Nie som xenofób, ale …
Je utečenecká kríza odrazom krízy našej kolektívnej identity? Prečítajte si odborný text autorky Marianny Dudášovej z Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave o odmietavých postojoch spoločností v strednej Európe v súvislosti s otázkou utečencov. Napriek tomu, že utečenci a migranti preferujú skôr príchod do štátov západnej Európy, politické špičky krajín Visegradskej štvorky sa na medzinárodnom poli predstavili ako zásadní odporcovia prijímania utečencov a v našej spoločnosti sa agenda utečeneckej krízy stala paralelou ku strachu. Autorka v odbornom texte vysvetľuje, že strach z neznámeho je reflexívnou rekciou organizmu, ide o evolučne podmienený mechanizmus, ktorý má aj svoju zmysluplnú ochrannú funkciu. „Ak sa však takéto postoje nemenia ani pod vplyvom racionálnych argumentov, možno už hovoriť o patologickom strachu – xenofóbii.“
Stredná Európa má bohatú históriu etnických a teritoriálnych konfliktov. V priebehu 20. storočia došlo v regióne k etnickej homogenizácii, avšak historické dedičstvo mnohonárodnostných štátov je v živote Stredoeurópanov prítomné stále. Stredná Európa je oblasť, v ktorej sa miešajú kultúrne vplyvy Východu i Západu, a tak by sa mohlo zdať, že je ideálnym priestorom pre rozvoj multikultúrnych spoločností. Avšak spôsob, akým sa krajiny strednej Európy postavili k riešeniu tzv. migračnej krízy opäť potvrdil, že Stredoeurópania sú voči rozmanitosti skôr skeptickí. Na multikulturalizmus sa v strednej Európe len zriedkakedy nazerá v pozitívnom zmysle – nie je primárne asociovaný s ideálmi tolerancie a rovného zaobchádzania s ľuďmi bez ohľadu na ich etnické pozadie. Je skôr vnímaný ako v praxi neuskutočniteľná idea, teoretický koncept, ktorý zlyhal, akonáhle naivné predstavy intelektuálov narazili na realitu. O multikulturalizme sa, najmä v západnej Európe, diskutuje už desaťročia, no v posledných rokoch nadobúda tento diskurz novú intenzitu a kvalitu, a to predovšetkým v dôsledku akcelerujúcich migračných tokov do Európy. Určite je potrebné otvorenejšie hovoriť tak o výhodách, ako aj o rizikách multikultúrnych spoločností, avšak často je prekážkou vecnej a otvorenej diskusie iracionálny strach, nenávisť či odmietanie všetkého cudzieho – xenofóbia. V posledných rokoch bol zaznamenaný nárast xenofóbie prakticky v celej Európe. Napriek tomu, že Stredná Európa nie je typickou cieľovou destináciou migrantov, xenofóbne nálady sú v regióne rozšírenejšie ako v západnej Európe. [1] Ukazuje sa tak, že nepriateľské postoje voči utečencom a imigrantom môžu byť rozšírené aj v krajinách, ktoré nedisponujú významnými prisťahovaleckými komunitami. Čoho dôsledkom sú teda xenofóbne postoje? Pre lepšiu orientáciu v problematike sa pozrime najskôr trochu do teórie – čo je to vlastne xenofóbia a prečo ľudia majú xenofóbne postoje?
Z psychologického hľadiska je strach z neznámeho reflexívnou reakciou organizmu – ide o geneticky zakorenený a evolučne podmienený prirodzený ochranný mechanizmus, ktorý má aj zmysluplnú ochrannú funkciu.[2] Ak sa však takéto postoje nemenia ani pod vplyvom racionálnych argumentov, možno už hovoriť o patologickom strachu – xenofóbii. Jednou z kľúčových otázok výskumu xenofóbie je identifikácia jej príčin. V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s rozličnými prístupmi i zaujímavými vedeckými kontroverziami. Zásadným je napr. spor, či je xenofóbia vrodená alebo je sociálnym konštruktom. Systematický prehľad existujúcich teórií, ktoré sa snažia vysvetliť príčiny xenofóbie, môžeme nájsť napr. u Wimmera, ktorý identifikoval štyri hlavné teoretické prístupy.[3] Podľa teórie racionálnej voľby vníma domáce obyvateľstvo imigrantov ako dodatočnú konkurenciu na trhu práce i trhu s bývaním. Osobitne to platí v časoch hospodárskych kríz. Funkcionalistické teórievnímajú xenofóbiu ako dôsledok kultúrnej nekompatibility migrantov. Kultúrne odlišnosti môžu brániť integrácii do majoritnej spoločnosti, ktorá na nekompatibilitu reaguje xenofóbnymi prejavmi a správaním. Teória diskurzu vychádza z toho, že rozhodujúci vplyv na to, ako bude kultúrna odlišnosť v spoločnosti vnímaná, majú mocenské elity štátu, ktoré určuje dominantné témy a charakter spoločenského diskurzu. Fenomenologické prístupy v sociológii považujú xenofóbiu a rasizmus za produkty opakujúcich sa celospoločenských kríz, ku ktorým dochádza napr. v časoch intenzívnej modernizácie spoločnosti. Vnímané ohrozenie aktuálneho spoločenského modelu vedie ku kríze kolektívnej identity, čo sa prejaví aj v zhoršení vzťahu voči minoritám. Najmä skupiny, ktoré pociťujú strach o udržanie si svojho sociálneho statusu, môžu v tejto situácii reagovať ich odmietaním.
