Slovensko očami Ukrajiniek: Máte obrovský potenciál, ale začíname sa vás báť 

Vojna na Ukrajine priniesla obyvateľstvu obrovskú neistotu. Jedno je však isté, len tak skoro sa neskončí. Slovenská spoločnosť reagovala veľkou vlnou solidarity, ktorá sa pochopiteľne najprv sústredila na humanitárnu pomoc. Po dvoch rokoch od začiatku ruskej invázie som bola zvedavá, ako sa na Slovensku žije ľuďom z Ukrajiny. Keďže veľkú časť tvoria ženy, zamerala som sa na ich skúsenosti so životom v našej krajine. 

V jednej ruke držím zavretú ustricu, v druhej ostrý nôž, a neisto pozerám na čašníka, ktorý mi názorne ukazuje, ako otvoriť morskú pochúťku. Nie som v žiadnom prímorskom letovisku, ale v ukrajinskej reštaurácii Chernomorka, ktorá minulý rok otvorila svoju prvú pobočku v Bratislave.  

Koncept rybej reštaurácie naši východní susedia a susedky dôverne poznajú, pretože práve tam vznikol nápad pripravovať čerstvé ryby a morské plody. Ako sa dostali ustrice z Francúzska, v ukrajinskej reštaurácii na bratislavské stoly? Príbeh začína pred desiatimi rokmi na Kryme, lepšie povedané, po odchode Olhy Kopylovej z Krymu do Kyjeva. 

Olha pracovala v hlavnom meste ako čašníčka, no chýbala jej dostupnosť čerstvých rýb, ktoré ponúkalo Čierne more. Kamarát jej ich nosil z Krymu a Olhina príprava ľuďom tak zachutila, že ich začali predávať v reštaurácii. Neskôr ich ponúkala aj na trhu, kde ju miestni vyhľadávali, aby im poradila, ako ich najlepšie spracovať, hovorí mi v reštaurácii Valeria, ktorá má na starosti marketing Chernomorky. Olha postupne cibrila recepty a v roku 2015 otvorila prvú rybiu reštauráciu. V súčasnosti ich je vyše päťdesiat nielen v Ukrajine, ale i v Poľsku, v Moldavsku a najnovšie aj na Slovensku.  

Expandovať na európsky trh mala v pláne už dlhšie, no príchod vojny to urýchlil. Zato na Ukrajine sa po 24. februári 2022 všetko skomplikovalo. „V marci sme plánovali otvoriť pobočku v Buči,“ spomína Valeria. Toto malé mesto sa dostalo do medzinárodného povedomia po aprílovom masakri ruských vojakov voči civilnému obyvateľstvu.  

Reštaurácie sa po troch dňoch od vypuknutia vojny znovu otvorili, s oneskorením sa pridala aj tá v Buči. „Keby sa na Ukrajine zatvorili všetky prevádzky, kto by podporoval ekonomiku? Život tam pokračuje, ale je to ťažké. Najmä na východe,“ povzdychne si Valeria.  

Valeria pochádza z juhozápadného mesta Ivano-Frankivsk, no na Slovensko prišla pred takmer šiestimi rokmi. „Pred vojnou som nikdy necítila žiaden tlak od Slovákov a Sloveniek. Žila som v slovenskej komunite a vždy som od nich cítila podporu. Slovensko milujem, táto krajina má veľký potenciál. Vidím, že ľudia v mojom okolí sa chcú rozvíjať,“ hovorí. Po vypuknutí vojny sa však jej pocit bezpečia vytratil.  

„To, čo zažívam v ostatnom období, ma extrémne prekvapilo. Na ulici sa pri mne pristavila žena, lebo počula, že hovorím ukrajinsky. Začala mi nadávať. Vraj ukrajinské ženy berú Slovenkám mužov, hráme sa na chúďatká, ale vozíme sa na drahých autách, a zobrali sme domácim prácu. Zakončila to tým, že sa mám vrátiť na Ukrajinu a tam zomrieť.“ 

Toto nebol jediný incident, ktorý Valeria zažila. Vypočula si nadávky aj v potravinách či nákupnom centre. Cudzí ľudia reagovali agresívne, lebo počuli, že hovorí ukrajinsky alebo preto, že má prízvuk. Odvtedy sa vonku už snaží ukrajinčinu nepoužívať.  

„Keď mi moji známi a známe hovorili svoje negatívne skúsenosti, najprv som im neverila a myslela som si, že sa obklopujú nesprávnymi ľuďmi. Vždy som bola zástankyňou toho, že sa ľuďom z Ukrajiny na Slovensku býva veľmi dobre. Do vojny som sa tu naozaj cítila ako doma. Zmenilo sa to,“ povzdychne si. 

