Sociálny dištanc trochu inak
Situácia spojená s vypuknutím pandémie ochorenia Covid-19 spôsobila, že sme sa všetci v uplynulých mesiacoch chcene či nechcene zoznámili s termínom sociálny dištanc. A nielen že sme sa s ním zoznámili, ale sociálny dištanc sme si zažili aj na vlastnej koži. Donedávna pritom tento termín nepatril nutne do jazykovej výbavy bežného občana. Stretávali sme sa s ním predovšetkým v kontexte odborných debát, a to nielen tých epidemiologických, ale aj tých sociálne vedných. Pod týmto pojmom by sme si preto nemali predstavovať len opatrenia smerujúce k zamedzeniu šírenia vírusových ochorení.[1]Sociálny dištanc je totiž koncept, ktorí už niekoľko desaťročí používajú vedci a vedkyne pri meraní postojov voči rôznym skupinám v spoločnosti. Čo teda z pohľadu sociálnych vied sociálny dištanc znamená? Čo nás vedie k sociálnemu dištancu alebo naopak k sociálnej blízkosti? A čo nám tento koncept môže povedať o postojoch k cudzincom v slovenskej spoločnosti?
Bogardusova škála sociálneho dištancu
Počiatky záujmu o skúmanie sociálneho dištancu siahajú do Ameriky začiatku 20. storočia a sú úzko prepojené so snahami sociológov z Univerzity v Chicagu nájsť vhodný spôsob, ako exaktne merať sociálne vzťahy.[2] Bezprostredným kontextom týchto snáh bola migrácia a narastajúca etnická, kultúrna a náboženská rozmanitosť americkej spoločnosti. Kým do druhej polovice 19. storočia do USA prichádzali predovšetkým prisťahovalci z protestantských krajín akými boli Veľká Británia, Nemecko alebo štáty Škandinávie, koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa situácia výrazne zmenila a do USA začali vo veľkom prichádzať aj ľudia z krajín južnej a východnej Európy a Ázie. Veľká časť týchto prisťahovalcov sa usadila na okrajoch industriálnych miest, kde žili v katastrofálnych materiálnych podmienkach v štvrtiach, ktoré boli navyše etnicky a rasovo segregované.[3] Už etablovaní Američania, ktorí prišli do USA počas predošlých dekád, na túto novú vlnu migrácie pozerali s nevôľou. Umocňovalo ju aj to, že novopríchodzích vnímali ako jazykovo, kultúrne a nábožensky odlišných. Narastajúce pnutia v spoločnosti vytvorili potrebu začať sa systematickejšie zaoberať skúmaním postojov k rôznym skupinám obyvateľstva ako aj čoraz silnejšie sa prejavujúceho rasizmu a xenofóbie.
Zavedenie konceptu sociálneho dištancu do výskumnej praxe predstavuje jednu z odpovedí amerických sociológov na výzvy spojené s narastajúcou rozmanitosťou spoločnosti a vytváraním etnických a rasových hierarchií. Meranie sociálneho dištancu prinieslo možnosť kvantifikovať mieru pociťovanej emočnej blízkosti a sympatie k zástupcom rôznych etnických a rasových skupín. Prínos takéhoto merania spočíval predovšetkým v systematickejšom uchopení štúdia predsudkov, ktorých vyjadrením je práve aj snaha o udržanie si sociálneho dištancu voči príslušníkom skupiny, voči ktorej sa z nejakého dôvodu vymedzujeme. Pionierom takéhoto výskumu bol psychológ a sociológ Emory Bogardus, ktorý v 20-tych rokoch minulého storočia vytvoril škálu sociálneho dištancu a neskôr ju použil pri prvom systematickom mapovaní etnických a rasových vzťahov v USA. Základnú podobu tejto škály tvorilo sedem položiek, v rámci ktorých respondenti hodnotili, či by boli ochotní prijať zástupcu určitej skupiny 1. do blízkeho príbuzenstva formou manželstva; 2. do svojho klubu ako blízkeho priateľa; 3. ako suseda v ulici; 4. do svojho zamestnania ako spolupracovníka; 5. ako občana svojej zeme; 6. iba ako návštevníka zeme; alebo 7. by ho vylúčili zo zeme.[4] Vo všeobecnosti platí, že čím do užšieho kontaktu by boli ochotní s príslušníkom určitej skupiny vstúpiť— napríklad prijať ho do svojho klubu ako blízkeho priateľa a nielen do svojho zamestnania ako spolupracovníka — tým je miera sociálneho dištancu nižšia a teda ich postoj k tejto skupine a jej reprezentantom je otvorenejší. Naopak, čím je miera sociálneho dištancu vyššia, tým je postoj uzavretejší a riziko, že na túto skupinu a jej reprezentantov nahliadame cez optiku predsudkov je vyššie. Táto škála sa v rôznych adaptáciach používa až do dnes a bola prispôsobená na skúmanie sociálneho dištancu aj voči iným než etnickým a rasovým skupinám, vrátane náboženských skupín, ľudí bez domova, ľudí so zdravotným postihnutím, alebo užívateľom drog. Jedna z adaptácií tejto škály bola použitá aj v prieskume vzťahoch a postojoch k cudzincom, ktorý podľa zadania Nadácie Milana Šimečku zrealizovala v júni 2020 agentúra Focus.
