Stretne sa imám, rabín, ateista a kňaz…

Je po polnoci. Polovica novembra 2015. Teplota je len niečo málo nad nulou. Sme na území nikoho, v strede poľa hneď za macedónskymi hranicami, pár kilometrov od „albánskeho“ mesta Preševo, na severe Srbska. Obkolesujú nás tmavé hory. Svieti nám len jedno svetlo z generátora.

Na kovovej tyči na našej poľnej kuchyni, kde varíme čaj, sa usadí asi sedemročný chlapec. V rukách stíska teplý sunar v plastovom pohári. Má na sebe len tenkú šušťákovú bundu. Vyberám zo stanu krabicu s detskými vecami, nájdem mu tmavomodrý sveter a s radosťou mu ho ukazujem. Krúti hlavou že nie a nie. A ja mu rukami nohami vysvetľujem, že mu bude dobrý a bude mu teplejšie. A on stále krúti hlavou že nie a nie. Tisne si k hrudi teplý pohár. Vtedy mi svitne v hlave. Prehrabávam sa ďalej krabicou, potom ďalšou a zrazu vytiahnem bledomodrú outdoorovú mikinu so zispom jeho veľkosti. Chlapcovi sa rozžiaria oči, dá si dole šušťákovú bundičku a navlieka pod ňu flisku. Usmieva sa. A jeho otec, s ktorým sú sami na ceste, sa schuti smeje a rozstrapatí chlapcovi vlasy.

A ja v tejto chvíli pochopím, že ten sýrsky chlapec je a zostal dieťaťom. A že či sa nachádza v strede poľa na srbsko-macedónskych hraniciach, alebo na gréckom pobreží, má v sebe tú krásnu nevinnosť dieťaťa. Ktoré sa nebude hrať s hračkou, čo sa mu nepáči, ktoré si neoblečie škaredý sveter, ktoré nezje jedlo, čo nemá rado. V tom chaose, v tom utrpení, v tej nekonečnej tme je to magický moment.

Moji starí rodičia prežili holokaust. Celý život držali kóšer. Vyrástla som v tradičnej židovskej rodine v Galante, kde sa narodila moja mama. Tri sestry doma hovorili s rodičmi po maďarsky. Dve z dcér sa stali učiteľkami slovenčiny, tretia sa vydala do Ostrihomu, mesta na hraniciach Slovenska a Maďarska. Otec pochádza z Košíc, stará mama vraj mala korene až v Srbsku. Keď som mala 16 rokov, mala som prvého frajera, ktorý mal židovské korene, a moja mama sa nádejala, že sa jej dcéra vydá za žida. Môj druhý „tínedžerský“ frajer bol vychovaný v dobrej katolíckej rodine, jeho dedko bol kamarát s Andrejom Hlinkom. Prvý vážny vzťah som prežila s mladým mužom zo staromešťanskej bratislavskej rodiny, s koreňmi z dobrej katolíckej rodiny z Ružomberka a evanjelickej inteligencie z Modry, on bol však vychovaný ako liberálny ateista, intelektuál. Druhý vážny vzťah som mala so Slovákom, čo mnoho rokov prežil v Anglicku a z katolíckej výchovy presedlal v 18-tich rokoch na budhizmus. Vďaka tomu som vzala útočisko u budhistického lámu. Na ruke mám tetovanie od thajského budhistického mnícha.

A odjakživa sa mi všetci divia, že som židovka. Veď tak nevyzerám, veď nemám veľký nos, veď mám modré oči a veď ani nie som z bohatej rodiny.

Teraz som sa presťahovala do Srbska, do Vojvodiny – do národnostne najbohatšej časti Srbska. Môj partner má mamu s chorvátsko-nemeckými koreňmi, jeho otec je Maďar. Svojich dvoch synov nedali pokrstiť, hoci žili na dedine a bolo to prirodzené. Chceli, aby si chlapci vybrali svoju cestu sami. Krištofov rodný jazyk je maďarčina, filozofiu vyštudoval v srbčine. Narodil sa v ten istý deň ako Ježiš, je ateista. My dvaja sa doma zhovárame štyrmi jazykmi. A keď premýšľame nad budúcnosťou, rodinou, radi by sme si adoptovali akékoľvek dieťa bez rodičov.

Stretli sme sa v Horgoši, na maďarsko-srbských hraniciach. Ako dobrovoľníci už tretí mesiac na srbsko-maďarských, srbsko-chorvátskych, srbsko-macedónskych-kosovských hraniciach pomáhame utečencom. Väčšinou moslimom. Spolupracujeme s protestantským kňazom – srbským Maďarom, ktorý už roky pomáha tunajším chudobným, Rómom a aj ľuďom na úteku.

Pred pár týždňami sme s celou mojou rodinou a Krištofom v našom rodnom dome v Galante zapaľovali prvú chanukovú sviečku, Vianoce sme strávili v Orome v Srbsku – rodnej dedine Krištofa, ktorá je celá maďarská, s jeho srbskou i maďarskou časťou rodiny. A atmosféra – či pri „chanukovom“ alebo vianočnom stole bola rovnaká.

Počas mesiacov na poli sme spoznali rôznych ľudí – dobrovoľníkov. Simona, čo sa narodil a žije vo Švajčiarsku, má portorikánske korene, vyzerá ako moslim a keď sme sa ho v Preševe – na srbsko-macedónsko-kosovských hraniciach pýtali, ako je možné, že sa s miestnymi zhovára po albánsky, odpovedal nám, že vo Švajčiarsku sa s nim kamarátia len Albánci, lebo vyzerá ako oni a „bieli“ domáci ho medzi seba až tak neberú. Dafinu sme stretli v Miratovaci pár kilometrov od Preševa, vyzerá ako anjel, útla blondínka. Medzi tým, ako sa starala o utečencov, hrala sa so sýrskymi a afgánskymi deťmi, čičíkala ich, keď plakali, chodila trikrát denne do mešity blízko pri autobusoch, kde bolo jej stanovište. Keď do Miratovaca prišla skupina amerických misionárov, aby pomáhali utečencom tak, že im rozdávali biblie vo farsi a urdu jazyku a Dafine vysvetľovali, že islam je nenávistné a násilné náboženstvo, s úsmevom im vysvetlila, že ak chcú pomáhať, nech rozdávajú jedlo a nehovoria o Ježišovi. Vyzerá to, že Dafina a Simon budú spolu.

Ja som za tie tri mesiace „na poli“ videla zatiaľ pred sebou len ľudí. Nie Moslimov. Ale ľudí, ako sme my. Tie sýrske, afgánske, iracké či pakistanské deti sú rovnaké ako tie naše. A tie tehotné ženy majú rovnako veľké bruchá ako slovenské ženy v siedmom či ôsmom mesiaci.

Nezáleží na tom, odkiaľ sme, aké korene máme, aké náboženstvo vyznávame. Sme ľudia. Rovnakí ľudia. Len politici a systém medzi nás postavil hranice.

Na konci dňa si sadáme v Preševe na kávu – Dafina – blond muslimka, ja – blond židovka, Krištof – ateista a kňaz Tibor Varga. A boli sme ako v tom vtipe: Stretne sa imám, rabín, ateista a kňaz…