Slovensko z pohľadu cudzincov: na migráciu ste pripravení skôr ekonomicky než psychologicky

Skúmanie toho, ako cudzinci a cudzinky sami vnímajú svoj integračný proces a svoju pozíciu na Slovensku, je dôležité z viacerých dôvodov. Jedným z nich je sprostredkovanie ich hlasu, ktorý vo verejnej diskusii takmer vôbec nezaznieva, a to ani v otázkach, ktoré sa ich bytostne dotýkajú. Diskusia o migrácii, aj vo veľmi limitovanej podobe, v akej na Slovensku prebieha, sa v drvivej väčšine deje bez účasti samotných cudzincov/niek. Ich pohľad a skúsenosti sú pritom zásadné pre tvorbu verejných politík, ale aj formovanie verejnej debaty.

Hlas cudzincov/niek je však dôležitý aj z hľadiska vzťahov v spoločnosti. Ich výpovede nastavujú zrkadlo väčšinovému obyvateľstvu, ktoré o sebe často tvrdí, že je pohostinné a priateľské, aj keď skúsenosti cudzincov hovoria iný príbeh.

Vyplýva to z výskumu Centrum pre výskum etnicity a kultúry o skúsenostiach cudzincov a cudziniek žijúcich na Slovensku.

Otvorenosť, prijatie a vzťahy

Cudzinci a cudzinky Slovensko vnímajú ako malú a pokojnú krajinu, ktorá sa však dynamicky rozvíja a má veľký potenciál ďalšieho rozvoja a kvalitného života pre svojich obyvateľov. Na druhej strane však mali dojem, že ide stále o pomerne konzervatívnu krajinu, kde sa ľudia snažia udržiavať status quo a neotvárať sa príliš novým veciam, najmä kultúrnej rozmanitosti.

Takmer 60 % si myslí, že Slovensko ešte nie je dostatočne pripravené na kultúrnu rozmanitosť, ktorú migrácia prináša. Na migráciu je podľa nich Slovensko pripravené skôr ekonomicky než psychologicky.

„Myslím, že ekonomicky je Slovensko pripravené úplne. Ale psychologicky, to si nie som istá, pretože stále je tu veľa ľudí, ktorí si myslia, že migranti sú skôr problém ako riešenie. Ale v ekonomickom zmysle určite áno, lebo je tu demografický problém. Je tu oveľa väčší potenciál v krajine, lebo v niektorých oblastiach je nedostatok pracovných síl, ale myslím si, že ekonomicky môžu migranti Slovensku veľmi pomôcť.“ (žena, tretia krajina)

Obyvateľstvu chýba aj rešpekt, ktorý by umožnil, aby sa krajina voči rozmanitosti viac otvárala. Táto situácia sa však postupne mení a najmä vo väčších mestách sa naši respondenti stretávajú s čoraz väčšou otvorenosťou.

Ak majú cudzinci/ky vytvorené vzťahy so Slovákmi, či už v práci, susedstve alebo v komunite, cítia sa byť prijatí. Pozitívne hodnotia svoje vzťahy so spolupracovníkmi, s ktorými sa často správajú aj ako priatelia. Pri priateľských vzťahoch oceňujú najmä to, že Slováci a Slovenky ich občas volajú k sebe do rodín, trávia s nimi sviatky a podobne. Vyskytol sa však aj názor, že Slovensko je krajina, ktorá je veľmi orientovaná na rodinu. Ak sa niekomu, kto sa tu nenarodil a nemá tu svoju rodinu, nepodarí vytvoriť si také vzťahy, aby bol prijatý „do rodiny“, môže sa cítiť veľmi osamelo, predovšetkým počas sviatkov.

Na druhej strane, takmer polovica ľudí sa aspoň niekedy cíti byť na Slovensku outsiderom. Približne tretina takýto pocit zažíva občas, ďalších 14 % stále alebo veľmi často. Podľa respondentov je však pochopiteľné, že cudzinec/ka sa občas cíti byť v novej krajine outsiderom. Musí sa vyrovnať s novými pravidlami, kultúrou, jazykom, často nemá ešte vytvorené sociálne siete – kontakty na ľudí.

