Vysnívané zeme

Text Eva-Maria Walther
FOTO Matej Hakar

Pri všetkých nedorozumeniach majú Slováci a utečenci niečo spoločné: fascináciu a túžbu po mojom domove – Nemecku. Som nemecká doktorandka a píšem dizertačnú prácu o ľuďoch a organizáciách, ktoré na Slovensku pomáhajú utečencom a o tom, ako sa utečenci včleňujú do slovenskej spoločnosti. Reakcie prekvapenia a nedôverčivosti k Nemke na Slovensku, ktorá je tu dobrovoľne, a ktorej sa tu dokonca aj páči, sú na oboch stranách rovnaké. 

Pri každom stretnutí musím porozprávať celú moju históriu. Môj vzťah so Slovenskom začal ako u mnohých cudzincov, náhodou, alebo, buďme úprimní – nehodou. Písala som magisterskú prácu o opatrovateľkách, ktoré chodia do zahraničia starať sa o starých Nemcov alebo Rakúšanov. Výskum som chcela uskutočniť v Česku, krajine, kde som po škole absolvovala rok ako dobrovoľníčka. Nevyšlo to a nakoniec som k mojej neskonalej radosti skončila na východe Slovenska. V Prešove som našla vedecký materiál, aktívnu kultúrnu scénu, prekvapivo chutný syr, dokonca aj – lásku. Osudná udalosť. Odvtedy sa sústredím vo svojej výskumnej činnosti na Slovensko, učím sa jazyk a trávim veľa času na rôznych miestach tejto peknej krajiny.  

Nechať pozitívny dojem na Slováka alebo Slovenku je jednoduché: stačí sa napríklad iba trochu priučiť ich jazyku a spoločnosť to počíta ako mimoriadny fenomén. Priznám sa, že aj v Nemecku to spôsobuje veľký úžas. Prečo by niekto chcel študovať taký malý a nevýznamný jazyk? Čudné, že nikto nepoloží takú otázku človeku, ktorý sa učí nórsky alebo dánsky jazyk – krajiny s podobným počtom obyvateľov. (Dobre, slovenčina je určite komplikovaná, ale to som zistila až neskoro). Baví ma objavovať všetky malé špecifiká slovenskej reči, kultúry, kuchyne, mentality, ale nikdy som necítila žiadny obrovský rozdiel medzi Slovenskom a Nemeckom. Sebaponižovanie a závisť mojich slovenských kamarátov ma však neustále prekvapuje. Zjavne si veľa z nich myslí, že Nemecko je skutočný raj na zemi: vysoké platy, nízka nezamestnanosť, čistota, presnosť, funkčné úrady a ďalšie neuveriteľnosti. Utečenci zase vidia Nemecko ako vítaciu a otvorenú krajinu, kde býva veľa ich blízkych a kde pravdepodobnosť získať azyl je vyššia ako na Slovensku. 

Som na Slovensku menej ako rok a zoznámila som sa s mnohými problémami, ktoré tu existujú. Rovnaké komentáre typu „všetko je lepšie v Nemecku” mi ale prekážajú. Dva milióny nemeckých detí sú ohrozené chudobou, 1,5 milióna ľudí sa uživí iba vďaka potravinovej pomoci. Pracovných pomerov na určitý čas (rok alebo dva) je stále viac. V mestách je ohromný nedostatok obytných priestorov, 47 % ľudí býva v prenájme, čo je najvyšší počet v Európe. Na dedinách nie je možne dostať sa v určitých časoch dňa na internet. Aj my máme rozpadajúce sa školy, poškodené diaľnice, skorumpovaných politikov, ibaže sa o tom nehovorí. A keby ste sa zoznámili s mojimi kolegami na univerzite, pochybovali by ste aj o koncepte nemeckej (časovej) presnosti. Čo sa tyká integrácie utečencov, politická mienka sa v posledných rokoch obrátila a žiarlivosť a nenávisť sa stále viac rozširujú. Človek, ktorý nevie perfektne po nemecky si veľmi ťažko nájde vhodnú prácu, a len výnimočne mimo robotníckej oblasti. Slovenský systém privítania utečencov má síce medzery a častokrát sa improvizuje, ale vďaka nízkemu počtu a starostlivej pomoci organizácii a dobrovoľníkov je klientom poskytnuté práca a ubytovanie skôr a spoľahlivejšie ako v Nemecku. 

Mohla by som pokračovať v rozčarovaní zo zasnúbenej zeme. Ale dobre viem, že zo mňa hovorí možno iba arogancia privilegovaných – je nesporné, že Nemecko je bohatá krajina. Alebo je to urazená hrdosť – keď bývam v raji na zemi, prečo rovnako vnímam, že život je niekedy príšerne ťažký? Časom som zistila, že je zbytočné prepočítavať výhody a nevýhody rôznych krajín a vzájomne sa ich snažiť vyvážiť. Niektorých z týchto aspektov sa ma týkajú, iné zasa nie. Veď kvalita života sa nedá určiť výhradne cez národnosť, lebo iné faktory hrajú rovnako veľkú alebo väčšiu rolu – aké mám povolanie, aké vzdelanie mali rodičia, bývam v meste alebo na dedine, mám cudzí vzhľad alebo meno, som žena alebo muž… Na druhej strane, neustála konfrontácia s mojím pôvodom a jej údajnej inakosti mi vnúti klásť dôležitú otázku: Čo vlastne očakávam od krajiny, aby mi umožnila spokojný život? Aké sú podmienky, pri ktorých dokážem môj potenciál naplniť? 

Jednu vec mi pripomenul múdry mladý žiadateľ o azyl. „Môžem si kúpiť posteľ, ale nie dobrý spánok, môžem si zaplatiť za strážcu, ale nie pocit bezpečia.“ Pokoj, po ktorom túžil si na Slovensku našiel. Veľa utečencov je spokojných a vďačných za nový život, lebo Slovensko ponúka to, čo bolo pre nich najpodstatnejšie – mier a slobodu.

Druhý aspekt som si ujasnila počas pochodov za slušné Slovensko. Civilizovanosť a svornosť týchto podujatí na mňa hlboko zapôsobili. Prekvapila ma predovšetkým schopnosť byť sebakritický a vyvolávať nie iba politikov, ale každého jedného občana do akcie. Zmena nastane podľa demonštrantov iba vtedy, keď budeme bdelí a vytrvalí. V Nemecku sme na možnosť spolurozhodovania asi už tak zvyknutí, že si ju nevážime tak, ako by sme mali.

Žijeme v štátoch, kde je pokoj a kde má každý právo aktívne sa podieľať na vytváraní spoločenského spolužitia. To platí pre Slovensko a Nemecko rovnako, a v tom sa máme lepšie ako mnohí. Je to veľmi slušný základ, na ktorom je možno postaviť taký život, aký chceme. Dúfam, že prekonáme jedni aroganciu, druhí závisť, aby sme sa znova uvedomili naše spoločne hodnoty a chránili ich. 

Zdieľať článok Facebook

Čítať viac

Sleduj [fjúžn] na sociálnych sieťach

Odoberaj náš newsletter