Mnohí žijú v Bosne a Hercegovine bez štátneho občianstva, úrady ich oficiálne považujú za druhotriednych občanov

Bosna a Hercegovina je federatívna republika, ktorá vznikla po rozpade bývalej Juhoslávie. V rokoch 1992 až 1995 v krajine zúrila vojna, ktorá zobrala mnohým ľuďom životy, domovy a základné ľudské práva. V roku 1995 po konferencii v americkom meste Dayton vznikol dokument Daytonská mierová dohoda a aj nová Ústava republiky Bosna a Hercegovina (BiH). Dohoda bola následne podpísaná v Paríži. Krajina sa tak rozdelila na dve entity, bosniansko-chorvátsku federáciu Bosna a Hercegovina a na srbskú časť Republika srbská. V snahe deliť funkcie pri riadení štátu spravodlivo na základe národnostnej príslušnosti vznikol napríklad trojstranný prezidentský systém, v ktorom sú volení traja prezidenti, pričom každý zastupuje bosniansku, chorvátsku a srbskú národnosť. Zánik bývalej Juhoslávie, vojna a následné dohody, ale spôsobujú problémy mnohým ľuďom, ktorých práva sú v BiH stále potláčané.

Život bez občianstva

Nuqiho som stretla na blšom trhu v Sarajeve. Jeho stánok bol neprehliadnuteľný. Predával všetko možné; od starých fotoaparátov, cez starožitné dekoračné predmety, šperky, až po bustu Tita či vlajočku Európskej únie. Nakoniec vysvitlo, že Nuqi je klientom organizácie Vaša prava BiH, v ktorej som na jeseň v roku 2014 pracovala ako dobrovoľníčka.

Nuqi sa narodil v roku 1974 v Kosove. Keď bol dieťa, jeho rodina sa presťahovala do Sarajeva. V meste obkolesenom kopcami prežil pokojné detstvo, aj keď nebol nikdy registrovaný ako občan BiH. Z Bosny a Hercegoviny ich vyhnala až vojna, ktorá začala v roku 1992. Časť rodiny sa vrátila do Kosova, druhá časť zostala brániť obliehané Sarajevo. Nuqiho strýko bol počas vojny zabitý.

„V Kosove sme žili do roku 1999, ale potom aj tam začala vojna,“ spomína Nuqi. Zo strachu o život svojej rodiny, sa vrátil naspäť do Sarajeva. „Mali dom aj v Sarajeve, aj v Kosove. Keď sme sa ale vrátili, nemali sme poriadne kde bývať. Moji rodičia mali veľa detí a my sme sa museli postarať sami o seba.“ Nuqi mohol ostať v BiH ako žiadateľ o azyl z Kosova. V tom čase bolo rodín s podobným príbehom mnoho. Celý čas žil v rómskej osade na kopci nad Sarajevom. Nuqi od štátu nedostával žiadne príspevky; a zároveň mu jeho status nedovoľoval pracovať. Musel sa prebíjať, aby uživil početnú rodinu. V roku 2007 mu vypršal status dočasného azylu, čo znamenalo, že Nuqiho aj s jeho rodinou môžu deportovať do Kosova. Snažil sa túto situáciu vyriešiť, obrátil sa na mnohé úrady a organizácie, no bez úspechu. Nakoniec sa mu podarilo nájsť pomoc v organizácii Vaša prava BiH, ktorá mu poskytla bezplatnú právnu pomoc.

Vaša prava BiH vznikla v roku 1996 pôvodne ako sieť informačných centier a centier právnej pomoci pod záštitou Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) a zabezpečovala bezpečný a dôstojný návrat vysídleným osobám z obdobia vojny. Od roku 2005 je Vaša prava BiH jednou z najväčších samostatných mimovládnych organizácií, ktoré poskytujú bezplatnú právnu pomoc v regióne. Jej hlavné projekty sa venujú utečencom a pomoci ľuďom bez štátnej príslušnosti. Práve Rómovia sú najčastejšími klientmi tejto organizácie.

