O úzkostiach, úteche aj potrebe pomáhať. Príbehy dobrovoľníkov z vlakovej stanice (foto 2. časť)

Na bratislavskú hlavnú vlakovú stanicu prichádzajú tisícky ľudí z Ukrajiny utekajúcich pred vojnou. Vďaka dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam sa z doteraz nevábneho priestoru stalo miesto solidarity a pomoci. Tu sú ich príbehy.

Polina, Krym, Ukrajina: Keď moja rodina ostala v Mariupole, mala som panické záchvaty

Poli mi na stanici párkrát veľmi pomohla, keď som sa s prichádzajúci nevedela dorozumieť ani cez Google Prekladač, ani rukami-nohami alebo slovensko-anglicky. Je totižto z Yalty na Kryme, ktorý Rusko v roku 2014 napadlo a neskôr polostrov anektovalo. Na Slovensko sa presťahovala pred dva a pol rokmi, najskôr do Banskej Bystrice a potom do Bratislavy. 

„Cesta na Slovensko v roku 2019 bola dosť náročná, ale aj zaujímavá. Otec so mnou strávil na Slovensku štyri dni, potom sa vrátil naspäť domov. Počas tejto cesty sme sa rozhodli si spraviť malý výlet cez Ukrajinu, išli sme za mojimi starými rodičmi, ktorých mám v Ľvivskej oblasti. Pred anexiou Krymu sme takéto výlety po krajine organizovali častejšie,” hovorí Poli v bratislavskej kaviarni v centre mesta, kde pracuje. 

„Po anexii sme boli vo všetkom obmedzení. Na Krym boli uvalené sankcie, zrazu nám prestali fungovať banky, napríklad aj McDonald’s a rôzne iné medzinárodné siete. Pochádzam z turistického miesta a práve tam to bolo prvé roky po invázií Ruska veľmi cítiť. Neskôr začali prichádzať na dovolenky aspoň ruskí turisti, no už nechodilo až tak veľmi veľa cudzincov ako predtým,” spomína Polina.

Turisti sa nevedeli dostať na Krym cez Ukrajinu, iba cez Rusko a na hraniciach medzi Krymom a Ukrajinou mohli prechádzať iba ľudia s ukrajinským občianstvom. Od decembra 2014 nie je možné cestovať z Ukrajiny na polostrov Krym verejnou dopravou. Pokiaľ nie ste držiteľom ukrajinského pasu, potrebovali by ste špeciálne povolenie od Ukrajinskej štátnej migračnej služby na prechod cez „ukrajinsko-krymskú“ hranicu pešo.

Po príchode na Slovensko prišlo Poline všetko neznáme, ale po čase tu všetko spoznala. Bratislavu vníma ako aktívne a živé mesto, kde sa cíti prijatá. “Keď som prišla, tak som nehovorila vôbec po slovensky, niektoré pravidlá v jazyku mi prišli zvláštne, ale naučila som sa ho. Rada sa učím o kultúrach, ktoré veľmi nepoznám a jazyk je toho súčasťou. Najťažšie boli pre mňa určite prvé dve týždne po príchode na Slovensko.” 

Polina sa rozhodla intenzívne pomáhať takmer od začiatku invázie vo februári. „Mám pocit, že je vo mne nejaký vnútorný pocit spravodlivosti. Prispievala som peniaze útulkom a rôznym ďalším organizáciám a chcela som ísť skúsiť aj dobrovoľnícke práce. Využila som to, že ovládam ukrajinčinu aj ruštinu a prihlásila som sa.” 

Veľa členov rodiny stále ostáva na Ukrajine. Sestra Alexandra nedávno odišla do Turecka. „Môj otec by sa najradšej presťahoval tiež, no na Kryme máme stále byt, starých rodičov o ktorých sa musí starať. Zatiaľ sú všetci v poriadku. Ďalších starých rodičov mám v Kharkive, kde je to teraz veľmi náročné a fyzicky nemôžu odtiaľ odísť, nevládzu.” Polina ma aj veľa kamarátov v Kyjive. 

Veľmi sa bála aj o tetu a uja v Mariupole. „Dva týždne sme s nimi nemali absolútne žiaden kontakt, netušili sme, či ešte žijú alebo nie. Až nedávno sa im podarilo odtiaľ utiecť.” Polina bola práve pomáhať na stanici v čase, keď Rusi zbombardovali v Mariupole divadlo. Čo sa udialo zistila, až keď sa počas prestávky išla najesť. 

