Karin z Arménska: Žiadnemu umelcovi nikdy neuškodilo žiť v cudzine

(English version below)

Karin Sarkisjan je rodáčka z Jerevanu. Vyrastala v Arménsku a neskôr sa presťahovala na Slovensko. Má vyštudovanú kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Jerevane a práve hudba ju sprevádza celým životom aj na Slovensku. Okrem vlastnej tvorby v oblasti world music sa venuje aj scénickej hudbe a korepetovaniu, spolupracovala napríklad so Slovenským národným divadlom či Slovenským komorným divadlom v Martine. Má vlastný projekt, v ktorom aranžuje ľudové piesne zo Slovenska, ale aj z Arménska či Ukrajiny pre rôzne nástrojové obsadenia. Ako speváčka a klaviristka pravidelne hosťuje na koncertoch Preßburger Klezmer Band, Balkanansambel, Bashavel, Shum Davar, Pacora Trio a Kaschauer Klezmer Band. Vystupovala na veľkých klezmerových festivaloch vo Ľvove a v Petrohrade. Má dve deti a žije v Martine.

Kde sú vaše korene?

Korene mám v arménskom Jerevane, tam som sa narodila a dvadsať rokov žila, až kým som neskončila Vysokú školu múzických umení – kompozíciu. Potom som sa presťahovala na Slovensko.

Ako si spomínate na život v Arménsku?

Veľmi dobre. To všetko, čo teraz robím, malo základ v Arménsku. Celé moje detstvo bolo spojené s hudobným štúdiom. Vysokú školu som skončila v roku 1993. V júli som odovzdala diplomovú prácu a myslím, že ešte v tom istom týždni som odišla s otcom na Slovensko. 

Prečo ste sa rozhodli tak relatívne rýchlo odísť z krajiny?

Mali sme zlé podmienky na život, ťažkú ekonomickú situáciu. Žiaľ, mnohí ľudia vtedy odchádzali rovnako ako ja, záležalo, kto koho kde mal. Otec v tom čase už žil so svojou novou rodinou na Slovensku a navrhol, že by som mohla prísť na nejaký čas k nemu. Na rok, respektíve len na zimu. 

Tušili ste, že ten odchod bude trvalý?

Naozaj som si myslela, že to bude len rok. Dokonca, že iba na zimu. Prišla som len „na návštevu“ a doteraz som tu. Taká bohatá tridsaťročná návšteva. 

Čo vás prinútilo ostať na Slovensku? 

Zvyk. Začala som hneď pracovať a pomaly som sa prispôsobovala. Navyše situácia v Arménsku sa nezlepšovala a nemala som dôvod vrátiť sa. 

Keď hovoríte o tom, že situácia v Arménsku bola zlá, tak to bolo v roku 1993, čiže krátko po rozpade ZSSR. Čo vás tam konkrétne ohrozovalo?

Neboli tam vytvorené podmienky pre život, na aký sme boli zvyknutí. V tom roku, keď som odchádzala, bola blokáda. Nemali sme elektrinu, vodu, dokonca ani studenú. To sú základné existenčné podmienky. Žila som v tom rok, a keď bola možnosť odísť, tak som ju využila.

Ako ste prežívali odchod z krajiny? 

Nestihla som si to ani uvedomiť, necítila som okolo toho žiadne veľkolepé emócie. Bola som mladá, a najmä som bola nastavená tak, že musím vydržať tam, kde idem. Aj keď to bude iná krajina, iné podmienky, iný život. Vedela som, že to bude lepšie, a navyše som bola vždy v kontakte s našimi, aspoň telefonicky.

Keď sa takto spätne nad tým zamyslíte, existovalo niečo, čo by vás odrádzalo od odchodu?

Nie. My sme sa dohodli s otcom, že spravím posledné dva ročníky na vysokej škole za jeden rok, aby sme už ďalej nečakali. Bolo to také intenzívne, že som nemala čas na hlbšiu analýzu.

Vedeli ste niečo o Slovensku, resp. Československu? Rok 1993 bol taký prelomový.

V júli som prišla do šesťmesačného Slovenska, o ktorom som veľa nevedela. O Československu áno, o tom sa u nás hovorilo viac a v dobrom, bola to preferovaná krajina. Takže bolo aj veľa noviniek, musela som sa učiť a prispôsobovať. 

