Očami Piotra Gąsku: HOMESEEK

Prekročením hranice vždy vstúpime na  „cudzie“ územie.

Homeseek je projekt fotografa Piotra Gąsku, ktorý vznikol na poľsko-slovenskej hranici.

Piotr Gaska vo svojej fotografickej eseji skúma tému hranice – na jednej strane fyzickej hranice medzi Poľskom a Slovenskom, na druhej strane hranice ako konceptu.

 „Hranice sa dajú nastaviť, prekročiť, zrušiť. Hranice môžu byť plynulé, strážené alebo nie, jasné alebo neexistujúce. Je možné posúvať hranice možného, je tiež možné hranice určovať – iným, alebo aj sám sebe. Stanovením hranice dávame znamenie, že to, čo je za ňou, je nedotknuteľné, integrálne a patrí niekomu alebo niečomu. Prekročením hranice vždy vstúpime na „cudzie“ územie.“

Piotr Gąska pochádza z Lublinu na východe Poľska. Fotografii sa venuje aj ako teoretik.

 „Hranica ma zaujíma ako produkt našej kultúry. Pre nás, ľudí, ktorí vyrástli počas komunizmu, hranica naberá pejoratívny význam. Toto vnímanie hranice ma nabáda ju prekračovať.“

Gaska prežil väčšinu svojho dospelého života v zahraničí. Po štúdiu filozofie odišiel pracovať do Írska, neskôr vyštudoval fotografiu v Ríme, následne sa presťahoval do Londýna, kde pôsobil ako fotograf na voľnej nohe, neskôr sa vrátil do Poľska, a odtiaľ odišiel do Portugalska. Momentálne žije na Slovensku.

 „Miesto, kde som sa narodil, je pre mňa skôr geografickým regiónom, ako národnou komunitou. Ak sa ma niekto spýta, odkiaľ som, odpoviem, že z Poľska. Nie je to otázka, ktorá nám povie niečo nové o osobe, s ktorou hovoríme, ale odpoveď, ktorú dávame, pomáha nášmu partnerovi zaradiť nás do určitej kategórie. A to sa nám ľuďom páči najviac. Nikdy sa necítiš viac ako Poliak, ako keď si v zahraničí.“

Fotografie Piotra Gąsku ukazujú miesta, kde nezáleží na tom, na ktorej strane hranice sa nachádzame. To, čo na fotografiách vidíme, je svet pohraničného regiónu a jeho obyvateľov, s jeho charakteristickými výjavmi.

 „Chcel som poukázať na konvenčnosť hranice vo všeobecnosti, a zvlášť tej medzi dvoma krajinami. Svojvoľné budovanie hraničného pásma medzi dvoma krajinami na základe kultúrnych, etnických alebo rasových rozdielov sa často nezhoduje s každodenným životom obyvateľov, najmä obyvateľov takzvaných pohraničných oblastí. Vstup Poľska a Slovenska do schengenského priestoru nám umožnil cestovať bez pasu do iných krajín Európskej únie. Touto skutočnosťou boli zrušené aj fyzické hranice v podobe zábran, strážnych boxov, drôtov či iných opatrení, ktoré mali zabrániť nelegálnemu prekračovaniu. Mohlo by sa zdať, že odstránením umelých bariér, oddeľujúcich tieto dva národy, sa deje niečo nové a správne. V skutočnosti sa však hranice stierajú už dávno, práve vďaka pohraničným pásmam a ich obyvateľom.“

Svet, v ktorom sú hranice často iba fiktívnou čiarou na mape, sa však náhle zmenil s nástupom pandémie koronavírusu. Tá zastihla Piotra na Slovensku. Ako cudzinec, žijúci v zahraničí, občan Európy,  aj na sebe pocítil, aké dôsledky môžu mať náhle zmeny pravidiel.

 „Chcel som chcel upozorniť na svojvoľnosť hranice, jej krehkosť, ako sa ukázalo aj počas pandémie, kedy sa hranice obnovovali alebo odstraňovali často jedinou vyhláškou. Príroda, ktorá takýto pojem jednoducho nepozná, nám ukazuje konvenčný charakter hranice. Nestabilitu na druhej strane naznačuje politika, ktorá dokáže tieto hranice obnoviť a odstrániť jediným výnosom.“

Poľsko-slovenská hranica je dlhá 540 kilometrov. Na území súčasného Poľska v súčasnosti žije podľa štatistík 2 900 Slovákov a na území Slovenskej republiky asi 6 000 Poliakov, veľká časť poľskej menšiny však žije v prihraničných oblastiach. Presné čísla tu nie sú dôležité. Ako povedal etnografovi Antonimu Krohovi obyvateľ Łapszanky:  „Jedni się majom za Poloków, drudzy za Słowioków, ale siyćka som górol“.

Projekt Homeseek podporil Fond na podporu kultúry národnostných menšín – Kultminor.