„Začala som si na mobile pozerať najnovšie udalosti z Ukrajiny. Keď som čítala o bombardovaní divadla, dostala som úzkosti a menší panický záchvat. Tieto záchvaty sa mi diali často, najmä keď teta a strýko boli ešte v Mariupole. Pre mentálne zdravie je táto situácia veľmi náročná. Celá vojna vo mne vyvoláva silné úzkosti.”

Polina zvykla chodievať do Mariupolu skoro každé leto na týždeň, najmä keď bola mladšia. „Je veľmi ťažké pozerať sa na fotky a videá odtiaľ. Pamätám si, že letá v Mariupole boli vždy veľmi teplé. Jedna z mojich najžiarivejších detských spomienok je na zábavný park, kam sme zvykli chodievať. Bol pre mňa neskutočný zážitok. Mesto bolo zelené, farebné, všade boli kvety. Veľa tam z toho asi nezostalo.” 

Zuzana, Slovensko: Slovenska sa čoskoro dotkne vojna sociálne a ekonomicky

Kurátorku Zuzanu som oslovila pri čakárni v hornom priestore bratislavskej stanice. Na hlavnej stanici zvykla organizovať rôzne akcie, výstavy a site-specific inštalácie.

„Myslím si, že táto vojna sa týka do istej miery všetkých. Každý v nej máme iné miesto, niekoho sa dotýka bytostne a niekoho nepriamo, ako napríklad mňa. Možno sa nás na Slovensku bude dotýkať sociálne a ekonomicky už čoskoro. Toto je pre mňa zmysluplná forma, ako sa viem zapojiť,” hovorí Zuzana.

Dobrovoľníctvo jej pripomína organizovanie akcií na stanici, no snaží sa odfiltrovať smutné pocity, ktoré sa pri práci občas objavia. „Mám pocit, že niekto to robiť musí. Práve mám dostatok času a dovolenky a viem si dovoliť tu byť a pomáhať.”

Nuno, ostrov Madeira: Dúfam, že som ľuďom priniesol aspoň trochu útechy

S Nunom sme pomáhali na stanici niekoľko zmien. Preto som bola rada, keď som ho tam zastihla ako fotografka. Nuno je dobrovoľníkom štyri až päť dní v týždni. Do Bratislavy prišiel za robotou, pracoval ako správca dát v korporáte. Pozícia sa mu vtedy vyhovovala, pretože súčasťou práce bolo hovoriť portugalsky, jeho rodným jazykom. 

„Bratislavskému životu som sa prispôsobil ľahšie než som očakával. Ľudia sú veľmi priateľskí a dokonca ani počasie tu nie je také zlé. Umiestnenie Bratislavy je tiež veľmi strategické,” povedal. Nuno si práve hľadá novú prácu a tak sa rozhodol, že bude dobrovoľníkom. Zatiaľ plánuje ostať žiť v Bratislave. „Nálada, priatelia a pracovné príležitosti budú hlavnými faktormi môjho najbližšieho rozhodnutia.”

Na otázku, ako sa cíti pri pomáhaní na hlavnej stanici, mi odpovedal, že jeho pocity bývajú veľmi zmiešané. „Dúfam, že som ľuďom, ktorých som tu na chvíľu spoznal, priniesol aspoň trochu útechy na ich ďalšej ceste, nech už je to kamkoľvek,” hovorí Nuno.

Debora, Slovensko: Po začatí vojny som bola paralyzovaná, no cítila som povinnosť pomôcť

„Po začatí vojny som sa cítila paralyzovane a bezmocne asi ako mnoho ľudí. Podľa mňa je ale dobré realitu konfrontovať a nevyhýbať sa jej. Pomôcť nejakým spôsobom mi prišlo osobne skoro ako povinnosť. Prvé dni som mala pocit zbytočnosti skoro zo všetkého. Pomôcť aspoň nejakým spôsobom mi pripadalo to najzmysluplnejšie, čo som vedela urobiť. Neviem prispieť vyššou finančnou čiastkou, takže prispievam aspoň svojím časom dobrovoľníctvom na stanici,” povedala Debora, ktorú som stretla počas môjho druhého dňa na stanici. 

Debora vyštudovala filmovú réžiu, pracuje na dokumentárnych filmoch, raz do týždňa učí a pritom sa snaží dopísať svoju knihu poviedok. Začali sme sa rozprávať o dvoch dievčatách z Odesy, ktoré stretla vo vestibule stanice. Tetyana a Vira mohli mať sotva 25 rokov, na chrbtoch niesli skateboardy a v rukách pár ruksakov, z ktorých viseli omotané tenisky. 