V Žiline ste sa zamestnali na konzervatóriu. Bola to vaša prvá práca na Slovensku? 

Robila som predtým aj nejaké iné práce, ale to sa hanbím povedať (smiech).

Tak, každý nejako začína. 

Predávala som v obchode, aby som sa naučila rozprávať po slovensky. Niekedy to boli veľmi humorné situácie. Niektoré slová boli pre mňa úplne konečná. Napríklad, keď si niekto poprosil sirky, tak som šla nakrájať syr na malé kúsky. Alebo som nevedela, čo je čalamáda, tak som povedala, že to nemáme. A pani mi hovorí, že veď vidím, že ju máte za chrbtom. Tak som sa otočila a pochopila, čo myslela. Jednoducho do takýchto situácií som sa dostávala pravidelne a nebolo to vyhovujúce. 

Ako ste sa zžívali so slovenčinou? 

Nakoniec celkom jednoducho. Mala som výhodu, že otcov syn bol vtedy prvák na základnej škole. Spolu sme sa učili, robili úlohy, písali, čítali. Vekový rozdiel sa stratil a za pol roka som sa naučila pekne rozprávať. Otec so mnou navyše robil diktáty.

Vďaka tomu sa mi potom šlo ľahšie aj na konzervatórium. Už niekedy v novembri som začala v Žiline korepetovať. Potom som urobila konkurz do Banskej Bystrice na operu, tiež ako korepetítorka baletu. Ale potom mi otec povedal, nech radšej skúsim ísť do Martina, lebo je to bližšie domov. Odvtedy som v Martine. 

A tu ste si našli akú prácu? 

Na základnej umeleckej škole som učila hru. Popravde si myslím, že asi by ma viac bavil voľnejší štýl v Bystrici. Ale neostala som vtedy len pri učení. Po ôsmich rokoch v Martine som urobila konkurz do Bratislavy na tanečné konzervatórium, opäť ako korepetítorka baletu. Zbalila som si veci a šla som.

Tam niekde sa začala moja dôležitejšia kariéra, myslím, čo sa týka hudobného rastu. Všetko, z čoho čerpám doteraz, sa začalo v Bratislave. Ponuka spievať s kapelou Preßburger Klezmer Band, aj moje sólo projekty. 

V Martine som bola také kuriatko, čo všetko okukávalo, chodila som spievať len do zboru. 

V Bratislave ste okrem tanečného konzervatória pôsobili aj v SND, nie?

Áno, tam som nejaký čas tiež robila korepetítorku pre balet. Časom sa naskytla príležitosť robiť sprievod aj v činohre, konkrétne v inscenácii Matka Guráž v réžii Martina Čičváka. S ním som sa zoznámila ešte v martinskom divadle, bolo to jedno z mojich najkrajších období.

Je zaujímavé, že ste na Slovensku začínali v menších mestách. Väčšina cudzincov a cudziniek mieri rovno do hlavného mesta, lebo je ťažšie presadiť sa mimo neho. Myslíte si, že cez hudbu je pre človeka zo zahraničia ľahšie sa tu integrovať, hoc aj mimo väčších miest? 

Pre cudzinca je vždy ľahšie začínať novú životnú púť v hlavnom meste. Ale, žiaľ, ten môj otec nezakotvil v Bratislave, ale v Žiline. Samozrejme, ťažkosti boli, ale práve cez hudbu som to ľahšie znášala. Bolo to pre nás náročné obdobie, po troch rokoch sa sem presťahovala aj moja mama. 

Mimoriadne ťažké bolo dokázať, že aj my sme normálni ľudia a nič zlé nerobíme. A ešte v tých časoch, v deväťdesiatych rokoch. Veď každý má niečo do seba, chceli sme, aby nás ľudia pochopili. V  hlavnom meste je to väčšinou medzinárodnejšie, sú tam väčšie cudzinecké komunity a tá inakosť sa stratí. 

V Bratislave som nebola až taká výnimočná, no v Martine som bola zjav. Doslova „biela vrana“ (smiech).

O Martine sa navyše hovorí, že to je také echt národniarske mesto, tu sa formovali dôležité slovenské dejiny. 