„Cítim sa byť outsiderom väčšinu času. Ale nie nevyhnutne v zlom zmysle. Som outsider a nemusí to byť problém. Akceptujem fakt, že som tu nevyrástol. Nepoznám históriu a nemám rodinné väzby…je to niečo, s čím skôr pracujem, ako by som proti tomu bojoval.“ (muž, tretia krajina)

To, že človek nevyrástol v danej krajine a nepozná všetky pravidlá, môže viesť k tomu, že má pocit, akoby stále niečo dobiehal. Dlhšie mu trvá, kým sa zorientuje v určitých situáciách. Niektorí uvádzajú, že nerozumejú humoru, narážkam či bežným interakciám a vtedy sa cítia ako outsideri. Trvá im dlhšie, kým sa adaptujú na nové pravidlá, zvyky, tradície.

Ako najdôležitejšiu podmienku prijatia cudzinci a cudzinky vnímali ovládanie slovenčiny. Ak človek jazyk neovláda, obvykle ostane izolovaný, pretože sa nevytvárajú žiadne sociálne väzby, prípadne je odkázaný iba na komunikáciu vo svojej vlastnej komunite. Jazyk plní aj funkciu symbolického prijatia. Nie je nevyhnutne len dôležitou podmienkou dorozumievania.

Introvertní Slováci?

Prostredníctvom nadväzovania vzťahov sa cudzinci stávajú členmi spoločnosti a môžu nadobúdať pocit prijatia, vytvárať si pocit domova a prináležania. Do medziľudských interakcií a nadväzovania priateľstiev však v značnej miere vstupujú medzikultúrne rozdiely. V niektorých kultúrach je nadväzovanie nových priateľstiev a vzťahov prirodzenejším procesom než v iných.

Mnohí cudzinci a cudzinky, s ktorými sme realizovali rozhovory, považovali Slovensko za krajinu, kde je pomerne náročné nadväzovať bližšie priateľstvá. Jednoduchšie to majú extrovertní cudzinci, pre ktorých je ľahšie prekonávať toto kultúrne nastavenie. Aj tí však tento aspekt integrácie vnímali ako istý typ bariéry.

„Spoznávanie ľudí na Slovensku sa nám zo začiatku zdalo dosť náročné, a to z viacerých dôvodov – moja úroveň slovenčiny, ale aj fakt, že väčšina spoločenských aktivít na Slovensku je orientovaná na rodiny…ale boli aj ľudia, ktorí boli celkom otvorení a chceli sa s nami stretávať, možno si chceli precvičovať angličtinu alebo to boli jednoducho milí ľudia, ktorí s nami chceli tráviť čas. Mali sme pocit, že keď už sme sa s niekým zoznámili, potom bolo ľahké sa s nimi stretnúť znova. Ale náročné bolo dostať sa do toho bodu, že sa s niekým zoznámime, niekoho spoznáme. Takže sme vyvíjali dosť veľkú snahu len na to, aby sme sa s niekým mohli zoznámiť. (…) využívali sme na to všetky naše možnosti – deti, rôzne športy, fakt, že žijeme na dedine.“ (žena, tretia krajina)

Viacerí respondenti uvádzali, že by uvítali viac príležitostí tráviť čas so Slovákmi a Slovenkami, ale chýbajú im možnosti, ako ich spoznať. Niektorí mali pocit, že Slováci si cudzincov/ky nepúšťajú medzi seba a fungujú tu akoby paralelné svety. Socializujú sa s domácimi najmä v prostrediach, kde nevytvárajú príliš blízke vzťahy – pracovisko, susedstvo. Dalo by sa povedať, že sa s nimi skôr stretávajú v prostredí, v ktorom sa pohybujú, než by vyhľadávali ich spoločnosť. Blízke vzťahy vytvárajú skôr s inými cudzincami/kami.

