Aj najťažšie časy zvládneme, ak si vzájomne pomôžeme
Prvýkrát som sa o následkoch korony dozvedel, keď náš rodinný priateľ prelietal cez Slovensko na technologické expo, ktoré zrušili. Väčšina veľkých mien, najmä z Číny, totiž svoju účasť odriekla. Vtedy sme vírus ešte nebrali príliš vážne a netušili sme, že čoskoro sa životy ľudí po celom svete zmenia.
V tom čase sme plánovali s naším MumBhai Express food truckom poskytnúť občerstvenie na dôležitom IT podujatí. Preniklo k nám vtedy len minimum informácií, a tak sme zhodnotili, že ide o izolovaný výskyt v Číne. To, čo prišlo v ďalších týždňoch, však nami poriadne zamávalo a prinútilo nás prehodnotiť všetko, čo robíme a čo budeme tento rok robiť.
Rok 2020 bol pre mňa rokom plánov. Jeden z projektov, na ktorý som sa tešil najviac, sa volá NeViem po slovensky. So skupinou zahraničných nadšencov sme plánovali natočiť krátke videá, ktoré by zoznámili ľudí so slovensky hovoriacimi cudzincami a pomohli by zbúrať bariéry, ktoré si Slováci mohli vybudovať voči cudzincom. Museli sme všetko odložiť, pretože každý sa zrazu sústredil na to najdôležitejšie – prežiť a neochorieť.
Keď som sa dozvedel, že ide o pandémiu, ktorá sa postupne šíri svetom, dostal som strach o rodičov. Sú už starší a žijú ďaleko odo mňa v Indii. Mal som na výber, buď ostanem na Slovensku, alebo sa, ako mnoho cudzincov, vrátim domov. Nakoniec som na ich voľbu nedal, keďže sa o mojich rodičov v Indii stará sestra so širšou rodinou a šírenie vírusu mala vtedy krajina pod kontrolou. Po racionálnom zvážení situácie som si povedal, že sa predsa vždy môžem vrátiť do krajiny svojho pôvodu a ostal som na Slovensku. Situáciu v Indii som však stále poctivo sledoval. Rodinné telefonáty raz za týždeň sa zmenili v denné videohovory, s priateľmi sme si boli zrazu vzdialení, aj keď sme bývali blízko pri sebe, vyhýbali sme sa jeden druhému a čistili a dezinfikovali všetko okolo seba, čo sa dostalo do kontaktu s neznámym prostredím.
Za posledných sedem rokov môžem povedať, že som sa na Slovensku úspešne integroval, keďže ovládam aj tunajší jazyk a kultúru. Niekedy sa cítim pozitívnejším Slovákom, ako sú samotní Slováci. Veril som, že ak by som tu bol hospitalizovaný, zvládol by som to rovnako dobre ako každý miestny obyvateľ. Stále som sa však obával o pár svojich priateľov-cudzincov, ktorí by si s tým až tak hravo neporadili.
Ako sa vraví, s veľkou mocou ide ruka v ruke aj veľká zodpovednosť, a mne bolo jasné, že s mojimi jazykovými a komunikačnými schopnosťami im môžem pomôcť. Keď človek vyrastá v rodine hinduistov, takmer každý deň sa ho po škole rodičia pýtajú, komu dnes pomohol. Už odmalička sme teda vedeli, ako funguje karma, takže som hneď spoznal, že toto je jeden z mnohých spôsobov, ako pomôcť v časoch krízy. Pamätám si, ako som plný strachu z nakazenia jazdil po Bratislave, zbieral masky od dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, ktoré ich šili, a opatrne ich rozdával po celom meste – od bezbranných rodín v indickej komunite, ktorí sa zo strachu pred vírusom zatvorili doma, až po cudzincov, ktorí potrebovali pomoc a zareagovali na moje online príspevky.
Potešilo ma, že pár neziskových organizácií spojilo svoje sily a zorganizovali online stretnutia, kde preberali, ako pomôcť cudzincom a komunikovať im korektné informácie slovenskej vlády, ktoré značne ovplyvnia ich život. Tlieskam ich schopnosti pracovať spoločne – mal som šancu pozorovať ich organizačné schopnosti ako člen tímu krízovej intervencie. Každý záver telefonátu bol pre mňa dojemným momentom, pretože som videl, že im, Slovákom a Slovenkám, aj v časoch pandémie úprimne záleží na miestnej zahraničnej komunite.
Pandémia nám ukázala, že v čase krízy sa vždy vynoria skutoční lídri, na čom v živote naozaj záleží a ako sa vieme popasovať aj s tým najťažším obdobím, keď si navzájom trochu pomôžeme a spolupracujeme. Pandémiu na Slovensku som vnímal z pohľadu cudzinca a môžem byť len vďačný za to, ako dobre to táto krajina zvládla od začiatku až do samého konca, až doteraz, keď pomaly a opatrne vychádzame z našich domovov a snažíme sa spoločne prispôsobiť svoj život novým podmienkam.
