Čo zostáva, keď zabúdame

Keby mi niekto pred dvomi rokmi, keď som nedokázala zaspať kvôli správam z Ukrajiny, povedal, že všetko sa “nejako utrasie”, považovala by som ho za necitlivého cynika. No mal by pravdu. Dnes, vyše dva roky od začiatku neohlásenej rusko-ukrajinskej vojny, podľa slovenských správ nie je na východnom fronte nič nové. Je zrejme, že aj tento konflikt bude mať otvorený koniec, rovnako ako rusko-gruzínska vojna o Južné Osetsko a Abcházsko… Bude ticho bublať, pripravený hocikedy, keď to najmenej čakáte, vyvrieť spod pokrievky. No dnes je pod pokrievkou ticho, a keď sa ma niekto z priateľov pýta, ako sa má moja rodina na Ukrajine, až ma to zaskočí. Vojna na Ukrajine je už pasé, prišli nové témy, nové problémy. Koho dnes zaujíma nejaká Ukrajina?

Jedna česká výskumníčka u mňa nedávno zisťovala, či aj Slováci majú ešte stále rovnaké stereotypy o Ukrajincoch ako Česi – mafián, robotník, prostitútka. Uvedomila som si, že som sa s nimi už dlho nestretla. Kedysi som tieto slová poznala celkom dôverne, párkrát mi ich šplechli rovno do tváre, keď som sa na zastávke rozprávala s kamarátkou po ukrajinsky. No teraz som si ako prvé spomenula na lekárku, ktorá mi hovorila, ako obdivuje Ukrajincov, že sa dokázali vzoprieť Rusku. Alebo na kolegu, ktorý mi ponúkol, že ubytuje u seba mojich príbuzných – ak by bolo treba… Počas najvypätejších dní som (možno aj v záujme zachovania zdravého rozumu) prestala vnímať cynickú masu na internetových fórach a politikov, ktorým nedali spať volebné ratingy, a započúvala som sa do hlasov jednotlivcov. A došlo mi, že ukrajinských “mafiánov” a “prostitútky” vytlačila na okraj ukrajinská revolúcia. Prínos, o ktorom bojovníci z kyjevského Majdanu ani len netušia.

Keď vlani v Európe naplno prepukla utečenecká kríza, obávala som sa, že aj táto téma sa tiež po čase “nejako utrasie”. Drsné obrázky z gréckych a talianskych pláží postupne stratia na sile, presýtime sa nimi, staneme sa necitlivými, zabudneme. A skutočne dnes sledujem, ako utečenci postupne ustupujú do úzadia, na „južnom fronte“ sa zdanlivo nedeje nič nové. Lenže stále mám v pamäti príklady, keď strach a nedôveru sivej masy prevalcovala ľudskosť jednotlivcov. Slovenskí dobrovoľníci na srbsko-maďarských hraniciach, záchranári, ktorí v čase voľna liečili chorých, ľudia, ktorí organizovali zbierky, všetci, ktorí sa zapojili sa do Výzvy k ľudskosti. Alebo škola, do ktorej chodí môj syn, ktorá na vianočné dielničky nepozvala Mikuláša, ale rodinu utečencov.

Ľudskosť je vždy otázkou individuálnej voľby. Nemôžete ju vynucovať a je naivné očakávať ju od štátu. Veľmi si prajem, aby ľudia, ktorí napriek mnohým prekážkam nájdu na Slovensku nový domov, natrafili v tej sivej necitlivej mase aj na tých pár ľudských jednotlivcov.