Pocity nedôverčivosti voči cudzincom a cudzinkám

Mnohí a mnohé vnímajú Slovensko ako bezpečnú krajinu a nikto z respondentov v kvalitatívnom výskume neuviedol, že sa stretol s fyzickým útokom na svoju osobu. Ani verbálne či iné útoky neboli veľmi časté, aj keď takéto skúsenosti sa vo výskume vyskytovali, a to najmä u ľudí, ktorí sa od väčšinového obyvateľstva výraznejšie odlišujú. Napriek tomu sa cudzinci i cudzinky občas stretávajú s určitými prejavmi, ktoré vnímajú voči sebe ako negatívne. Najčastejšie sa negatívne prejavy odrážajú vo vyjadrovaní rôznych stereotypov súvisiacich s etnicitou alebo krajinou, z ktorej pochádzajú. To sa vo väčšej miere prejavovalo najmä u respondentov z Rumunska či Srbska.

„Áno, stávalo sa mi na začiatku, že ľudia hovorili – bože môj, veď u vás ľudia žijú hrozne. Ale boli to ľudia, ktorí tam nikdy neboli a vedeli o tom len z počutia. Mali také tie historky ľudí, ktorí boli za totality v mojej krajine, že sú tam hrozné cesty a jazdí sa tam s reťazami aj v lete. Že ťa musí ťahať traktor z blata. Ale ja som im to vysvetlil, že to tak nie je a vždy mi uverili, lebo im to hovoril človek, čo je odtiaľ.“ (muž, krajina EÚ)

Celkovo prevláda pocit, že ľudia zo Slovenska sú voči cudzincom a cudzinkám spočiatku nedôverčiví a podozrievaví. Negatívne prejavy majú skôr podobu nevrlosti a nepríjemných poznámok, či neadekvátnych otázok. Niektorí cudzinci a cudzinky vnímajú ako negatívne prejavy aj určitú netrpezlivosť a neochotu pomôcť, ak majú nejaký problém. Týka sa to najmä jazyka. Ak nehovoria po slovensky, stretávajú sa s oveľa nepríjemnejšími a odmeranejšími prejavmi od Slovákov, ktorí nemajú snahu sa akokoľvek dorozumieť.

Cudzinci a cudzinky sa tu cítia ako doma

Napriek tomu, že nadväzovanie vzťahov a dosiahnutie prijatia nie je na Slovensku jednoduché, cudzinci vnímajú svoj život na Slovensku ako kvalitný a sa tu cítia ako doma.

„Ja som integrovaná, tuto je to môj život. Ja milujem krajinu, z ktorej pochádzam, je to stále moja materinská krajina a mám k nej vzťah, ale môj život je tu. Ja keď som sa tam vrátila, tak moji kamaráti, čo tam ostali, tak si s nimi už nerozumiem. Ja tu mám kamarátov, školu, prácu, rodinu. Už by som nechcela ísť žiť do krajiny, odkiaľ pochádzam. Aj počasie je tu lepšie. Ja sa tu cítim doma, aj s manželom, my doma rozprávame aj naším materinským jazykom aj slovensky. Ja som tu doma, nechcem ísť ani inde do zahraničia.“ (žena, tretia krajina)

Cudzinci zapojení do výskumu sa cítia na Slovensku ako doma, pokladajú ho za svoj domov a veľká časť z nich tu plánuje aj naďalej ostať, pracovať či založiť si rodinu. Niektorí vnímajú, že ich prvý domov bude vždy v ich rodisku, pretože sa tam narodili, majú tam rodičov a príbuzných, ale zároveň tvrdia, že ich druhý domov je tu, na Slovensku.

Zdá sa, že ľudia zo zahraničia vnímajú Slovákov a Slovenky vľúdnejšie ako Slováci ich. Môže to však súvisieť aj s tým, že mnoho Slovákov a Sloveniek nemá žiaden kontakt s cudzincami, čo sa ukazuje byť silným faktorom pozitívneho vnímania. Naopak cudzinci a cudzinky aspoň nejaký konakt so Slovákmi/kami majú – sú medzi ich priateľmi, spolupracovníkmi či susedmi. Postoje si tak formujú na základe vlastných osobných skúseností s konkrétnymi ľuďmi.