Vieme, že v Líbyi ľudí mučia, no aj tak pomáhame financovať ich pobrežnú stráž

Počkaj, vybehnem hore na palubu – pípne mi správa v messengeri od novinárky a aktivistky Sáry Činčurovej. Je totiž na palube záchrannej lode Sea-Eye 4, ktorá sa počas trojtýždňovej záchrannej misie plavila v Stredozemnom mori. Ako jedna z mála dostala možnosť dokumentovať a zažiť na vlastnej koži to, čo sa často v médiách nepresne nazýva migračná kríza. V exkluzívnom rozhovore pre fjúžn.sk Sára Činčurová hovorí nielen o záchrane 408 ľudí, ale aj tom, prečo prístup európskych krajín považuje za humanitárnu katastrofu. 

Ako sa ti podarilo dostať priamo do centra diania a vydať sa na pátraciu a záchrannú misiu?

Dostať sa na loď nie je jednoduché, trvalo mi to veľmi dlho, ale tým, že som so Sea-Eye v minulosti spolupracovala na iných textoch, vybudovala som si s nimi vzťahy. Až sa raz ozvali šesť dní pred odjazdom, či som ochotná prísť na niekoľkotýždňovú misiu s možnou karanténou a ak áno, mám byť 8:00 v prístave v španielskom meste Burriana, odkiaľ vyplávame. Všetko som nechala tak, vybavila si potrebné povolenia a o šesť dní som už bola na lodi.

Aké si od toho mala očakávania?

Ja som tam prišla ako novinárka, ale čoskoro som zistila, že som skôr súčasťou 23 člennej posádky. Dostala som výstroj aj výcvik, nacvičovali sme si prenos na nosidlách či umelé dýchanie. Bol tam presný protokol, čo má kto robiť. Samozrejme, nebola som v pozícii záchranárky v dvoch gumených člnoch, ktoré idú priamo na more k ľuďom v núdzi. Bola som na veľkej lodi, ktorá ich prijíma a pomáhala som s registráciou, roznášala jedlo a podobne.

V akých oblastiach Stredozemného mora ste pôsobili? 

Pôsobili sme na tzv. strednej stredozemnej ceste pri východnej časti Líbye. Sú to medzinárodne vody, my nemôžeme ísť do líbyjských pobrežných vôd. Boli sme za ich hranicou, kde sa často topia člny s migrujúcimi ľuďmi, ktoré pár dní predtým vyplávali z Líbye.

Funguje to tak, že lode pátrajú v tejto zóne a operatívne reagujú na člny v núdzi. Alarmphone je jednou z organizácií, ktorá lodiam ako tá naša signalizuje, kde sa topia člny. Ozývajú sa im ľudia z člnov prostredníctvom satelitného telefónu a tí nám následne signalizujú ich polohu. My sme sa ich potom snažili nájsť, čo niekedy býva veľmi ťažké, lebo bez ohľadu na to, či im motor funguje alebo nefunguje, loď sa na mori pohybuje.

Spolupracovali sme i s leteckou humanitárnou organizáciou Pilotes Volontaires, ktorá nám z lietadla signalizovala jeden čln v núdzi. A samozrejme najdôležitejšie sú hliadky priamo z lode. Všetci sme mali smeny, kedy sme hliadkovali z najvyššej paluby a hľadali lode ďalekohľadom. Takto sme našli tri alebo štyri lode.

Vaša loď zachránila počas 24 hodín 408 ľudí, aký to malo priebeh?

Bol to veľký chaos, ale našťastie sú všetci živí a zdraví. Vyťahovali sme ich zo šiestich rôznych člnov a na takejto náročnej akcii pomáhal každý ako vedel, aj kuchárka či lodný inžinier. Ľudia boli celí premočení, niektorí aj skočili do vody, pretože nás prenasledovala líbyjská pobrežná stráž. Báli sa ich a tak začali vyskakovať z člnov, čo spôsobilo paniku.

