Načo je nám porozumenie? 

Barbara Lášticová je sociálna psychologička, samostatná vedecká pracovníčka a riaditeľka Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied, v. v. i. Medzi témy, ktorým sa v minulosti venovala, patrí národná identita, migrácia a občianska participácia. V súčasnosti skúma najmä stereotypy a predsudky voči stigmatizovaným skupinám ľudí v spoločnosti, ich zmierňovanie, ako aj podporovanie správania, ktoré vedie k solidarite a porozumeniu. 

Vek, rasa, národnosť, náboženská príslušnosť či sexuálna orientácia sú jedny z prvých vecí, ktoré si všímame na cudzích ľuďoch. Cieľom je čo najrýchlejšie odhadnúť a zadefinovať ľudí, ktorých nepoznáme. Prečo je pre nás takéto škatuľkovanie existenčne dôležité, ako pri ňom používame stereotypy a predsudky, a prečo by sme ho mali niekedy potlačiť? Opakom predsudkov je tolerancia a porozumenie, ktoré, ako vysvetľuje sociálna psychologička Barbara Lášticová, nie je ľahké dosiahnuť. Ako na to a prečo sa spoločnosti, ale aj jednotlivcom oplatí mať viac porozumenia v živote?  

Je pravda, že v našich hlavách konštantne rozdeľujeme ľudí do kategórií „my“ a „oni“?

Áno, samozrejme! Volá sa to sociálna kategorizácia a je prirodzenou súčasťou našich kognitívnych procesov, toho, ako vnímame svet, ako o ňom premýšľame. Vychádza z potreby nášho mozgu redukovať podnety z vonkajšieho sveta. Na to, aby sme boli schopní vnímať jeho komplexnosť a následne sa v ňom správať a žiť, potrebujeme mať upratané. A práve sociálna kategorizácia je nástrojom, ako to dosiahnuť. 

Ako sa to prejavuje?

Prvý krok je triedenie. Ten vedie k sociálnej identifikácii, teda k pochopeniu toho, kto sme „my“ a kto sú „oni“. Ak sa nám skupina „oni“ spája s pocitom strachu, alebo v nás vyvoláva pocit úzkosti či ohrozenia, začíname ju vnímať ako súpera. To je tretí krok, ktorý odborne nazývame sociálnym súperením. Môže byť symbolické, napríklad vo forme búrlivej debaty o tom, aké hodnoty sú tie správne. Môže však ísť aj o reálne súperenie, ktoré sa prejavuje diskrimináciou, konfliktom až násilným stretom. 

Rôzne typy predsudkov zvyčajne považujeme za samostatné jednotky. V súčasnosti sa však hovorí o takzvanom syndróme skupinovo zameraného nepriateľstva. To znamená, že predsudky sú v mnohých prípadoch navzájom previazané a majú spoločné jadro založené na ideológii, ktorá legitimizuje spoločenské nerovnosti. 

Takže je úplne prirodzené, že ľudí škatuľkujeme podľa toho, ako ich zadefinujeme. Prečo to naša hlava robí? 

Pri tomto vyhodnocovaní môže, ale aj nemusí ísť o pocit ohrozenia. Naša hlava nám môže jednoducho povedať, že áno, tento človek je iný ako ja, ale nie je so mnou v potenciálnom konflikte.

Čo si na ľuďoch všímame ako prvé? Podľa čoho posudzujeme neznámeho človeka pri prvom stretnutí?

Existuje osem základných kategórií, podľa ktorých podvedome triedime ľudí. Základné črty sú tie, ktoré vidíme na prvý pohľad – rod, vek a rasa. 

Ďalšou kategóriou je sociálna trieda, ktorá možno na Slovensku nie je takou veľkou témou ako v iných krajinách. Následne vyhodnocujeme aj príslušnosť k inej kultúre a náboženstvu, ktoré môžu, ale aj nemusia byť okamžite viditeľné, znevýhodnenie človeka a jeho sexuálnu orientáciu.

Tieto kategórie nám rýchlo pomôžu zorientovať sa v tom, čo môžeme od človeka očakávať, ako sa k nám bude správať, a prípadne ako by sme sa k nemu mohli, alebo mali správať my. Naša hlava ich vždy hodnotí v určitom kontexte. Napríklad náboženská príslušnosť v pracovnom prostredí nemusí byť natoľko dôležitá ako pracovná skúsenosť, preto sa na ňu toľko nesústredíme. 

Zaujímavé je, že pri stretnutí s cudzím človekom, ktorý patrí k určitej sociálnej skupine, vyhodnocujeme, či je pre nás ohrozením, alebo nie. Ide o takzvanú dimenziu srdečnosti, teda či má alebo nemá človek s nami priateľské úmysly. Okrem toho ešte rozmýšľame nad tým, či je schopný naplniť svoj úmysel. Čiže ak nám chce ublížiť, či to vôbec dokáže. 