Pýtam sa jej, či plánuje ostať na Slovensku. „Slovensko stále milujem, ale mám strach. Bojím sa, že ak sa za seba postavím, vyprovokujem druhú stranu do agresie. Som tu oficiálne zaregistrovaná, okrem práce pre Chernomorku aj podnikám a platím tu dane. Mám veľké plány s biznisom, ale rozmýšľam či nemám zmeniť krajinu, ktorá nebude až tak riešiť moju národnosť,“ odpovie Valeria a dodá:  

„Nikto vám nechce ukradnúť prácu alebo štát. Snažíme sa byť dobrými hosťami, a hoci ľudia sú rôzni, netreba nás hádzať do jedného vreca. Slovensko má obrovský potenciál byť v budúcnosti ekonomicky silnou krajinou. Chceme vám v tom pomôcť. My radi dávame prácu iným ľuďom a pohostíme každého, kto do Chernomorky príde. Na Slovensko chceme doniesť len to najlepšie.“ 

Na druhý deň po mojom stretnutí s Valeriou Bratislavou prechádza kolóna nespokojných farmárov na traktoroch. Desiatky vozidiel s oblepenými slovenskými vlajkami hlasno trúbia na protest. Na jednom z nich je nalepený transparent – UKRAJINSKÉ POTRAVINY NEPOTREBUJEME! 

Rozmýšľam, koľko Ukrajiniek a Ukrajincov si v ten deň prečítalo nahnevaný odkaz, s ktorým aj tak nemôžu nič urobiť. 

Slovensko ako druhý domov 

Námestie Nežnej revolúcie sa sfarbilo do modrožlta. Koná sa tu výročná akcia na vyjadrenie solidarity s Ukrajinou. Z pódia znejú ukrajinské melancholické balady, priestor rámcujú stánky neziskových organizácií, jedni predávajú merch, druhí informujú o psychologickej pomoci, ďalší vyberajú peniaze na charitatívnu zbierku. Všetko ide na pomoc východnému susedovi, z ktorého Rusko odtrhlo časť už v roku 2014 a o osem rokov neskôr zaútočilo na celú krajinu. 

Na podujatie sa príde pozrieť aj dosluhujúca prezidentka Zuzana Čaputová s delegáciou. Obkľúčená hlúčikom novinárov a novinárok obchádza stánky. Vidieť, že organizátorstvo si jej návštevu veľmi váži.  

„Chceme sa vám veľmi pekne poďakovať za všetko, čo pre nás robíte, a za podporu, ktorú nám dávate. Dodáva nám to pocit sily,“ povie jej jedna z dobrovoľníčok pred stánkom s psychologickou podporou. Ich služby využilo viac ako dvetisíc klientov a klientok.  

„Deti či aj dospelí?“ opýta sa prezidentka.  

„Najmä deti,“ odpovie jej žena.  

Pocit podpory, nielen odbornej psychologickej, ale aj prijatia v novom prostredí je jedným zo zásadných pilierov integrácie. 

„Všimla som si v ukrajinských kruhoch, že ľudia sa po voľbách začali Slovenska báť. Keď vyhrala aktuálna vládna strana, v ukrajinských facebookových skupinách mnohí písali otázky, či ich budú teraz deportovať a či nebudú mať žiadne práva. Cítili sa veľmi bezmocne a nechcene. Brali to veľmi citlivo, akoby veľká časť ľudí hlasovala za to, aby tu viac neboli. Politika nenávisti, ktorá momentálne na Slovensku vznikla, Ukrajincov a Ukrajinky straší,” hovorí kultúrna pracovníčka a dramaturgička Anna.  

Anna v jednej zo svojich básní s dátumom 23. 2. 2022 napísala:  

ráno robiac volské oko 

stlačím vlhký prst 

do soli  

olížem 

– 

potrebujem aspoň niečo cítiť 

O dva roky neskôr jej odcitujem túto pasáž a pýtam sa, čo cíti teraz. 

„Och, rada by som cítila oveľa menej. Túto báseň som napísala deň pred vojnou. Študovala som vtedy na ukrajinskej univerzite a s mojím učiteľom, a zároveň filozofom, esejistom a publicistom Volodymyrom Jermolenkom sme sa veľa rozprávali o tom, že sa niečo formuje. Vzduch bol ťažký, tlačilo nás v hrudi. Cítili sme príchod niečoho desivého. Napokon sa to na druhý deň stalo,” spomína Anna začiatok invázie.  

Na moju prvú otázku odpovedá: „Momentálne sa cítim veľmi bezmocne. Pôsobím v kultúre a tu skrátka nevidno okamžitý výsledok práce, čo vie byť frustrujúce.“  Anna je dramaturgičkou v trnavskom kultúrnom centre Malý Berlín a pracuje tiež pre Goetheho Inštitút v Bratislave. 

Pripravuje ukrajinské kultúrne programy a snaží sa prepájať ukrajinský a slovenský literárny svet. Dva roky od vypuknutia vojny hľadá spôsoby, ako hovoriť o Ukrajine. Prostredníctvom knižného klubu, ale aj ďalších podujatí, prináša nové pohľady a súvislosti medzi Ukrajinou a Slovenskom i európskym prostredím.  