Vážnejšie stavy išli do nemocnice, ostatným sme navliekali termofóliu na chrbát, hlavu, okolo brucha a vitálnych orgánov. Rozdávali sme im vodu, neskôr jedlo. Potom nasledovali ďalšie procedúry ako registrácia, aby sme vedeli, koľko ľudí a z akých krajín máme na palube. A keďže veľa ľudí prichádzalo z francúzsky hovoriacich krajín, pomáhala som tlmočiť. Najviac ľudí bolo zo Sýrie, Eritrey, Sudánu, Egypta či Mali. Ale mali sme ľudí aj z iných krajín ako Burkina Faso, Pobrežie Slonoviny, Bangladéš, Líbya a ešte zopár ľudí z ďalších krajín.

Ako ľudia reagovali, keď už sa dostali na palubu lode?

Na lodi boli s nami počas plavby do Talianska len tri dni po poslednej záchrannej akcii, ale dostať toľko lásky a vďaky od ľudí za tak krátky čas, bol zážitok pre nás všetkých. Na palube sme mali 150 detí, resp. maloletých bez sprievodu. Deti nás chceli veľmi objímať a medici hovorili, že to môže byť aj traumatická reakcia na to, čím si prešli. Všetci nám ďakovali, že sme im zachránili život, niektorí sa aj veľmi báli a pýtali sa nás či nejdeme späť do Líbye. Bolo zjavné, že Líbyu vnímajú hororovo.

Je známe, že líbyjská pobrežná stráž vchádza do medzinárodných vôd a sťahuje ľudí na úteku späť na pobrežie a do detenčných táborov. Prišli ste s nimi do kontaktu?

V našej blízkosti sa stále pohybovala a prenasledovala loď a my sme si boli viac-menej istí, že to bola líbyjská pobrežná stráž. Počas misie sme našli aj jednu prázdnu loď, na ktorej ešte boli veci a bolo evidentné, že ľudia v nej sa neutopili, ale boli z lode evakuovaní. A to bolo v medzinárodných vodách, lebo my do líbyjských vôd ísť nemôžeme a ani sme tam neboli.

Okrem toho sme aj videli, ako jeden z člnov, ktorý sme my predtým evakuovali, zapálil nejakou výbušninou, kým nezhorel. Aj preto sa domnievame, že líbyjská pobrežná stráž operuje v medzinárodných vodách a keď nájde prázdny čln, spáli ho, aby sa nedal opäť použiť.

Na palube si sa venovala najmä ženám a deťom. Hovorili, aké majú očakávania od príchodu do Európy? Vedia, čo ich čaká?

Na palube bolo 36 žien a 19 detí, ktoré mali menej ako dvanásť rokov. Viaceré ženy nám povedali, že v líbyjských detenčných centrách boli obeťami znásilnenia, že ich mučili a bili. Hovorili, že všetko je lepšie ako Líbya. Aj smrť. Pôvodne som sa ich na to ani nechcela pýtať a nečakala som, že sa tak rýchlo zdôveria, ale počas rozhovoru s jednou ženou sa postupne pridalo ďalších sedem-osem žien a aj ony chceli hovoriť o tom, čo zažili.

Čím si prešli?

Jedna z nich utiekla z Pobrežia Slonoviny, pretože ju manžel donútil podstúpiť ženskú obriezku a zrejme išlo o veľmi násilný vzťah. Mala kvôli tomu zákroku veľmi vážne gynekologické problémy aj pri pôrode, lebo pravdepodobne nebol vykonaný v bezpečných podmienkach. Rozhodla sa ujsť aj s dieťaťom a povedala, že ešte v Alžírsku ju predali – to hovorím jej slová -, a vraveli to viaceré ženy. Neskôr sa ocitla v líbyjskom detenčnom centre aj s bábätkom, ktoré tam ostalo, ona sa potom veľmi rozplakala, takže neviem, čo sa s ním stalo. V detenčnom centre bola desať mesiacov.

Druhá žena, s ktorou som sa rozprávala, mala osemmesačné bábätko. V líbyjskom detenčnom centre strávila rok a tri mesiace. Myslela si, že tam počas tehotenstva zomrie, bábätko tam absolútne zanedbávali a už jej umieralo v náručí. Povedala, že len preto bola ochotná ísť do vĺn riskovať život – tak to tomu hovorili -, aby malo dieťa lepší život. Nikdy som nevidela nikoho plakať tak, ako tie ženy.