Škatuľkovanie ľudí je veľmi dôležité, lebo má priamy vplyv na to, ako ich vnímame a aké emócie voči nim cítime. Či ide o nenávisť, obavu, žiarlivosť, prívetivosť alebo súcit. Od týchto emócií sa odvíja naše správanie, teda či k nim pristupujeme priateľsky, pomáhame im alebo sa ich stránime. 

Koľko náš mozog „vyhodnocuje“ denne? 

Veľmi veľa. Práve preto najprv vyhodnocuje základné kategórie ako pohlavie, rasa či vek. Následne nuansy. Náš mozog to robí mimovedome a nepretržite. V prípade, že sa pohybujeme v známom prostredí, kde sa nachádza len skupina ľudí my, mozgu uľahčujeme prácu, lebo už vie, čo od koho môže očakávať. 

Sociálna psychológia hovorí o takzvanej kognitívnej mizérii. V našom sociálnom prostredí je také množstvo podnetov, že ich nedokážeme dôsledne vyhodnocovať. Mozog si preto túto prácu uľahčuje pomocou takzvaných kognitívnych skratiek. Patria medzi ne vek, rod, rasa a kategórie, o ktorých sme už hovorili, rovnako aj emócie, ktoré pociťujeme pri kontakte s neznámym človekom. Emócie sú evolučne mocné skratky a vedia nás mobilizovať k správaniu. Ďalšou je predpokladanie správania aj na základe škatuľky, do ktorej sme konkrétneho človeka zaradili. 

Ľudský mozog tieto skratky využíva najmä v situáciách, v ktorých má obmedzené informácie, a musím dodať, že často veľmi nespoľahlivo. Napríklad, ak ide oproti nám osoba, o ktorej vieme len to, že je to muž a Róm, náš mozog doplní chýbajúce informácie zo stereotypov o mužoch Rómoch, ktoré na Slovensku poznáme. 

Takže v prípade, že my nevieme zistiť viac o tomto človeku, siahneme po stereotypoch, aby sme vedeli vyhodnotiť situáciu a reagovať na ňu?

Presne tak. Predsudky a stereotypy nám pomáhajú odhadnúť správanie neznámeho človeka. Zároveň nám pomáhajú nastaviť, ako budeme na neho reagovať. Ak mozog nevie zistiť o človeku viac konkrétnych informácií, musí sa oprieť o všeobecné informácie, ktoré vyplývajú z jeho/jej príslušnosti k základným sociálnym skupinám. 

V akom veku začíname vnímať odlišnosti a rozdeľovať v hlave ľudí na „my“ a „oni“?

Je to veľmi skoro. Výskum ukazuje, že už šesťmesačné bábätká rozlišujú medzi čiernymi a bielymi tvárami. Štyri- až päťročné deti odčítavajú neverbálne správanie a reakcie svojho okolia voči cudzím ľuďom, ktoré si potom osvoja. 

Výskumy v skupine detí vo veku 5 až 7 rokov často ukázali nárast úrovne predsudkov, čo čiastočne súvisí s kognitívnou nezrelosťou menších detí. Tie následne mierne klesajú u detí vo veku 8 až 10 rokov a opätovne narastajú v období neskorej adolescencie, čiže vo veku 17 až 19 rokov, keď prichádza fáza fixácie vlastných presvedčení a pohľadu na svet. Práve raná adolescencia, teda približne do 14 rokov, je preto dôležité obdobie na intervenciu voči predsudkom a netolerancii. 

Čo sa nám deje v hlave, keď ideme po ulici a vidíme človeka odlišného od nás? Napríklad ženu v hidžábe?

Dôležité je, či poznáme hidžáb, a vieme, že ide o moslimskú vieru, alebo nie. 

V prípade, že na ženy v hidžábe alebo na islam máme už naviazané negatívne stereotypy, pri pohľade na ňu môžeme cítiť strach, úzkosť, obavy o našu kultúru, či dokonca pobúrenie. Ak islam nepoznáme alebo ho vnímame bez predsudkov, vyhodnocujeme len fakt, že oproti nám ide žena, ktorá má z nejakých dôvodov na hlave šatku. Pravdepodobne pôjde o neutrálne hodnotenie bez toho, aby nás zaplavovali pocity úzkosti či ohrozenia. 

Takže najprv ju sledujeme, vyhodnocujeme podľa ôsmich kategórií, potom začneme dopĺňať základné informácie a následne prichádzajú emócie, ktoré sa nám spájajú s moslimskými ženami. To všetko vyústi do nášho správania, teda či sa budeme brániť, bojovať alebo cítiť sa v bezpečí. 

Áno, ide o automatické, rýchle procesy nášho mozgu, o ktorých ani nevieme. Môžeme sa však vedome rozhodnúť bojovať proti týmto rýchlym úsudkom a hodnoteniam. 

Na jednej strane musíme počúvať naše prirodzené inštinkty, no zároveň ich máme prehodnocovať a sledovať, či sú správne. Ako na to? 

