Už nie som tam, ale ani tu

Môj domov, obkolesený vodou, je vzdialený viac než 4-tisíc kilometrov. Rodina a zopár priateľov ostalo žiť na Kanárskych ostrovoch aj napriek ekonomickej kríze, ktorá nás za posledné roky tvrdo zasiahla. Moja generácia veľmi dobre vie, aké je to byť imigrantom. Aj naši starí rodičia boli donútení emigrovať a bolo len otázkou času, kedy budeme nasledovať ich príklad, aj keď sme mysleli, že sa tomu vyhneme. Človek si môže plánovať, koľko len chce, ale život to väčšinou zariadi inak.

Ako mnoho ďalších cudzincov, nikdy som nečakala, že skončím tak ďaleko od domova. Ale stalo sa tak. Jedného dňa som si pobalila veci, rozlúčila sa so svojimi blízkymi a prišla do tejto krajiny s cieľom učiť španielčinu, keďže som ju študovala, a nejako prežiť. Pôvodne som si myslela, že na Slovensku ostanem zopár mesiacov, kým sa ekonomická situácia doma nezlepší. Ľudská myseľ sa snaží prekabátiť samu seba, aby našu nádej udržala nažive. Situácia sa však časom nezlepšovala a nádej na návrat sa deň čo deň zmenšovala.

Chcela som sa vrátiť, chýbala mi rodina. No stále mi niečo prekazilo plány, až som vždy dospela do bodu, keď som sa skrátka podvolila a akceptovala, že niet cesty späť. Teda aspoň tak, ako som si to predstavovala. 

Kým do našich životov na začiatku tohto podivného roka vstúpila korona a všetko zmenila – vrátane nás samých – žiť sama v krajine takej odlišnej od môjho domova som zvládala tak, že som rodinu navštevovala aspoň raz do roka, dvakrát, ak sa pošťastilo. Prisťahovalci si okolo seba vytvárajú sieť ďalších cudzincov, ktorí sa v zahraničí stanú vašou rodinou. Pomohli mi aj miestni priatelia, vďaka ktorým som spoznala túto krajinu, jej prírodu a tradície.

Týždeň pred plánovaným príchodom domov mi zrušili let a hranice sa zavreli. Dostala som strach a zaplavil ma smútok. Ten pocit neviem úplne opísať. Celý môj svet sa rozpadal. Cudzinci čítajúci tieto riadky budú iste vedieť, o čom hovorím. 

Slovensko podľa mňa zvládlo korona krízu od začiatku celkom dobre. Verím, že najdôležitejšie bolo povinné nosenie rúšok spolu s rýchlou reakciou vlády a obyvateľov. Nemala som výraznejšie obavy, ale pravdou je, že som sa celý čas cítila – a stále sa cítim – viac osamelo ako kedykoľvek predtým. Priatelia, rodina, kolegovia, všetci tak ďaleko, a hlavne absolútne mimo dosahu. Na ako dlho? To nikto netuší.

Žiť v krajine, kde ste cudzincom a neovládate dokonale miestny jazyk, je počas pandémie koronavírusu desivé. Je strašné vedieť, že vaši blízki sú na druhom konci sveta a vy s nimi nemôžete byť a oni s vami tiež nie. Byť imigrantom samo osebe nie je ľahké, ale korona to len zhoršila. Nikomu by som túto skúsenosť nepriala.

Nie je tajomstvom, že technológie nám všetkým veľmi pomáhajú sa cez toto obdobie dostať. Tiež dúfam, že technológie umožnia vedcom poskytnúť riešenia, aby sme sa mohli čo najskôr vrátiť do bežného chodu života. Opäť spraviť svet trochu menší, stretávať sa, pomáhať ľuďom byť ľuďmi.

Verím, že sa to dá. Naozaj v to dúfam.