Áno, pre mňa ako cudzinku bolo ťažké začať a dokazovať najskôr, že aj my sme normálni ľudia, a potom, že sa dokážem presadiť ešte aj ako hudobníčka. Ale to je náročné dodnes, lebo vieme, ako je to na Slovensku s kultúrou. Je jednoducho lepšie robiť to v hlavnom meste než doslova „strácať čas“ v menších mestách. 

Prečo ste sa teda po niekoľkých rokoch vrátili z Bratislavy späť do Martina? 

Z existenčných dôvodov. Medzitým som tu kúpila byt. V Bratislave bolo všetko drahé, zároveň som sa vydala, lebo som si povedala, že už nemôžem len spievať a tancovať, ale treba mať aj deti (smiech). V Bratislave by sme to jednoducho neutiahli. 

Takže som trošku „klesla“ v kariérnom raste, ale bola som šťastná, že mám deti. A paradoxne to najkrajšie a najšťastnejšie obdobie som mala tu. Prosto povedané – svoje korene som pustila tu v Martine, v martinskej nemocnici. Mám dvoch zbojníkov, ktorí pokračujú v mojom odkaze. 

Nejakých päť-šesť rokov som bola mimo hudby, žila som materstvom. Teraz sa dávam opäť ,muzikantsky dokopy‘ a znova pracujem na hereckom konzervatóriu. Hľadala som niečo, čo ma bude hudobne napĺňať, ale zároveň budem môcť byť s rodinou. Musela som preto nájsť kompromis, čo sa mi celkom podarilo, lebo robím voľný štýl, improvizačný, ale stále ako korepetítorka. A do toho tvorím aj svoju vlastnú hudbu. 

Spomínali ste, že ste „presadili svoje korene do Martina“. Sú tu zapustené napevno?

Ťažko povedať. Moje deti majú teraz jedenásť a trinásť rokov, takže zatiaľ sme tu. Oni už určite majú korene na Slovensku, to nezmenia, ale kde budú pokračovať, neviem. Otvárajú sa nám cesty, obzory, mladí ľudia odchádzajú študovať do zahraničia, takže je to otvorené. 

Váš muž je tiež Armén…

Áno, Armén a volá sa Armén (smiech). 

Čiže doma hovoríte po arménsky?

Áno, väčšinou hovoríme po arménsky, ale často aj po slovensky. Bola by som rada, keby aj naše deti začali viac rozprávať. Rozumejú, dokážu povedať jednoduché vety, ale s ťažkosťami. Možno keby boli viac v arménskom prostredí, tak by im bol aj ten jazyk prirodzenejší. Ale tým, že v škole aj škôlke hovoria len po slovensky, ťažko. 

Ostala vám v Arménsku ešte nejaká rodina?

Tým, že aj mama sa sem presťahovala, tak všetci mne blízki ľudia sú tu. Ostala nám tam teta, bratranci a sesternice, s ktorými komunikujem online. Už dávno som tam nebola, vlastne od svadby. Stal sa zo mňa taký bojko z lietania. 

Svadbu ste mali v Arménsku? 

Nie, tu v Martine, v Turčianskej galérii. Zásnuby sme mali v Arménsku.

A mali ste na svadbe nejaké arménske tradície?

Nie, úplne sme sa prispôsobili slovenským tradíciám. 

Je tu nejaká širšia arménska komunita, s ktorou sa stretávate?

Na Slovensku nie, v Martine vôbec. Zopár ľudí žije v Bratislave. Ale napríklad vo Viedni je nás viac, máme tam aj arménsky kostol. 

Ale veľmi sa s arménskou komunitou nestretávam. Keď som žila v Bratislave, korepetovala som jeden veľmi talentovaný manželský pár z Arménska v Slovenskom národnom divadle. Manžel bol hlavný baletný majster a manželka je bývalá učiteľka na tanečnom konzervatóriu. S nimi som strávila nejaký čas.

Spomínali ste, že ste presadili svoje korene do Martina. Mám takú slovnú hračku – ako sa dá podľa vás presadiť sa na Slovensku v umení? 

Myslíte, že som už „presadená“? Doteraz s tým bojujem, stále som na ceste, ktorá je náročná a dlhá. Ale keď vnímaví ľudia majú dobré ucho a pochopenie pre umenie, tak to ide. 