Čo nás vedie k sociálnemu dištancu alebo k sociálnej blízkosti?
Jeden zo spôsobov, akými sa môžeme zamýšľať nad postojmi k rôznym skupinám obyvateľov v spoločnosti, a teda aj nad mierou sociálneho dištancu voči ich príslušníkom, je teória symbolických hraníc. Táto teória — ktorá má taktiež svoje korene v polarizovanej americkej spoločnosti, avšak o niekoľko dekád neskôr — nám pomáha porozumieť tomu, čo nás vedie k tomu, že ľudí okolo nás nevnímame len ako jednotlivcov, ale aj ako príslušníkov rôznych etnických, rasových, náboženských, triednych alebo iných sociálnych skupín.[5] Ako názov teórie napovedá, kľúčom k porozumeniu tohto procesu sú symbolické hranice. Na rozdiel od hraníc štátov, ktorých prítomnosť si uvedomujeme aj cez ich fyzickú infraštruktúru, napríklad keď prechádzame cez hraničné prechody alebo vidíme ploty z ostnatých drôtov, symbolické hranice si nemôžeme ani obzrieť, ani ohmatať, nakoľko existujú predovšetkým v našich hlavách. Sú založené na konceptuálnych rozdieloch, ktoré používame, keď kategorizujeme ľudí, sociálne praktiky, predmety a dokonca aj čas alebo priestor.[6] Zjednodušene povedané, symbolické hranice sú vyjadrením toho, ktorým charakteristikám druhých ľudí a vonkajšieho prostredia pripisujeme dôležitosť, s ktorými z týchto charakteristík sa stotožňujeme, a voči ktorým sa naopak vymedzujeme. Ako každé hranice, aj symbolické hranice v konečnom dôsledku rozdeľujú priestor na dve strany: na jednej strane sa ocitáme „my“, na druhej strane sa ocitajú „oni“.
Vytváranie symbolických hraníc však nie je len individuálnou záležitosťou, ale aj komplexným sociálnym procesom. Hranice totiž nevytvárame vo vákuu, ale vo vzájomnej interakcii s ľuďmi okolo nás. A to ako s tými, ktorých vnímame ako nám podobných, tak aj s tými, ktorých vnímame ako od nás odlišných. Práve určovanie hranice medzi podobnosťou a odlišnosťou, blízkosťou a vzdialenosťou je podstatou symbolických hraníc. Symbolické hranice tak zohrávajú kľúčovú úlohu pri vytváraní a udržiavaní skupinových identít. Avšak na to, aby mohli skupinu udržať pospolu, musí o ich podobe vzniknúť určitá miera spoločenského konsenzu. Akonáhle takýto konsenzus vznikne, symbolické hranice sa v spoločnosti ustália a pretvoria sa na hranice sociálne, ktoré už môžeme pozorovať vo forme zaužívaných vzorcov správania príslušníkov jednej skupiny voči príslušníkom druhej skupiny a ich prejavom môže byť napríklad aj diskriminácia alebo rasizmus. Oba typy hraníc, symbolické aj sociálne, sú však rovnako reálne. Symbolické hranice predstavujú nevyhnutný aj keď nedostačujúci predpoklad pre vznik sociálnych hraníc.[7] Nad symbolickými hranicami tak môžeme uvažovať ako nad kultúrnymi štruktúrami, ktoré ovplyvňujú naše správanie a vnímanie sveta okolo nás, a to často bez toho, aby sme si to uvedomovali.
