Tá nezaškatuľkovateľná cudzinka

Moja identita nebola nikde nikdy spochybňovaná tak ako na Slovensku. Aj keď som už oficiálne Slovenka so slovenským občianstvom (predtým som bola formálne stále cudzinkou), moja identita je stále jednou veľkou neznámou. Nie pre mňa, pre iných. Pre tých, ktorí sa nedokážu vyrovnať s tým, že aj na Slovensku žijú ľudia, ktorí sa nedajú len tak uložiť do škatuľky, presne pomenovať a položiť na poličku.

Nedávno som v istej, nie veľmi príjemnej situácií, dostala otázku, či som Slovenka alebo Ruska. Mala som sa v momente rozhodnúť a odpovedať. Môj vnútorný rozpor mi však nedovolil povedať, že som Slovenka, ani to, že som Ruska. Jazyk mi jednoducho prischol k podnebiu a nedovolil mi vysloviť len jedno slovo. Povedala som, že na sto percent nikdy nebudem patriť ani tam, ani tam. Áno, vyrastala som v Rusku aj na Slovensku a obe krajiny ma dostatočne ovplyvnili. Som človek, ktorý sa ľahko prispôsobuje všade, kde žije a kdekoľvek sa dokáže cítiť dobre, veď som od detstva veľa cestovala a sťahovala sa. Nebudem sa však biť do pŕs, kričať, že som Slovenka či vykrikovať, že Rusko je najlepšia krajina na svete a za nič si ju nedám. Vážim si moje dve rodné krajiny, na sto percent sa však ani s jednou nestotožňujem. Mám niečo z jednej aj z druhej. Aj v jednej, aj v druhej krajine mám rodinu. Áno, dokázala by som sa vrátiť žiť do Moskvy, rovnako ako žiť na Slovensku. Áno, hlásim sa k ruskej národnosti, keďže som sa v Rusku narodila. Nie, stále to nič neznamená. Stále nemám jednu konkrétnu identitu a pochybujem, že ju niekedy budem mať.

Myslím, že som svojou odpoveďou človeka, ktorý mi túto otázku položil, absolútne zmiatla. Okamžite mi povedal, že niečím na pomedzí byť nemôžem. Neexistuje to. Nefunguje to. Márne som sa snažila vysvetľovať, že sa tak cítim a moje pocity nemôžu byť správne alebo nesprávne, lebo jednoducho sú. Boli označené za skazené, zlé, také, čo mi na mojej ceste životom viackrát skomplikujú situáciu. Prečo? Lebo sa mám zaradiť. Vytŕčam. Nik predsa nemá rád takých, čo vytŕčajú. Nemôžem vytŕčať a myslieť si, že zo mňa niečo bude.

Veľakrát som odvtedy na túto slovnú potýčku myslela a snažila sa pochopiť, ako z toho von. Ako uspokojiť ľudí, ktorí mi, pokiaľ mám zmiešanú identitu, prípadne dve identity naraz, neveria ani nos medzi očami? Ako je možné, že toto sa stále deje na Slovensku, v samom srdci multikultúrnej Európy a že takéto názory majú ľudia, ktorí sú pre mnohých považovaní za morálnu autoritu? Čo ak by som mala každého rodiča inej národnosti? Nemohla by som sa hlásiť ku dvom identitám, aj keby sú dané geneticky? Môže mi vôbec niekto zakázať hlásiť sa k nejakej identite? Mám sa na Slovensku stále radiť do kategórie cudzincov? Mám sa sama zaškatuľkovať, uložiť do boxu, na poličku, aby som uspokojila niekoho, kto si nikdy neprešiel tým, čo ja a nerozumie, aké je žiť so zmiešanou identitou? Po jednej odpovedi totiž vždy vyplávali na povrch dve ďalšie otázky…

Lenže identita sa nedá škatuľkovať. Ona sa z tej škatule vytrhne na slobodu stoj čo stoj. Identita je v nás a vždy v nás bude, nech sa ju snažíme akokoľvek potlačiť. Naše identity sú definované našou (často komplikovanou) históriou, príbehmi našich rodín zo všetkých kútov sveta, našimi kultúrami, zvykmi, či už zlými alebo dobrými. To, ako s týmto všetkým naložíme, je len na nás. Môžeme mať v sebe milión národných identít, ale spájať sa budú vždy do jednej unikátnej bytosti. Bytosti, ktorá má nadhľad a skúsenosti z úplne iného súdka, inej krajiny, často iného kontinentu.

Vždy, keď vidím, ako tieto bytosti stoja na slovenskej cudzineckej polícii často aj celú noc, sú ponižované policajtmi, oberané o svoje identity, ohrozené vysťahovaním, je mi smutno. Začínam chápať, prečo som dostala tú hlúpu otázku o tom, kam sa radím. Lebo cudzinci sú na Slovensku stále často občanmi druhej kategórie, čiernymi ovcami, migrantmi-moslimami, čo ohrozujú tradičné slovenské rodiny. Rusi sú predstaviteľmi putinizmu a pokiaľ sa voči svojej rodnej zemi okamžite nevyhrania (ako som sa v sekunde nevyhranila ja), spadajú do kategórie podivínov. Zdá sa mi, že pre Slovensko nikdy nebudeme dostatočne dobrí, lebo aj keď nás príjme jedna skupina Slovákov, tá druhá nás okamžite odsúdi. Stále si zo sebou nesieme svoju identitu, je to bomba, ktorá vždy v istej chvíli vybuchne. Predísť tejto explózii zatiaľ nevieme, nech sa snažíme akokoľvek.

Tieto naše zmiešané identity však nie sú zlé a nerobia nás horšími. Robia z nás silnejších ľudí a je mi úprimne ľúto každého, kto si myslí opak. Z tej nepríjemnej otázky, vyslovenej tónom, ktorý naznačoval, že som podradný človek, som si odniesla jedno-jediné ponaučenie: vždy ostanem tou nezaškatuľkovateľnou cudzinkou. A dobre tak.