„Tie skateboardy ma dojali, pretože mi prišli ako symboly ich života. Túžba preniesť si kus toho domova, ktorý stratili. Vraveli mi, že začali jazdiť na skateboardoch kvôli pekným chlapcom skaterom. Tá zmena témy bola zvláštna, no zdalo sa mi, že aj im sa na krátky moment trochu uľavilo. Neviem prečo, ale hneď som ku dievčatám cítila blízke spojenie,” hovorí Debora. Tetyana sa opýtala, z akého nástupišťa ide vlak do Prahy a potom sa rozhovorila o svojej ceste. 

„Vira bola v zlom stave, veľmi plakala a mala panický záchvat. Zasiahlo ma to, pretože to bolo prvýkrát, čo som videla človeka po úteku v zlom psychickom stave. U veľa ľudí sa to často prejaví neskôr a na prvý pohľad nie je vidno, ako veľmi môžu byť z cesty traumatizovaní,” povedala Debora.

Dievčatá sa plánovali dostať cez Prahu do Berlína. Debora sa rozprávala najmä s Tetyanou, pretože vedela lepšie po anglicky. Až neskôr pochopila, že Vira uvažuje o návrate na Ukrajinu.

Kým im Debora našla ubytovanie v hosteli, čakala som s nimi pred stanici a chvíľku sme sa rozprávali. Na druhý deň okolo obeda som stála s ostatnými dobrovoľníkmi vo vestibule, keď za mnou prišla Vira s otázkou, ako sa dostane do Košíc. Okamžite mi došlo, že plánuje ísť naspäť domov.

„Včera sme sa rozprávali, pamätáš si ma?” opýtala som sa jej po anglicky a potom som skúsila aj po slovensky. Neodpovedala mi. Poslala som ju za rusky hovoriacou dobrovoľníčkou. Cesty týchto dvoch kamarátok sa naozaj rozišli. Vira sa rozhodla ísť sama naspäť na Ukrajinu. Tetyana cestovala sama na západ. Debore o pár dní prišla správa, že do Berlína prišla.

Vasyl, Zakarpatie, Ukrajina: V Bratislave je veľmi fajn, ale chcel by som sa vrátiť. Doma je doma

S Vasylom som sa stretla vo vnútri v čakárni a hneď ma zobral do vedľajšej miestnosti, určenej na oddych. Všade boli rozložené matrace, vankúše, z televízie vychádzali zvuky rozprávok a v detskom kútiku ležali rôzne hračky. Využila som tento moment a začala som fotiť, pričom som Vasyla ubezpečila, že nebudem fotiť žiadnych ľudí, ktorí si sem prídu oddýchnuť. Na zemi boli rozhádzané farebné kriedy, na stenách viseli detské kresby. Zobrazovali zelené tanky, ukrajinské vlajky, ich domovinu či stany v lesoch pod mesačnými lúčmi. Cez okná som videla ako začína zapadať slnko. Vyšli sme s Vasylom von a začali sme sa rozprávať.

„Dnes som tu prvý deň, ale od začiatku vojny som zbieral peniaze a posielal na Ukrajinu jedlo či lieky. Rodičia mojich kamarátov bojujú v Kharkive, Kyjive aj inde. Prišiel som, pretože chcem pomôcť mojej krajine a ľuďom, ktorí pomoc potrebujú,” povedal Vasyl. Pochádza z dediny Lysychovo v Zakarpatí na Ukrajine, no už tri roky býva na Slovensku. 

„Môj otec býva na Slovensku už osemnásť rokov, tak som sa rozhodol vyskúšať niečo nové a prišiel som na Slovensko za ním. Chcel som spoznať novú krajinu a zistiť, aké sú tu možnosti. Som spevák, chcel som sa prihlásiť do nejakých lokálnych súťaží, v roku 2020 som bol aj v Superstar.”

Vasyl mi takisto povedal, že keď sem pred troma rokmi prišiel, tiež nevedel rozprávať po slovensky. Vie si teda veľmi dobre predstaviť, aké komplikované je prísť na Slovensko bez toho, aby človek poznal krajinu alebo vedel jazyk.

„V Bratislave je veľmi fajn, no i tak by som sa chcel vrátiť domov, čo je teraz samozrejme veľmi ťažké. Dúfam, že všetko dobre dopadne, aby som sa mohol vrátiť. Doma je doma.”

Prečítajte si 1. časť príbehov dobrovoľníkov a dobrovoľníčok z bratislavskej hlavnej stanice: Ukrajinka, Slovák i Japonka. Príbehy dobrovoľníkov z vlakovej stanice, ktorí pomáhajú ľuďom na úteku (foto 1. časť)