Mám napríklad rozbehnutý svoj world music projekt, aranžujem ľudové piesne pre rôzne nástroje, mám veľa nahrávok z koncertov. Jednoducho mám už čo ponúknuť, tak pomaly, ale isto to ide. 

V rámci vašej produkcie world music ste spolupracovali napríklad aj so známou speváčkou Zuzanou Mikulcovou. Len pred pár mesiacmi ste vydali pieseň s názvom Sen. Ako sa vám spolupracovalo s takou etablovanou slovenskou autorkou?

Výborne. Zuzana je skvelá, má správne nasadenie aj farbu hlasu. Bolo to do jej projektu, ktorý je inak tiež pekný „fjúžn“. Každý mesiac pripravovala nejakú pieseň s cudzincom alebo cudzinkou. Jednou z nich som bola aj ja, písala som text i hudbu. Prvú slohu spievam po arménsky, druhú spieva Zuzka po slovensky a nahrali sme to v bytčianskej synagóge. Ozaj krásna spolupráca. 

Musím povedať, že ma toto spojenie a štýl veľmi bavil. Mnohí ma majú asi zafixovanú ako autorku etno world music, ale ja mám rôzne chute. Dokonca aj do popu. Keby bola takáto ponuka, pokojdne by som do toho šla. Nie spievať pop, len do roly skladateľky.

Máte prehľad v slovenskej popovej hudbe? 

Mám prehľad. Sú speváci, ktorí sú na dobrej hlasovej a kompozičnej úrovni a sú speváci, ktorí sa len vezú na vlne. Pre mňa kvalita znamená dobre urobená melódia a aranžmán.

Máte obľúbených interpretov, interpretky zo Slovenska? 

Samozrejme, Zuzka sa mi páči. Aj preto, že má hudobné vzdelanie, to vždy preferujem. Lebo ak nie sú hudobne vzdelaní, ako môžu poznať štruktúru skladby, melodiku, harmónie? Nedá sa robiť hudba na troch akordoch. 

Celkom sa mi páči aj ten nový chalan zo Superstar, Adam Pavlovčin. Neviem, či tvorí, komponuje, ale tie piesne sú dobré. Páči sa mi hlas Martina Haricha, ten šelest v ňom. V rámci world music si myslím, že je výborná Andrea Bučko. Verím, že budeme spolu čoskoro účinkovať na jednom koncerte. A potom Barbora Botošová. Alebo napríklad aj Jana Kirschner, ktorá zabrdla do world music, keď sa odsťahovala do Anglicka, a v podstate je tiež cudzinka ako ja. 

Pre tvorcu je podľa mňa veľmi výživné žiť určitý čas v cudzine, obohatí ho to a môže napredovať. Nikomu to nikdy neuškodilo. Vidí iné, otvára sa možnostiam.

Keď ste hovorili, že aranžujete ľudové piesne, tak treba dodať, že to nie sú len slovenské ľudové piesne, ale aj arménske, ukrajinské či židovské ľudovky. 

Presne tak. Predtým som robila aj ruské piesne.

Mňa z vášho repertoáru zaujala napríklad tradičná arménska pieseň Sareri Hovin, je veľmi dojímavá. Čo pre vás znamená?

Presne ako hovoríte, tá pieseň chytá za srdce. Nielen mňa, ale ozaj všetkých, mám na ňu veľmi dobré ohlasy. Ale to mám celkovo na projekt arménskych piesní. 

Na tejto skladbe spolupracujem s jedným vynikajúcim jazzovým huslistom, tiež z Martina, ktorý je aj môj kolega v základnej umeleckej škole, Ľubom Šamom. On má taký špeciálny stroj na husle a pieseň vie krásne podať. 

V preklade to znamená „milujem vôňu hôr“. Spieva sa v nej o láske, že vždy keď jej milovaný prechádzal po ceste z hôr, tak si spomenula na vánok, ktorý cítila. 

Vy teda kombinujete ľudové piesne s world music – „hudbou sveta“. Máte nejaký špecifický kút sveta, ktorý rada prinášate do svojej tvorby?

Beriem odvšadiaľ všetko, ale dávam do toho skúsenosti zo štúdia a vychádzam zo svojich muzikantských schopností. Rada sa inšpirujem akoukoľvek svetovou hudbou, ale chcem, aby to malo vždy moju značku. 

