Anabela Mollová: Korona nás hudobníkov úplne odstavila od práce

„V marci sa nám vymazal kalendár až do konca augusta, čo nás všetkých absolútne vyplašilo. S priateľom, ktorý je gitarista, sme si cez karanténu spravili vlastné hudobné štúdio, odkiaľ sme nahrávali nejaké skladby, ale chýbal nám kontakt s ľuďmi, s kapelou,“ hovorí speváčka Anabela Mollová, o tom aký vplyv mala na ňu epidémia koronavírusu. „Je to zlé, ale viem, že všetci ľudia majú kvôli tomu veľmi veľa problémov. Bohužiaľ, my sme boli odstavení ako prví a pravdepodobne budeme poslední, ktorí sa do práce vrátia naplno.“

Odkiaľ sú tvoji rodičia?

Ocino je z Etiópie, mamina je z Kysúc.

Ako sa spoznali?

Ocino študoval v Žiline na vysokej škole a maminu stretol na diskotéke.

Čiže ty si sa narodila aj vyrastala na Slovensku. Aké si mala detstvo?

Na dedine, teda na Kysuciach, som mala skvelé detstvo, také klasické, ako zo starého slovenského filmu. Trávila som veľa času so zvieratami u babky, v škôlke s množstvom ďalších detí, bolo to veľmi pekné.

Máš súrodencov?

Áno, mám sestru a brata, ale sú medzi nami celkom veľké vekové rozdiely. Ja som najstaršia, pričom brat je o pätnásť rokov mladší. Veľa ľudí si myslí, že to je môj syn. (smiech)

Z Kysúc ste sa presťahovali do Nového Mesta nad Váhom, potom do Dudiniec. Ktoré z týchto miest považuješ najviac za svoj domov?

Toto je veľmi ťažká otázka, lebo s každým mestom sa spája nejaká veľká etapa môjho života. Na Kysuciach som sa narodila a žila prvých šesť rokov, potom som bola na základnej škole v Novom Meste nad Váhom, v Dudinciach som zase chodila na strednú, do Bratislavy na vysokú. Našťastie sme ale veľmi súdržná rodina a vždy sa presúvame spolu. Aj teraz sa nakoniec rodičia presťahovali blízko k Bratislave, aby sme boli spolu. Nedá sa povedať, že by jedno konkrétne mesto bolo môj domov.

Bola si sa niekedy pozrieť v Etiópii, teda na mieste, odkiaľ pochádza tvoj otec?

Áno, zatiaľ som tam bola trikrát.

Aký máš vzťah k tejto krajine? 

Keď si spomeniem na našu prvú cestu, keď som mala 13 rokov, bol to pre nás šok. Teraz sa na tom až smejem, ale ocina sme sa pýtali, či tam bude elektrina a podobne. Ale keď sme tam prišli, po pár dňoch sme sa vďaka celej rodine cítili, ako keby sme boli doma. Hoci sme sa s nimi nikdy predtým nestretli, rozumeli sme si, ako keby sme boli celý život spolu.

Sú pre teba etiópske korene dôležité?

Určite áno a aj ocino nás tak vychovával. Často si doma púšťal etiópsku hudbu alebo varil etiópske jedlo. Keď sme boli malé, vymýšľal si pre nás rôzne rozprávky s etiópskou tematikou, takže sme so sestrou žili v tej atmosfére.

Učil vás aj jazyk? 

Na to bol trochu lenivý, skôr on si na nás trénoval svoju slovenčinu. Amharčina ale nie je až taký ťažký jazyk a tým, že sme v Etiópii už párkrát boli, rozumiem, ale plynule nerozprávam.

Sleduješ dianie v Etiópii? 

Keď sa deje niečo väčšie, tak o tom viem, najmä cez ocina. Zároveň v česko-slovenskom priestore existuje komunita etiópskych študentov či Etiópčanov, ktorí tu žijú s rodinami. Ja som nejaký čas organizovala spoločné stretnutia, takže som s nimi v kontakte a cez facebook sa človek dozvie, ak sa v krajine deje niečo väčšie.

Vie tvoja rodina v Etiópii, že si na Slovensku verejne známa?

