Kenia: Všetko bude ako predtým, než odišiel

V jednej z dediniek pôvodných obyvateľov Huave na južnom pobreží mexického štátu Oaxaca poznajú migráciu po celé desaťročia. Skupiny mužov odtiaľ odchádzajú spoločne. Ich živobytie dnes viac ako kedykoľvek predtým ohrozuje globálne otepľovanie aj energetické projekty medzinárodných firiem. Tu čaká na návrat svojho muža Kenia.

Na ľavej strane ulice stavia niekoľko mužov dom. Pýtame sa ich, kde býva Kenia, z ich pohľadov je jasné, že sem cudzinci nezavítajú často. Ak vôbec.

San Dionisio del Mar je malá dedina na pobreží. Počtom obyvateľov ako naše Dvory nad Žitavou, máličko nad päťtisíc.

Dedina je známa najmä migráciou za mexicko-americké hranice a od začiatku tohto roka aj zvolením vôbec prvej predsedkyne obce – 26-ročnej Teresity de Jesús Luis Ojeda. Tieto informácie aj dedinku samotnú registruje za hranicami štátu asi málokto.

Robotníci ukážu na dom naproti s drevenými dverami a veľkým dvorom so suchou trávou, z ktorého na nás brechá pes. Zaklopeme.

Otvorí nám žena v čiernom, najprv prekvapená, ale keď sa predstavíme a povieme, načo sme prišli, pozýva nás do obývačky domu. Krížom cez celú izbu visí hojdacia sieť, do ktorej sa Kenia posadí hneď, ako nám zaobstará plastové stoličky a ventilátor. Je poludnie, v prímorskej dedinke stúpa teplota teplomera vyššie ako 35 stupňov. 

Kenia, podobne ako väčšina žien v dedine, si privyrába vyšívaním tradičných vzorov na tričkáči sukne; zdroj: Noel Rojo

Má tridsať rokov a dve dcéry – sedemnásť a sedemročnú. Manžel je v USA ilegálne už dva roky, podobne ako približne polovica všetkých mexických migrantov u susedov, spolu je ich bez papierov asi 6 miliónov.

Kde presne muž žije, Kenia nevie. „V Pennsylvánii,“ upresní tínedžerka Flor. 

Ryby v ohrození

Obyvatelia San Dionisio del Mar o sebe hrdo vyhlasujú, že sú Huave, alebo tiež Ikooti – potomkovia civilizácie, ktorá tu žila pred viac ako tritisíc rokmi.

Huave obývajú pobrežné oblasti, a tak sa prirodzene živia lovom rýb. Muži chytajú ryby, prípadne pracujú na poliach alebo oboje, a ženy sa starajú o domácnosť. Rozdelenie rolí vo väčšine komunít pôvodných obyvateľov Oaxacy je pomerne striktné, tradičné. Huave sú patriarchálna spoločnosť a o dianí v mnohých dedinách ešte aj dnes rozhodujú zhromaždenia, prevažne mužov.

„Rybári chodia na more na celý deň. Môj muž pracoval pre niekoho, nemal svoju loď. Stávalo sa teda, že nemal prácu každý deň. Niekedy im večer povedali, že na druhý deň nemusia prísť,“ vysvetľuje Kenia ako fungujú miestni rybári.

Ak manžel pracoval, doniesol domov ryby. Niektoré boli pre rodinu, ostatné predal prostredníkovi v dedine, ktorý ich vozil a ďalej predával do najbližšieho mesta Juchitán.

Okrem toho má rodina svoje pozemky, na ktorých pestuje kukuricu – hlavnú plodinu naprieč Mexikom, ktorá nesmie chýbať na stoloch miestnych v podobe najrôznejších druhov placiek či iných jedál.

„Muži majú povinnosť postarať sa o rodinu, a tak hľadajú, kde sa dá. Niekedy ale nie je čo robiť. Vo vodách ubúda rýb aj kvôli vysokým teplotám v posledných rokoch,“ popisuje Kenia dôsledky globálneho otepľovania vo svojom rodisku.

Opustené pláže a lode. Rybári radšej odchádzajú za prácou do USA; zdroj: Noel Rojo

Keď sa jej pýtam, ako sa žije v San Dionisio del Mar, odpovedá, že kedysi boli spokojnejší. Teraz každý deň tŕpnu, či sa tu vláda s investormi nerozhodnú postaviť veterné elektrárne. V posledných rokoch proti nim miestni protestujú po celom regióne Istmo na juhu Oaxacy, ktorý patrí medzi najveternejšie v krajine. Spoločnosti, ktoré elektrárne stavajú, zaberajú miestnym obyvateľom pôdu.

Rozhovor s Keňou robíme v apríli 2017. V máji obyvatelia dediny podpaľujú bager, ktorý mal bagrovať piesok na výstavbu prístaviska a odtoku na inštaláciu veternej elektrárne. Bagrovanie by mohlo ohroziť morské plody, čo zas ohrozuje príjmy miestnych rybárov. Ak aj nie z dlhodobého hľadiska, aktuálne áno, a to je v tejto časti Mexika najdôležitejšie.

