Podarí sa vietnamskej komunite stať sa národnostnou menšinou?

Na otázku, čo musí menšina spraviť na to, aby ju štát oficiálne uznal za národnostnú menšinu, neexistuje presná odpoveď. Slovenská legislatíva totiž v žiadnom zákone nestanovuje presné podmienky, ktoré by daná komunita mala spĺňať, či už ide o počet príslušníkov danej menšiny, alebo proces, ako diskusiu so štátom vôbec začať. 

Slovensko naposledy uznalo status národnostnej menšiny ruskej a srbskej komunite v polovici deväťdesiatych rokov. Spoločnosť sa odvtedy zmenila a so stále narastajúcou migráciou je oveľa pestrejšia. Napríklad vietnamská komunita prichádzala do bývalého Československa už v 50. rokoch.

Menšinou už 70 rokov

Vietnamskí prisťahovalci patria medzi najpočetnejšie ázijské komunity v strednej Európe. Československo malo pomôcť povojnovému Vietnamu vychovať odborníkov a odborníčky na školách, a preto prvá generácia Vietnamcov študovala predovšetkým na stredných odborných školách a technických univerzitách. Ďalší si našli prácu vo väčších fabrikách ako Slovnaft, Dimitrovka či textilka MDŽ.

„Prišiel som ešte do bývalého Československa v roku 1987 študovať v rámci výmeny medzi dvomi spriaznenými krajinami. Získal som štipendium a vyštudoval odbor žurnalistika,“ hovorí Phuong Vo, ktorého poznajú všetci pod menom Danny. Chvíľu písal pre vietnamské noviny, po štúdiu začal podnikať a pomáhať s oficiálnymi prekladmi z vietnamčiny. V súčasnosti prevádzkuje v Bratislave úspešné bistro Papaya.

Po Nežnej revolúcii sa charakter vietnamskej imigrácie na Slovensku zmenil. Pôvodne štátom organizovaná migrácia prešla do spontánneho usádzania sa v krajine, pretože pre mnohých bolo Československo miestom s lepšiu životnou úrovňou. Ďalší Vietnamci a Vietnamky sem neskôr prichádzali, aby sa opäť zlúčili so svojimi rodinami. Takto sa postupne rozvíjala druhá a už aj tretia generácia rodín s vietnamským pôvodom.

“Pre Vietnamcov, ktorí prichádzajú teraz, sú tu vytvorené dobré podmienky na prácu. Ak podniky platia riadne mzdy a poistenie, tak majú zabezpečené istoty, čo doma nemajú. Rozvoj na Slovensku je rýchly a veľa podnikov uvíta Vietnamcov ako zamestnancov, lebo sú zruční a pracovití,“ vysvetľuje podpredseda Združenia vietnamských podnikateľov na Slovensku Thanh Cuong Nguyen, ktorý sem prišiel rovnako v roku 1987 študovať psychológiu.

Podľa štatistík Úradu hraničnej a cudzineckej polície má k 30. júnu 2021 na Slovensku trvalý či prechodný pobyt 7 069 ľudí s vietnamským pôvodom. Oproti minulému roku je to nárast o vyše 650 členov komunity. Pre prípadnú registráciu vietnamskej komunity ako oficiálnej národnostnej menšiny je však dôležité, koľko z nich má aj slovenské občianstvo. Do oficiálnej početnosti národnostnej menšiny sa totiž rátajú len občania a občianky SR. Štatistický úrad eviduje ku koncu roka 2020 len 1 492 takýchto ľudí. Získať občianstvo je totiž z roka na rok ťažšie.

„Teraz sú prísnejšie podmienky, ako boli voľakedy, napríklad testy zo slovenského jazyka alebo znalosť slovenskej kultúry a histórie. Naši ľudia sa na to pripravujú dlho. Myslím si ale, že budeme mať minimálne 3 000 členov potenciálnej národnostnej menšiny,“ dodáva Thanh Cuong Nguyen.

Problém v povinnom občianstve národnostnej menšiny vníma aj splnomocnenec vlády SR pre národnostné menšiny László Bukovszky: „Zákon hovorí, že občan SR, ktorý žije v menšinovej obci, môže používať svoj jazyk, ale nie cudzinci. To sú také absurdné situácie, poviem vám príklad –  ak na úrad v Komárne príde Maďar z Maďarska a úradník vie po maďarsky, teoreticky by sa tak nemohli spolu rozprávať, lebo zákon toto právo ukladá len občanovi SR.“

Nejednoznačná legislatíva

O tom, že by sa vietnamská komunita mohla stať oficiálnou slovenskou menšinou, sa hovorilo už koncom 90. rokov. „Bol som jeden z prvých, ktorí sme šli zaregistrovať v roku 1998 Vietnamskú komunitu na ministerstvo vnútra. Poprosili ma o pomoc,“ spomína na začiatky formovania komunity Danny (Phuong Vo). Aj v roku 2013 a 2015 sa o ich záujme „zoficiálniť“ spolok na Slovensku písalo v médiách. Počiatočná snaha sa však nepremenila do žiadnych konkrétnych záverov.

„Doteraz som sa nestretol so záujmom vietnamskej komunity o uznanie národnostnej menšiny,“ tvrdí splnomocnenec Bukovszky. V Rade vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny pôsobí od jej vzniku, teda od roku 2011. Jediný záujem podľa neho prejavila medzitým len kubánska menšina. Ani im však vtedy nevedel dať presný “návod”, ako sa stať oficiálnou menšinou.

