. Môžeme si dopriať hľadať zrozumiteľnosť.

Nadviažem na začiatok tvojej odpovede, kde hovoríš o priestore na spoločenskú debatu, o spôsobe spolunažívania s cudzincami a definícií a redefinícií občianskych princípov. Je zaujímavé pozrieť sa na to zo súčasného kontextu pandémie, ktorá nás obrala o pocit bezpečia a istoty. Akú príležitosť nám ponúka táto neistota?

Pomôžem si slovami Bruna Latoura, ktorý spomenul tri súčasné výzvy: deglobalizáciu, relokalizáciu a vzdanie sa xenofóbie. Spomalenie v kombinácii s hľadaním bezpečia a tvorivej spolupráce rôznych sociálnych skupín. Kladieme si v tejto novej situácii otázku, čo znamená byť občanom? Akú úlohu v tom majú naše identity? Akú pozornosť dostáva dialóg s ľuďmi mimo vlastnej bubliny?

Vo výskume In_akosti slovenské sme zistili aj to, že výpovede cudzincov, ktorí opisovali svoj pobyt na Slovensku, sa líšili menej v závislosti od etnickej príslušnosti než od sociálno-ekonomickej identifikácie.

Otázkou teda ostáva, s čím všetkým sa ako ľudia identifikujeme. Koľko času venujeme medializovaným informáciám a koľko miestam a skupinám, ktorých sme súčasťou, tvárou v tvár. Možno stojí za zamyslenie, aké spoločné ciele môžeme nachádzať nielen ako občania, ale ako obyvatelia, bez ohľadu na pas.