Teória symbolických hraníc nám tak pomáha porozumieť kultúrnym predpokladom formovania postojov. Keď venujeme pozornosť tomu, akým spôsobom jedinci participujú na vytváraní symbolických hraníc, dozvieme sa zároveň to, ako oni sami vnímajú svoje skupinové členstvo a celkovú pozíciu v spoločnosti. Táto teória nám taktiež dovoľuje nahliadať na rôzne skupiny v spoločnosti ako na dynamické systémy, ktorých hranice nie sú objektívne dané, ale neustále vyjednávané vo vzájomnej interakcii s vonkajším prostredím. Toto je v debatách o etnicite, rase, národnosti alebo sociálnej triede kľúčové, pretože nás to scitlivuje voči historickej, politickej a kultúrnej podmienenosti týchto kategórií.
Jedným z prínosov dlhodobého mapovania miery sociálneho dištancu voči špecifickým skupinám v spoločnosti—tak ako ho na začiatkom 20. storočia začal v USA praktizovať Emory Bogardus—je to, že nám takéto mapovanie umožňuje zachytiť ako sa symbolické hranice voči špecifickým skupinám menia a vyvíjajú v čase. Dobrým príkladom takéhoto vývoja v Americkom kontexte je pozícia obyvateľov s írskym pôvodom. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia čelili írski prisťahovalci v USA obrovskej miere diskriminácie a miera ich vnímanej odlišnosti od väčšinovej anglo-saskej populácie bola taká veľká, že v určitom období neboli považovaní len za odlišnú etnickú skupinu, ale dokonca za samotnú tzv. keltskú rasu-[8] Tento príklad, ktorý je z dnešného pohľadu len ťažko predstaviteľný, dobre ilustruje, ako sa symbolické hranice a s nimi aj hranice etnických a rasových kategórií za posledných 100 rokov v USA posunuli.
Kultúrne predpoklady sociálneho dištancu voči cudzincom na Slovensku
Postoje k cudzincom sú na Slovensku dlhodobo skôr negatívne. V prieskume Eurobarometer z roku 2018, ktorý meral postoje voči cudzincom vo všetkých členských krajinám EÚ práve s pomocou upravenej škály sociálneho dištancu, sa Slovensko umiestnilo na spodných priečkach ako krajina s jednou z najvyšších mier sociálneho dištancu voči cudzincom. Výsledky prieskumu ukázali, že každému druhému človeku žijúcemu na Slovensku by prekážala aspoň jedna z nasledujúcich situácií: ak by bol človek, ktorý sa na Slovensko prisťahoval zo zahraničia ich priateľom/kolegom v práci/susedom/doktorom/členom rodiny alebo vedúcim. V európskom priemere by aspoň jedna z týchto situácií prekážala zhruba každému tretiemu človeku a v Španielsku, ktoré sa v celkovom porovnaní umiestnilo ako prvé, by aspoň jedna z uvedených situácií prekážala len zhruba každému desiatemu človeku.[9] Aké sú ale kultúrne predpoklady negatívnych postojov voči cudzincom na Slovensku?
V slovenskom prostredí zatiaľ chýba výskum, ktorý by sa zaoberal skúmaním postojov voči cudzincom práve s prihliadnutím na dynamiku vytvárania symbolických hraníc. Nevieme tak s určitosťou povedať, aké charakteristiky považujú občania Slovenska v kontexte migrácie za dôležité pri vytváraní svojich vlastných skupinových identít a pocitu prináležania ku krajine, v ktorej žijú, a aké charakteristiky naopak považujú za dôležité pri vymedzovaní sa voči ľuďom, ktorí na Slovensko prichádzajú žiť z iných krajín. Takýto výskum by bol prínosný, pretože by nám umožnil lepšie pochopiť kultúrne pozadie postojov voči cudzincom.