Áno, vedia. Dokonca, keď som bola v jednej speváckej televíznej súťaži, zverejnili video z môjho vystúpenie na etiópskej verzii Youtube a bolo z toho veľké haló. Keď sa stane, že Etiópčan v zahraničí niečo dosiahne, sú z toho nadšení. Napríklad spevák The Weeknd má rodičov Etiópčanov, jeho stále všade spomínajú a sú naňho hrdí.

Si tiež hrdá na svoje etiópske korene?

Som hrdá, že mám etiópsky pôvod, ale nevystatujem sa tým. Jasné, že keď som na Slovensku, každý vidí, že nie som bežná Slovenka. Keď som v Etiópii, tiež medzi ľudí úplne nezapadám. Ale aj tak som určite hrdá na to, že to je tak, ako to je.

Cítiš sa byť skôr Slovenkou či Etiópčankou?

Asi 50 na 50. Predtým ako sme išli do Etiópie, by som povedala, že som Slovenka na 100 percent, ale potom som si začala všímať črty alebo vlastnosti na otcovi, aké mali aj ostatní Etiópčania. A tie som zbadala aj na sebe, aj na sestre. Môj oco je veľký „pohoďák“ a myslím, že sme to po ňom zdedili aj my. Na bratovi to zatiaľ nepozorujem, lebo je ešte malý, ale my sme tým určite ovplyvnené.

Pýtajú sa ťa ľudia na Slovensku často, odkiaľ si?

Samozrejme, že sa pýtajú, ale už to skoro ani nevnímam, zvykla som si. Hovorím, že som zo Slovenska, ale zároveň vždy dovysvetlím, odkiaľ mám korene.

Prekáža ti, že ťa automaticky ľudia niekam zaradia, respektíve zaškatuľkujú ? 

Ani nie, ja by som bola tiež zvedavá, keby som stretla niekoho, koho neviem hneď zaradiť, asi by som sa tiež opýtala. Ale sú aj takí ľudia, ktorí sa ma nespýtajú, ale rovno hovoria po anglicky. Vtedy to vie byť trochu nepríjemné, že prečo, keď je niekto tmavší alebo vyzerá trochu inak, nemôže byť Slovák alebo Slovenka.

Si hudobníčka, kedy si začala s umeleckou kariérou?

Spievala som odmalička, mamina dokonca hovorí, že som spievala ešte predtým, ako som rozprávala. Vedela som vraj naspamäť všetky pesničky, čo bývali na začiatku telenoviel a seriálov. Počas školy som chodila do ZUŠ-ky, neskôr som viedla cirkevný spevácky zbor u nás v kostole.

Zároveň ma bavila aj škola, takže som zvažovala, že pôjdem na právo. Chvíľu som študovala aj manažment, ale po tom, čo som si skúsila robotu v korporácii, pochopila som, že nemôžem pracovať v takom stereotypnom prostredí.

Čiže si sa rozhodla, že budeš pokračovať v kariére speváčky?

Život to tak nejak zariadil, lebo som sa dostala na manažment v Bratislave, kde som si našla partiu muzikantov a už to šlo samo.

Zúčastnila si sa aj speváckej súťaže Hlas Československa. Ako spätne reflektuješ túto skúsenosť?

Bolo to celkom vtipné, lebo v tom čase som ešte nebola poriadne „vyspievaná“ a mala som minimum skúseností. Ale som rada, že som bola práve v tejto speváckej súťaži, lebo nás tam sprevádzala živá kapela s dobrými hudobníkmi, aj hudobní producenti boli fajn. Na druhej strane ale treba povedať, že to bola populárna televízna súťaž, takže to malo aj temné stránky.

Ako sa potom vyvíjala tvoja kariéra? Spomínala si, že ťa vtedy oslovili aj nejakí producenti.

Áno, keď som vypadla, čo bolo ešte pred živými kolami, teda relatívne skoro, porotcovia sa proti tomu vzbúrili, ale ja som to až tak neprežívala. Potom ma oslovilo pár producentov, ktorí sa zameriavali viac na komerčnú sféru, rádiá a šoubiznis. V rámci tejto spolupráce som nahrala pár skladieb s rapermi a zistila, že to vôbec nie je pre mňa. Potom som začala spievať v gospelovom zbore a dostala sa medzi muzikantov, takže svojím spôsobom to celé malo svoj zmysel.

S kým teraz najviac spolupracuješ?