Ktoré z týchto vysvetlení najviac vystihuje stredoeurópsku realitu? Dá sa predpokladať, že každá zo štyroch menovaných teórií bude do väčšej či menšej miery aplikovateľná aj v prostredí strednej Európy, ale ak chceme fenoménu xenofóbie v tomto regióne porozumieť lepšie, je nevyhnutné pozrieť sa na jednotlivé vysvetlenia bližšie. Veľa pritom môžu naznačiť dostupné prieskumy verejnej mienky. Cenným zdrojom informácií je v tomto ohľade napr. prieskum poľského centra pre výskum verejnej mienky CBOS, ktoré v roku 2015 skúmalo postoje voči imigrantom v krajinách Vyšehradského regiónu.[4] Čoho sa teda Stredoeurópania boja v súvislosti s imigrantami najviac?
Najväčšie obavy prejavili obyvatelia krajín V4 pri otázkach, ktoré sa týkali (ne)lojálnosti imigrantov voči svojej hostiteľskej krajine. Napr. na Slovensku sa 87 percent opýtaných domnieva, že imigranti by v prípade krízy či vojny boli lojálni skôr k svojej domovskej krajine. Podľa 88 percent opýtaných by imigranti, ak by sa museli rozhodnúť, uprednostnili ochranu záujmov svojej domovskej krajiny. Popri Slovákoch vyjadrili najväčšie obavy z nelojálnosti imigrantov aj Česi, najmenšie Poliaci. Tieto motívy by sa dali zaradiť k teóriám, ktoré xenofóbiu vysvetľujú ako reakciu na krízové stavy v spoločnosti. V tomto prípade ide o krízu kolektívnej identity národného štátu, ktorá vedie k poklesu sebaistoty aj vo vzťahu k menšinám.
Postoje obyvateľov krajín V4 voči imigrantom v roku 2015
Spracované podľa CBOS (2015): Attitudes to immigrants in the Visegrad Group countries.Graf zobrazuje súhlas s danými tvrdeniami (Respondenti odpovedali na stupnici od -3 po +3, pričom hodnoty od -3 do -1 predstavovali súhlas, 0 neviem, od 1 do 3 nesúhlas).
Druhou najsilnejšou skupinou motívov boli postoje, ktoré odzrkadľujú vnímanie migrantov ako bezpečnostnej hrozby – či už z hľadiska ich nekontrolovaného vstupu na územie, kriminality alebo ohrozenia zdravia domáceho obyvateľstva exotickými chorobami. Najväčšie obavy z kriminality a zavlečenia exotických chorôb prejavili Česi a Slováci. Maďari sa najviac obávali straty kontroly nad prílivom imigrantov, čo je aj logické vzhľadom na to, že cez ich územie viedla do septembra roku 2015 hlavná migračná trasa (tzv. Balkánska cesta), ktorou sa imigranti snažia dostať do Európy.
Treťou skupinou argumentov boli tie, ktoré zdôrazňujú kultúrnu nekompatibilitu imigrantov. Respondenti vyjadrovali nepríjemné pocity vyvolané kontaktom s imigrantami alebo dokonca pocity ohrozenia vlastnej kultúry a vlastného spôsobu života. Takéto pocity sú najviac rozšírené v Česku a na Slovensku, najmenej v Poľsku.
Len o niečo menšiu podporu má na základe prieskumu CBOS teória racionálnej voľby. Vo všetkých štyroch krajinách súhlasí s tvrdením, že imigranti oberajú domáce obyvateľstvo o prácu, nadpolovičná väčšina opýtaných, najviac (66 %) v Česku.
Čo teda vyplýva z týchto výsledkov? Všetky štyri teoretické prístupy majú svoje opodstatnenie aj pri interpretácii situácie v regióne strednej Európy. Najväčšie obavy prejavujú Stredoeurópania z ohrozenia vlastnej kolektívnej identity a bezpečnosti. Kultúrna nekompatibilita či ohrozenie ekonomického statusu je síce významným, ale nie najdôležitejším motívom ich skeptických až odmietavých postojov voči migrantom.
