#1 Korene sme nestratili, pribudol nadhľad

Vďaka novinárskej práci som mal možnosť zoznámiť sa s množstvom cudzincov usadených na Slovensku. Pri príprave tohto textu som oslovil viac ako desiatku z nich. Postrehy mi nakoniec poskytli dvaja ľudia z Latinskej Ameriky, traja zo západnej Európy a jeden z Ruska. Niektorí k nám prišli ešte za socializmu, ďalší v divokých porevolučných 90. rokoch, prípadne oveľa neskôr. Každý z nich dnes vníma Slovensko ako druhý domov a dokázal sa tu uplatniť bez toho, aby musel zaprieť svoju pôvodnú identitu. 

Peruánec: Potrebujem mať u vás kúsok domova

Carlos Sotelo (1966) žije na Slovensku už štyridsať rokov. Narodil sa v peruánskej Lime, k nám prišiel študovať jadrovú fyziku na matematicko-fyzikálnej fakulte. Strýkov známy totiž pracoval v inštitúte, ktorý spravoval ponuky na štipendiá po celom svete. No a Československo vtedy ponúkalo tri miesta pre mladých ľudí z Peru. Neskôr u nás Carlos vyštudoval aj podnikanie v oblasti cestovného ruchu. 

Začínal ako programátor, neskôr v Bratislave prevádzkoval peruánsku reštauráciu, dnes má cestovnú kanceláriu, v ktorej sprevádza turistov dvanástimi krajinami Latinskej Ameriky. S manželkou žije v Kuklove na Záhorí, kde pôvodne kúpili starý dom ako chalupu, ale tak sa im tam zapáčilo, až sa tam presťahovali.

Lima má dnes takmer desať miliónov obyvateľov, Bratislava je v porovnaní s ňou dedinka. Carlosa však pri príchode šokovalo najmä čosi iné. „Lima je postavená na púšti, kopce sú tam z piesku a kameňa. Ak má niekto v meste maličkú záhradu, musí ju neustále polievať, inak mu všetko vyschne. Keď som u vás zbadal lesy, zarastené kopce a toľko zelene, ako prvé mi napadlo, že ste krajina záhradníkov.“

Nemal problém ani s prijatím. „Domáci boli zvedaví, odkiaľ som prišiel, veľmi mi to uľahčovali, spolužiaci ma brávali k sebe domov, nosili mi jedlá a koláče, na internáte som sa mal fantasticky. No a, samozrejme, brávali ma aj na pivo, ktoré mi chutí. Doma v Peru ma dokonca podozrievajú, že som alkoholik, keď vidia, že si otvorím dve fľašky po sebe. Keby tak videli, koľko Slovákov pije alkohol denne, ostali by v šoku.“ 

Negatívne zážitky napriek odlišnému výzoru nemá. „Vždy šlo o maličkosti, nejaké pokriky, ale nič vážne ani rasistické. Možno som len mal šťastie, ale nemôžem sa sťažovať, hoci svoje korene si poctivo zachovávam. Nehrám sa na Slováka, hoci tu mám druhý domov.“ So slovenskou manželkou skúšali žiť aj v Peru. „Bolo to v rokoch 1990 až 1995, ale nedalo sa tam vydržať – prišla hyperinflácia, terorizmus, vybuchovali autá aj policajné stanice. Radšej sme sa vrátili na Slovensko.“

Dodnes sa smeje, že keď sa mu na Slovensku narodil syn, v lekárskej správe bolo napísané „matka zdravá, otec z Peru“. Dôležitá je preňho práve rodina. „Vnímame to ako v Peru – často sa všetci stretávame, radi vidíme aj naše tri deti s ich partnermi.“ Dom má plný peruánskych artefaktov. Ak je pri grilovaní chladnejšie, všetkým ponúkne obliecť si peruánske pončá.  

Carlos priznáva, že potrebuje mať doma kúsok Peru. „Tým, že sprevádzam turistov po krajinách Latinskej Ameriky vrátane Peru, nie je problém priniesť si suroviny na varenie či iné veci. A vidím, že aj naše návštevy potešia drobné darčeky z Peru.“ Potrebuje tiež detailne sledovať situáciu v jednotlivých krajinách tak, aby s ňou mohol oboznámiť aj návštevníkov. 

Pôvodnú identitu si tak drží vedome. „V meste Cusco v peruánskych Andách ľudia zvyknú mať na strechách indiánskych domoch vystavené keramické sošky býkov, majú aj tridsať krát štyridsať centimetrov. Domáci veria, že ich chránia pred zlom. Musel som obetovať jeden kufor a dať doňho dvoch býkov v škatuliach, aby som ich mal aj tu.“

Keď vlastnil peruánsku reštauráciu v Bratislave, rýchlo sa stala miestom stretávania latinskoamerickej komunity na Slovensku. Ale hoci podnikal poctivo, neustále mu do nej posielali kontroly zamerané na byrokratické nezmysly, a tak ju po desiatich rokoch radšej predal. 

Príjemne ho prekvapilo, ako im susedia v dedine začali pomáhať. Keď potrebovali urobiť nejaké práce s traktorom, prišiel jeden sused, keď potrebovali ošetriť stromy v záhrade, prišiel ďalší. „Niektorí nám len tak prinášali svoju úrodu, lebo videli, že sme ešte nič nestihli zasadiť ani vysiať.“

„Doma aj v aute bežne počúvam peruánsku hudbu. Cítim sa ako Peruánec, ale domov by som sa inak ako na návštevu nevrátil. Mám totiž rád slovenský pokoj, ticho, prírodu, ľudí, kdežto tam je obrovský hluk a chaos, takmer nikdy tam neprší, čo prináša aj väčšiu špinu a prach v uliciach. O bezpečnosti, ktorá je na Slovensku vynikajúca, ani nehovorím.“ Z Peru by sem preniesol najmä svoju mamu, s ktorou si takmer každý deň telefonuje, a ďalšiu blízku rodinu. „No a jedlo, hoci keď som dlho na cestách, chýbajú mi bryndzové halušky a koložvárska kapusta.“ 

Prečítajte si ďalší príbeh.

Text vyšiel v tohtoročnom MAGAZÍNE FJÚŽN