V prvom rade nám pomôže reflexia emócií, ktoré prežívame pri stretnutí s človekom, ktorý je niečím odlišný. Pociťujem strach, znechutenie alebo závisť? Potom sa treba zamyslieť nad tým, k akému správaniu ma tieto emócie vedú a či je vôbec férové. Dokázať toto všetko v každodennej interakcii je, samozrejme, náročné. Ak to nestihneme v danom momente, je v poriadku vrátiť sa k tomu aj neskôr, keď sa zamyslíme, spätne. Ak sa stala napríklad situácia, že som si v električke chytila kabelku, keď som uvidela nastupovať Róma, mala by som sa spýtať samej seba, prečo som to spravila a ako to asi vnímal ten človek. 

Tak sa ale dostávame do nepríjemnej pozície. Na jednej strane mi inštinkt a správanie podporené rôznymi stereotypmi hovoria, aby som si kabelku chytila. Ja sa ale zamýšľam nad tým, či je to správne a potrebné. Idem v podstate proti tomu, čo mi radí moja hlava. 

Áno, niekedy nám tieto inštinkty dobre poslúžia, ale mnohokrát vedú k správaniu, ktoré nie je v súčasnosti normatívne akceptované a často je aj nemorálne.  

Problém v našom správaní teda vyvolávajú stereotypy alebo zovšeobecňujúce informácie o konkrétnom človeku. Vieme ich plnohodnotne odstrániť z našich hláv? 

Na individuálnej úrovni to nie je možné na sto percent. Stereotypy a predsudky budeme mať vždy a niekedy sú pre nás aj osožné. Na celospoločenskej úrovni im tiež nevieme úplne zabrániť, pretože je v nás hlboko vrytá kolektívna pamäť. Jej súčasťou sú aj stereotypy o sociálnych skupinách. 

Kľúčové však je, aby sme si povedali, že správanie založené len na predsudkoch už v dnešnej dobe nie je v poriadku. Musíme dospieť k porozumeniu toho, že spoločnosť tvoria rôzne skupiny ľudí a každý človek má právo na plnohodnotný život. Ľudí môžeme posudzovať za ich skutky, ale nie na základe príslušnosti k nejakej skupine.  

Ako potom pristúpiť k odstraňovaniu predsudkov a stereotypov a viac porozumieť rôznym skupinám ľudí?

Dôležitú úlohu hrá priamy kontakt s cudzími ľuďmi. Ak je takéto stretnutie pozitívne, spolupracujúce a rovnocenné, môže mať priaznivý vplyv na naše vnímanie. Výskumy tiež ukazujú, že dôležitý je kultúrny kapitál, teda či a koľko čítate. Ľudia, ktorí sa dozvedajú o svete z kníh, majú otvorenejšiu myseľ a dokážu komplexnejšie spracovávať informácie. 

Odlišnosť môžeme zažívať aj nepriamo cez filmy a seriály. Náš taliansky kolega Loris Vezzali pred viac ako ôsmimi rokmi zistil, že čítanie príbehov o Harrym Potterovi zmiernilo predsudky voči imigrantom, utečenkám, gayom a lesbám v skupinách talianskych a britských stredoškolákov a vysokoškolákov. Tento čarodejnícky svet má silnú hierarchiu. Tvoria ju čistokrvní, ale aj poloviční čarodejníci, domáci škriatkovia a mnoho ďalších bytostí rôznych spoločenských statusov. 

Na Slovensku sme sa so Simonou Oľhovou pozreli na to, či Harry Potter dokáže zmierniť predsudky voči Rómom a Rómkam, ktoré sú v našej spoločnosti hlboko zakorenené. V skupine šiestakov sme už po troch čítaniach a následných diskusiách zaznamenali zmiernenie predsudkov voči rómskej menšine. V skupinách, kde sme iba čítali, ale nediskutovali, zmeny v postojoch študentov a študentiek nenastali. Ukazuje sa teda dôležitosť otvorenej diskusie. 

Postupy na odstránenie predsudkov z našich hláv a hľadanie väčšieho porozumenia sú náročné na čas, pozornosť a energiu. Prečo to vôbec robiť? Oplatí sa porozumenie spoločnosti a jednotlivcovi? 

Väčšie porozumenie redukuje konflikty a napätie v spoločnosti, čo v konečnom dôsledku vplýva na náš individuálny wellbeing, na naše duševné a fyzické zdravie, celkovú kvalitu života, ale aj na zdravie a kvalitu života menšín. Naopak, život v silne polarizovanom a hostilnom prostredí má v dlhodobom horizonte negatívny vplyv na naše zdravie. Napríklad v Severnom Írsku, kde ľudia roky žili v otvorenom konflikte, miestni dlhodobo trpia duševnými problémami. 

Život v porozumení jednotlivcovi otvára dvere k novým možnostiam a podnetom, ktoré môžu jeho život obohatiť a spraviť ho zaujímavejším a hlbším. Vďaka porozumeniu sa môžeme zbaviť aj pocitu ohrozenia, ktorý v nás odlišnosť a predsudky voči nej vyvolávajú.