To je strašné.

Áno. Som aspoň rada, že mali možnosť hovoriť o tom, lebo ony samy chceli rozpovedať, čo prežili. Povedala som si, že im v tom nebudem brániť mysliac na to, že ich nechcem opäť traumatizovať, ale keď tú tému samy otvorili, som tu pre ne. Veľmi si cenili, že ich vôbec niekto vypočul a správa sa k nim humánne. Ony ale aj ostatní boli veľmi vďační, ak sme im hocičo dali, či už vodu alebo jedlo. Bolo cítiť, že zažili hrozné peklo.

Na Twitteri som našla tvoju veľmi emotívnu fotku, kde sa s niekým objímaš. Čo ten moment zachytáva?

To bola iná žena zo Sýrie, ktorá bola v šiestom mesiaci tehotenstva. Zachránili sme ju počas nočného výjazdu. Na druhý deň som za ňou prišla, lebo sa mi zdalo, že jej je zle. Opýtala som sa jej, či si nechce sadnúť, pretože ležala na zemi a vyzerala, že je v mdlobách. Tak si ku mne prisadla a akurát prebiehalo vyloďovanie ľudí, ktorých sme zachránili. Zrazu sa strašne rozplakala, že aj ona chce pomáhať. Takto sme sa skamarátili, aj keď vedela len trochu po anglicky. Fotograf zachytil moment, keď sa vyloďovali ako prvé tehotné ženy a ja som sa s ňou práve lúčila.

Čo sa potom deje, keď sa vylodíte, kam ľudia nasledujú?

Keď loď zachráni ľudí, žiada európske autority o tzv. port of safety, čiže bezpečný prístav. My sme najprv zakotvili v Palerme, ale potom nás poslali do Pozzalla. Všetci išli na covid test a všetci boli negatívni. A my posádka sme boli v desaťdňovej karanténe na lodi. Mňa by to veľmi zaujímalo, ako sa k nim ďalej správajú a čo s tými ľuďmi bude, pretože to budú mať veľmi ťažké.

Na facebooku Sea-Eye ste informovali, že počas vyloďovania vás chceli talianske autority poslať späť na more, aj keď ste mali na palube ešte 140 ľudí.

Nie som si istá, či nás chceli poslať na more – v tom momente sme už boli v prístave. Ale vyloďovanie ľudí naozaj trvalo dva dni. Za prvý deň sa vylodilo prvých približne 260 ľudí a zvyšok autority nestihli otestovať a odviezť na bezpečné miesto, čo už má na starosti migračný úrad. Takže 140 naozaj muselo spať na palube našej lode ešte jednu noc.

Antimigračná rétorika v politickom diskurze po roku 2015 spôsobila aj to, že sa Európska únia rozhodla viac sústrediť na ochranu hraníc, než na pomoc ľuďom v núdzi na mori.

Migračné trasy sú veľmi nebezpečné a my, Európa, sme naozaj vystavali zatarasenú cestu, ktorá vedie cez Líbyu, ale aj iné krajiny v Afrike. Dávame im obrovské peniaze, aby migrantov a utečencov odtlačili od európskych hraníc, ale robia to často absolútne neľudskoprávne a doplácajú na to tí najzraniteľnejší, ženy aj deti.

Mali by sme úplne prehodnotiť štruktúry nášho myslenia a vnímania, politického, spoločenského aj ľudského v prístupe k druhým ľuďom. To, čo my vnímame ako čísla a migračný fenomén, to všetko sú ľudské bytosti s konkrétnym príbehom.

Aj vplyvom pandémie začali európske krajiny ešte výraznejšie strážiť vonkajšie hranice. Veľké peniaze sa tlačia do agentúry Frontex, ktorá čelí obvineniam za to, že sa podieľala na ilegálnom zatlačovaní ľudí za hranice a najnovšia investigatíva novinárov hovorí aj priamej spolupráci s líbyjskou pobrežnou strážou. S Frontextom ste počas misie neprišli do kontaktu?