Je niečo špecifické arménske, čo dávate do svojej tvorby? Okrem toho, že spracujete konkrétnu arménsku pieseň. 

Prinášam do nej niektoré tóny, ktoré sú charakteristické pre oblasť okolo Arménska, Iránu, Sýrie či Izraela. 

Hudba v týchto častiach je špecifická, iná ako európska. Má jedinečný kolorit, ktorý sa dobre mieša vo world music. Napríklad rôzne trilky, melizmy alebo veľkú sekundu. Milujem to. A treba pritom vždy aj trochu zatancovať, vtedy to má tú správnu atmosféru. 

Pre mňa to má akoby takú „orientálnu príchuť“…

Áno, presne to. Hoci nemôžeme povedať, čo presne je orient, ale jednoznačne tam počuť, že je to za hranicami Slovenska. Už od Gruzínska sú tie príchute iné. V hudbe, ale aj v jedle, v správaní ľudí. Je to taká „teplosť“ a silné emócie. Dokonca aj keď spievam veselú pieseň, všetko ide cez emócie a clivosť. 

Áno, spomínali ste mi, že tá clivosť v piesňach vás priviedla aj do Preßburger Klezmer Band. Máte nejaké židovské korene?

Vôbec, ale tu sú pre mňa dôležité práve tie korene hudby. Tým, že kraj, hudba a tvorba je podobná tej našej, tak cez hudbu mi to je blízke. Emócia je rovnaká a neriešim, odkiaľ to presne je. 

Je tento váš smútok a clivosť možno spojený aj s tým, čo sa deje aktuálne v Arménsku? 

Jednoznačne, tá súčasná situácia ma veľmi mrzí. Minulý rok to bolo veľmi neisté. Nie je nám to jedno a každého z nás Arménov to trápi. Som smutná, ale tiež nemôžem smútiť tridsať rokov. Tu som si vytvorila bublinu, v ktorej hľadám radosť. To sú moje deti, robota a hudba. Ale, samozrejme, duša aj spomienky sú stále tam, a to nikdy neodíde. 

Zvažujete, že by ste sa niekedy vrátili do Arménska?

To nie. Už som taká mimozemšťanka patriaca neviem kde. Aj keď som ešte chodila do Arménska, ľudia sa ma pýtali, odkiaľ som, lebo moje zmýšľanie, správanie a už aj jazyk boli iné. Nie čisto arménske. 

A keď som na Slovensku, tak aj tu sa ma vždy pýtajú, odkiaľ som. Čiže som niekde na pomedzí – taká „správna cudzinka“. Cudzinka v oboch krajinách. Mám dva domovy, dve krajiny, dve spriaznené duše, ľudí. 

Žijú vo mne doslova dve osoby – mladá Karin, dvadsaťročná Arménka, a potom tá po nej, ktorá pokračuje svoju životnú púť na Slovensku. Obe majú pre mňa význam, majú priestor, obe rešpektujem a uznávam. Jednoducho som bohatá, nesťažujem sa. 

---

Karin from Armenia: Living Abroad Has Never Hurt Any Artist

Karin Sarkisyan is a native of Yerevan. She grew up in Armenia and later moved to Slovakia. She studied composition at the Yerevan State Conservatory, and music has been a central part of her life both in Armenia and Slovakia. In addition to her work in world music, she is involved in composing music for the stage and works as a rehearsal pianist. She has collaborated with the Slovak National Theatre and the Slovak Chamber Theatre in Martin. Karin has her own project where she arranges folk songs from Slovakia, Armenia, and Ukraine for various musical ensembles. As a singer and pianist, she regularly performs with Preßburger Klezmer Band, Balkanansambel, Bashavel, Shum Davar, Pacora Trio, and Kaschauer Klezmer Band. She has performed at major klezmer festivals in Lviv and St. Petersburg. Karin has two children and lives in Martin, Slovakia.

Where are your roots?

My roots are in Yerevan, Armenia, where I was born and lived for 20 years until I completed my studies at the State Conservatory – in composition. After that, I moved to Slovakia.

How do you remember your life in Armenia?

Very fondly. Everything I’m doing now has its foundation in Armenia. My whole childhood related to musical studies. I graduated from the conservatory in 1993. In July, I submitted my diploma thesis, and I think that same week I left for Slovakia with my father.

Why did you decide to leave the country so quickly?

