Slovenské Vianoce podľa Španiela

Text Javier Jimenez, preklad Zuzana Bendíková

Košice, druhé najväčšie mesto na Slovensku. Hneď vedľa ukrajinskej hranice, kam som dostal pozvanie, od mojej kamarátky, aby som u nich strávil vianočné sviatky. Nielen, že nemôžem ísť do Španielska a užiť si chutné jedlo s rodinou a kamarátmi, ale musím sa trepať na druhú stranu krajiny a štartovať z Bratislavy o piatej ráno (pre tých, čo nevedia, pre španiela je to príliš skoro)?

Katka ma vyzdvihla na stanici a išli sme na malú prechádzku okolo Košíc. Mesto bolo naozaj krásne, plné historických budov na jednej ulici. Hoci som spal len štyri hodiny, naozaj som si výhľady užil. Vyzdvihli jej otca, ktorý tradične na Štedrý deň doobeda oslavuje narodeniny svojho kamaráta, a babku. Prvú vec, čo sa ma spýtala:

„Si katolík?“ nevedel som, čo mám povedať, ale nakoniec sa konverzácia rozbehla o vianočných oslavách v Španielsku.

Mali sme namierené na chalupu. V Španielsku sú chaty ojedinelé, ale na Slovensku je to jedna z mojich najobľúbenejších vecí. Keď Španielovi poviete, že idete na chalupu, tak si predstaví malý drevenný dom niekde v horách, no ja som v slovenskej dedinke našiel raj. Veľký, priestranný dom s krbom skoro v každej miestnosti, sauna a dva psy.

Dvere sa otvorili a vyletela z nich energická žena, objala ma a ja som konečne pochopil, po kom to Katka má. Bola to jej mamka. Stretol som zvyšok rodiny – sestru a druhú babku. Katkin otec mi niekoľkokrát zopakoval, aký je rád, že som prišiel, že tam nie je jediný chlap.

„Javier, nie si unavený? Chceš ísť spať?“

„Chápem, že Španieli siestujú kedy môžu… Ale slovenské Vianoce? Kašlem na siestu!“

Navyše, kto potrebuje siestu, keď má pivo. A nielen to! Katkin otec (najcoolovejši týpek, akého som kedy stretol) ma pozval na ochutnávku hádam každého druhu alkoholu, ktorý v tejto krajine existuje. Jeden sa mi zaryl do pamäti, pretože chutil ako olivy a prisahám, že na etikete som zazrel ovocie, ktoré vyzerá ako oliva. Nakoniec to bola slivka – najlepšie, čo som zatiaľ ochutnal. V atmosfére plných pohárov sa niesli ďalšie tri dni.

„Javier si smädný?“ A už som mal niečo v ruke.

Vianočná večera. Človek by očakával, že keď príde k cudzej rodine na tradičnú večeru, tak sa sa budú správať jej členovia slušne. Viete, tá prehnaná, umelá a falošná pohostinnosť, kedy musí vyzerať všetko perfektne a nakoniec to vytvára strohú, divnú až nervóznu atmosféru. V tejto rodine? Nič také nehrozilo. Nálada pokračovala v srdečnom, priateľskom a otvorenom duchu, kedy sme si zo seba všetci navzájom robili srandu.

Potom to prišlo. Slovenské tradície. Z ničoho nič mi Katkina babka kreslila krížik na čelo. S medom. Rozumiem, že to je náboženská tradícia, ale prečo, preboha, s medom? Nevadí, počas večere mi občas niečo kvaplo do jedla a dochutilo ho.

Asi viete, že v Španielsku sú skvelé morské plody. Buďme však úprimní, idete do supermarketu, kde sú mŕtve, a jednoducho ich kúpite, uvaríte a zjete. Na Slovensku maju radi jedlo čerstvé. Naozaj čerstvé, pretože nechajú plávať kapra niekoľko dní pred vianocami vo vlastnej vani! Na Štedrý deň rybu buchnú kladivom po hlave, naporcujú a pripravia na večeru.  Zvyšok bola klasika, polievka, čo vyzerala ako guláš, zemiakový šalát a samozrejme, pivo.

Večeru sme dojedli a čo ďalej? Samozrejme, viac piva! Nie, išli sme si vymeniť darčeky. Priniesol som niečo tradičné španielske – šunku a víno. Nechcem byť dotieravý, ale v Guijuelo (vedľa Salamanci – môjho rodného mesta) majú najlepšiu šunku v Španielsku. Celá rodina si na nej pochutnala. Ja som dostal huňaté ponožky a knihy o Slovensku. S Katkiným ockom, sme hovorili o Španielsku a vymieňali si príbehy z našich krajín. Úplne ma zaskočil. Poznal španielský veľmi starý seriál o vodičovi nákladiaku.

„Curo Jimenez bol môj hrdina, kvôli nemu som chcel byť šofér nákladiaku.“ Vyhlásil a všetci sa tom ohromne zabávali.

Katkina sestra dostala maximálne politicky nekorektnú hru Cards Against Humanity. Pomysleli  by ste si, že mladí si to s chuťou a humorom zahrajú, no pridala sa babka aj mamka. Babka to nakoniec celé vyhrala, pretože dávala najvtipnejšie, rozumejte najnevhodnejšie odpovede.

Ďalšie dva dni sa niesli v rovnakej rodinnej atmosfére, zdieľaní kultúry, zážitkov a spomienok. Posledný večer sme zakončili s Katkiným otcom spievaním španielskej hymny, ktorú po páde Franca ľud prerobil. Viete, Španieli si po diktatúre nezmenili tóny hymny, len vymazali slová. My sme na Prvý sviatok vianočný v slovenskej dedinke spievali tie nové, od ľudí.

Myslel som, že tieto Vianoce budú depresívne a osamelé, ale nakoniec boli najlepšie v mojom živote.

Zdieľať článok Facebook

Čítať viac

Sleduj [fjúžn] na sociálnych sieťach

Odoberaj náš newsletter