Podľa organizácie Slow Fish sa na projekte The Isthmus Wind Corridor (Veterný koridor Istma) podieľa spoločnosť The Mareena Renewables Group. Podiely v nej vlastnia austrálske, japonské a holandské spoločnosti. Plánujú postaviť pozdĺž pobrežia okolo San Dioniso del Mar viac ako stovku veterných turbín. To všetko až do vzdialenosti 27 kilometrov, v ktorých miestni rybári získavajú svoje úlovky.

Energia, ktorú by tu pritom mali vyprodukovať elektrárne, by mala zásobovať nadnárodné pivovary Coca Cola, Heineken či mexické Oxxo.

Organizácia Front národov Istma na ochranu pôdy, ktorá háji záujmy miestnych, nie je podľa správy britskej organizácie World Development Movement proti veterným elektrárňam. Avšak, je „proti zaberaniu pôdy firmami a proti dopadu, aký budú mať tieto projekty na život, kultúru a územie“. 

Okrem rybárčenia sa miestni v San Dionisio del Mar živia aj estovaním a chovom dobytka, avšak väčšinou iba pre vlastnú potrebu; zdroj: Noel Rojo

Výroba energie v Mexiku spôsobuje 24 % emisií skleníkových plynov v krajine. Viac ako dve tretiny energie vyrába Mexiko spaľovaním ropy, plynu a uhlia. Avšak, krajina je tiež významným vývozcom energie v regióne. Aj projekty výstavby veterných elektrární majú byť súčasťou výstavby siete nazývanej Elektrický prepojovací systém krajín Strednej Ameriky.

Front národov Istma v spomínanej správe tvrdí, že komunity, v ktorých postavia veterné elektrárne, nemajú vysokú spotrebu elektriny a vo všeobecnosti žijú dobre, nepotrebujú podobné rozvojové projekty.

Všetko je inak

Kenia ďalej hanblivo odpovedá na naše otázky. „Môj manžel sa rozhodol, že pôjde pracovať do USA, aby mohol zarobiť o trochu viac a postaviť svoj dom,“ spomína Kenia. „Hovorila som mu, že je to ďaleko, je to pre mužov náročné, prísť až tam. Ale on chcel ísť, aby sme sa mali dobre, aby sme mali vlastný dom,“ vraví.

Nový dom už stojí na miestnej pláži. S Keniou sa však rozprávame v dome jej mamy, ktorá zomrela pred necelým rokom. Zvykom tu je nenechať dom po zomrelom opustený aspoň rok po úmrtí. Na pohreb svojej mamy spomína žena ako na jednu z najťažších udalostí, ktoré sa odohrali, kým bol jej muž ďaleko. 

Obývačka v dome Keninej mamy; zdroj: Noel Rojo

Kenin život sa po jeho odchode úplne zmenil. „Ak potrebujeme niečo vybaviť, keď je tu manžel, ide a nájde človeka, ktorý nám pomôže. Keď odišiel, ja som musela hľadať niekoho, kto sa nám postará o pozemky, zasadí kukuricu, a pozbiera ju, keď vyrastie. Rovnako musím hľadať pána, ktorý mi dovezie drevo na varenie,“ vymenúva Kenia činnosti, ktoré inak prináležali jej mužovi.

Za pootvorenými dverami, cez ktoré do miestnosti vchádza jemný vánok, počuť hudbu a pochodujúcich ľudí. V dedine je svadba. „Budem musieť ísť a odniesť dary – aj za manžela,“ naznačí ďalšiu svoju novú rolu, ktorá jej pribudla v dôsledku migrácie. Obyčajne sú pri oslavách vyslancami rodiny muži.

Kenia má 30 rokov, bez muža je už dva roky; zdroj: Noel Rojo

„Ak sa s nikým nezahrávaš, keď si sama a rešpektuješ pravidlá, aj teba rešpektuje komunita, lebo vedia, že si sama. Nie som v komunite jediná, je tu veľa takých žien,“ odpovedá, keď sa pýtame, či sa necíti viac zraniteľná, keď zostali s dcérami samy.

V San Dionisio je aj veľa žien, ktorých muži odišli a rodine sa už neozvali. Kenin prípad je iný. Každý deň komunikuje s manželom ona, aj dcéry.

„Otcovi sa najprv nepáčilo, že mám frajera, ale napokon povedal, nech sa s ním teda spoznávam a uvidíme,“ vraví staršia dcéra Flor. 

Okrem nového domu, môžu dcéry vďaka migrácii odísť študovať. Flor ešte nevie, či bude chcieť; zdroj: Noel Rojo

Otec povedal, že sa vráti, keď postaví dom. „V decembri už bude späť,“ verí Kenia. „Bude to rovnaké, ako predtým, keď sme boli spolu,“ hovorí presvedčene. Muž sa plánuje vrátiť k lovu rýb. Ak bude mať čo loviť…

—

Multimediálny projekt Ženy, ktoré zostali zisťuje, prečo muži migrujú do zahraničia a čo to pre ženu znamená, ak zostane sama v krajine, ktorá sa o svojich obyvateľov nemusí vedieť postarať. Prvé príbehy sú z Mexika. Kroky tímu projektu Ženy, ktoré zostali môžete tiež sledovať na FB: @WomenWhoStay, prípadne na Instagrame: @women_who_stay.