„Na Slovensku neexistuje ucelený zákon o právach príslušníkov národnostných menšín ani proces, podľa ktorého menšinám priznávame menšinové práva. Je to na základe nejakého zvykového práva zo začiatku 90. rokov. Slovenská republika postupne nejakým spôsobom privilegovala tých 13 národnostných menšín, ktoré sú zastúpené vo Výbore pre národnostné menšiny a etnické skupiny,“ dodáva Bukovszky.

Patrí tam bulharská, česká, chorvátska, maďarská, nemecká, poľská, rómska, rusínska a ukrajinská menšina, ktoré sú od roku 1990 jasne spomenuté v menšinovom jazykovom zákone. Do zákona o Fonde na podporu kultúr národnostných menšín sa okrem nich dostali aj židovská, moravská, ruská a srbská menšina.

Jednoducho povedané, zatiaľ neexistuje presný návod, ako by sa skupina ľudí so špecifickými kultúrnymi a jazykovými črtami mohla stať národnostnou menšinou. Vieme však aspoň, aké práva im po uznaní prináležia – jazykové práva (vrátane vzdelávania v jazyku národnostnej menšiny), podpora kultúry a participácia na veciach verejných. Potom je to už len o stretnutiach, dojednávaní, vyžiadaných podkladoch, ktoré dokazujú, že daná menšina tu pôsobí dlhodobo a, samozrejme, politická vôľa. Tá by tu v súčasnosti aj bola.

„Mne nič nebráni v tom, aby som zobral na vedomie takúto iniciatívu a začal v tom konať. Sme demokratická krajina, ak by prišlo k tejto iniciatíve, mali by sa obrátiť na splnomocnenca. A ak bude v argumentácii, že cieľom je zachovať vietnamský jazyk alebo kultúru vietnamskej komunity, tak je to opodstatnená otázka a ja ich určite budem podporovať,“ odkázal ľuďom s vietnamským pôvodom na Slovensku Bukovszky.

Banánové deti

Zdá sa, že pre vietnamskú komunitu sú v súčasnosti ideálne podmienky na to, aby ich Slovensko uznalo za národnostnú menšinu, tak ako je tomu napríklad už v Česku. Hoci tam je vietnamská menšina omnoho početnejšia (približne 60-tisíc Vietnamcov, občanov aj cudzincov), podľa zástupkyne Rady vlády pre národnostné menšiny Renaty Weinerovej by nový štatút mohol pomôcť aj slovenským Vietnamcom:

„Veľakrát sa zaoberáme aj sociálnou problematikou, teraz sa na rade riešili napríklad záležitosti ohľadom očkovania aj ďalšie veci, čo sa týka vybavovania dokladov. Myslím, že je to užitočné  pre obe strany, že tie problémy sa nezametú pod koberec, ale riešia sa na úrovni štátnej správy,“ vysvetľuje Weinerová. Dodáva, že prioritne sú ale aktivity rady zamerané na podporu jazyka a kultúry danej menšiny. Vietnamská komunita v Česku totiž rieši, že nové generácie už takmer nepoznajú vietnamčinu, preto ich rodičia často posielajú na pár rokov do Vietnamu, aby sa zžili so svojou pôvodnou kultúrou. „Keď sa tie deti potom vrátia, stratia kontinuitu, a to môže byť problém,” dodala Weinerová.

Rovnako to cítia aj slovenskí Vietnamci a Vietnamky. „Naše deti nazývame ‚banánové deti‘ –  sú navonok ‚žltí‘, ale vo vnútri sú ‚bieli‘ ľudia,“ hovorí Danny. „Veľmi by sme privítali nejakú školu alebo aspoň triedu, kde sa učí vietnamčina. Hlavne aby deti nestratili kontakt s jazykom. Napríklad moje deti, ktoré majú vietnamsko-slovenský pôvod, by mohli mať možnosť naučiť sa jazyk.“

Napriek tomu, že proces prijímania novej národnostnej menšiny je pomerne nejasný a vágny, pozitívne signály pre vietnamskú komunitu vysiela okrem splnomocnenca aj ministerstvo kultúry, ktoré je ochotné Vietnamcom na Slovensku pomôcť. Zdá sa, že už stačí len malý krôčik, aby sa proces minimálne naštartoval.

„Určite by sme chceli podať žiadosť, všetci sú tomu naklonení, už dlhšie sme hovorili, že je to potrebné,“ povedal nám Thanh Cuong, ktorý je aj členom Vietnamskej komunity na Slovensku. „Som ochotný vystupovať ako zástupca v tejto veci. Boli by sme radi, keby sme to stihli podať do konca roka.“ Na to však musí najskôr zasadnúť oficiálna rada komunity. V prípade, že by to nestihli, je možné, že budúci rok už budú platiť nové pravidlá. Úrad splnomocnenca totiž pripravuje zákon, ktorý by prijímanie národnostných menšín konečne upresnil a nastavil presné podmienky – to však môže byť pre niektoré menšiny komplikácia.

Podľa Dannyho nezáleží až tak na tom, aké výhody by plynuli z oficiálneho statusu národnostnej menšiny: „Ale ten štatút hovorí, že spoločnosť by nás uznala, ako súčasť tejto spoločnosti, a preto je to pre nás dôležité. Myslím, že mnohí to cítia ako ja, pretože tu žijeme už dlho a Slovensko napríklad ja považujem za svoj prvý domov.“