Je čas rozlúčiť sa s multikulturalizmom?

Ak by vo svete slov existoval zločin osočovania, multikulturalizmus by patril k jeho popredným obetiam. Vo víre politických súbojov, ideologických škriepok a kultúrnych vojen už utrpelo vážne zranenia mnoho nevinných slov, avšak multikulturalizmus sa z tých svojich už asi nepozviecha nikdy. Jeho zranenia sú natoľko hlboké, až to niekedy vyzerá, že jeho používanie je prekážkou akejkoľvek konštruktívnej debaty o kultúrnej rozmanitosti, ktorá je charakteristickou črtou modernej otvorenej spoločnosti.

Vyhlásenia o zlyhaní či dokonca smrti multikulturalizmu už dávno nie sú len doménou nacionalistov, radikálnej pravice či odporcov globalizácie. O zlyhaní multikulturalizmu hovorila už v roku 2010 dokonca aj nemecká kancelárka Angela Merkelová. Tá istá Angela Merkelová o päť rokov neskôr prijala kontroverzné rozhodnutie, na základe ktorého umožnila vstup do Nemecka státisícom utečencov a migrantov. Mnohí tomuto zdanlivému protirečeniu nerozumeli. Problém však nie je v kancelárkinej nekonzistentnosti, ale v tom, že svojimi slovami o zlyhaní multikulturalizmu sa pridala k tým, ktorí tento pojem používajú nesprávne, resp. bez bližšieho vysvetlenia, čo si pod ním predstavujú.

A tak sa tu už roky sporíme o to, či a prečo multikulturalizmus zlyhal a pritom si pod ním každý z nás predstavuje niečo iné. Zbaviť tento pojem všetkých negatívnych alebo minimálne zavádzajúcich nánosov a vrátiť mu jeho pôvodné významy už asi nie je úplne možné, ale ako každý, kto sa ocitol na lavici obžalovaných, by mal aj on dostať priestor brániť sa a vysvetliť svoje skutočné i domnelé zlyhania.

Multikulturalizmus náš každodenný

Otvorené hranice so sebou prinášajú čoraz väčšiu rasovú, etnickú, jazykovú či religióznu pestrosť. Môžeme ale nemusíme to vnímať ako obohatenie, môže to v nás vyvolávať úzkosť či dokonca pocity ohrozenia. Multikultúrny charakter moderných spoločností je však jednoducho fakt, ktorý je do veľkej miery nezvratný, minimálne za predpokladu, že v našom uvažovaní nechceme prekročiť rámec demokratických a humánnych metód a prostriedkov. Ak multikulturalizmus zadefinujeme jednoducho a hodnotovo neutrálne ako kultúrnu rôznorodosť, tak dnes už môžeme snáď každý štát na svete označiť ako multikultúrny. V skutočnosti je to, samozrejme, oveľa komplikovanejšie. Ako vždy, keď do diskusie vstúpi ideológia a politika.

Multikultúrna môže totiž byť nielen spoločnosť, ale aj politika štátu vo vzťahu k jeho vlastnej kultúrnej pluralite. Multikultúrna politika štátu reaguje na rozličné potreby rôznych kultúrnych komunít a snaží sa zabezpečiť porovnateľné práva pre všetkých občanov bez ohľadu na ich pôvod. Či už ide o možnosť vzdelávania v materinskom jazyku, dodržiavania kultúrnych a náboženských tradícií, používania náboženských symbolov vo verejnom priestore alebo nosenia tradičného odevu. Známym príkladom sú napríklad výnimky z povinnosti nosiť ochranné prilby pri jazde na motorke či na stavbe pre príslušníkov náboženskej skupiny sikhov žijúcich vo Veľkej Británii, Kanade či Austrálii. Sikhovia tak môžu aj v týchto situáciách nosiť turban, ktorý je tradičným symbolom ich viery.

Množstvo nedorozumení ohľadom multikulturalizmu je spôsobené tým, že ľudia, ktorí o ňom radi a vášnivo rozprávajú, nie sú schopní ani tejto základnej diferenciácie. Keď potom kritizujú multikulturalizmus, používajú natoľko vágne argumenty a pripisujú mu také ďalekosiahle dôsledky, že vlastne ani nevieme, či im prekáža samotná kultúrna rozmanitosť alebo spôsob, ako spoločnosť na túto rozmanitosť reaguje, prípadne oboje. V tom je ale zásadný rozdiel.

