Zamotaný v koreňoch

Odkiaľ si? Ľudia sa ma to pýtajú odjakživa. Zo svojho rodného mesta som sa odsťahoval ešte ako tínedžer a odvtedy sa prakticky vždy cítim, že nepatrím poriadne nikam, ani tu, ani v USA.

Tí, čo sa ma na môj pôvod pýtajú, ma chcú väčšinou trochu spoznať, niektorí zas hľadajú príležitosť pozhovárať sa o mojej domovine. Nájde sa ale aj zopár takých, čo svojou otázkou smerujú ešte hlbšie. Nezaujíma ich až tak, z ktorého konkrétneho mesta pochádzam, väčší význam pre nich má moje kultúrne dedičstvo, moje „korene“. Viem, samozrejme, že tento termín nie je žiadnou novinkou, ale záujem o spoznávanie hlbšej identity človeka som v spoločnosti zaregistroval až nedávno.   

V čoraz globalizovanejšom kultúrnom prostredí (alebo tzv. monokultúre) sa identita vymaňuje zo svojich zaužívaných foriem a hraníc. Individualizmus nahrádza tradície, komunitu a kolektívnu identitu, čo vedie k pocitu straty, odcudzenia a možno aj štipke zúfalstva. Nečudo, že sa ľudia čoraz častejšie vyberajú objavovať svoje „korene“.

Keď tu zrazu – kapitalizmus! 

V poslednej dobe veda a kapitalizmus spájajú sily a snažia sa prísť s riešením krízy identity v podobe komplexných genetických testov na zistenie pôvodu predkov a nespočetných televíznych programov, kde sa týmto pôvodom zaoberajú. Stačí zaslať skúmavky so svojimi slinami a možno zistíte, že ste potomkom dávno zabudnutého kráľovského rodu, prípadne aspoň objavíte nových príbuzných vo svojej „skutočnej“ rodnej krajine. Na obrazovkách môžeme často pozorovať rôzne celebrity, ktoré sa idú udusiť plačom a vychvaľujú sa cnosťami svojich novoobjavených, dávno mŕtvych príbuzných. 

Ak človek vybáda niečo nové o svojej rodinnej histórii, môže mu to privodiť pocit, že niekam patrí a k niečomu sa akoby vracia. Šeď bežného života zrazu ožije farbami nových kultúr, ktoré dovoľujú nahliadnuť za hranice každodennosti a rozšíriť si obzory. Niektorí sa tejto príležitosti skúsiť niečo nové chopia a vycestujú za svojou „novou“ rodinou do zemí, odkiaľ „skutočne pochádzajú“. Väčšinu z nich to však po čase omrzí.

To, že zistím, že mám predkov z Dánska a zo Slovenska, totiž neznamená, že viem automaticky vyrábať dreváky alebo hrať na fujaru, a účasť na kultúrnych tradíciách pre mňa nebude mať rovnaký emočný náboj ako u miestnych obyvateľov. Objavovanie „koreňov“ tak z väčšej časti pozostáva z lúštenia dlhého riadka nášho kódu DNA. Prinajlepšom nás môže upozorniť na hrozbu genetického ochorenia, prinajhoršom v nás posilní naše presvedčenia o genetickej, etnickej a národnej nadradenosti. 

Rozdiely a právo

Ak sa pokúšame definovať národnosť, rasovú a kultúrnu identitu, v mysli prevažnej väčšiny ľudskej populácie sa zjavia výrazné hranice medzi „nami“ a „nimi“. Tento spôsob premýšľania sa potom odráža v rasistickej a diskriminujúcej legislatíve. Je zdrojom mnohej nespravodlivosti, pretože – okrem iného – uprednostňuje právnu zásadu jus sanguinis, z lat. právo krvi, v zákone o štátnom občianstve. Tento zákon automaticky zaručuje občianstvo krajiny potomkom občanov danej krajiny. Niektoré krajiny, ako aj Slovensko, kde jus sanguinis platí, garantujú automatické občianstvo aj potomkom naturalizovaných občanov krajiny. Naproti tomu v mnohých iných krajinách k tomu, aby automatické občianstvo udelili, vyžadujú, aby mali rodičia „čistú krv“, a teda aby vedeli i dokázať existenciu rodinnej línie a „koreňov“ v danej zemi. 

V zásade sa možno zdá, že toto riešenie je férové, ale v praxi uvrhuje mnoho ľudí do akéhosi právneho vákua, ako napríklad i dvoch hostí môjho podcastu Na Slovensku Aj Po Anglicky. Obaja v istom momente žiadali o slovenské občianstvo. Jeden z nich žije na Slovensku už sedemnásť rokov, hovorí slovensky, platí dane, má slovenské deti. Za žiadosť si poriadne priplatil a musel absolvovať náročnú skúšku.