Existujúce výskumy diskurzu o migrácií však naznačujú, že jedným z významných kultúrnych predpokladov negatívnych postojov voči cudzincom na Slovensku môže byť neustále udržovaná predstava slovenského národa ako etnicky homogénneho spoločenstva, ktoré spája spoločný pôvod, kultúra, jazyk a do veľkej miery aj náboženstvo.[10] Táto predstava má svoje historické korene v období nacionalizmu konca 19. a prvej polovice 20. storočia, kedy hrala významnú rolu pri ustanovovaní samostatného Československa a neskôr aj pri vzniku medzivojnového slovenského štátu. Aj keď predstava o jednotnom národe je teda skôr politickým konštruktom ako sociálnou praxou—na Slovensku žije v súčasnosti trinásť oficiálne uznaných národnostných menšín a počet cudzincov žijúcich na Slovensku každým rokom narastá—táto predstava stále do významnej miery vytvára kultúrny rámec toho, akým spôsobom uvažujeme o prináležaní do spoločnosti. Etnický pôvod vytvára silnú symbolickú hranicu prináležania a prítomnosť cudzincov je mnohými vnímaná ako kultúrna hrozba, ktorá môže ohroziť slovenskú kultúru.
V kontexte migrácie dochádza nielen k prekračovaniu fyzických hraníc národných štátov, ale aj k prekračovaniu symbolických hraníc národných identít. Fenomén migrácie totiž našu zažitú predstavu o hraniciach národnej identity narúša a nanovo otvára otázku o tom, čo nás vlastne ako národ drží pospolu. Je to zdieľaný jazyk? Sú to spoloční predkovia? Je to vzťah k teritóriu? Je to rešpekt demokratických princípov? Sú to spoločné hodnoty? Ak áno, aké hodnoty sú to?
Aj keď pociťovanie sociálnej vzdialenosti alebo blízkosti voči druhým ľuďom je do určitej miery prirodzené a pramení z vnímania našej vlastnej skupinovej identity a snahy vymedziť sa voči ľuďom, ktorých vnímame ako odlišných, problém nastáva vtedy, ak sa zo symbolických hraníc stanú nepriechodné ploty. Čím vyššie sú také ploty, tým ťažšie je nahliadnuť do tváre ľuďom, ktorí stoja na ich druhej strane a uvedomiť si, že naše identity nie sú pevne dané, ale neustále sociálne vytvárané.
——-
[1]Treba zároveň upozorniť, že v epidemiologickom kontexte je použitie termínu sociálny dištanc nepresné, nakoľko podstatou opatrení zameraných na zamedzenie šírenia vírusových ochorení je fyzické a nie nutne sociálne dištancovanie sa. Toto sa neskôr pokúsila uviesť na správnu mieru aj Svetová zdravotnícka organizácia, avšak snaha o vyjasnenie terminológie prišla príliš neskoro v čase, kedy si už ľudia zvykli na termín sociálne dištancovanie sa, viď https://cordis.europa.eu/article/id/415848-trending-science-move-over-social-distancing-it-s-time-for-physical-distancing.
[2] Wark, C. & Galliher, J. F. (2007). Emory Bogardus and the origins of the social distance scale. The American Sociologist, 38(4):383-395.[3] Na Slovensku vyšla v roku 2016 kniha rakúskeho spisovateľa Martina Pollacka „Americký cisár“, ktorá farbisto vykresľuje skúsenosti so životom v Amerike vtedajších emigrantov z východného Slovenska a ďalších častí bývalého Rakúsko-Uhorska. Pollack, M. (2014). Americký cisár. Absynt.
[4] Ryšavý, D. (2003). Sociální Distance Vůči Romům. Případ Vysokoškolských Studentů. Czech Sociological Review 39 (1): 55–78.[5] Lamont, M., Pendergrass S. & Pachucki M. (2015). Symbolic Boundaries. Pp 850-855 in International Encyclopedia of Social & Behavioral Sciences. Elsevier.
[6] Lamont, M. & Molnár V. (2002). The Study of Boundaries in the Social Sciences. Annual Review of Sociology 28(1):167–95.
[7] Lamont M. (l992). Money, Morals, and Manners: The Culture of the French and American Upper-Middle Class. Chicago: Univ. Chicago Press.
[8] Jacobson, M. F. (1999). Whiteness of a different color. Harvard University Press.
[9] European Commision. (2018). Special Eurobarometer 469: Integration of immigrants in the European Union.
[10] Androvičová, J. (2015). Sekuritizácia migrantov na Slovensku – analýza diskurzu. Sociológia, 47(4):319–339.