„Kúpil som zdevastovaný dom a postupne ho opravil. Na základe toho som mohol dostať dočasný pobyt v Bosne a Hercegovine,“ hovorí Nuqi. Tým, že preukázateľne vlastnil nehnuteľnosť v BiH, dostal potvrdenie o dočasnom pobyte. To však musel každý rok obnovovať. Po štyroch rokoch mohol konečne požiadať o bosnianske občianstvo. „V Kosove nemám nikoho. Celá moja rodina žije tu, v Bosne a Hercegovine. Bosnu milujem, považujem ju za svoju krajinu a nechcem ju opustiť. Tri deti sa mi narodili  v Kosove a sedem detí v BiH. Moje deti tu chodia do školy. Jediné, po čom túžim, je mať bosnianske občianstvo,“ povedal mi Nuqi.

Neexistujúci ľudia

V BiH stále žijú ľudia bez štátnej príslušnosti, a preto nemajú prístup ku zdravotnej pomoci, vzdelaniu, zamestnaniu, štátnej pomoci a podobne. Žijú ako neexistujúci ľudia, bez dokladov a informácie o tom, že sa vôbec narodili. Táto situácia nastala u každého človeka iným spôsobom. Ľudia častokrát zostanú bez štátnej príslušnosti po rozpade štátov, prípadne vzniku nových štátov, keď nie sú schopní preukázať, že predtým boli občanmi pôvodného štátu. Do kancelárií Vaša prava BiH prichádzajú klienti sami, prípadne sa o jednotlivých problémoch dozvedajú cez pracovníka v teréne. Proces získania nového rodného listu dieťaťa a následné získanie občianstva je veľmi zdĺhavý a vyžaduje fundovanú právnu pomoc. V súčasnosti rieši Vaša Prava BiH okolo sedemdesiat prípadov, za posledné roky sa situácia výrazne zlepšila.

Právnici z organizácie často jazdia do osád či malých miest, kde nachádzajú ľudí bez občianstva. Títo ľudia často nevedia, ako majú situáciu začať riešiť. V jednej z osád pri meste Zavidovići sme napríklad stretli dvanásť ročné dievča, ktoré nikdy nebolo v škole, pretože oficiálne neexistovala.

Ani Nuqi nikdy nechodil do školy, nevie písať ani čítať. Napriek tomu si vedie o svojom prípade podrobnú evidenciu a uchoval si všetky dokumenty. Od štátu nedostával žiadne príspevky. Rodinu živí, ako sa dá. „Predávam na blšom trhu. Každú nedeľu tam o piatej ráno prídem, rozložím tovar a ak vidím nejaké zaujímavé staré veci, kúpim ich. Predávam najmä staré veci. Niekedy ich nájdem, no najčastejšie kupujem a následne predávam.“ Byť celý deň na trhu je náročné. Nuqi si prenajíma priestor a platí dopravu Rómom, ktorí vozia predajcov a ich tovar v mikrobuse. Zárobky sú rôzne. Pri predaji pomáhajú aj jeho staršie deti.

Nuqi žil v jeho rodnej krajine bez štátneho občianstva veľmi dlho. Jeho vysnívaný občiansky preukaz sa mu podarilo získať zhruba pred rokom.

Odvrátená strana Daytonskej mierovej dohody

V ústavnom zákone federatívnej republiky Bosna a Hercegovina sú Bosňania, Chorváti a Srbi zakotvení ako ústavné osoby. Rómovia, Židia a ostatné menšiny sú označení ako tí druhí. Toto delenie vychádza z ústavy navrhnutej Daytonskou mierovou dohodou a malo za ciel predísť etnickým konfliktom, ktoré v minulosti vyústili do strašnej vojny. Ústava ale stále platí aj 22 rokoch po ukončení krvavého konfliktu a diskriminuje napríklad Rómov a Židov, aby sa uchádzali o voliteľné pozície v politike. Príslušníci menšín, ktorí žijú na území BiH už storočia, nemôžu zastávať funkcie, napríklad v parlamente, a rozhodovať tak o krajine, v ktorej žijú.