Druhý z mojich hostí ani nevedel, že nejaké Slovensko existuje. Zistil však, že jeho prastarý otec odtiaľto pochádzal, a tak mu občianstvo udelili len na základe toho, že tu mal predka, ktorého ani nepoznal. Samotný proces získavania občianstva tiež nebol úplne jednoduchý, nevyžadoval však, aby môj hosť hovoril miestnym jazykom, ani aby mal v krajine nahlásený pobyt.

Na druhej strane mnohí ľudia narodení na Slovensku rodičom, ktorí nie sú jeho občanmi, prežijú celé svoje detstvo bez práv a ochrany, ktoré občanom náležia. Narodili sa na Slovensku, hovoria slovensky, navštevujú slovenské školy, zapájajú sa do rovnakých kultúrnych aktivít a zvykov ako ich rovesníci. Na rozdiel od nich však môžu byť kedykoľvek z krajiny deportovaní, ak ich rodičia stratia právo na pobyt na území Slovenska. Až keď dovŕšia vek dospelosti, môžu sami zažiadať o slovenské občianstvo tak, ako to urobil môj hosť číslo jeden. 

Najvyššia kultúrna autorita

Spomínaná právna doktrína tak v podstate rozhoduje, kto má právo nazývať sa Slovákom či Slovenkou. Ak sa však začítame do akéhokoľvek spravodajského magazínu, zistíme, že právne označenie „Slovák/Slovenka“ sa diametrálne líši od toho kultúrneho. Napríklad:

Ak jedného dňa získam slovenské občianstvo, môžem sa už nazývať Slovákom? Ak si dám na seba kroj, nebude to skôr pôsobiť ako cosplay? Bolo by absurdné tvrdiť, že kroj je „mojím“ tradičným odevom, to je úplne jasné. 

Od počiatku ľudskej civilizácie sa ľudia po celom svete vrátane Slovenska zúčastňujú kultúrnych vojen. Tieto boje za to, aby sme raz a navždy definovali, čo je autentické, tradičné a správne, sú dôkazom toho, že kultúra nie je monolit. Je to neustále meniaca sa ľudská reakcia na aktuálny čas a priestor. Keď nás niekto nazve Slovákom či Slovenkou, nie je to kompletná a uzavretá definícia. V dnešných dňoch síce dáva zmysel, ale v budúcnosti to už tak nemusí byť. 

Dovoľte mi vrátiť sa späť k otázke o mojom pôvode. Ako mám správne odpovedať na otázku „Odkiaľ si?“. Stačí, ak poviem, že z USA? Mám spomenúť pár svojich lokálnych predkov, alebo sa vrátiť v minulosti až na daždivý ostrov v Atlantiku? A čo moje slovensko-americké deti? Kde sú zapustené ich korene? Sú pôvodní obyvatelia amerického kontinentu v ich životoch relevantnejší než ich rakúsko-uhorskí predkovia? Ich korene sú prepletené až-až, ale čo ak je tým skutočným problémom naša nezmyselná potreba ich rozmotať a kategorizovať? 

V globálnom kontexte

Migrácia je jav, ktorý je starší než ľudstvo samo. Ako Homo sapiens sme obývali vzdialené územia a prispôsobili sme sa životu v danom prostredí. Vznikla tak kultúra a tým, ako sa naše životné prostredie menilo, menila sa aj ona. Táto enormná schopnosť ľudskej prispôsobivosti sa rozvinula len vďaka spolupráci ľudí, ktorí boli od seba na míle vzdialení v priestore aj čase. Presne to podľa mňa definuje „korene“ viac než história jedinej rodiny či etnika.

Korene stromov ukryté hlboko v pôde nasávajú vodu a živiny, ktoré priniesli mraky a rozkladajúce sa organizmy. Spoliehajú sa na prepojenosť ekosystémov a rozmanitosť rôznych druhov. Jednotlivé hlavné i vedľajšie vetvy koreňov sa rozliezajú a hľadajú vlastný zdroj obživy, všetky však vyživujú ten istý strom. 

Keď sa spoločnosť, v ktorej žijeme, sústredí len na svoju vlastnú vetvu, zabúda, že je zásadná v procese podpory celej ľudskej civilizácie. Táto nová, globálna spoločnosť možno predsa len nepredstavuje stratu kultúry či identity. Ak nad tým skúsime premýšľať v pozitívnom duchu, práve ona môže byť prostriedkom, ktorý nám pomôže zvládať globálne výzvy s odolnosťou a vynaliezavosťou plynúcou len zo spoločného úsilia. 

Až do tohto momentu zvykla byť kultúra exkluzívnou. Jej stratou sa jedinec ocitol úplne sám. Keď sa ale oddáme novej forme globálnej spolupráce a zjednoteniu kultúr a vedomostí, starým konceptom exkluzívnych regionálnych identít môže odzvoniť a nahradí ich snaha o zlepšenie celého sveta. 

Text vyšiel v tohtoročnom MAGAZÍNE FJÚŽN