The living conditions were bad; we were in a tough economic situation. Unfortunately, many people were leaving at that time, just like me. It all depended on who had family where. My father was already living in Slovakia with his new family and suggested I come stay with him for a while. Initially, for a year, or even just for the winter.

Did you have any idea that this move would be permanent?

I really thought it would be just for a year. Just for the winter. I came „for a visit“ and here I am still. A rich 30-year-long visit.

What made you stay in Slovakia?

I got used to it. I started working right away and slowly adapted. Moreover, the situation in Armenia wasn’t improving, so I had no reason to go back.

You mentioned that the situation in Armenia was difficult in 1993, shortly after the collapse of the USSR. What specifically threatened you there?

There weren’t the living conditions we were accustomed to. The year I left, there was a blockade. We had no electricity, no water, not even cold water. These are basic living conditions. I lived through that for a year, and when the opportunity came to leave, I took it.

How did you feel about leaving your country?

I didn’t even have time to fully realize it; I didn’t feel any big emotions about it. I was young, and I was set on enduring wherever I went, even if it was another country, with different conditions and a different life. I knew it would be better, and I was always in contact with my family, at least by phone.

Looking back, was there anything that would have discouraged you from leaving?

No. My father and I agreed that I would complete my last two years at the conservatory in one year, so we wouldn’t wait any longer. It was so intense that I didn’t have time for deeper analysis.

Did you know anything about Slovakia or Czechoslovakia? 1993 was a pivotal year.

I came to Slovakia in July, just six months after its formation, and I didn’t know much about it. I knew more about Czechoslovakia, which was spoken of favourably in Armenia. It was a preferred country. So, there were many new things to learn, and I had to adapt.

You got a job at a conservatory in Žilina. Was that your first job in Slovakia?

I had done some other jobs before that, but I’m a bit embarrassed to mention them (laughs).

Well, everyone must start somewhere.

I worked in a shop to learn how to speak Slovak. Sometimes, it led to very funny situations. Some words were completely confusing for me. For example, when someone asked for sirky (matches), I went to cut cheese (syr) into small pieces. Or I didn’t know what čalamáda (pickled salad) was, so I said we didn’t have it. The lady pointed out that it was right behind me. I turned around and understood what she meant. I found myself in situations like that regularly, and it wasn’t ideal.

How did you adapt to the Slovak language?

In the end, it was easy. I had the advantage of my father’s son, who was in first grade at the time. We learned together, doing homework, writing, reading. The age difference faded away, and within six months, I learned to speak well. My father also helped me with dictations.

Thanks to that, it became easier for me to work at the conservatory. By November, I had already started working as a rehearsal pianist in Žilina. Then I auditioned for a job in Banská Bystrica as a ballet accompanist. But my father suggested I try Martin instead, as it was closer to home. Since then, I’ve been in Martin.

And what job did you find there?

I taught music at an elementary art school. Honestly, I think I would have enjoyed the freer atmosphere in Bystrica more. But I didn’t stick solely to teaching. After eight years in Martin, I auditioned for the dance conservatory in Bratislava as a ballet accompanist again. I packed my things and went.

That’s where my more significant career began, at least in terms of my musical development. Everything I draw from today started in Bratislava. I received offers to sing with Preßburger Klezmer Band and launched my solo projects.

In Martin, I was like a little chick, just observing everything. I was only singing in choirs back then.

In Bratislava, you worked not only at the Dance Conservatory but also at the Slovak National Theatre (SND), right?

Yes, I worked there as a rehearsal pianist for the ballet for a while. Over time, an opportunity came up to provide accompaniment in the drama section as well, specifically for the play Mother Courage, directed by Martin Čičvák. I met him earlier at the theatre in Martin, and it was one of the best times of my career.

It’s interesting that you started your career in smaller cities in Slovakia. Most foreigners tend to move directly to the capital because it’s harder to break through outside of it. Do you think that through music, it is easier for a foreigner to integrate, even outside of larger cities?

For a foreigner, it’s always easier to begin a new life journey in the capital. But unfortunately, my father didn’t settle in Bratislava but in Žilina. Of course, there were difficulties, but I coped better because of music. It was a challenging time for us, especially when my mother moved here after three years.