Tieto výsledky tiež naznačujú, aký veľký je mobilizačný potenciál emocionálne podfarbeného politického diskurzu, ktorý využíva imigrantov ako zástupné objekty symbolizujúce strach z neznámeho.[5]Výsledkom je sekuritizácia debaty o migrácii, teda neprimerané zdôrazňovanie jej bezpečnostných aspektov. Samozrejme, že tendencia sekuritizovať imigráciu existuje aj mimo strednej Európy, avšak významný rozdiel spočíva v tom, ktoré politické subjekty sa k takejto taktike utiekajú. A tu musíme konštatovať, že kým v západnej Európe existuje snaha vytláčať xenofóbne postoje a správanie na okraj politického spektra, v strednej Európe sú tieto až príliš často legitimizované politickým stredom. Nebezpečenstvo zľahčovania či dokonca legitimizácie xenofóbnych postojov spočíva v tom, že sa vo verejnosti znižuje citlivosť voči používaniu nepriateľskej až nenávistnej rétoriky. V ďalšom kroku sa tak xenofóbne postoje môžu zmeniť na xenofóbne správanie. Tým môže byť voľba strany s xenofóbnym programom, členstvo v takejto strane, provokácia, zločiny z nenávisti (hate crime) či dokonca snaha o elimináciu objektov xenofóbie.
Napriek tomu, že zistenia nie sú veľmi povzbudzujúce, predsa sa dá na ne pozrieť aj z iného uhla pohľadu. Príčiny totiž v sebe skrývajú aj možné riešenia. Naše možnosti zabrániť krízovým stavom a prudkým spoločenským zmenám sú značne limitované, ale ovplyvniť charakter verejného diskurzu môžeme do istej miery všetci. Ak však prenecháme verejný priestor ľuďom, ktorí, či už z ideologických alebo populistických pohnútok, podporujú a šíria xenofóbne postoje, tak sa stávame spoluzodpovednými za to, že sa takáto rétorika začne časom vnímať ako normálna. Až príliš často sa správame presne tak, ako to opísal Edmund Burke v jednom zo svojich slávnych citátov, ktorý hovorí, že nikto nerobí väčšiu chybu ako ten, kto nerobí nič v domnení, že to málo, čo urobiť môže, nemá zmysel. Momentálne je to teda hlavne naša rezignácia na ovplyvňovanie verejného priestoru, ktorá vytvára ideálne podhubie pre šírenie nenávisti a xenofóbie. Zmeniť to môžeme len vtedy, ak jasne dáme najavo, že ani v demokratickej spoločnosti nemôže byť tolerované všetko. Každý môže, samozrejme, kritizovať spôsob, akým sú migrácia a integrácia (ne)riadené, ale kritika by mala byť vecná a podložená argumentami a nie založená na predsudkoch a nenávisti. Ak budeme totiž pod rúškom akceptácie názorovej plurality tolerovať netoleranciu, dostaneme sa do pasce tzv. paradoxu tolerancie, ako ho sformuloval Karl Popper. Ten hovorí, že ak rozšírime neobmedzenú toleranciu aj na netolerantných, a ak nebudeme pripravení chrániť naše spoločenské zriadenie pre útokmi netolerancie, tak tolerantní budú zničení a tolerancia s nimi.
Použitá literatúra:
Burjanek, A. (2001): Xenofobie po česku – jak si stojíme mezi Evropany. [online]. In: Sociální studia, roč. 2001, č. 6, s. 73-89. Dostupné na: http://www.socstudia.fss.muni.cz/dokumenty/080319134116.pdf.
CBOS (2015): Attitudes to immigrants in the Visegrad Group countries. [online]. Dostupné na: http://cbos.pl/EN/publications/reports/2015/178_15.pdf.
Hunyadi, B. – Molnár, Cs. (2016): Central Europe’s Faceless Strangers: The Rise of Xenophobia. [online]. Freedom House Report, June 2016. Dostupné na: https://freedomhouse.org/report/special-reports/central-europe-s-faceless-strangers-rise-xenophobia-region#.WWZ594iLTZY
Poznámky:
[1] Pozri napr. Hunyadi, B. – Molnár, Cs. (2016): Central Europe’s Faceless Strangers: The Rise of Xenophobia.
[2] Burjanek, A. (2001): Xenofobie po česku – jak si stojíme mezi Evropany, s. 74.
[3] Wimmer, A. (1997): Explaining Xenophobia and Racism: A Critical Review of Current Research Approaches.
[4] CBOS (2015): Attitudes to immigrants in the Visegrad Group countries.
[5] Hunyadi, B. – Molnár, Cs. (2016): Central Europe’s Faceless Strangers: The Rise of Xenophobia, s. 1.