V Bratislave sa všetci muzikanti poznáme, takže obmieňam viacero zostáv, ale väčšinou sme päťčlenná kapela. V rámci festivalu [fjúžn] budeme hrať v zostave Markus Daniel – gitara, Eugen Vizváry – klávesy, Štefan Bugala – bicie, Richard Csino – basgitara a ja.

A ešte sa objavuješ aj v zoskupení Fragile.

Áno, tam som dva roky. Braňo Kostka ma vtedy videl spievať na jednom jazzovom koncerte, a keďže práve hľadali altistku, zavolal mi a spýtal sa, či by som s nimi chcela spievať.

Ako si ako hudobníčka prežívala pandémiu koronavírusu, ako ťa to zasiahlo?

Keď sme všetci pochopili, o čo ide, bolo to dosť zlé, pretože sme patrili medzi prvých ľudí, ktorých odstavili od práce. V marci sa nám vymazal kalendár až do konca augusta, čo nás všetkých absolútne vyplašilo. S priateľom, ktorý je gitarista, sme si cez karanténu spravili vlastné hudobné štúdio, odkiaľ sme nahrávali nejaké skladby, ale chýbal nám kontakt s ľuďmi, s kapelou.

Absolvovala som aj pár online koncertov, ale bolo to zvláštne. Keď sme dospievali, nikto nezatlieskal, pred nami bola prázdna sála, stál tam len kameraman. Veľmi pomaly sa to dostalo do normálnejších koľají, ale teraz, keď ide druhá vlna, opäť nevieme, čo bude.

Je to zlé, ale viem, že všetci ľudia majú kvôli tomu veľmi veľa problémov. Bohužiaľ, my sme boli odstavení ako prví a pravdepodobne budeme poslední, ktorí sa do práce vrátia naplno.

Máte nejaký záložný plán, ako to zvládnuť?

Poznám veľa muzikantov, ktorí si začali hľadať iné práce. Ja zatiaľ nemám úplne záložný plán, len sa modlím, aby sa to už nezhoršilo.

Po vražde Georgea Floyda v USA po celom svete vypukli demonštrácie proti rasizmu a xenofóbii pod mottom Black Lives Matter. Vnímala si túto iniciatívu aj na Slovensku?

Áno, vnímala, ale nevyjadrovala som sa k tomu, lebo nie som zástankyňou toho, že keď má človek nejaký názor, musí ho hneď zdieľať na instagrame. Mala som pocit, že veľa ľudí o tom písalo iba preto, lebo to bolo v kurze, ale nemyslím si, že každý sa do toho vie vcítiť, keď to nikdy nezažil.

Ty sa do toho vieš vcítiť?

Určite som nikdy nezažila až takýto extrém, ale zažila som veľmi veľa nepríjemných situácií. Na Slovensku, ale napríklad aj v Amerike, kde som si myslela, že keďže nie som jediná iná, ľudia sa na mňa nebudú až tak pozerať.

Keď si povedala, že „jediná iná“, cítiš sa na Slovensku niekedy ako jediná iná?

Áno, hlavne počas toho, keď sme vyrastali na dedine. Veď moja prababka videla prvýkrát černocha až môjho ocina ako 80-ročná. Takže pocit inakosti veľmi dobre poznám. Ale aj tu v Bratislave, hoci je to väčšie mesto, sa niekedy stretávam s udivenými pohľadmi.

Aká je tvoja reakcia na to, že sa ľudia po tebe pozerajú? Riešiš to alebo si si už zvykla?

To je trochu komplikované, lebo ja som po ocinovi, takže neviem ostať ticho, keď mi niekto niečo povie alebo urobí. Raz sa mi stalo, že v električke po mne začal jeden pán vykrikovať, čo mohlo byť naozaj veľmi nebezpečné, keď sa nad tým tak zamyslím, ale ja som nedokázala ostať ticho a začala som sa s ním hádať.

Máš pocit, že rasizmus na Slovensku možno trochu ustupuje alebo práve naopak?

Bohužiaľ si nemyslím, že sa to zlepšuje. V čase, keď môj oco prišiel na Slovensko, musel zažiť extrémny šok, ale zároveň si myslím, že vtedy sa ľudia, ktorí ho odsudzovali, akoby viac skrývali.  Teraz je to slobodnejšie, napríklad na sociálnych sieťach môže každý napísať hocičo bez toho, aby sa bál dôsledkov. Rasisti sa jednoducho prestali skrývať.