Kritika akejkoľvek verejnej politiky je, samozrejme, legitímna a každá verejná politika je v konečnom dôsledku vecou demokratického konsenzu. Neschopnosť akceptovať kultúrnu rozmanitosť sa stáva vtedy, ak sa pretransformuje do neznášanlivosti voči konkrétnym ľuďom. Ani oprávnený a z ľudského hľadiska pochopiteľný strach pred rýchlo sa meniacou a čoraz pestrejšou spoločnosťou nemôže totiž ospravedlniť slová či skutky nenávisti.

Ak zvládneme toto základné rozlíšenie, sme síce na správnej ceste, ale ešte zďaleka sme nevyhrali. Čaká nás ešte druhá, oveľa komplikovanejšia prekážka. Zbaviť multikulturalizmus zbytočného ideologického nánosu a začať naň pozerať ako na jednu z viacerých možných, zďaleka však nie jedinú stratégiu štátu pri manažmente kultúrnej plurality.

Kultúrna rozmanitosť ako výzva

V prvom rade si treba uvedomiť, že nie každý štát, ktorý sa aktívne nebráni prisťahovalectvu ľudí z rôznych kultúrnych okruhov alebo ho dokonca podporuje, je zároveň podporovateľom multikulturalizmu. Môže to znieť paradoxne, ale tento terminologický zmätok je len dôsledkom toho, ako sa zo slova, ktoré má spočiatku svoj pevne vymedzený význam, stane symbol, ktorým sa oháňajú bojovníci na barikádach kultúrnych vojen. Vo vede sú široké významy nepraktické, lebo sa nedajú uchopiť ani teoreticky, ani empiricky, v politike je to presne naopak. Čím širší a vágnejší význam, tým viac potenciálnych voličov a voličiek osloví.

Pojem multikulturalizmus sa objavil v 60. rokoch 20. storočia v Kanade a postupne sa etabloval aj v politickom diskurze ďalších prisťahovaleckých štátov, ako sú USA či Austrália. Definícií aj praktických uplatnení multikulturalizmu je niekoľko, zjednodušene ho môžeme opísať ako prístup, ktorý sa snaží pristupovať k prisťahovalcom ako ku kultúrne odlišným komunitám, ktoré majú harmonicky spolunažívať s ostatnými komunitami v rámci širšieho politického celku. Typickým príkladom štátu uplatňujúcim  politiku multikulturalizmu je Kanada, kde bol multikulturalizmus dokonca povýšený na štátnu doktrínu.

Alternatívou k politike multikulturalizmu môže byť napríklad stratégia asimilácie. Znamená to, že prisťahovalci sú prijatí za rovnoprávnych občanov štátu, ak sú ochotní úplne sa asimilovať do dominantných kultúrnych vzorcov prijímajúcej krajiny. V štátoch praktizujúcich politiku asimilacionizmu, ako napr. vo Francúzsku, sa občianska príslušnosť považuje za jedinú politicky relevantnú kolektívnu príslušnosť.

V prípade, že štát považuje imigráciu za prechodný jav, ktorý má riešiť najmä nedostatok pracovnej sily na vlastnom pracovnom trhu, môže si zvoliť aj stratégiu etnického vyčlenenia. Štát nielenže nesnaží o zlepšenie právneho postavenia či o udelenie politických práv prisťahovalcom, ale ani žiadnym spôsobom nereaguje na rastúci kultúrny pluralizmus spôsobený ich príchodom. Môže to byť signálom pre prisťahovalcov, že prijímajúca krajina nemá v skutočnosti záujem o ich integráciu a počíta s tým, že sa skôr či neskôr vrátia domov. (pozn. red. BARŠOVÁ, A. BARŠA, P.: Přistěhovalectví a liberální stát: Imigrační a integrační politiky v USA, západní Evropě a Česku). Túto stratégiu dlho aplikovalo Nemecko v súvislosti s príchodom tzv. Gastarbeiterov, najmä z Turecka a južnej Európy. Postupne však od nej upúšťa, keďže predstava o dočasnom charaktere ich imigrácie sa ukázala ako mylná a s dôsledkami absencie štátnej integračnej politiky sa Nemecko nevyrovnalo dodnes.