Rozprávame sa o práci v kultúre, o tom, aké je to vyčerpávajúce a neisté, ale aj o tom, že obe cítime veľkú spoločenskú frustráciu. „Venujem sa mnohým aktivitám a rozmýšľam nad tým, že asi sa niečoho budem musieť vzdať, lebo nevládzem,“ hovorí Anna. 

Anna žije na Slovensku už dlhšie a tak sa ma zaujíma, či sa postoj majoritnej spoločnosti od vypuknutia vojny podľa nej zmenil. „Som vo svojej pohodlnej bubline a mám dobrú slovenčinu bez prízvuku, takže nepoznať, že som Ukrajinka. Občas mám ale pocit, že môj hlas tu nie je až tak akceptovateľný ako hlasy Slovákov a Sloveniek, a preto sa tu stále sa tu cítim cudzo,“ zhodnotí. 

Pocit bezpečia a domova je pre migrujúcich ľudí často privilégium, na ktoré mnohí ľudia nikdy nedosiahnu, ani po rokoch žitia v inej krajine. Všetky moje respondentky sú obklopené ľuďmi, od ktorých sa im dostáva podpora a porozumenie, avšak vyjsť zo svojej sociálnej bubliny niekedy znamená naraziť na hranicu svojej národnosti. 

„Bola som u lekára, ktorý ma odmietol vyšetriť, lebo som Ukrajinka. Môj vtedajší status odídenkyne mi nepokrýval vyšetrenie, ktoré som potrebovala, tak som si ho plánovala uhradiť sama. Po vypuknutí vojny mi oznámil, že mám ísť domov,nech ma vyšetria tam. Tento lekár ma pritom už v minulosti ošetroval a dovtedy nebol žiaden problém.“  

Napriek únave a aktuálnemu pesimizmu aj Anna hovorí, že v Slovensku vidí obrovský potenciál. „Ostávam tu kvôli ľuďom, ktorých zaujíma, čo sa deje okolo nich, sú empatickí, kritickí, neboja sa bojovať so zlom, ktoré sa deje. Mám tu nádhernú komunitu, pre ktorú tu musím ostať. Ešte musíme spolu veľa čítať, pozerať a diskutovať,“ hovorí Anna a pokračuje: „Som tu preto, lebo vás mám rada. Vytvorili ste mi druhý domov, jazykový aj priestorový, a ešte tu s vami nejakú chvíľku pobudnem.“ 

Vyrezať si pokoj 

Presúvam sa na druhé podujatie venované Ukrajine. Koná sa v Pistoriho paláci v Bratislave. Prechádzam popri výstave s detskými kresbičkami, ochutnávke ukrajinských špecialít až smerom k výtvarnému workshopu pre malých i veľkých, ktorý vedie Tanya. Má veľa práce lebo o tradičnú ukrajinskú techniku papierového vyrezávania, po ukrajinsky vytynanky, má záujem veľa ľudí. Sadnem si za stôl a dostanem preložený farebný papier, na ktorý mám nakresliť svoj strom života, a potom ho za pomoci lektorky vystrihnúť a vyrezať do pôsobivého ornamentu. 

Od Tanyi sa dozvedám, že papierové výrezky kedysi zdobili najvýznamnejšie časti domu – kamennú pec, lebo pomáhala živiť rodinu, alebo okná, ako ochrana pred zlou energiu. 

„Vytynanka je pre mňa druh meditácie, mojím útočiskom aj istou formou terapie. Vyrezaného papiera sa zbavujem rovnako ako dotieravých myšlienok, až ostane len to, na čom naozaj záleží,“ povie.  

Uvedomím si, že sústredene vyrývam do papiera a odpojím sa od okolitého hluku. Pôsobí to veľmi upokojujúco. Pýtam sa Tanyi, či sa tvorbou vyrovnáva aj s vojnou v rodnej krajine. 

„Prvý mesiac bol veľmi deštruktívny. Mnohí sme si mysleli, že už sa nikdy nebudeme usmievať. Potom som však zistila, že ak Rusko chce, aby sme zomreli, každý úsmev je aktom vzbury.“ 

Tanyia čerpá inšpiráciu z prírody, legiend a rozprávok. Po vypuknutí vojny začala častejšie využívať motívy aj symboliky z ukrajinského folklóru. Snaží sa nielen vystrihnúť estetický obrázok, ale rozpovedať ním príbeh.  

„Všimla som si, že pri práci s ľuďmi utekajúcimi pred vojnou im tradičné výtvarné techniky pomáhajú sa liečiť lepšie než iné formy arteterapie,“ povie.   

Tanya žije na Slovensku štyri roky a oceňuje, že veľa inštitúcií pravidelne organizuje podujatia, ktoré prepájajú ukrajinskú kultúru s tou slovenskou. Vďaka nim sa naučila veľa o slovenskej literatúre a histórii. A naopak, ona zas slovenskému publiku prináša techniku vyrezávania z papiera, ktorá tu nie je veľmi známa. „Už tri roky lektorujem a vediem workshopy vytynanky. Pomaly zakladáme aj klub. To mi ukazuje, že ľudia na Slovensku sa chcú učiť nové veci a rozširovať kultúrne obzory,“ uzatvára.