Jakob Finci počas vojny pomohol tri tisíc ľuďom utiecť z krajiny a zachrániť sa. Dnes je v BiH pokladaný za významného človeka, no nemôže sa uchádzať o politickú funkciu. Po tom, ako sa zaujímal o kandidatúru na prezidenta, mu bola doručená odpoveď, že mu nie je umožnené kandidovať, pretože je Žid. Spolu s predstaviteľom rómskej menšiny Dervom Sejdićom, ktorý sa tiež chcel uchádzať o prezidentský úrad či o post vo vrchnej komore parlamentu, sa rozhodli toto diskriminačné opatrenie napadnúť na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Sejdić a Finci na súde argumentovali, že ústava štátu ich vylučuje z možnosti kandidovať do verejných funkcií a toto právo dáva len Bosniakom, Chorvátom a Srbom. Európsky súd pre ľudské práva v decembri 2009 uznal, že bosnianska ústava narúša Európsky dohovor o ľudských právach a diskriminuje lídrov židovskej a rómskej komunity na základe ich etnicity. Zaviazal štát Bosna a Hercegovina, aby ústavu zmenil, čo je podmienka aj pre pokročenie v integračnom procese krajiny pri vstupe do Európskej únie. Na krajinu postupne tlačia nielen rôzne európske inštitúcie, ale aj mnohé ľudskoprávne organizácie. Bosna a Hercegovina však doteraz zmenu ústavy neschválila.

Po prípade Sejdić-Finci sa v roku 2014 rozhodoval prípad Azra Zornić verzus Bosna a Hercegovina. Azra Zornić sa identifikuje ako obyvateľka BiH, nie však výhradne ako Bosnianka, Chorvátka či Srbka. To jej znemožnilo kandidovať do politických funkcií. Vláda BiH argumentovala významnosťou kandidatúry na základe etnicity ako dôležitej podmienke v mierových dohodách. Tvrdila, že pokiaľ sa chcela Zornić uchádzať o politickú funkciu, mohla sa teda prihlásiť k jednej z ústavných entít. Európsky súd pre ľudské práva si myslí, že to by bolo možné povedať aj ľuďom z ostatných menšín. Napríklad Dervovi Sejdićovi, či Jakobovi Fincimu. Toto však nemá byť podmienkou pre kandidatúru. Ľudia môžu mať na to, že sa neidentifikujú ani z jednou etnicitou, svoje dôvody. Či už žijú v zmiešaných manželstvách, alebo pochádzajú zo zmiešaných rodín. Je to výhradne osobná záležitosť. Európsky súd pre ľudské práva dal za pravdu Azry Zornić a opäť pripomenul Bosne a Hercegovine, že jej ústava je diskriminačná.

Napríklad, Rómovia sú najväčšou menšinou v Bosne a Hercegovine. V dennom živote sa stretávajú s diskrimináciou, či už v prístupe k adekvátnemu bývaniu, vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti a pracovným príležitostiam. Častokrát sú ignorovaní úradmi na lokálnych úrovniach. Zmenou samotnej diskriminačnej ústavy by tak krajina dala najavo aj miestnym úradom, že diskriminácia na základe etnicity je vo verejnej sfére neakceptovateľná.

Politické zmeny sa však v Bosne a Hercegovine implementujú nesmierne pomaly. Krajina s veľkým počtom kantónov a trojprezidentským úradom, kde takmer všetky funkcie delia na základe etnickej príslušnosti, nie je schopná prijať jasné rozhodnutia. V roku 2018 čakajú Bosnu a Hercegovinu nové parlamentné a prezidentské voľby a ústava momentálne stále vylučuje tých druhých z možnosti rozhodovať o svojej krajine.