Za čo (ne)môže multikulturalizmus

Keď teda nemecká kancelárka hovorila o zlyhaní multikulti, čo mala vlastne na mysli? Veď napriek tomu, že sa Nemecko začiatkom 21. storočia konečne aj oficiálne prihlásilo k tomu, že je (de facto už od 60. rokov 20. storočia) krajinou prisťahovalcov, stále nemožno v jeho prípade hovoriť o nejakej rozvinutej koncepcii imigračnej politiky na multikultúrnom základe. Nebola teda zlyhaním skôr neschopnosť formulovať akúkoľvek integračnú politiku napriek tomu, že do krajiny prichádzalo veľké množstvo migrantov? Celé desaťročia sa nemecká politika vyhýbala otázke, koľkým z týchto ľudí chce ponúknuť perspektívu trvalého usadenia sa a štátne občianstvo. A to aj vtedy, keď už bolo jasné, že väčšina z nich sa už nikdy neplánuje vrátiť domov.

V tomto konkrétnom prípade teda nezlyhala stratégia multikulturalizmu ale stratégia etnického vyčleňovania. A čo to vlastne kritizujeme, keď hovoríme o zlyhaní multikulturalizmu a ukazujeme prstom na Francúzsko? Krajinu, ktorá v záujme zachovania „posvätnej jednoty“ francúzskeho národa požaduje od svojich občanov, aby zabudli na akékoľvek iné kolektívne identity – etnické, religiózne či kultúrne? Nie je situácia vo Francúzsku skôr dôkazom limitov stratégie asimilacionizmu? A napokon, áno, aj multikulturalizmus môže v praxi zlyhávať.

Kým Kanada je dodnes považovaná za dobre fungujúci model multikulturalizmu, niektoré európske krajiny ako Holandsko, Švédsko a Veľká Británia ho prehodnocujú. Jedným z hlavných bodov kritiky je, že v jeho dôsledku dochádza k segregácii či dokonca getoizácii istých komunít. Multikulturalizmus bol pritom tradične chápaný ako doktrína integrácie nie segregácie – skupinová rôznosť mala byť prepojená občianskou jednotou, pričom podpora rôznosti má vopred vymedzené hranice.

Zlyhania niektorých konkrétnych európskych foriem multikulturalizmu boli zapríčinené nedostatočným definovaním týchto hraníc a jednostrannou orientáciou na rôznosť na úkor občianskej jednoty. (pozn. red. BARŠOVÁ, A. BARŠA, P.: Přistěhovalectví a liberální stát: Imigrační a integrační politiky v USA, západní Evropě a Česku) Takže áno, každá zo spomínaných stratégií môže zlyhať. Každá má svoje výhody i nevýhody, každá vznikla v určitom historickom a sociálnom kontexte, a preto sa nedá jednoducho transplantovať do inej krajiny v inom historickom období, s odlišným chápaním vlastnej národnej identity, s odlišnou sociálnou štruktúrou a ekonomickou vyspelosťou.

Univerzálna ideálna stratégia manažovania kultúrnej plurality neexistuje. Hľadanie ideálnej stratégie pre konkrétny štát je vlastne nastavovaním krehkej rovnováhy medzi asimalacionizmom a multikulturalizmom. Je legitímnym právom každého demokratického štátu zvoliť si takú stratégiu, ktorá najlepšie zodpovedá jeho aktuálnym potrebám. Súčasný spoločenský a politický diskurz o tejto téme je však skôr o vyvolávaní strachu ako o triezvom vyhodnocovaní výhod a nevýhod jednotlivých modelov. Strach však paralyzuje a často vedie k chybným rozhodnutiam, keď sa s vaničkou vyleje aj dieťa.

Strašiak multikulturalizmu

Zlyhania konkrétnych integračných politík sa tak v oveľa väčšej miere ako ich tvorcom pripíšu ich objektom – prisťahovalcom samotným. A keď sa k tomu pridajú aj objektívne či subjektívne prekážky na strane prisťahovalcov, nie sme už ďaleko od zovšeobecnenia, že multikulti jednoducho nemôže fungovať. Príkladom úplnej rezignácie štátu na akýkoľvek pokus o integráciu ľudí s iným kultúrnym pozadím je výrok bývalého slovenského premiéra Roberta Fica, ktorý v roku 2015 v súvislosti s migračnou a utečeneckou krízou skonštatoval, že nie sme schopní integrovať ani len státisíce vlastných rómskych občanov, tak ako by sme mohli integrovať ľudí s iným spôsobom života či náboženstvom.