Počas misie nie, no migrácia do Európy dnes je v podstate smrteľná cesta pre každého, kto sa sem pokúša dostať z krajín Afriky alebo Sýrie či Afganistanu. Je to veľmi ťažké, nielen kvôli samotnému Frontexu v Európe a pohraničí, no veľmi veľa peňazí sa dáva aj africkým krajinám.

Napríklad Maroko je krajina, kde dochádza k strašnému porušovania ľudských práv a migrujúci ľudia z krajín subsaharskej Afriky tam v podstate nie sú považovaní za ľudské bytosti, a to nehovorím ani o Líbyi. Ženy, ktoré sme zachránili boli systematicky znásilňované, týrané a umierajú tam aj malé bábätká, pretože v detenčných centrách im nedávajú jesť.

Vie sa o tom, upozorňujú na to medzinárodné organizácie a napriek tomu Európa stále prispieva financiami na líbyjskú pobrežnú stráž. Je to humanitárna katastrofa a úplne najhoršie je, že týchto zraniteľných ľudí sme dehumanizovali a ešte kriminalizujeme solidaritu a organizácie, ktoré na mori pomáhajú.

Pobrežné krajiny ako Malta a Taliansko často nechcú do prístavov vpustiť záchranné lode neziskových organizácií. Posádky dokonca obviňujú z pašovania ľudí, ako to bolo v prípade lode Iuventy či medializovaného súdu s kapitánkou Sea-Watch 3 Carolou Racketeovou. Vás obštrukcie európskych autorít nezasiahli?

Toto je nová loď Sea-Eye a zatiaľ sme nemali žiaden problém, ako mali iné lode. Európske autority ale robia tzv. port state control, kedy údajne kontrolujú bezpečnosť ľudí, ktorí pracujú na lodiach. Je to rutinná prehliadka, ale v prípade záchranných lodí trvá aj mesiace, aby nemohli vyplávať na more. Stalo sa to inej lodi Sea-Eye s názvom Alan Kurdi (pozn. red. loď je pomenovaná po malom chlapcovi, ktorého telo vyplavilo na tureckom pobreží). Sea-Eye preto pol roka nebola na žiadnej misii, námorníci mi vysvetľovali, že toto sa komerčným lodiam bežne nerobí.

Podarilo sa ti s niekým zo zachránených ostať v kontakte?

Napísali mi asi dvaja ľudia cez sociálne siete, ale myslím si, že nemajú signál alebo dáta. Dúfam, že sa mi s nimi podarí spojiť. Robila som ale rozhovor so ženou, ktorú zachránili na inej misii. Bola z Kamerunu, prešla cez Líbyu a v tom čase bola tehotná. Keď túto ženu, Raisu, vytiahli z vody, bola v bezvedomí. Vylodili sa vtedy na Malte, tá im to povolila, ale nedovolila ľuďom ostať a preto ju po štyroch mesiacoch v detenčnom tábore, kde aj porodila, relokovali do Portugalska.

Keď sme spolu skypovali bola pri tom aj záchranárka, ktorá ju vtedy zachránila. Raisa počas rozhovoru začala spomínať práve na záchrannú loď, ako na najkrajšie spomienku a na obľúbený moment, ako sedeli na palube a pili džús. Záchranárka bola v šoku, lebo keď si súčasťou posádky, tvoj najobľúbenejší moment je, že nikto nezomrel a všetci prežili. Vtedy som to pochopila. Tých pár dní na lodi bola pre Raisu jediná časť cesty, kedy sa k nej niekto správal dobre, zvyšok jej migračného príbehu bolo peklo.

Máš za sebou veľa profesijných skúseností, no predsa, aký má táto misia na teba vplyv?

Pre mňa zatiaľ to bola asi najlepšia vec, čo som v živote urobila. Som veľmi šťastná, že všetkých 408 ľudí je živých a zdravých, lebo to bola moja najväčšia úzkosť, aby sme nenašli niekoho, kto sa už utopil. Keď už sme boli na palube, umývali riady a hrali sa s deťmi, hovorila som si, ako je možné, že niekoho môžu kriminalizovať za to, že ide na more a vyťahuje topiace sa deti. To sa nedá pochopiť.