It was especially difficult to prove that we were just regular people and weren’t doing anything wrong. This was even more challenging back in the 1990s. Everyone brings something unique, and we wanted people to understand that. In the capital, it’s generally more international, with larger foreign communities, so that „otherness“ tends to fade.

In Bratislava, I didn’t stand out as much, but in Martin, I was a curiosity. I was literally the „black sheep“ (laughs).

And Martin is known as a particularly patriotic city, where important chapters of Slovak history were shaped.

Yes, as a foreigner, it was difficult to start and to prove, first, that we were normal people, and second, that I could make it as a musician. But that’s still a challenge today because we know how things are with culture in Slovakia. It’s simply easier to do it in the capital than to „waste time“ in smaller cities.

So why did you return to Martin from Bratislava after a few years?

For financial reasons. In the meantime, I bought an apartment here. Everything in Bratislava was expensive, and I also got married because I thought, „I can’t just sing and dance; I need to have children too“ (laughs). We simply couldn’t afford to stay in Bratislava.

So, I had to „step down“ in my career growth, but I was happy to have kids. And, ironically, the happiest and most beautiful time of my life was here. In simple terms – I planted my roots here in Martin, in the local hospital. I have two little rascals who are continuing my legacy.

For about five or six years, I was away from music, living fully in motherhood. Now, I’m musically getting back on my feet and working again at the acting conservatory. I was looking for something that would fulfil me musically while still allowing me to be with my family. I had to find a compromise, which I managed to do. I work in an improvisational, free style, but still as a rehearsal pianist. At the same time, I’m creating my own music.

You mentioned that you’ve „planted your roots in Martin.“ Are those roots firmly in place?

It’s hard to say. My kids are eleven and thirteen years old now, so for now, we’re staying here. They have their roots in Slovakia; that won’t change. But where they will continue their lives, I don’t know. Doors are opening, horizons expanding, and young people often go abroad to study, so it’s open-ended.

Your husband is Armenian as well…

Yes, he’s Armenian, and his name is Armén (laughs).

So, you speak Armenian at home?

Yes, most of the time we speak Armenian, but we also speak Slovak often. I’d like it if our kids would speak more Armenian. They understand it and can say simple sentences but struggle with it. Maybe if they were more immersed in an Armenian environment, the language would come more naturally. But since they speak only Slovak at school and kindergarten, it’s tough.

Do you still have any family in Armenia?

Since my mother moved here as well, all my close relatives are here. We still have an aunt, cousins, and a few others in Armenia, and I keep in touch with them online. I haven’t been there in a long time, not since our wedding, really. I’ve become a bit of a scaredy-cat when it comes to flying.

You had your wedding in Armenia?

No, we got married here in Martin, at the Turiec Gallery. We had our engagement in Armenia.

Did you incorporate any Armenian traditions into your wedding?

No, we fully adapted to Slovak traditions.

Is there an Armenian community you meet with here?

Not really in Slovakia, and definitely not in Martin. A few people live in Bratislava, but for example, there’s a larger community in Vienna, where we even have an Armenian church.

But I don’t meet with the Armenian community often. When I lived in Bratislava, I worked with a very talented Armenian couple at the Slovak National Theatre. The husband was the principal ballet master, and his wife was a former teacher at the dance conservatory. I spent some time with them.

You mentioned you’ve „planted your roots in Martin.“ Here’s a wordplay: how do you think one can „root yourself“ in the Slovak arts scene?

Do you think I’ve already „rooted myself“? I’m still struggling with it. I’m on a long and challenging path. But if perceptive people have a good ear and an understanding of art, it’s possible.

For instance, I’m working on my world music project, arranging folk songs for different instruments. I have many recordings from concerts. In short, I now have something to offer, and slowly but surely, it’s coming together.

In your world music production, you collaborated with well-known singer Zuzana Mikulcová. Just a few months ago, you released a song called Sen. How was it to work with such an established Slovak artist?

It was great. Zuzana is amazing; she has the right energy and vocal tone. It was for her project, which is also beautifully fjúžn (blended cultures). Each month, she prepared a song with a foreigner. I was one of them, writing both the lyrics and music. I sing the first verse in Armenian, and Zuzka sings the second in Slovak. We recorded it in the Bytča Synagogue. It was a truly beautiful collaboration.

