Na úteku uprostred ničoho

Text Michal Banaš
FOTO visualhunt.com

Sobota doobeda, posledné minúty v pohodlí domova na Slovensku. Romantické ideály sa premieňajú na rešpekt a úctu. Neviem príliš do čoho idem, rovnako neviem, čo ma čaká. Jedno však viem, už nemôžem dlhšie len tak sedieť a vytvárať si názor bez prežitej skúsenosti. Delí ma od toho už iba 6 hodín cesty. Nastupujeme do auta a vydávame sa spolu s dobrovoľníkmi na očakávanú cestu do Srbska, konkrétne k mestečku Šid.

Moje prvé zoznámenie sa s utečencami prichádza v nedeľu skoro ráno. Ako dobrovoľníci sa vždy rozdelíme na dve skupiny, jedna ide do tábora v Adaševci a druhá do tábora Principovač. Tentokrát na mňa vychádza ten v Adaševci, kde som nakoniec strávil najviac dní z celého týždňa. Tábor leží doslova uprostred ničoho. Utečenci sú ubytovaní v bývalom moteli, ktorý sa nachádza pri diaľnici s pumpou, a za ním sú len polia. Ženy a deti spia priamo v moteli, muži vo veľkých stanoch.

Prvú hodinu trávime v sklade, kde triedime potrebné veci ako oblečenie, hygienické potreby, či hračky. Prechádzame okolo provizórnej recepcie a skôr, než si to stihnem uvedomiť, je na mne zavesených minimálne 5 detí, ktoré všetky naraz kričia otázku, či nemám balón alebo bublifuk. Z vrecka vyťahujem balóny, ktoré sa behom pár sekúnd rozoberú, snažím sa nájsť pastelky a papiere na kreslenie, sadáme si za stôl. Sledujem, ako sa úprimne tešia z maličkostí a ich radosť sa prenáša aj na mňa. Hlavou mi mihne, že ak by dospelí ľudia vnímali svet detskými očami, dejiny by boli bez zabíjania.

Venovať sa deťom berie človeku príliš veľa fyzickej energie, ale dvakrát toľko sa mu vráti tej psychickej. Cítim sa nečakane skvele. Po pár hodinách skúšam prvýkrát vytiahnuť fotoaparát, trochu zvedavý, ako naň budú ľudia navôkol reagovať. Obkolesí ma ešte viac detí, než keď som rozdával balóny. Všetky sa chcú dotknúť fotoaparátu. Po prvotnom váhaní a obavách sa rozhodnem, že im ho dám do rúk. Nastavujem automatický režim, vysvetľujem, ako funguje spúšť, a dúfam, že im nespadne. Deti zachytili prirodzené momenty a spontánne chvíle, ktoré by sa mne možno nepodarilo, takže svoje rozhodnutie neľutujem.

Večer sa presúvam k mužským sprchám. Ľudia v tábore majú k dispozícii teplú vodu v dvoch 3-hodinových intervaloch denne. Počítam uteráky, rozlievam šampón, kontrolujem hygienické potreby ako napríklad žiletky a čakám. Prichádzajú prví muži, sú neskutočne skromní, pokorní a vďační. Snažíme sa prehodiť pár slov anglicky. Útržkovito sa dozvedám, že sú tu už druhý mesiac, kto sa chce kam dostať, koľko majú rokov, ich plány a nádeje, dokonca sa učím aj prvé arabské slová. Prvý krát mi dochádza, že keď odtiaľto odídem, už sa pravdepodobne nikdy nedozviem, čo sa stalo s ľuďmi, ktorých práve spoznávam.

Večer vyťahujem z kufra auta svoju gitaru. Pokúšam sa zladiť svoje hudobné schopnosti s rytmami Blízkeho východu. Príliš mi to nejde, ale ľudia sa bavia aj napriek tomu. Stretávam sa s prvými rovesníkmi, 19-ročný Mamoun sa ma pýta, či je ťažké sa naučiť hrať na gitaru, a koľko taká gitara stojí. Ukazujem mu prvé akordy. Povedal mi, že by sa chcel stať spevákom, ale najprv sa musí dostať za bratom do Hannoveru. Problémom sú momentálne uzatvorené hranice. Nikto nevie, kedy sa otvoria, a čo bude s ľuďmi, ktorí uviazli medzi Gréckom a Nemeckom. Pociťujem bezmocnosť a bezradnosť, ktorej sa nedokážem zbaviť.

Mamoun ma predstaví svojim priateľom. Všetci sú to sympatickí chalani v mojom veku. Delia sa so mnou o jedlo a vodu. Pýtajú sa ma základné otázky ako odkiaľ pochádzam, či študujem, koľko mám súrodencov alebo či mám priateľku. Už trochu unavený po celom dni odpovedám jednoducho a snažím sa udržiavať konverzáciu. Prichádza však otázka na ktorú doteraz neviem odpovedať. “Prečo nás ľudia v tvojej krajine nemajú radi?” Zahanbene premýšľam a s ľútosťou krútim hlavou.

Na otázku som im teda neodpovedal a zostala otvorená. Rovnako ako zostáva otvorený osud týchto ľudí, s ktorými som strávil týždeň svojho života. Preto nemôžem napísať ani nejaký finálny verdikt alebo koniec, ku ktorému som dospel. Pretože verím, že cesta, ktorú ľudia na úteku už majú za sebou, nie je na konci, a napokon sa dostanú do krajiny, kde chcú žiť a prežijú tam slobodný život v mieri, aký si všetci z nich zaslúžia.

Zdieľať článok Facebook

Čítať viac

Sleduj [fjúžn] na sociálnych sieťach

Odoberaj náš newsletter