Povrchnosť v myslení a neochota vyjsť z vlastnej komfortnej zóny nás ľahko privedú k záveru, že kultúrna rozmanitosť je príliš komplikovaná, príliš drahá či príliš nebezpečná na to, aby sme si ňou zbytočne komplikovali život, a tak začneme proti nej bojovať. A keďže vo vojne slov nie je priestor pre vecné argumenty a významové nuansy, zo slov sa stávajú vyprázdnené heslá, ktoré znamenajú všetko a zároveň nič. Slová, ktorých cieľom nie je prispievať k vzájomnému porozumeniu ale polarizovať. Multikulturalizmus je jedným z takých slov.

Multikulturalizmus nie je mŕtvy. Je spoločenskou realitou a stále aj jednou z legitímnych stratégií na manažovanie kultúrnej plurality. Transformácia multikulturalizmu ako teoretickej koncepcie do praxe môže so sebou prinášať množstvo praktických problémov. Paušálne vyhlásenia o jeho zlyhaní však žiadnym spôsobom k ich riešeniu neprispievajú. A hovoriť o zlyhaní multikulturalizmu v krajinách, kde sa oň zatiaľ ani poriadne nepokúsili, je dôkazom jeho nepochopenia. Skutočným zlyhaním je naša neschopnosť formulovať a realizovať fungujúcu a v spoločnosti široko akceptovanú politiku, ktorá by na multikultúrnu realitu reagovala. Tá totiž nezmizne len preto, že sme z multikulturalizmu vyrobili strašiaka.

Slovo na záver

Nech už si o multikulturalizme a jeho skutočných či domnelých zlyhaniach myslíme čokoľvek, musíme uznať, že  široká verejnosť tento pojem vníma a prevažne negatívne. Pojem multikulturalizmus v súčasnom diskurze viac rozdeľuje než spája, a to napriek tomu, že jeho konečným cieľom je zastrešiť kultúrnu rôznorodosť pocitom občianskej spolupatričnosti. 

Sme presvedčení, že odpoveďou na zvyšujúcu sa polarizáciu spoločnosti je aj zmena spôsobu, ako témy rozmanitosti komunikujeme. Preto sa portál multikulti.sk mení na fjúžn.sk. Pod hlavičkou spájania chceme aktívne prispievať k tomu, aby sa na Slovensku podporovala rozmanitosť, lebo veríme, že každý človek má právo byť akceptovaný ako plnohodnotný člen spoločnosti. Myslíme si, že kultúrna rozmanitosť by nemala byť chápaná ako zdroj slabosti. Naopak, môže byť cestou k budovaniu súdržnejšej spoločnosti. 

V Nadácii Milana Šimečku organizujeme festival [fjúžn] už od roku 2006, vďaka ktorému môžete spoznávať kultúrnu rozmanitosť. Každoročné prípravy nás utvrdzujú v tom, že v spoločnosti chýba stála platforma, ktorá by bolo podporným pilierom pre diskusiu o témach migrácie, utečenectva a nových menšín.

Nový web www.fjuzn.sk preto prináša rôzne obsahy o ľuďoch, ktorí majú možno korene v zahraničí, ale Slovensko je už ich domovom. Chceme prezentovať hlasy v spoločnosti, ktoré je málo počuť, no sú integrálnou súčasťou našej spoločnosti. V prevažne negatívnej atmosfére, ktorú okolo seba vytvára slovo „migrácia“ prinesieme hlbšie nahliadnutie do tejto komplexnej témy.

Milé naše čitateľky a čitatelia, vážime si každú minútu, ktorú ste strávili pri čítaní našich textov, veríme, že vás nový portál fjuzn.sk bude inšpirovať k novým úvahám o kultúrnej rozmanitosti, o ich limitoch, ale aj príležitostiach. 

Šéfredaktorka multikulti.sk Anna Jacková