I have to say that this connection and style really intrigued me. Many people probably know me as a composer of ethno world music, but I have varied tastes. Even pop. If I got such an offer, I wouldn’t hesitate to accept it. Not to sing pop, but in the role of a composer.

Do you have an overview of Slovak pop music?

Yes, I do. There are singers who are on a good vocal and compositional level, and there are those who just ride the wave. For me, quality means well-crafted melody and arrangement.

Do you have any favourite Slovak artists?

Of course, I like Zuzka (Zuzana Mikulcová). Mainly because she has a musical education, which I always prefer. If they aren’t musically educated, how can they know the structure of a song, the melody, the harmonies? You can’t make music with just three chords.

I also like the new guy from Superstar, Adam Pavlovčin. I don’t know if he writes or composes, but the songs are good. I like Martin Harich’s voice, it has that nice rasp. In the world music scene, I think Andrea Bučko is excellent. I believe we’ll be performing together at a concert soon. Then there’s Barbora Botošová. Or Jana Kirschner, for example. She delved into world music when she moved to England, and in a way, she’s a foreigner just like me.

For a creator, I think it’s very enriching to live abroad for a while. It broadens their horizons and helps them grow. It never hurt anyone. You see things differently, and new opportunities open up.

When you mentioned that you arrange folk songs, it’s important to add that these aren’t just Slovak folk songs, but also Armenian, Ukrainian, and Jewish folk tunes.

Exactly. I used to work on Russian songs as well.

I was really struck by the traditional Armenian song Sareri Hovin from your repertoire—it’s very moving. What does it mean to you?

Exactly as you said, that song touches the heart. Not just mine, but everyone’s—I’ve received really good feedback on it. Actually, on the whole Armenian song project.

I work on this piece with an excellent jazz violinist, also from Martin, who is my colleague at the music school—Ľubo Šamo. He has a special device for his violin, and he plays the song beautifully.

In translation, it means “I love the scent of the mountains.” It’s about love, and how every time her beloved passed through the mountains, she remembered the breeze she felt.

So, you mix folk songs with world music. Is there a particular corner of the world you like to incorporate into your music?

I take from everywhere, but I bring my experiences from study and draw on my musical abilities. I love to be inspired by any world music, but I always want it to carry my personal signature.

Is there something specific from Armenia that you bring into your music, apart from arranging Armenian songs?

I incorporate certain tones that are characteristic of the regions around Armenia, Iran, Syria, and Israel.

The music in these areas is distinct, different from European music. It has a unique colour that blends well in world music. For example, various trills, melismas, or the use of a major second. I love it. And there’s always some dancing involved, which gives it the right atmosphere.

For me, it has a sort of „oriental flavour“…

Yes, exactly. Although we can’t exactly pinpoint what „the orient“ is, you can hear that it’s beyond Slovakia’s borders. From Georgia onward, the flavours are different. In music, but also in food, and in people’s behaviour. There’s a certain “warmth” and strong emotions. Even when I sing a happy song, everything comes through emotions and a certain melancholy.

Yes, you mentioned that this melancholy in your songs also brought you to Preßburger Klezmer Band. Do you have any Jewish roots?

None, but for me, it’s about the musical roots. The region, the music, and the compositions are like ours, so I feel a connection through the music. The emotion is the same, and I don’t focus on where exactly it comes from.

Is this sense of sadness and melancholy perhaps also connected to what’s currently happening in Armenia?

Absolutely, the current situation is troubling. Last year, everything felt very uncertain. It’s not something we Armenians take lightly, it’s on our minds. I feel sad, but I can’t mourn for thirty years. Here, I’ve created a bubble where I seek joy. That’s my children, my work, and my music. But of course, my soul and my memories remain there, and they will never leave.

Do you ever consider returning to Armenia?

No, I don’t. I’ve become something of an alien, belonging nowhere. Even when I used to visit Armenia, people would ask me where I’m from, because my thinking, behaviour, and even my language were different. Not purely Armenian.

And when I’m in Slovakia, people here ask me where I’m from as well. So, I’m somewhere in between—a “proper foreigner.” A foreigner in both countries. I have two homes, two countries, and two kindred souls.

Two personalities live within me—the young Karin, a 20-year-old Armenian, and then the one after her, who continues her journey in Slovakia. Both are important to me, both have their space, and I respect and cherish both. I’m simply rich, I don’t complain.